znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 463/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.,   a.   s.,   zastúpenej   advokátkou Mgr. A. M., P., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Topoľčany pod sp. zn. 5 C 195/2011 a Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 8 Co 134/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2013   osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   a.   s.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaniach vedených Okresným súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 195/2011 a Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Co 134/2012.

Zo   sťažnosti   a   z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovateľka   je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností ležiacich v kat. území T., ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností na liste vlastníctve č. 2463 ako parc. č. 4785/1 (orná pôda – 131 364 m²) a parc. č. 4785/9 (zastavané plochy a nádvoria – 15 131 m²). Napriek uvedenej skutočnosti rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   5   C   32/96-448   zo   14.   mája   2007   bola   sťažovateľka zaviazaná zaplatiť M. V. ako žalobkyni 6 339 070 Sk, a to ako vydanie bezdôvodného obohatenia   získaného   užívaním   časti   uvedených   pozemkov   zo strany   sťažovateľky   bez právneho dôvodu. Rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 202/2007-506 z 28. apríla 2008 bol rozsudok   okresného   súdu   zmenený   tak,   že   sťažovateľka   bola   zaviazaná   zaplatiť 6 104 896 Sk. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 103/2008 z 20. decembra 2010 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky ako neprípustné. Napokon uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 308/2011-24 z 24. augusta 2011 bola odmietnutá sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uvedeným rozhodnutiam všeobecných súdov, a to pre zjavnú neopodstatnenosť.

Počas   súdneho   konania   vyšlo   najavo,   že   niektoré   časti   sporných   pozemkov   boli duplicitne   vedené   jednak   ako   vlastníctvo   sťažovateľky,   ale   aj   ako   vlastníctvo   pani   V. Pani V. sa domáha ochrany svojich tvrdených práv k nehnuteľnostiam v rámci katastrálneho opravného konania, ktoré nebolo v celosti dosiaľ ukončené. Tiež opakovane vyhlásila, že nehodlá   predložiť   okresnému   súdu   žalobu   o   určenie   jej   vlastníckeho   práva   k   sporným pozemkom.

Za uvedeného stavu sa sťažovateľka žalobou z 30. októbra 2011 domáhala určenia, že pani V. nie je vlastníčkou a ani spoluvlastníčkou nehnuteľností ležiacich v kat. území T. zapísaných v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. 2331 ako parc. č. 1954/2 (trvale trávne porasty – 11 667 m²), ako aj nehnuteľností ležiacich v kat. území T. zapísaných v katastri   nehnuteľností   na   liste   vlastníctva   č.   2463   ako   parc.   č. 4785/1   (orná   pôda   – 131 364 m²) a parc. č. 4785/9 (zastavané plochy a nádvoria – 15 131 m²). Ďalej sa domáhala aj určenia, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností ležiacich v kat. území T. zapísaných v katastri   nehnuteľností   na   liste   vlastníctva   č. 2463   ako   parc.   č.   4785/1   (orná   pôda   – 131 364 m²) a parc. č. 4785/9 (zastavené plochy a nádvoria – 15 131 m²).

Rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 195/2011-162 z 29. februára 2012 bola žaloba sťažovateľky zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu z listu vlastníctva č. 2463 vyplýva, že sťažovateľka je výlučnou vlastníčkou parc. č. 4785/1 a parc. č. 4785/9. Z listu vlastníctva č. 2331 zasa vyplýva, že pani V. ako žalovaná je výlučnou vlastníčkou parc. č. 1954/2 (trvalé   trávne   porasty   –   350   m²).   Z   vyjadrenia   Správy   katastra   T.   z 3. februára   2012 vyplýva, že duplicitné vlastníctvo vo výmere 111 667 m² bolo odstránené a súčasná parc. č. 1954/2 o výmere 350 m² nie je duplicitná so žiadnou inou parcelou. Naliehavý právny záujem na určovacom výroku podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku sa viaže na konkrétny určovací petit a súvisí s riešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom   môže   dosiahnuť   odstránenie   spornosti   žalobcovho   práva   alebo   neistoty   v   jeho právnom   vzťahu.   Záver   súdu   o   existencii   či   neexistencii   naliehavého   právneho   záujmu žalobcu   predpokladá   posúdenie,   či   podaná   určovacia   žaloba   je   procesne   prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Určovacia žaloba nie je spravidla   opodstatnená   najmä   vtedy,   ak   vyriešenie   určitej   otázky   neznamená   úplné vyriešenie   obsahu spornosti   daného   právneho vzťahu   alebo práva   alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je alebo nie je právny vzťah alebo právo. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Vo   všeobecnosti   tiež   platí,   že   pozitívne   určenie   vlastníckeho   práva,   teda   že   žalobca   je vlastníkom,   má   spravidla   prednosť   pred   negatívnym   určením,   teda   že   žalovaný   nie   je vlastníkom, lebo z negatívneho určenia nevyplýva jasne a jednoznačne, kto je skutočným vlastníkom,   pretože   bez   takéhoto   pozitívneho   určenia   treba   pripustiť   aj   možnosť,   že vlastníkom je aj tretia osoba (ktorá nie je účastníkom konania). Sťažovateľka nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom negatívnom, ale ani pozitívnom určení. Pokiaľ tvrdila (v rozpore s právnym, skutkovým a evidenčným stavom), že je vlastníčkou parc. č. 1954/2 vo výmere 11 667 m², potom sa mala domáhať určenia vlastníctva k takej parcele, a tak preukázať konkrétny a právne nespochybniteľný titul nadobudnutia vlastníckeho práva k   predmetu   sporu.   Totiž   len   na   základe   súdneho   rozhodnutia   určujúceho   vlastníctvo sťažovateľky by bolo možné vykonať v katastri nehnuteľností zmenu zápisu v prospech jej vlastníctva. Naproti tomu v prípade, že by sa žalobe o určenie, že pani V. nie je vlastníčkou a   ani   spoluvlastníčkou   parc.   č.   1954/2,   vyhovelo,   nedostala   by   sa   sťažovateľka   do výhodnejšieho právneho postavenia, než v akom sa podľa vlastného tvrdenia nachádza. V konaní bolo preukázané, že pani V. nadobudla vlastníctvo k parc. č. 1954/2 vo výmere 11 667   m²   súdnym   rozhodnutím   z   roku   1974,   a   to   v   polovici,   pričom   druhú   polovicu zdedila. V súčasnosti je však zapísaná ako výlučná vlastníčka parc. č. 1954/2 iba vo výmere 350 m² a domáha sa v správnom konaní opravy chyby v operáte katastra nehnuteľností. Vzhľadom na to žalobkyňa neosvedčila naliehavý právny záujem na požadovanom určení, že   pani   V.   nie   je   vlastníčkou,   ale   ani   spoluvlastníčkou   parc.   č.   1954/2.   Pokiaľ   sa sťažovateľka   domáhala   jednak   negatívneho   určenia,   že   pani   V.   nie   je   vlastníčkou   ani spoluvlastníčkou   parc.   č.   4785/1   a   parc.   č.   4785/9,   ale   tiež   pozitívneho   určenia,   že sťažovateľka   je   výlučnou   vlastníčkou   týchto   parciel,   ani v   tomto   rozsahu   nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovaných negatívnych a pozitívnych určeniach. Pani V. totiž nie je a ani nebola v minulosti zapísaná ako vlastníčka či spoluvlastníčka týchto parciel a sťažovateľka je už teraz vedená ako výlučná vlastníčka týchto parciel. Preto prípadné rozhodnutie okresného súdu negatívne určujúce, že pani V. nie je vlastníčkou a zároveň aj pozitívne určujúce, že sťažovateľka je vlastníčkou, nemôže byť spôsobilé zlepšiť právne postavenie sťažovateľky, ktorá svoje vlastníctvo už má zapísané v katastri nehnuteľností. Podanou určovacou žalobou sťažovateľka nemôže dosiahnuť odstránenie spornosti práva alebo neistoty v jej právnom vzťahu.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 134/2012-203 z 9. mája 2013 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 195/2011-162 z 29. februára 2012. Podľa názoru krajského súdu okresný súd úplne zistil skutkový   stav veci,   dospel   k správnym skutkovým   zisteniam   a   vec   správne   právne   posúdil.   Krajský   súd   sa   v   celom   rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku okresného súdu. Ani podľa krajského súdu nie je daný naliehavý   právny   záujem   podľa   §   80   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   na požadovanom   určení,   keďže   nie   je   možné   prijať   záver,   že   by   bez   tohto   určenia   bolo ohrozené právo sťažovateľky, resp. bola odstránená spornosť práva, príp. neistota v právach a oprávnených záujmoch sťažovateľky, čo sa týka nehnuteľností, ktorých sa určovací petit týka. Keďže sťažovateľka sa domáhala určenia, že pani V. nie je vlastníčkou parc. č. 1954/2 vo výmere 11 667 m², pričom podľa aktuálneho zápisu na liste vlastníctva má táto parcela inú výmeru, potom ani z tohto dôvodu nie je na požadovanom určení daný naliehavý právny záujem, a to preto, že nejde o prípad, keď by súdne rozhodnutie určujúce vlastnícke právo malo byť zapísané do   katastra   nehnuteľností   a   týmto   spôsobom   dosiahnutý stav   zhody medzi právnym stavom a stavom evidovaným v katastri nehnuteľností. Ani podľa krajského súdu požadované určenie s poukazom na aktuálny zápis na liste vlastníctva nie je spôsobilé zlepšiť právne postavenie sťažovateľky. Daný určovací návrh nie je vhodným procesným nástrojom ochrany práva sťažovateľky, keďže tento návrh spornosť práv a oprávnených záujmov neodstraňuje a   len   zbytočne   vyvoláva   konanie,   po   ktorom   je   možné,   že   bude nasledovať aj tak iné konanie, a to v prípade neúspechu pani V. v konaní o oprave chýb v katastri   nehnuteľností.   Rozsudok   krajského   súdu   bol   právnej   zástupkyni   sťažovateľky doručený 19. júna 2013.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   neuviedol,   aké   právne   spory   by   mali nasledovať po určení vlastníckeho práva na základe žaloby sťažovateľky. Naliehavý právny záujem sťažovateľky je daný viac ako očividne, veď aké iné okolnosti by mali zakladať naliehavosť   právneho   záujmu   účastníka   konania   pred   súdom,   ak   nie   dlhoročný   spor o vlastníctvo pozemku, ktorého dôsledkom je množstvo konaní o nárokoch oboch strán sporu pred súdom, ako aj pred orgánmi verejnej správy. Pritom dochádza k navzájom si protirečiacim právoplatným rozhodnutiam v otázke legitimity vzniku, zmeny alebo zániku vlastníckeho   práva   k   pozemku.   Rozsudky   všeobecných   súdov   trpia   aj   vadou nepreskúmateľnosti v dôsledku nedostatočného odôvodnenia výroku, keďže sa oba súdy obmedzili na pomerne strohé všeobecné konštatovanie, že na určení vlastníckeho práva k spornému pozemku nie je naliehavý právny záujem, a to bez podrobnejšieho zdôvodnenia tohto   záveru,   ktorý   je   navyše   v   rozpore   so   zisteným   skutkovým   stavom.   Krajský   súd neuviedol, na základe akých konkrétnych zistení dospel k záveru, že rozhodnutie o žalobe by   neodstránilo   spornosť   práv   medzi   účastníkmi   konania,   resp.   ohrozenie   práv sťažovateľky. Rozsudky všeobecných súdov spočívajú aj na nesprávnom právnom posúdení veci.   Síce   správne   poukázali   na   závery   ustálenej   súdnej   praxe,   ale   tieto   nesprávne interpretovali a aplikovali na daný prípad. Ponechali bez povšimnutia, že pani V. otvorene na   pojednávaní   okresného   súdu   29.   februára   2012   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne potvrdila   existenciu   sporu   o vlastníctvo   k   nehnuteľnostiam,   pričom   zároveň vyhlásila, že v budúcnosti podnikne všetky právne kroky na dosiahnutie opravy údajov katastra nehnuteľností, avšak odmieta akékoľvek konanie o určenie vlastníckeho práva.

Napokon   sťažovateľka   namieta,   že   v   konaní   vedenom   krajským   súdom   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľka podala sťažnosť predsedovi krajského súdu. Sťažnosť bola posúdená ako nedôvodná.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového   protokolu   v   konaniach   vedených okresným súdom pod sp. zn. 5 C 195/2011 a krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 134/2012 s tým, aby boli rozsudky okresného súdu z 29. februára 2012 a krajského súdu z 9. mája 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu. Požaduje tiež priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   1   €   od   krajského   súdu.   Napokon   sa domáha náhrady trov konania taktiež od krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 5 C 195/2011 pre porušenie čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.   Treba tiež uviesť,   že sťažovateľka   využila právo podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   zvyšnej   časti   sťažnosti.   Túto   treba   považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Pokiaľ   sťažovateľka   namieta   prieťahy   v   odvolacom   konaní   vedenom   krajským súdom (porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), treba uviesť, že v čase podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   bola   už právna   vec   sťažovateľky   pred   všeobecnými súdmi právoplatne skončená vrátane namietaného odvolacieho konania. To znamená, že stav právnej neistoty účastníka konania týkajúci sa ním uplatňovaných práv už netrval, keďže sa ukončil zároveň s právoplatným rozhodnutím vo veci samej. V takejto situácii treba sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za bezpredmetnú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj   čl.   1   dodatkového   protokolu   v   konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 8 Co 134/2012   treba   uviesť,   že   úvahy   všeobecných   súdov   sú   konzistentné,   logické a presvedčivé, pričom vychádzajú z ustálenej súdnej praxe týkajúcej sa určovacích žalôb podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku v súvislosti s otázkou naliehavého právneho   záujmu.   V   žiadnom   prípade   nemožno   argumentáciu   všeobecných   súdov považovať   za   arbitrárnu   či   zjavne   neodôvodnenú.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   má v uvedených   súvislostiach   odlišný   názor,   nemôže   znamenať   sama   osebe   porušenie označených práv.

Z   listinných   dôkazov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k   dispozícii,   možno   považovať   za jednoznačné,   že   medzi   sťažovateľkou   a   pani   V.   je   sporná   otázka   vlastníckeho   práva k niektorým častiam pozemkov užívaným sťažovateľkou. Skutočnosť existencie takéhoto sporu uznali aj všeobecné súdy.

Rozhodujúcou otázkou sporu v danom prípade je právna otázka, či sťažovateľkou presadzované určujúce výroky sú alebo nie sú spôsobilé za existujúcej konkrétnej situácie zlepšiť jej postavenie, alebo dokonca spornosť v právach odstrániť. Všeobecné súdy v tejto súvislosti   dospeli   k   záveru   v   neprospech   sťažovateľky.   Tieto   závery   sú   dostatočne presvedčivé.

Pokiaľ   sa   sťažovateľka   domáha   určenia,   že   pani   V.   nie   je   vlastníčkou   či spoluvlastníčkou parc. č. 1954/2 vo výmere 11 667 m² (zároveň v priebehu konania tvrdí, že ona sama je jej vlastníčkou), prípadné vyhovenie žalobe v tejto časti by nemohlo mať za následok zápis vlastníckeho práva sťažovateľky k tejto parcele, a teda zlepšenie právneho postavenia sťažovateľky. Navyše, takýto negatívny určujúci výrok by nevylučoval možnosť, že   vlastníkom   parcely   je   niekto   tretí.   Ďalším   argumentom   je   aj   skutočnosť,   že   dnes existujúca parc. č. 1954/2 nemá výmeru 11 667 m² (ale len 350 m²), a preto požadovaný výrok   by   sa   netýkal   súčasne   existujúcej   parcely.   Vzhľadom   na   daný   skutkový   stav a stanovisko tvrdené sťažovateľkou by táto mohla prípadne mať naliehavý právny záujem na pozitívnom určení, teda na určení, že ona sama je vlastníčkou tejto parcely. Ak by sa totiž takejto žalobe vyhovelo, potom by na jej základe prichádzala do úvahy zmena zápisu vlastníckeho   práva   v   katastri   nehnuteľností   v   prospech   sťažovateľky.   Samozrejme, úspešnosť takéhoto pozitívneho určujúceho výroku by si vyžadovala aj ujasnenie skutočnej veľkosti a tvaru parcely, ktorej by sa takéto určenie týkalo.

Vo vzťahu   k parc.   č.   4785/1 a parc.   č.   4785/9   treba za rozhodujúcu   skutočnosť považovať,   že   obe   tieto   parcely   boli   v   čase   rozhodovania   všeobecných   súdov   vedené v katastri   nehnuteľností   ako   výlučné   vlastníctvo   sťažovateľky.   Práve   vzhľadom   na   túto skutočnosť ani negatívny určujúci výrok o tom, že pani V. nie je vlastníčkou týchto parciel, ale   ani   pozitívny   určujúci   výrok   o   tom,   že   vlastníčkou   týchto   parciel   je   sťažovateľka, by nemal za následok nijakú zmenu v zápise vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam.

V danej súvislosti je ďalej významné, že nie sťažovateľka, ale pani V. namieta, že súčasne zapísaný vlastnícky stav k týmto parcelám nie je správny, a preto naliehavý právny záujem na zmene zápisu vlastníckeho práva môže mať za daného stavu pani V. Táto sa snaží zmenu dosiahnuť v rámci katastrálneho opravného konania, ktoré v čase rozhodovania všeobecných súdov nebolo ukončené. Pokiaľ pani V. nebude v rámci katastrálneho konania úspešná, potom bude môcť dosiahnuť zmenu vo svoj prospech iba žalobou o určenie jej vlastníckeho práva. Bude vecou jej slobodného rozhodnutia, či v naznačenej hypotetickej situácii tento právny prostriedok ochrany svojho tvrdeného práva využije alebo nie. Naopak, ak by sa katastrálne konanie skončilo v prospech pani V. (označené parcely či nejaká ich časť by boli zapísané v rámci katastrálneho konania ako vlastníctvo pani V.), potom by mala sťažovateľka naliehavý právny záujem na súdnom určení, že vlastníčkou parciel či ich častí je ona.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013