znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 463/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. U., D., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe zaručeného v čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a základného práva   na súdnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods. 1   a 2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So 94/2010 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. U. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011 telefaxom (15. júla 2011 doplnená predložením originálu) doručená sťažnosť M. U., D. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ústavy, základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe zaručeného v čl. 39 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So 94/2010 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v rámci konania o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu   Sociálnej   poisťovne   –   ústredie,   Ulica   29.   augusta   8,   Bratislava   (ďalej   len „odporkyňa“), č. 4405267560 z 8. augusta 2007 v spojení s rozhodnutím č. 4405267560 z 10. apríla 2008 a rozhodnutiu č. 4405267560 zo 14. decembra 2009 domáhal ich zmeny.

Krajský   súd   o návrhu   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   14   Sd   43/2008-97 z 20. mája 2010, ktorým napadnuté rozhodnutia odporkyne potvrdil. Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 So 94/2010 z 28. apríla 2011 rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sé 94/2010 a jeho rozhodnutím z 28. apríla 2011 došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy, ako aj k porušeniu jeho základných práv zaručených v čl. 20, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čo odôvodnil takto:

„Sociálna   poisťovňa...   rozhodnutiami   upravovala   môj   dôchodok   v zmysle   zákona č. 461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení.   Zvyšovanie   dôchodku   realizovala   na   základe opatrení   Ministerstva   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   Slovenskej   republiky,   ktoré ustanovovali percento zvyšovania dôchodkovej dávky – starobného dôchodku...

Súhlasím s právnym názorom, že dôchodok vypočítaný podľa právnych predpisov k 31. 12. 2003 by bol u mňa nižší ako dôchodok vypočítaný podľa predpisov platných od 01. 01. 2004.   Krajských   súd   prišiel   k záveru,   že   postup   Sociálnej   poisťovne   pri   určení priemerného osobného mzdového bodu podľa § 273 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení pokladá   za   správny,   nakoľko   mi   vznikol   nárok   na   starobný   dôchodok   v období   od 01. 01. 2005 do 30. 06. 2005.

Ja   som   vo   svojom   odvolaní   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   poukázal   na nespravodlivé   určenie   priemerného   osobného   mzdového   bodu,   ktorý   mi   bol   určený v hodnote podľa poslednej vety citovaného § 273 ods. 4. Poukázal som na to, že podľa § 63 odst. 3 citovaného zákona, keď priemerný osobný mzdový bod... v hodnote nižšej ako 1,25 sa hodnotí v plnej miere. Tiež som poukázal na to, že podľa rozhodnutie z 02. 05. 2005 v rozhodujúcom   období   ani   nie   10   rokov   predstavuje   POMB   1,0508.   Všetky   následné rozhodnutia   sú   v týmto   totožné.   Poukázal   som   však   na   to,   že   pre   tento   výpočet   sa   mi nezapočítali rozhodujúce obdobia kalendárneho roku 1984 – 2004 tak, ako je to uvedené z rozhodnutia z 08. 08. 2007 a 10. 04. 2008.

Najvyšší súd vec preskúmal a zistil, že priemerná hodnota POMB je u mňa vo výške 1,1537 a táto bola zistený v zmysle § 65 odst. 7 citovaného zákona z rozhodného obdobia 2004 – 1994, t. j. za obdobie 10 kalendárnych rokov pred rokom, v ktorom navrhovateľ splnil podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok. Avšak v mojom prípade je potrebné postupovať   podľa   §   273   odst.   4   tretia   veta   citovaného   zákona   a hodnotu   POMB   bolo potrebné upraviť na hodnotu 1, nakoľko je to v tomto ustanovení takto vyslovene uvedené. Podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutie... poukazuje na to, že § 273 odst. 4 tretia veta zákona o sociálnom poistení upravuje v prechodnom období hodnotu POMB odlišne od ustanovenia § 63 odst. 1 citovaného zákona, na ktoré poukazujem. Táto redukcia POMB sa vťahuje na všetkých poistencov, ktorým vznikol nárok na dôchodkovú dávku v období od 01. 01. 2005 do 30. 06. 2005. Preto vraj môj názor o diskriminácii mojej osoby nemožno akceptovať...

Krajský   súd   v Trenčíne   ako   i Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v konaní   použili správny predpis a správne ustanovenia právneho predpisu, ktoré sa na môj prípad podľa platnej právnej úpravy majú uplatňovať.

Napriek uvedenému s ich názorom nesúhlasím, lebo ustanovenie § 273 odst. 4, tretia veta citovaného zákona je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky (základnými právami alebo   slobodami   v   nej   uvedenými)   a   diskriminuje   ma.   Mám   za   to,   že   uvedená   úprava diskriminuje všetkých poistencov, ktorým vznikol nárok na dôchodkovú dávku v období od 01. 01. 2005   do   30. 06. 2005.   Nebol   žiaden   legitímny   dôvod,   prečo   by   práve   u   týchto poistencov mala byť uvedená prechodná úprava. Zákon o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01. 01. 2004, čiže keď aj riešil otázku prechodu na novú právnu úpravu osobitnými ustanoveniami, tak obdobie keď poistencom vznikol nárok na starobný dôchodok v roku 2004 neriešil týmto spôsobom. Následne tak isto neriešil týmto spôsobom poistencov, ktorým vznikol nárok od 03. 07. 2005. Nevidím žiaden ústavný dôvod k   tomu,   aby   poistenci   práve   v   období   prvého   pol   roka   2005   boli   týmto   spôsobom diskriminovaní, to znamená, že ak ich POMB je vyšší ako 1,0, tento sa znižuje na 1,0. Takéto ustanovenie zákona je v rozpore s ústavou o rovnosti a zaobchádzaní s občanmi Slovenskej   republiky   bez   ohľadu   na   to,   že   nepostihuje   nielen   mňa,   ale   postihuje   celú skupinu poistencov. Nebol žiaden dôvod, prečo by práve táto skupina poistencov mala byť nejakým osobným spôsobom vybratá a prečo by sa jej mala týkať takáto osobitná úprava......   Takýto   stav   nepokladám   za   zlučiteľný   s   Ústavou   Slovenskej   republiky   a   to konkrétne s ustanovením čl. 39 odst. 1 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorého občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe pri nespôsobilosti na prácu ako aj pri strate živiteľa. Ja pokladám za primerané a spravodlivé také zabezpečenie, ktoré by zohľadňovalo   prínos   poistenca   do   fondov   sociálnej   poisťovne   a   tejto   spoločnosti (zásluhovosť).  ... ja som riadne celé obdobie pracoval,   vykazoval som príjmy, dokonca slušný príjem a tomuto nezodpovedá primerané hmotné zabezpečenie v starobe, ktorého som sa dočkal.

Uvedené je i v rozpore s čl. 12 odst. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorej sú si občania slobodní a rovní v dôstojnosti a v ich právach. Mám za to, že citované ustanovenia   zákona   o   sociálnom   poistení   sa   dotýkajú   jednak   mojich   práv   (zníženie dôchodku), ale i dôstojnosti. S výškou dôchodku nesúvisí len finančná stránka veci, ale aj otázka prežitia a dôstojnosti. Akú ja mám dôstojnú starobu, keď porovnávam moju prácu s prácou iných, ktorí toľko neodpracovali a s dôchodkom, ktorý ja mám iný, nižší. Nevidím v tom žiaden regulárny dôvod. Jediný právny dôvod na zníženie môjho dôchodku a teda i mojich práv a dôstojnosti a dokonca de facto zníženie svojho majetku, lebo pri výplate sa stáva   dôchodok   mojím   majetkom,   spočíva   práve   v   uvedenom   diskriminačnom   opatrení. V zmysle ústavy čl. 12 odst. 2 Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky   všetkým   bez   ohľadu...   na   iné   postavenie.   Nikoho   nemožno   z   týchto   dôvodov poškodzovať,   zvýhodňovať   alebo   znevýhodňovať.   V   tomto   ja   vidím   moje   protiústavné znevýhodňovanie, že práve a jedine poistenci, ktorým vznikol nárok na dôchodok v prvom polroku   2005,   na   tých   sa   aplikovalo   ustanovenie   citovaného   zákona.   Určite   je   to diskriminácia na základe veku, lebo z celej skupiny nie je možno vyňať jednu špecifickú skupinu práve tohto pol roka, kde by sa citovaný predpis použil a ich nároky znížili. Zákonodarca zasiahol do mojich legitímnych očakávaní, že na starobu budem mať primeraný a spravodlivý dôchodok...

Ja mám za to, že Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR mali v zmysle § 109 odst. 1 písm. b) OSP sa obrátiť na Ústavný súd Slovenskej republiky, aby rozhodol o tom, či spomenuté ustanovenie § 273 odst. 4 tretia veta Zákona 461/2003 Z. z. nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a po rozhodnutí ústavného súdu ďalej vo veci konať a v zmysle nálezu ústavného súdu vo veci rozhodnúť.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 odst. 1 a odst. 2, právo na rovnosť podľa článku 12 ods. 1, právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe   podľa   čl.   39   ods.   1,   právo   na   majetok   podľa   čl..   20   -   všetko   podľa   Ústavy Slovenskej republiky, konaním a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7 So 94/2010 zo dňa 28. 04. 2011 porušené bolo

2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. So 94/2010 zo dňa 28. 04. 2011 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znova konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta vo výške podľa vyčíslenia v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom,   ako   ho   vymedzil   sťažovateľ,   je   teda posúdenie, či   postupom   najvyššieho súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 7 So 94/2010 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011 došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy a základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 20, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

1.1   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So 94/2010 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011, ústavný   súd   podotýka,   že   jeho   úlohou   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v   súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie   sú   v   súlade   s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd v odôvodnení napádaného rozhodnutia okrem iného uviedol:„Podľa § 273 ods. 4 zákona o sociálnom poistení ak priemerný osobný mzdový bod poistenca zistený z rozhodujúceho obdobia uvedeného v § 63 ods. 7 až 12, ktorému vznikne nárok na starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok v období od 1. januára 2004 do 31. decembra 2004, je nižší ako 0,6 a v období od 1. januára 2005 do 30. júna 2005 je nižší ako 1, priemerný osobný mzdový bod sa určí podľa § 63 ods. 1 až 6 z rozhodujúceho obdobia, ktorým sú kalendárne roky pred rokom, v ktorom boli splnené podmienky nároku na   starobný   dôchodok   alebo   invalidný   dôchodok   okrem   kalendárnych   rokov   pred   1. januárom 1984. Ak takto určený priemerný osobný mzdový bod je nižší ako priemerný osobný mzdový bod zistený z rozhodujúceho obdobia uvedeného v § 63 ods. 7 až 12, suma starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku sa určí z vyššieho priemerného osobného mzdového   bodu.   Ak   tatko   určený   priemerný   osobný   mzdový   bod   je   vyšší   ako   1,   suma starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku, na ktorý vznikne nárok v období od 1. januára   2005   do   30.   júna   2005   sa   určí   z priemerného   osobného   mzdového   bodu v hodnote 1...

Navrhovateľ   dovŕšil   dôchodkový   vek   potrebný   na   nárok   na   starobný   dôchodok 26. februára 2005 podľa § 65 ods. 3 písm. a) zákona o sociálnom poistení v znení platnom v čase   vzniku   nároku   na   starobný   dôchodok,   do   30.   júna   2005.   Hodnota   priemerného osobného mzdového bodu na určenie sumy dôchodkovej dávky vo výške 1,1537 bola zistená v zmysle   §   63   ods.   7   cit.   zákona   z rozhodného   obdobia   2004   –   1994,   teda   z obdobia 10 kalendárnych rokov pred rokom, v ktorom navrhovateľ splnil podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok. Za daného stavu bolo potrebné postupovať podľa § 273 ods. 4, tretia veta cit. zákona a hodnotu priemerného osobného mzdového bodu bolo potrebné upraviť na hodnotu 1.

Ustanovenie   §   273   ods.   4,   tretia   veta   zákona   o sociálnom   poistení   upravuje v prechodnom   období   hodnotu   priemerného   osobného   mzdového   bodu   odlišne   od ustanovenia § 63 ods. 1 citovaného zákona, na ktoré navrhovateľ poukazuje. Táto redukcia priemerného osobného mzdového bodu sa vzťahuje na všetkých poistencov, ktorým vznikol nárok na dôchodkovú dávku v období od 1. januára 2005 do 30. júna 2005, preto názor navrhovateľa o diskriminácii jeho osoby nemožno akceptovať.

Navrhovateľ ako povinne dôchodkovo poistená samostatne zárobkovo činná osoba dlžné poistné na dôchodkové poistenie za obdobie od 1. mája 1992 do 8. februára 1995 zaplatil dodatočne 16. mája 2007.

Podľa § 78 ods. 1 prvá veta zákona o sociálnom poistení sa toto obdobie započíta na nárok na invalidný dôchodok a na určenie sumy ako obdobie dôchodkového poistenia odo dňa,   v ktorom   bola   zaplatená   celá   suma   dlžného   poistného   na   dôchodkové   poistenie. Odporkyňa   v súlade   s   §   78   ods.   1   zákona   o sociálnom   poistení   zhodnotila   pre   výšku starobného dôchodku dodatočne zaplatené doby poistenia v rozhodnutí z 8. augusta 2007 číslo 440 526 7560 až s účinnosťou od 16. mája 2007. Pre výpočet starobného dôchodku navrhovateľa boli zhodnotené doby poistenia, za ktoré dodatočne zaplatil poistné, ku dňu vzniku   nároku   na   túto   dávku   a jej   výška   bola   určená   aj   so   zvýšeniami,   ktoré   k   znova vypočítanej dávke patrili. Dávka mu však mohla byť priznaná v novej výške až odo dňa doplatenia   poistného   tak,   ako   to   zodpovedá   §   78   ods.   1   zákona   o sociálnom   poistení. Námietka navrhovateľa, že mu nárok na novým spôsobom vypočítanú dávku a jej výplatu patrí odo dňa vzniku nároku na dávku preto súd nemohol zohľadniť.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   nezistil nezákonnosť preskúmaných rozhodnutí, a preto odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.“

V citovanej   časti   odôvodnenia   rozhodnutia   najvyšší   súd   jasne   uviedol   zákonné dôvody, pre ktoré rozsudok krajského súdu z 20. mája 2010 potvrdil. Svoje právne závery pritom oprel o relevantné zákonné ustanovenia, ktoré v rozhodnutí citoval, a ktoré vyložil a aplikoval   ústavne   konformným   spôsobom,   bez   akéhokoľvek   rozporu   s ich   samotným znením.

Napokon   túto   skutočnosť aj sám   sťažovateľ v sťažnosti   podanej   ústavnému súdu potvrdil, keď uviedol, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd „v konaní použili správny predpis a správne ustanovenia právneho predpisu, ktoré sa... podľa platnej právnej úpravy majú uplatňovať“.

K tomu ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na konkrétne   konanie   (napr.   II.   ÚS   181/06).   Teda   ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny predpis,   jeho   účinky   (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že z rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva žiadna svojvôľa alebo neodôvodnenosť jeho záverov. Najvyšší súd rozhodol plne v intenciách príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) spôsobom, ktorý neodporuje zmyslu ani účelu označených ustanovení.

V   každom   prípade   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda   najvyšší   súd   v   danom   prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do   výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

1.2   Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ sa z dôvodu svojho presvedčenia, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím správneho orgánu, obrátil na všeobecný súd, aby tento preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Všeobecné súdy (tak krajský, ako aj najvyšší) sa jeho podaním (opravným prostriedkom) zaoberali a rozhodnutie odporkyne preskúmali, pritom dospeli k záveru, že toto je zákonné a vecne správne, čo viedlo k jeho potvrdeniu.

Uvedené teda jednoznačne svedčí o tom, že sťažovateľ žiadnym spôsobom nemohol byť   ukrátený   na   svojom   základnom   práve   zaručenom   v čl.   46   ods.   2   ústavy,   pretože všeobecné súdy sa neodmietli zaoberať jeho opravným prostriedkom a tento bol predmetom riadneho   opravného   konania.   Iný   záver   všeobecných   súdov,   ako   očakával   sťažovateľ, rozhodne nie je sám osebe spôsobilým dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva ústavným súdom. Preto ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

1.3 Keďže sťažovateľ v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ktorého porušenie ústavný súd nezistil, namietal   aj   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   (čl.   20   ods.   1   ústavy) a základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe (čl. 39 ods. 1 ústavy), ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy (ako to sám uviedol) vyslovil svoje presvedčenie o nesúlade právnej úpravy, podľa ktorej bola určená výška jeho starobného dôchodku, s ústavou. K tomu je potrebné uviesť, že každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného   druhu   konania   pred   ústavným   súdom.   Ústavná   a   zákonná   úprava   konaní   pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom. Vychádzajúc z uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane sťažností   fyzických   osôb   a právnických   osôb) možno preto   považovať len tie, o ktorých je možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní (napr. II. ÚS 806/00, II. ÚS 336/09).

V   rámci   konania   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   nemôže posudzovať otázku súladu zákona s ústavou či medzinárodnou zmluvou podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, lebo konanie podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je osobitným konaním. Navyše, subjekty   oprávnené   (aktívne   legitimované)   podať   návrh   na   začatie   konania   o   súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy sú uvedené v ustanovení čl. 130 ods. 1 ústavy, pričom sťažovateľ medzi tieto subjekty nepatrí.

Ústavný súd nemohol akceptovať ani tvrdenie sťažovateľa o tom, že krajský súd alebo najvyšší súd mali konanie o jeho opravnom prostriedku prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku a obrátiť sa na ústavný súd s otázkou, či je, alebo nie je ustanovenie § 273 ods. 4 tretej vety zákona o sociálnom poistení v rozpore s ústavou. Všeobecný súd tak postupuje iba v prípade, ak pred rozhodnutím vo veci dospeje k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, k čomu však   v prípade   sťažovateľa   nedošlo.   Najvyšší   súd   ustanovenie   §   273   ods.   4   tretej   vety zákona o sociálnom poistení nepovažoval za diskriminačné, a teda za rozporné s ústavou a svoj   názor   dostatočne   presvedčivo   odôvodnil.   Nemal   preto   ani   dôvod   podávať   návrh ústavnému   súdu   v zmysle   ustanovenia   §   109   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho poriadku.   Za   týchto   okolností   je   teda   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

K námietke sťažovateľa o porušení čl. 12 ods. 1 ústavy v súvislosti s rovnosťou ľudí v   dôstojnosti   i   v právach   ústavný   súd   poznamenáva,   že   jeho   stabilizovaná   judikatúra kvalifikuje ustanovenia čl. 12 ako všeobecné ustanovenia, ktoré treba vykladať a chápať ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých   stupňov   a ktoré   nemôžu   plniť   poslanie   priamo   aplikovateľných   ustanovení v individuálnych   záležitostiach.   Ich   aplikácia   nie   je   možná   bez   konkrétneho   vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 34/96, I. ÚS 58/97, I. ÚS 59/97, IV. ÚS 153/09).

Porušenia citovaného ustanovenia čl. 12 ods. 1 ústavy či už v samostatnom chápaní, ale ani v spojení s namietaným porušením základných práv zaručených v čl. 46 ústavy sa sťažovateľ   nemôže   úspešne   domáhať   jednak   pre   jeho   všeobecný   charakter,   ale   najmä vzhľadom na skutočnosť,   že toto v konaní pred všeobecným súdom (najvyšším súdom) porušené nebolo.

Ústavný súd teda nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom, resp. rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným článkom ústavy, preto považoval aj túto časť jeho sťažnosti za zjavne neopodstatnenú, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného   rozhodnutia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ   tohto   nároku   domáhal,   už   nerozhodoval.   Z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti sťažovateľa ústavný súd nerozhodoval ani o náhrade trov jeho právneho zastúpenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011