znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 463/2010-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., B., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv   na   verejné prejednanie záležitosti v primeranej lehote a na verejné vyhlásenie rozsudku zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 38/1999 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 376/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2010   doručená   sťažnosť   J.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na verejné prejednanie záležitosti v primeranej lehote a na verejné vyhlásenie rozsudku zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 38/1999   a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 376/2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Sťažovateľ...   vystupoval   ako   odporca   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde Bratislava IV. pod sp. zn. 4 C 38/99 a v odvolacom konaní na Krajskom súde Bratislava pod sp. zn. 8 Co 376/2007. Postupom Okresného súdu ako i Krajského súdu boli spôsobené zbytočné prieťahy v konaní...

Hlavné   pochybenia   Okresného   súdu   Bratislava   IV   vidí   sťažovateľ   v   týchto skutočnostiach:

1) V čase od 30. 05. 2000 do 03. 05. 2001 (t. j. takmer 1 rok) súd nekonal

2) Pojednávanie   konané   dňa   19. 02. 2002   sa   mohlo   konať   aj   bez   prítomnosti navrhovateľky   a   jej   právneho   zástupcu,   nakoľko   títo   sa   neospravedlnili   a   o   termíne pojednávania vedeli...

3) Pojednávanie konané dňa 18. 04. 2002 sa mohlo taktiež konať s poukazom na ustanovenie § 101 O. s. p....

4) V čase od 26. 09. 2002 do 12. 04. 2007 súd nevytýčil ani jedno pojednávanie. Okresný súd nekonal štyri a pol roka (54 mesiacov)...

5)   Okresný   súd   vykonal   vo   veci   veľké   množstvo   pojednávaní   (spolu   10   (desať)), z ktorých   väčšina   bola   odročená   na   neurčito,   pričom   súd   na   nich   nič   nevyriešil.   Súd nekonal úsporne a väčšina pojednávaní bola podľa nášho názoru nariadená zbytočne.

6) Napriek tomu, že súd dňa 26. 09. 2002 nariadil znalecké dokazovanie, tento bol vypracovaný až 06. 10. 2006 z dôvodov na strane Okresného súdu, to bolo však už po 7 (siedmich) rokoch od začatia súdneho konania, kedy znalec už nedokázal s odstupom času presne odpovedať na položené otázky...

Hlavné   pochybenia   Krajského   súdu   Bratislava   vidí   sťažovateľ   v   týchto skutočnostiach:

1)   Od   podania   odvolania   (11. 07. 2007)   do   doručenia   rozsudku   Krajského   súdu sťažovateľovi uplynuli takmer 3 roky (35 mesiacov a pol)

2) Napriek tomu, že sťažovateľ dvakrát podal sťažnosť na prieťahy v konaní a žiadal o vytýčenie pojednávania a rozhodnutia (dňa 17. 12. 2007 a 13. 08. 2009), súd na jeho sťažnosti a žiadosti nereagoval. Súd neoznámil sťažovateľovi termín verejného vyhlásenia rozsudku, čím mu „de facto“ zabránil účasti na prípadnom verejnom vyhlásení rozsudku. Máme za to, že rozsudok Krajského súde Bratislava nebol vyhlásený verejne.

Rozsudkom   Krajského   súdu   Bratislava   sp.   zn.   8   Co   376/2007   bolo   vo   veci rozhodnuté s konečnou platnosťou. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 02. 07. 2010. Postupom Okresného súdu Bratislava IV. a Krajského súdu Bratislava od podania žaloby   (dňa   25. 03. 1999)   do   právoplatnosti   konečného   rozhodnutia   vo   veci   (dňa 02. 07. 2010) uplynulo 11 (jedenásť) rokov a takmer 4 mesiace.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty. Napriek tomu, že v súčasnosti je konanie už právoplatne skončené, sťažovateľ ako účastník konania bol viac ako 11 rokov v právnej neistote.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 O. s. p. ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná a z ustanovenia § 100 ods. 1 prvej vety O. s. p., podľa ktorej len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie...

... sťažovateľ nezapríčinil prieťahy v súdnom konaní. Odporca nebol prítomný na 3 pojednávaniach z desiatich pojednávaní, na ktoré bol predvolaný. Z toho nebol prítomný na   prvých   dvoch   pojednávaniach   z   dôvodu,   že   sa   dlhodobo   zdržiaval   v   zahraničí   a   o súdnom konaní nemal vedomosť. Akonáhle sa však dozvedel o súdnom konaní, pojednávaní sa zúčastňoval. Chceme poukázať na to, že súd mal možnosť konať bez jeho prítomnosti ako i bez prítomnosti navrhovateľky s použitím ustanovenia § 101 O. s. p. Okresný súd toto ustanovenie   nevyužil.   V   konaní   pred   Krajským   súdom   nespôsobil   svojim   správaním sťažovateľ žiadne prieťahy. Prieťahy vidí sťažovateľ práve v postupe súdu....»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti verejne a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Bratislava IV   a   Krajského súdu   Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 38/1999... a sp. zn. 8 Co 376/2007... porušené bolo.

2. J. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 €..., ktoré mu je Okresný súd Bratislava IV. povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 €..., ktoré mu je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   IV.   a   Krajský   súd   Bratislava   sú   povinní   spoločne a nerozdielne   uhradiť   J.   K.   trovy   konania   v   sume   382,32   €...,   na   účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. M. F.... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 38/1999 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 376/2007

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, ako aj postupom krajského súdu v označených konaniach.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Ako   možno   vyvodiť   z doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu,   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   (II.   ÚS   184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   označeného   práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Obdobný záver platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Pre   účely   zistenia   okolností   dôležitých   pre   rozhodovanie   o   predmete   sťažnosti ústavný súd vyžiadal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu sp. zn. 4 C 38/1999.

Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 4 C 38/1999-175   z 19.   apríla 2007,   a to tak,   že uložil   sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke (M. B.) sumu 111 000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 15. júla 1998 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 4 320 Sk, zároveň sťažovateľovi a navrhovateľke uložil zaplatiť náhradu trov konania štátu. Vo zvyšku návrh navrhovateľky okresný súd zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd ako odvolací súd rozsudkom č. k. 8 Co 376/2007-208 z 25. mája 2010 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu vo veci samej týkajúci sa priznanej istiny a trov konania štátu potvrdil a v časti príslušenstva z priznanej istiny a trov konania zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu.   Rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   2.   júla   2010.   Následne navrhovateľka   návrh   v časti,   v ktorej   bol   rozsudok   okresného   súdu   rozhodnutím odvolacieho súdu zrušený a vrátený mu na ďalšie konanie, vzala späť a požiadala okresný súd,   aby   vo   veci   ďalej   nekonal.   Na   základe   uvedeného   okresný   súd   uznesením   č. k. 4 C 38/1999-219 zo 16. augusta 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 7. septembra 2010 konanie   zastavil.   Toto   rozhodnutie   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručené 23. augusta 2010. O skončení oboch konaní (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho) mal vedomosť   aj   právny   zástupca   sťažovateľa,   ktorý   ho   zastupuje   v konaní   pred   ústavným súdom, a to od 17. augusta 2010, keď nahliadol do súdneho spisu okresného súdu.

Sťažnosť sťažovateľa   bola   ústavnému súdu   doručená   25.   augusta   2010   (daná   na poštovú prepravu 24. augusta 2010). Na ústavný súd sa teda sťažovateľ obrátil so svojou sťažnosťou v čase, keď porušenie označeného základného práva na všeobecných súdoch, ktoré sťažovateľ označil za účastníkov konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným   súdom   nebolo   spôsobilé   naplniť   účel   ochrany,   ktorý   ústavný   súd   poskytuje vo vzťahu k základnému právu zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy a právu zaručenému v čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   a   pretože   sťažovateľ   sa   v   predmetnej   veci domáhal ochrany svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom, ako aj pred krajským súdom namietané porušenie základného práva už netrvalo, pripadalo   do   úvahy   odmietnutie   predmetnej   sťažnosti   v tejto   časti   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na verejné prerokovanie veci zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na verejné vyhlásenie rozsudku zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

Argumentácia sťažovateľa o porušení označeného základného práva bola sústredená iba   do dvoch   viet   v texte   sťažnosti: «Súd   neoznámil   sťažovateľovi   termín   verejného vyhlásenia rozsudku, čím mu „de facto“ zabránil účasti na prípadnom verejnom vyhlásení rozsudku. Máme za to, že rozsudok Krajského súdu Bratislava nebol vyhlásený verejne.» Žiadny ďalší argument sťažovateľ ústavnému súdu k tejto námietke nepredložil.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pristúpil k zisteniu, či krajský súd postupoval v súlade   s procesnoprávnym   predpisom   upravujúcim   postup   všeobecného   súdu v občianskom   súdnom   konaní.   Týmto   predpisom   je   v danom   prípade   Občiansky   súdny poriadok (ďalej len „OSP“).

Podľa ustanovenia § 156 ods. 3 OSP vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 38/1999 zistil, že v preskúmavanej veci došlo v rámci odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 8 Co 376/2007 k postupu podľa citovaného ustanovenia § 156 ods. 3 OSP (napokon svedčí o tom aj odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu), a teda krajský súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu, čím naplnil dikciu zákona.

Sťažovateľ   porušenie   práva   na   verejné   vyhlásenie   rozsudku   odvodzuje   od skutočnosti, že čas a miesto vyhlásenia mu nebolo oznámené. Netvrdí však, a ani žiadnym dôkazom   to   nepreukázal,   že   by   skutočne   k verejnému   vyhláseniu,   hoci   aj   za   jeho neprítomnosti,   nedošlo.   Práve   naopak,   o verejnom   vyhlásení   rozsudku   krajského   súdu 25. mája 2010 svedčí zápisnica z tohto dňa, z obsahu ktorej je evidentné, že k verejnému vyhláseniu rozhodnutia došlo, avšak bez prítomnosti účastníkov konania. Nad rámec je potrebné dodať, že sťažovateľ bol v konaní pred krajským súdom zastúpený kvalifikovanou právnou   zástupkyňou,   ktorá   sa   pri   náležitej   starostlivosti   mohla   (a   tým   aj   sťažovateľ) dozvedieť o termíne verejného vyhlásenia rozsudku, ktorého sa napokon mohli zúčastniť.

Inou je otázka nenariadenia verejného pojednávania o veci druhostupňovým súdom, zvlášť   vtedy,   keď   okresný   súd   v rámci   úkonov   predchádzajúcich   odvolaciemu   konaniu vyzval účastníkov konania na oznámenie, či súhlasia s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania, pričom sťažovateľ oznámil, že s takýmto postupom nesúhlasí.

Okresný   súd   výzvou   z 26.   júla   2007   vyzval   sťažovateľa,   aby   oznámil,   či   súhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania. Táto povinnosť okresnému súdu   vyplývala   z vtedy   účinného   ustanovenia   §   209a   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   ak odvolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   vyzve   účastníkov   na   vyjadrenie k odvolaniu a či súhlasia s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania. Zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, však od 15. októbra 2008 bola povinnosť vyzývať účastníkov konania, či súhlasia s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania, zrušená.

Podľa § 214 ods. 1 OSP na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Zákonné ustanovenia teda neprikazujú odvolaciemu súdu nariadiť pojednávanie, ak nie sú splnené zákonné podmienky uvedené v § 214 ods. 1 OSP a na tomto závere nič nemení ani nesúhlas účastníka konania s prejednaním a rozhodnutím o veci v odvolacom konaní bez nariadenia pojednávania. Krajský súd teda v čase rozhodovania o opravnom prostriedku   sťažovateľa   nepostupoval   v rozpore   s ustanoveniami   príslušného,   na   vec   sa vzťahujúceho procesného predpisu.

Ústavný súd zastáva názor, že všeobecný súd nemôže porušiť základné práva alebo slobody,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi   vzťahujúcimi   sa   na konkrétne konanie (obdobne napr. II.   ÚS 181/06).   Ak teda orgán štátu aplikuje platný právny   predpis,   jeho   účinky   (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie základného práva alebo slobody.

Keďže krajský súd dodržal zákonný postup, ktorý predchádzal verejnému vyhláseniu rozsudku č. k. 8 C 376/2007-208 z 25. mája 2010, nemožno považovať jeho postup bez ďalšieho za porušenie základného práva sťažovateľa na verejné prerokovanie jeho veci (čl. 48 ods. 2 ústavy) ani za porušenie práva na verejné vyhlásenie rozsudku (čl. 6 ods. 1 dohovoru),   a to   o to   viac,   pokiaľ   k verejnému   vyhláseniu   skutočne   došlo,   hoci   aj v neprítomnosti účastníka konania – sťažovateľa.

Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   označeným   základným právom na verejné prerokovanie veci zaručeným v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právom na verejné vyhlásenie rozsudku zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru a namietaným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 376/2007 absentuje akákoľvek príčinná súvislosť,   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie   ústavného   súdu   o   ďalších   jeho   požiadavkách   (priznanie   mu   primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010