znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 463/08-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., právne zastúpenej advokátkou JUDr. M. L.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb 107/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb 107/95 p o r u š i l základné právo spoločnosti F., s. r. o., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajskému   súdu   v   Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22 Cb 107/95 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti F., s. r. o., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Spoločnosti F., s. r. o., p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46   €   (slovom   dvestodvadsaťtri   eur   a   štyridsaťšesť   centov),   ktoré j e   Krajský   súd v Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jej   advokátky   JUDr.   M.   L.,   B.,   do   jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 463/08-7   zo 16. decembra   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.   (ďalej   aj „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb 107/95 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1 Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: „(...) Navrhovateľ uplatnil svoj nárok na Krajskom súde v Bratislave žalobou zo dňa 20. 07. 1995, doručenou súdu 03. 08. 1995. Vec bola a je vedená na Krajskom súde v Bratislave pod spisovou značkou 22 Cb 107/1995. Žalovaný nárok bol vo výške 1 000 000.- Sk s príslušenstvom, kde úrok z omeškania bol nárokovaný od roku 2000 do zaplatenia. (...)

Navrhovateľ podal opakovane niekoľko sťažností na prieťahy, a to tak na Krajský súd Bratislava, ako aj na Najvyšší súd SR. Napriek tomu, nie je vec, ktorá bola žalobou uplatnená v roku 1995, do dnešného dňa rozhodnutá.

Z   opísaného   skutkového   stavu   a   predložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že Slovenská republika prostredníctvom svojich orgánov, ktorých sme označili ako účastníkov konania, porušila ústavné práva navrhovateľa.

Porušené bolo ústavné právo navrhovateľa podľa čl. 48, ods. (2) ústavy, a to právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že v tejto veci ani po dobe 12 rokov nebolo konanie skončené, je dôvod,   aby   navrhovateľ   dostal   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenú v peniazoch. Navrhovateľ žiada priznať nemajetkovú ujmu v čiastke 1 000   000.-Sk.   Toto   finančné ohodnotenie len základ žalovaného   nároku,   bez príslušenstva. S príslušenstvom táto suma predstavuje dvojnásobok istiny. V prejednávanej veci   sme   tento   nárok   (minimálne   v   tejto   výške)   preukázali   aj   znaleckým   dokazovaním. Navrhovateľ má však odôvodnené obavy, že v prípade úspešnosti v tomto spore bude jeho nárok   od   žalovaného   nevymožiteľný.   V   tomto   smere   sa   navrhovateľ   domáhal   vydania predbežného   opatrenia,   avšak   súd   (bez   zachovania   akejkoľvek   relevantnej   lehoty   na rozhodnutie) jeho návrh zamietol. V prípade ak by o nároku navrhovateľa bolo rozhodnuté v súlade s ústavou, a pre prípad, že by bol navrhovateľ v spore úspešný, jeho finančný prospech len na úrokoch bol približne v sume, ktorú navrhovateľ požaduje.“

2.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne vyjadrila   predsedníčka krajského   súdu   listom   sp.   zn.   Spr.   3064/09   z 27. januára   2009   a stanoviskom   sp.   zn. Spr. 3064/09 z 29. októbra 2009.

2.1   Predsedníčka   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 27. januára   2009   okrem iného uviedla:

«(...) Z databázy chronologicky zapísaných údajov v PC z manažmentu súdnictva vyplýva, že krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 25. 10. 2007.

Dňa 31. 12. 2007 bolo proti tomuto rozsudku podané odvolanie. Súdny   spis   sp.   zn.   22   Cb   107/1995   bol   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky predložený na rozhodnutie o odvolaní dňa 04. 03. 2008.

Tunajší súd dopytom vo svojej kancelárií „22 Cb“ a v kancelárií „5 Obo“ NS SR zistil,   že   predmetná   vec   je   na   NS   SR   vedená   pod   sp.   zn.   5   Obo   25/2008   a   sp.   zn. 5 Obo 28/2008. Zatiaľ nebolo vo veci rozhodnuté a preto nebol súdny spis krajskému súdu vrátený.

Na základe vyššie uvedeného si preto(...) dovolím oznámiť Vám, že spis sp. zn. 22 Cb 107/1995 Vám môže byť pre interné potreby zapožičaný krajským súdom až po jeho vrátení z NS SR, ev. je možné obrátiť sa o jeho zapožičanie priamo na NS

Rovnako z tohto dôvodu - absencie súdneho spisu sp. zn. 22 Cb 107/1995, nie je možné vyhovieť Vašej požiadavke o vyjadrenie sa k predmetnej veci, resp. k tomu, či krajský súd súhlasí s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania.

Po   odstránení   týchto   objektívnych   procesných   prekážok,   Vám   krajský   súd bezodkladne preloží súdny spis sp. zn. 22 Cb 107/1995 spolu s vyjadrením a stanoviskom k spôsobu prerokovania veci.»

2.2 Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu z 29. októbra 2009 vyplýva:«(...) Vašu   žiadosť,   výzvu,   uznesenie   a   sťažnosť   som   predložila   na   vyjadrenie zákonnej sudkyni, ktorá k veci dňa 28. 10. 2009 uviedla:

V   danej   veci   žaloba   došla   na   súd   dňa   03.   08.   1995.   Podľa   názoru   sudkyne,   je potrebné zohľadniť, že v tomto období bolo v jednotlivých súdnych oddeleniach obchodného kolégia, neprimerane veľké množstvo vecí, ktoré pripadli senátu, resp. sudcovi.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný nepreberal súdne zásielky, súd zisťoval trvalé bydlisko žalovaného a nakoniec kópiu žaloby doručoval prostredníctvom OR PZ B. (...)   Pojednávania   v   roku   1999,   boli   odročené   aj   z   dôvodu   navrhovaného dokazovania i zo strany sťažovateľa, t. j. žalobcu.

Za   neospravedlnenie   sa   z   neúčasti   na   pojednávaniach   v   dňoch   21.   03.   2000   a 30. 05. 2000, bola právnemu zástupcovi žalovaného uložená poriadková pokuta (č. l. 145). Súd   uznesením   zo   dňa   03.   04.   2001   ustanovil   znalca   z   odboru   finančníctvo   na vypracovanie znaleckého posudku (č. l. 164). Znalecký posudok bol predložený konajúcemu súdu dňa 21. 01. 2002.

(...) Uznesením zo dňa 11.   11.   2002 súd uložil právnemu zástupcovi žalovaného poriadku pokutu, za neúčasť na pojednávaní (č. l. 242).

Vo   veci   bol   súdom   vyhlásený   rozsudok   dňa   29.   05.   2003,   ktorý   Najvyšší   súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 12. 04. 2007 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave rozhodol rozsudkom dňa 25. 10. 2007, ktorý v nadväznosti   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   27.   02.   2009 nadobudol právoplatnosť dňom 14. 04. 2009.

Podľa názoru zákonnej sudkyne, pri množstve vecí v senáte „22 Cb“, s prihliadnutím na   prieťahy   v konaní,   ktoré   v   danej   veci   spôsobil   žalovaný   -   nepreberaním   zásielok   a následne   právny   zástupca   žalovaného   (viď   ukladanie   poriadkových   pokút,   znalecké dokazovanie, rozhodnutie vo veci dňa 29. 05. 2003 a následne pokračovanie v konaní po uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. 04. 2007) sa sudkyňa domnieva, že konajúci senát „22 Cb“, nespôsobil prieťahy v konaní sp. zn. 22 Cb 107/1995.

S uvedeným právnym názorom zákonnej sudkyne na procesný postup tunajšieho súdu vo veci sp. zn. 22 Cb 107/1995, sa v celom rozsahu stotožňujem. (...)

Na   základe   uvedených   skutočností(...)   súčasne   oznamujem,   že   krajský   súd   podľa ustanovenia   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácií US SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR.»

3. Vyjadrenie krajského súdu bolo doručené sťažovateľke, ktorá však svoje právo zaujať k nemu písomné stanovisko nevyužila, pričom už vo svojej sťažnosti uviedla, že súhlasí, aby ústavný súd rozhodol v danej veci bez nariadenia ústneho pojednávania.

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   (ktorý   bol   ústavnému   súdu   doručený 29. októbra 2009) ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 22 Cb 107/095:

Dňa 3. augusta 1995 podala sťažovateľka na bývalom Mestskom súde v Bratislave (ďalej len „súd“) žalobný návrh na zaplatenie sumy 122 698,70 Sk s príslušenstvom proti P. J., B. (ďalej len „žalovaný“).

Dňa 23.   augusta   1995   súd vyzval sťažovateľku, aby uhradila súdny   poplatok za podanú žalobu.

Dňa 29. septembra 1995 sťažovateľka uhradila súdny poplatok za žalobu.Dňa 13. októbra 1995 a 3. novembra 1995 sa súd pokúsil doručiť žalovanému opis žaloby na vyjadrenie, avšak zásielky sa mu vrátili späť.

Dňa 29. decembra 1995 súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby mu do 7 dní zaslal doklad, ktorým preukáže zaslanie žaloby odporcovi.

Dňa 5. januára 1996 právny zástupca sťažovateľky zaslal súdu požadovaný doklad.Dňa 9. júla 1998 krajský súd požiadal o výpis z obchodného registra.Dňa   4.   septembra   1998   krajský   súd   požiadal   Mestskú   evidenciu   obyvateľstva o oznámenie adresy žalovaného.

Dňa 16. septembra 1998 Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v B. oznámilo adresu žalovaného.

Dňa 23. septembra 1998 krajský súd požiadal Policajný zbor Slovenskej republiky (ďalej len „polícia“) o doručenie súdnej zásielky pre žalovaného.

Dňa 19. októbra 1998 polícia oznámila krajskému súdu doručenie uvedenej poštovej zásielky.

Dňa 13. novembra 1998 žalovaný doručil krajskému súdu svoje vyjadrenie k žalobe.Dňa   17.   novembra   1998   krajský   súd   zaslal   písomné   vyjadrenie   žalovaného sťažovateľke, aby k nemu zaujala stanovisko.

Dňa 17. decembra 1998 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 27. január 1999. Žalovanému bolo doručené predvolanie prostredníctvom polície.

Dňa 26. januára 1999 právny zástupca sťažovateľky ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom   pojednávaní „z dôvodu   kolízie   v pojednávaniach“ a požiadal   o odročenie pojednávania.

Dňa 27. januára 1999 bolo pojednávanie odročené na 17. marec 1999.  

Dňa 17. marca 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 5. máj 1999 z dôvodu ďalšieho dokazovania. Uvedený termín nariadeného pojednávania bol neskôr preročený na 4. máj 1999.

Dňa 4.   mája   1999   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 13. júl 1999.

Dňa 11. mája 1999 sťažovateľka doložila do spisu písomné vyjadrenie a listinné dôkazy.

Dňa   17.   mája   1999   krajský   súd   zaslal   ostatné   písomné   vyjadrenie   sťažovateľky odporcovi na zaujatie stanoviska.

Dňa   20.   mája   1999   sťažovateľka   doručila   krajskému   súdu   doklad   o doplatení súdneho poplatku.

Dňa 13.   júla 1999 sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené   na 21. september 1999.

Dňa 22. júla 1999 sťažovateľka písomným podaním navrhla krajskému súdu, aby vykonal vo veci konkrétne dôkazy.

Dňa 21. septembra 1999 bolo pojednávanie odročené na 14. december 1999, pretože sa nedostavil žalovaný.

Dňa 14. decembra 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu ďalšieho dokazovania.

Dňa 15.   decembra   1999 krajský   súd   urgoval   obchodné spoločnosti   a Colný úrad v Bratislave (ďalej len „colný úrad“), aby odpovedali na jeho skoršie výzvy.

Dňa   13.   januára   2000   obchodná   spoločnosť   L.   a 14.   januára   2000   colný   úrad odpovedali na výzvu krajského súdu.

Dňa 3. februára 2000 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 21. marec 2000. Dňa   21.   marca   2000   bolo   pojednávanie   odročené   na   30.   máj   2000,   pretože   sa nedostavil žalovaný.

Dňa 30. mája 2000 bolo pojednávanie odročené na neurčito, pretože sa nedostavil žalovaný ani jeho právny zástupca, ktorému krajský súd uznesením č. k. 22 Cb 107/95-145 uložil poriadkovú pokutu.

Dňa   28.   júna   2000   bol   spis   predložený   na   vymoženie   poriadkovej   pokuty   od právneho zástupcu žalovaného.

Dňa 18. septembra 2000 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 14. november 2000, pričom   právnemu   zástupcovi   žalovaného   bolo   predvolanie   doručené   prostredníctvom polície.

Dňa 14. novembra 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 27. januára 2001 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. apríl 2001.Dňa 3. apríla 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že „súd ustanoví znalca na výšku škody ktorú si uplatňuje navrhovateľka“. Uznesením krajského súdu č. k. 22 Cb 107/95-164 bola vo veci ustanovená znalkyňa Ing. M. F. z odboru finančníctva, ktorá mala znalecký posudok vyhotoviť do 90 dní.

Dňa 31. júla 2001 ustanovená znalkyňa prevzala spis a vrátila ho 3. septembra 2001.Dňa 22. októbra 2001 znalkyňa oznámila krajskému súdu, že „Bez rozhodnutia súdu o termíne ukončenia spoločenstva P. J. v s.r.o. F. (poznámka v inom konaní krajského súdu sp. zn. 21 Cd 147/94) nemôžem spoľahlivo a správne naplniť Vaše uznesenie“.

Dňa 7. novembra 2001 krajský súd reagoval na uvedený prípis znalkyne.Dňa 15. novembra 2001 znalkyňa požiadala krajský súd o predĺženie termínu na predloženie posudku, pretože žalovaný sa správa obštrukčne.

Dňa   19.   novembra   2001   krajský   súd   vyzval   právneho   zástupcu   žalovaného,   aby spolupracoval so znalkyňou, a v ten istý deň predĺžil lehotu na vypracovanie znaleckého posudku „o ďalších 90 dní“.

Dňa 30. januára 2002 znalkyňa odovzdala krajskému súdu vypracovaný znalecký posudok.

Dňa 7. februára 2002 krajský súd zaslal znalecký posudok účastníkom konania na vyjadrenie. Právny zástupca žalovaného tento posudok opakovane neprevzal.

Dňa 12. marca 2002 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 7. máj 2002.Dňa   6.   mája   2002   právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   okresnému   súdu   svoje ospravedlnenie pre neúčasť na nastávajúcom pojednávaní a navrhol prerušenie konania. Dňa 7.   mája   2002   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   22   Cb   107/95-218   pripustil   zmenu   návrhu a uznesením č. k. 22 Cb 107/95-224 návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol.Dňa 23. mája 2002 krajský súd uznesením č. k. 22 Cb 107/95-221 priznal znalkyni znalečné.

Dňa 14. júna 2002 podal žalovaný odvolanie proti uzneseniu č. k. 22 Cb 107/95-224.Dňa 27. júna 2002 bol spis doručený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby rozhodol o odvolaní žalovaného.

Dňa 11. septembra 2002 najvyšší súd uznesením č. k. 4 Obo 102/02-236 potvrdil napadnuté uznesenie krajského súdu.

Dňa 25. septembra 2002 bol spis vrátený krajskému súdu.Dňa 26. septembra 2002 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 11. november 2002.Dňa 11. novembra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 27. január 2003, pretože sa nedostavil žalovaný a ani jeho právny zástupca, ktorému bola uznesením č. k. 22 Cb 107/95-242 uložená poriadková pokuta.

Dňa 13. decembra 2002 právny zástupca žalovaného podal odvolanie proti uzneseniu č. k. 22 Cb 107/95-242.

Dňa 27. januára 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 25. marec 2003.

Dňa   28.   januára   2003   krajský   súd   požiadal   obchodný   register   o zapožičanie registrového spisu sťažovateľky.

Dňa 3. februára 2003 sa žalovaný vyjadril k žalobe a založil do spisu doklady.Dňa 25. marca 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 27. máj 2003.

Dňa 27. mája 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 29. máj 2003 z dôvodu vyhlásenia rozsudku.

Dňa 29. mája 2003 bol vo veci vyhlásený rozsudok č. k. 22 Cb 107/95-302. Tento rozsudok v časti výroku, a to v odseku 2 a 4 nadobudol právoplatnosť 13. februára 2004.Dňa 12. februára 2004 žalovaný podal odvolanie proti rozsudku č. k. 22 Cb 107/95-302 v časti výroku, a to čo sa týka odseku 1 a 3.

Dňa   13.   februára   2004   krajský   súd   zaslal   sťažovateľke   na   vyjadrenie   odvolanie žalovaného a žalovaného vyzval, aby uhradil trovy odvolacieho konania.

Dňa 8. apríla 2004 krajský súd uznesením č. k. 22 Cb 107/95-314 odvolacie konanie zastavil, pretože žalovaný neuhradil trovy odvolacieho konania.

Dňa 18. apríla 2004 žalovaný podal odvolanie proti uzneseniu č. k. 22 Cb 107/95-314, pretože k nezaplateniu odvolacích trov došlo preto, lebo jeho právny zástupca zomrel.Dňa 31. mája 2004 bol spis predložený najvyššiemu súdu, aby rozhodol o odvolaní žalovaného.

Dňa   21.   júna   2004   najvyšší   súd   vrátil   spis   krajskému   súdu   bez   rozhodnutia o odvolaní,   pretože   uznesenie   č.   k.   22   Cb   107/95-314 „vydal   vyšší   súdny   úradník, v dôsledku čoho podľa § 374 ods. 4 O. s. p. o odvolaní musí najskôr rozhodnúť sudca“.Dňa 7. júla 2004 krajský súd požiadal Slovenskú advokátsku komoru o poskytnutie informácií týkajúcich sa zomrelého advokáta - právneho zástupcu žalovaného, a Register obyvateľov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „register   obyvateľov“)   požiadal   o zistenie trvalého, resp. prechodného pobytu zomrelého právneho zástupcu žalovaného.

Dňa 21. júla 2004 register obyvateľov reagoval na výzvu krajského súdu.Dňa 22. septembra 2004 krajský súd uznesením č. k. 22 Cb 107/95-323 zrušil svoje uznesenie č. k. 22 Cb 107/95-314.

Dňa   25.   októbra   2004   bol   spis   opakovane   predložený   najvyššiemu   súdu,   aby rozhodol o odvolaní žalovaného.

Dňa   20.   novembra   2006   sťažovateľka   podala   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia.

Dňa 12. apríla 2007 najvyšší súd uznesením č. k. 6 Obo 216/04-344 zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 22 Cb 107/95-302 v napadnutej časti a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Dňa 25. mája 2007 bol spis vrátený krajskému súdu.Dňa 28. mája 2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 20. október 2007.Dňa   27.   júna   2007   krajský   súd   oznámil   účastníkom   konania   zmenu   termínu pojednávania z 20. októbra 2007 na 20. september 2007.

Dňa   17.   augusta   2007   krajský   súd   uznesením   č.   k.   22   Cb   107/95-359   návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Dňa 20. septembra 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 25. október 2007.

Dňa 25. októbra 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom krajský súd vyniesol rozsudok č. k. 22 Cb 107/95-373.

Dňa 31. decembra 2007 podal sťažovateľ odvolanie proti uvedenému rozsudku.Dňa   17.   januára   2008   krajský   súd   uznesením   č.   k.   22   Cb   107/95-379   vyzval žalovaného, aby zaplatil súdny poplatok za odvolanie.

Dňa 27. februára 2008 žalovaný podal odvolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 22 Cb 107/95-379.

Dňa   5.   marca   2008   bol   spis   predložený   najvyššiemu   súdu,   aby   rozhodol o odvolaniach žalovaného.  

Dňa 27.   februára   2009   najvyšší   súd   uznesením   č.   k.   5   Obo   25/08-385   rozhodol o odvolaní   žalovaného   proti   napadnutému   rozsudku   a uzneseniu   krajského   súdu   tak,   že napadnutý rozsudok potvrdil, ale sčasti aj zmenil a potvrdil a napadnuté uznesenie zrušil.Dňa 30. marca 2009 bol spis vrátený krajskému súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb 107/1995 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v okolnostiach   danej   veci   môže   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   najmä s nutnosťou   znaleckého   dokazovania   a nutnosťou   zisťovať   adresu   žalovaného,   avšak doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Napokon ani predsedníčka krajského súdu, ale ani zákonná sudkyňa vo svojich vyjadreniach nepoukázali na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v predmetnom   konaní   k zbytočným   prieťahom.   Právny   zástupca   sťažovateľky   iba v ojedinelom   prípade   (27.   januára   1999)   požiadal   o odročenie   pojednávania,   inak sťažovateľka bola v napadnutom konaní v podstate súčinnostná.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v napadnutom konaní a predovšetkým poukazuje na to, že dosiaľ už viac ako 14-ročné trvanie preskúmavaného konania (od podania návrhu 3. augusta 1995) bez konečného rozhodnutia je už samo osebe neprimerané (aj keď ústavný súd neprehliadol, že vec bola približne 4 roky aj na najvyššom súde, čo nemožno pripočítať na ťarchu krajského súdu). Ústavný súd pritom konštatuje, že krajský   súd   bol   v posudzovanej   veci   bez   akýchkoľvek   zákonných   alebo   iných ospravedlniteľných dôvodov aj dlhodobo nečinný, konkrétne od 5. januára 1996 do 9. júla 1998, a jeho postup ani inak nevykazoval vždy znaky plynulého a efektívneho konania. Uvedená nečinnosť, resp. neefektívna činnosť krajského súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas minimálne dvoch rokov a šiestich mesiacov krajský súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako žalobkyňa v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je základným účelom práva   zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K   prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.   Ústava   pritom   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Obranu krajského súdu, podľa ktorého prieťahy v počiatočnom štádiu napadnutého konania „bolo v jednotlivých   súdnych   oddeleniach   obchodného   kolégia,   neprimerane   veľké   množstvo vecí“, nemožno akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd už opakovane uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal krajskému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 1 000 000 Sk, teda 33 193,92 €, vzhľadom na to, že „v tejto veci ani po dobe 12 rokov nebolo konanie skončené“, a pretože sa obáva, že „v prípade úspešnosti v tomto spore bude jej nárok od žalovaného nevymožiteľný“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, najmä vzhľadom na celkovo dlhodobú nečinnosť krajského súdu považuje za primerané vo výške 3 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti 24. júna 2008). Za dva úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát po 105,42 € a režijný paušál   dvakrát   po   6,31   €   (v   zmysle   §   1   ods.   3   a   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 223,46 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010