znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 462/2013-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločností S., a. s., B.; S., a. s., Ž.; W. a. s., B.; P., a. s., S., a S., a. s., B., zastúpených A., spol. s r. o., N., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 43 CoKR 10/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločností S., a. s., S., a. s., W. a. s., P., a. s., a S., a. s., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom 16. júla 2013   a   poštou   19.   júla   2013   doručená   sťažnosť   spoločností   S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka 1“),   S.,   a.   s.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka   2“),   W.   a.   s.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka   3“),   P.,   a.   s.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka   4“),   a S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka 5“, ďalej spolu len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 43 CoKR 10/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 17. júla 2013.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľky boli ako veriteľky účastníčkami reštrukturalizačného konania vedeného proti spoločnosti P., a. s., ako dlžníčke (ďalej len „dlžníčka“), a to v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Žilina (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   4   R   1/2012.   Uznesením   okresného   súdu   č.   k. 4 R 1/2012-1039 z 18. decembra 2012 bolo rozhodnuté o zamietnutí reštrukturalizačného plánu dlžníčky prijatého schvaľovacou schôdzou veriteľov 30. novembra 2012.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala   odvolanie   dlžníčka   ako   predkladateľka reštrukturalizačného plánu. Vyslovila nesúhlas so závermi okresného súdu týkajúcimi sa spriaznenosti veriteľov s dlžníčkou, ktorá nebola v reštrukturalizačnom pláne zohľadnená, v dôsledku   čoho   mali   byť   potom   veriteľom   priznané   hlasovacie   práva   a   členstvo vo veriteľskom výbore v rozpore so zákonom. Dlžníčka nesúhlasila s tým, že by medzi spriaznené osoby mala patriť spoločnosť D., a. s. Rovnako namietala, že by spriaznenou osobou mala byť sťažovateľka 1 a spoločnosť R., s. r. o. Dlžníčka nesúhlasila ani s tým, že by reštrukturalizačný plán bol v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Napokon   zdôraznila,   že   reštrukturalizačný   plán   bol   schválený   zákonom   ustanoveným postupom, a to najskôr veriteľským výborom a následne schvaľovacou schôdzou. Navyše, za prijatie plánu hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých veriteľov – účastníkov plánu. Namietala tiež záver, podľa ktorého by výpočet miery uspokojenia veriteľov pre prípad konkurzu nebol správny.

K   odvolaniu   dlžníčky   podali   spomedzi   sťažovateliek   vyjadrenia   sťažovateľka   1, sťažovateľka   2   a   sťažovateľka   4.   Z   vyjadrenia   sťažovateľky   1   vyplýva,   že   nesúhlasí s rozhodnutím okresného súdu a považuje ho za vecne nesprávne, pretože reštrukturalizačný plán bol prerokovaný veriteľským výborom a následne bol ním jednomyseľne schválený. Schôdza veriteľov s majoritou vyššou ako 90 % hlasov všetkých veriteľov plán schválila, pričom uspokojenie veriteľov je v oveľa väčšom rozsahu, než by bolo v prípade konkurzu. Z   vyjadrenia   sťažovateľky   2   a   sťažovateľky   4   vyplýva,   že   reštrukturalizačný   plán   bol schválený potrebným počtom veriteľov a aj veriteľským výborom, pričom bez ohľadu na to, ako bol veriteľský výbor zložený (jeho štruktúru kontroloval správca), je rozhodujúcim činiteľom hlasovanie veriteľov. Títo hlasovali za schválenie plánu aj z toho dôvodu, že v rámci reštrukturalizácie budú ich pohľadávky uspokojené vo vyššej miere, než by to bolo v prípade vyhlásenia konkurzu.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 43 CoKR 10/2013 z 20. marca 2013, ktoré podľa zistenia ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť 16. mája 2013, bolo uznesenie okresného súdu č. k. 4 R 1/2012-1039 z 18. decembra 2012 potvrdené. Podľa názoru krajského súdu dlžníčka, ktorá sa dostala do úpadku, mohla svoju situáciu riešiť buď konkurzom, ktorý má likvidačný charakter, alebo reštrukturalizáciou, ktorá by jej umožnila zachovať si existenciu, ekonomické   funkcie   a   svoje   postavenie   bez   likvidácie.   Zmyslom   reštrukturalizačného konania je, aby sa kapitál podniku, ktorý je v úpadku, čo najrýchlejšie uvoľnil s najväčším úžitkom   pre   veriteľov.   Činnosť   dlžníčky   sa   sústreďuje   len   na   príjem   z   nájmu,   keďže hnuteľný a nehnuteľný majetok prenajala, pričom jej iným príjmom by mali byť už len výnosy z poradenskej činnosti, z ktorých by mala spolu s nájomným pokryť financovanie pohľadávok   priznaných   reštrukturalizačným   plánom   veriteľom,   čo   pre   rozplánované obdobie   5   rokov   uspokojenia   pohľadávok   veriteľov   nemôže   v   žiadnom   prípade   stačiť. Keďže dlžníčka svoj podnik neprevádzkuje a ani ho nemieni ďalej prevádzkovať, nie je ani splnená základná podmienka úspešnej reštrukturalizácie, a to zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku dlžníčky. Zároveň to znamená, že nie je daná dostatočná záruka na to,   aby   sa   účel   reštrukturalizácie   reálne   dosiahol.   Okresný   súd   správne   rozhodol,   keď reštrukturalizačný   plán   dlžníčky   zamietol   napriek   tomu,   že   bol   prijatý   schvaľovacou schôdzou   a že   za   neho hlasovala väčšina   veriteľov.   Pri   skúmaní dodržania   základných zákonných podmienok okresný súd správne zistil, že pri príprave plánu, ako aj pri hlasovaní o   ňom   bol   porušený   zákon.   Päťčlenný   veriteľský   výbor   pozostával   z   5   obchodných spoločností,   z   ktorých   2   boli   nepochybne   spriaznenými   osobami   dlžníčky,   keďže   boli personálne alebo zložením   ich   štatutárnych   orgánov   prepojené   so   štatutárnym   orgánom dlžníčky, v dôsledku čoho im nemali byť priznané hlasovacie práva na schôdzi veriteľov. Nemali právo ani na to, aby boli zvolení za členov veriteľského výboru. Zároveň mali byť zaradení   v   reštrukturalizačnom   pláne   do   skupiny   veriteľov,   ktorých   pohľadávky   by   sa v konkurze uspokojovali v poradí ako podriadené (nie v rozsahu 100 %, ale len 9 %). Podľa   názoru   sťažovateliek   pre   náležité   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia nepostačuje, ak sa súd obmedzí len na jednoduché odvolanie sa na znenie právnej normy v súlade s jej účelom. Vzhľadom na obsiahle dôvody podaného odvolania, s ktorými sa sťažovateľky stotožnili a na ktorých trvajú, považujú za potrebné doplniť, že v konaní došlo k   zásadným   pochybeniam   zo   strany   všeobecných   súdov.   Zo   spisu   je   zrejmé,   že   nikto z veriteľov   nikdy   spôsob   vedenia   reštrukturalizačného   konania   správcom   nenapadol. Za zásadné treba považovať, že okresný súd nezvládol svoju úlohu vykonávať dohľad nad priebehom   reštrukturalizácie.   Pokiaľ   sa   konštatuje   v   oboch   rozhodnutiach   všeobecných súdov   porušenie   zákona   pri   spôsobe   vedenia   prvej   veriteľskej   schôdze,   pri   výkone hlasovacích   práv   a   pri   voľbe   veriteľského   výboru,   je   táto   skutočnosť   bezpochyby preukázaná.   Z   pohľadu   sťažovateliek   je   prekvapivé,   že   práve   sudca,   ktorý   povolil reštrukturalizáciu   a   ktorý   sa   na   prvej   schôdzi   veriteľov   dal   zastúpiť   vyšším   súdnym úradníkom, ponechal zistený stav bez povšimnutia aj napriek povinnosti vykonávať náležitý dohľad nad reštrukturalizáciou. Prekvapivé je aj jeho správanie, keď sa osobne zúčastnil schvaľovacej schôdze veriteľov a napriek právnemu povedomiu a predpokladanej znalosti stavu   dlžníčky   nechal   bez   povšimnutia   skutočnosť,   ktorú   potom   následne   použil v zdôvodnení svojho uznesenia o zamietnutí plánu. Ide o zistenie, že ešte pred schválením reštrukturalizačného plánu dvaja z veriteľov vzali svoje prihlášky pohľadávok späť. Ak bola táto vada zásadná, potom práve v rámci dohľadu mal na ňu sudca upozorniť, a to nielen z dôvodu právnej čistoty, ale najmä z dôvodu zabezpečenia ochrany veriteľov. Sudca mal na to možnosť a správca by mal dostatok času urobiť v pláne potrebné korekcie. Vyvstáva otázka, kto je za tento stav zodpovedný. Sťažovateľky sa pýtajú, či je to správca riadiaci činnosť dlžníčky v reštrukturalizačnom konaní a vyjadrujúci sa k dokumentom, alebo je to sudca,   ktorý   ponecháva   bez   povšimnutia   ním   tvrdené   zásadné   pochybenia   a   asi   štyri mesiace   pretrvávajúci   protiprávny   stav.   Nie   je   možné   stotožniť   sa   ani   s   hypoteticky vykonštruovanou   predstavou   o   výsledkoch   možného   konkurzného   konania   v   porovnaní s očakávateľnými   výsledkami   reštrukturalizačného   konania.   Všeobecné   súdy   sa   totiž opomenuli hypoteticky vysporiadať s okruhom veriteľov v oboch konaniach, ktorý nemusí byť zhodný (v konkurze môže byť prihlásených viacero veriteľov, ktorí môžu prihlásiť svoje pohľadávky aj po lehote na ich prihlásenie), a dĺžkou konania, ktorá je v konkurze vždy väčšia ako v reštrukturalizácii (s tým súvisí nárast nákladov konkurzu).

Sťažovateľky   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   v   konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 43 CoKR 10/2013 s tým, aby bolo uznesenie z 20. marca 2013 zrušené a vec bola vrátená na   ďalšie   konanie.   Požadujú   tiež   náhradu   trov   konania.   Napokon   žiadajú   o   vydanie dočasného   opatrenia,   ktorým   by   sa   odložila   vykonateľnosť   napadnutého   právoplatného rozhodnutia   s   tým,   aby   sa   okresnému   súdu   uložilo   dočasne   sa   zdržať   vykonávania oprávnení na základe právoplatného uznesenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Hoci proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok,   toto   právo   využila   iba   dlžníčka.   Nikto   z   ostatných   účastníkov reštrukturalizačného   konania   (vrátane   sťažovateliek)   odvolanie   nepodal.   V   priebehu odvolacieho   konania,   ktoré   prebiehalo   z   iniciatívy   dlžníčky,   prejavili   spomedzi sťažovateliek určitú procesnú aktivitu iba sťažovateľka 1, sťažovateľka 2 a sťažovateľka 4, a to tak, že podali písomné vyjadrenia k odvolaniu dlžníčky a v týchto vyjadreniach zaujali obdobné stanovisko ako dlžníčka. Sťažovateľka 3 a sťažovateľka 5 zostali, ako sa zdá, nečinné.

Podľa názoru ústavného súdu samotná skutočnosť, že v dôsledku podania odvolania iba jedným spomedzi viacerých do úvahy prichádzajúcich účastníkov konania musí byť napadnuté   rozhodnutie   preskúmané   v   rámci   odvolacieho   konania   v celom   rozsahu (s dopadom na všetkých účastníkov konania, teda aj na tých, ktorí možnosť podať odvolanie nevyužili), neznamená, že by z pohľadu ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde mohla byť splnená podmienka vyčerpania opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon na ochranu základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, aj v prípade takého sťažovateľa, ktorý tento prostriedok nápravy nevyužil. Podmienku totiž spĺňa vzhľadom na jednoznačné znenie tohto ustanovenia len taký účastník konania, ktorý prostriedok nápravy využil.

Na uvedenom závere nič nemení ani to, že účastník konania prejavil v odvolacom konaní   procesnú   aktivitu   tým,   že   aj   keď   sám   nepodal   odvolanie,   písomne   sa   vyjadril k odvolaniu iného účastníka konania.

K   dosiaľ   uvedenému   treba   dodať,   že   sťažovateľky   ani   len   netvrdili   (tým   menej preukazovali),   že   odvolanie   nepodali   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   ani neprichádzal   do   úvahy   prípadný   postup   ústavného   súdu   v   zmysle   §   53   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného, ústavný súd považuje za potrebné podotknúť, že hlavným argumentom podanej sťažnosti je námietka, podľa ktorej sudca okresného súdu neprejavil dostatočnú aktivitu v rámci dohľadu nad reštrukturalizačným konaním a (hoci na to mal možnosť) neupozornil včas na pochybenia, ktoré potom považoval za argumenty odôvodňujúce zamietnutie reštrukturalizačného plánu.

V tejto súvislosti sa javí ako podstatné, že takáto námietka nebola uplatnená ani v odvolaní   podanom   dlžníčkou   (s   ktorou   sa   sťažovateľky   podľa   vlastného   tvrdenia stotožnili), ale ani vo vyjadreniach na odvolanie dlžníčky, ktoré podali sťažovateľka 1, sťažovateľka 2 a sťažovateľka   4.   Inými slovami,   aj keby   sa   mali odvolacie vyjadrenia sťažovateľky   1,   sťažovateľky   2   a   sťažovateľky   4   kvalifikovať ako   využitie   prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, z materiálneho hľadiska vzaté by i tak nedošlo k riadnemu využitiu tohto prostriedku, pretože spomínaná zásadná námietka tam uplatnená nebola.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013