znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 462/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. K. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 119/2007 a jeho rozsudkom z 13. novembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžso 2/2010 a jeho rozsudkom z 31. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011 doručená   sťažnosť   Ing.   I.   L.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 S 119/2007   a   jeho   rozsudkom   z   13.   novembra   2009   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Sžso 2/2010 a jeho rozsudkom z 31. marca 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným krajskému súdu   30.   apríla   2007   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Ministerstva   vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. KM-315/PK-2006 z 23. februára 2007, ktorým   bolo   zamietnuté   odvolanie   sťažovateľa   a potvrdené   prvostupňové   rozhodnutie odboru sociálneho zabezpečenia a zdravotníctva, sekcie personálnych a sociálnych činností ministerstva vnútra (ďalej len „odbor sociálneho zabezpečenia“) č. SPC-34-334-8/3-2006 zo 7. novembra 2006. Týmto rozhodnutím odbor sociálneho zabezpečenia znížil výsluhový dôchodok sťažovateľa.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   1   S 119/2007-38   z 13.   novembra   2009   návrh sťažovateľa zamietol, pretože rozhodnutie ministerstva považoval za súladné so zákonom. Na   základe   odvolania   sťažovateľa   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   Sžso   2/2010 z 31. marca 2011 rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa tak krajský súd, ako aj najvyšší súd svojimi postupmi a rozhodnutiami porušili jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil takto:«... žalovaná strana vydala rozhodnutie o znížení, ktorým znížila sumu vyplácaného výsluhového dôchodku bez zrušenia alebo zmeny právoplatného rozhodnutia o priznaní. Naviac rozhodnutie o znížení vydala po 7 rokoch od rozhodnutia o priznaní. To je v rozpore s ustanovením § 246 odst. 4 zák. č. 73/1998 o preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania,   ktorý   umožňuje   zrušiť   alebo   zmeniť   právoplatné   rozhodnutie   do   3   rokov   od nadobudnutia   právoplatnosti.   Rovnako   je   to   i v rozpore   s ustanovením   §   68   odst.   1 Správneho poriadku.

Okrem   iného   sťažovateľ   poukázal   na   diskrimináciu   dlhšie   slúžiacich   policajtom oproti kratšie slúžiacim policajtom. Použitie § 284 pre policajtov nespĺňajúcich niektorú zo zákonných podmienok podľa § 211 je právne konzistentné len v prípade, že dvojnásobný zápočet   výsluhy   sa   uzná   i policajtom,   ktorí   zákonné   podmienky   spĺňajú.   Inak   by   došlo k diskriminácii, kedy policajtom slúžiacim kratšie sa výhody dvojnásobného zápočtu uzná a policajtom slúžiacim dlhšie nie, čo je zrejme absurdné. (Policajtovi slúžiacemu 14 rokov by bolo započítaných 28 rokov a policajtovi slúžiacemu 16 rokov iba 16 rokov.)

Zákon   č.   328/2002   Z.   z.,   ktorý   použil   žalovaný   nemožno   v tomto   prípade   vôbec použiť, pretože v čase vydania rozhodnutia o priznaní nebol platný – neexistoval.

V   §   246   ods.   3   zák.   č.   73/1998   v znení   zmien   a doplnkov   sa   ustanovuje:   „Pri preskúmavaní   rozhodnutia   sa   vychádza   z právneho   stavu   a skutkových   okolnosti   v čase vydania rozhodnutia.   Nemôže   sa preto   zrušiť   alebo zmeniť   rozhodnutie,   ak sa   po   jeho vydaní dodatočne zmenili rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých pôvodné rozhodnutie vychádzalo.“

Zníženie   výsluhového   dôchodku   (žalovaným   o   takmer   1/3)   podľa   právnej   normy (zákon   č.   328/2002   Z.   z.),   ktorá   v čase   vydania   rozhodnutia   o priznaní   neexistovala   je zrejme takouto zmenou rozhodujúcich skutkových okolností.

Naviac zo znenia § 105 ods. 6 rozhodne nemožno vyvodiť, že znížiť dávku je možné v časovo neobmedzenom období. Naopak, keďže to nie je výslovne uvedené (čo by bolo v rozpore s celým radom právnych noriem) je potrebné ustanovenie cit. paragrafu aplikovať v súlade s ostatnými zákonnými ustanoveniami a teda aj v súlade s § 246 odst. 4 zák. č. 73/1998 v znení zmien a doplnkov, ktorý umožňuje ministrovi v prípade, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore s platnými predpismi, rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť iba do troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

Pri prípadnej aplikácii § 105 ods. 6 by bolo potrebné začať konanie mimo odvolania a napadnutú   normu   zmeniť   alebo   zrušiť   podľa   §   246   zák.   č.   73/1998,   čo   sa   v prípade sťažovateľa nestalo.

Nemožno   súhlasiť   ani   s tvrdením,   že   dávka   bola   priznaná   vo   vyššej   sume,   než sťažovateľovi – žalobcovi patrí. Bola priznaná v správnej sume podľa platných právnych noriem. Aj podľa v súčasnosti platného zák. č. 328/2002 Z. z. sa podľa § 59 do výsluhového dôchodku započítava ministrom priznané zvýhodnené započítanie doby príslušnej funkcie. Napriek poukázaniu na diskrimináciu a nezákonný postup Najvyšší súd Slovenskej republiky   svojim   rozsudkom   zo   dňa   31. 3. 2011   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave potvrdil...

K námietke   sťažovateľa   odvolací   súd   udáva,   že   v danom   prípade   k zníženiu výsluhového dôchodku došlo z dôvodu, že sa dodatočne zistilo, že sa dávka priznala vo vyššej sume ako patrí. K jeho zníženiu potom došlo v súlade s § 105 ods. 6 a 9 zákona č. 328/2002   Z.   z.   Takýto   postup   je   v zákone   výslovne   uvedený   a nemožno   ho   zamieňať s postupom podľa ustanovení Správneho poriadku o obnove konania, ktorými sa v danej veci žalovaný neriadil a ani riadiť nemohol.

Najvyšší   súd   SR   záverom   poznamenal,   že   § 59   ods.   1   zákona č.   328/2002   Z.   z. jednoznačne   ustanovuje,   že   zvýhodnený   zápočet   doby   služby   sa   vzťahuje   len   na   vznik nároku, nie však na jeho výšku.»

Na   základe uvedeného sťažovateľ   žiada, aby ústavný súd   po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 119/2007 a Najvyšší súd SR v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžso/2/2010 porušili základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené mu čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2)   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   č.   k.   7   Sžso/2/2010   z 31. 3. 2011   sa   zrušuje a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 119/2007 z 13. 11. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmať, či postupom krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   S 115/2007   a jeho   rozsudkom   z 13.   novembra   2009 a postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Sžso   2/2010   a jeho rozsudkom z 31. marca 2011 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 119/2007 a jeho rozsudkom z 13. novembra 2009

Ústavný súd v súvislosti   s namietaným postupom a rozhodnutím   krajského súdu poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ namieta   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať sa   preskúmania napádaného rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 119/2007-38 z 13. novembra 2009 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon aj využil. Na základe ním podaného   odvolania   sa   najvyšší   súd   v   rozsahu   svojho   preskúmavacieho   revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku krajského súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia krajského súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu krajského súdu) už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžso 2/2010 a jeho rozsudkom z 31. marca 2011

V súvislosti s namietaným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd v prvom   rade   podotýka,   že   jeho   úlohou   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v   súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie   sú   v   súlade   s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozsudku sp. zn. 7 Sžso 2/2010 z 31. marca 2011 okrem iného uviedol:

„Predmetom   súdneho   preskúmania   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   OSP, rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov, je zákonnosť rozhodnutia žalovaného z 23. februára 2007, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o znížení sumy výsluhového dôchodku (do účinnosti   zákon   č.   328/2002   Z.   z.   označený   ako   výsluhový   príspevok   podľa   zákona č. 73/1998 Z. z.).

Z obsahu administratívneho spisu žalovaného ako aj zo súdneho spisu vyplýva, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými námietkami   žalobcu,   ktoré   uviedol   v žalobe.   V odvolaní   žalobca   v podstate   namietal rovnaké   skutočnosti   ak   v žalobe.   Odvolací   súd   preto   v plnom   rozsahu   poukazuje   na skutkový stav zistený súdom prvého stupňa. Odvolací súd po preskúmaní spisov a rozsudku krajského   súdu   dospel   k záveru   o vecnej   správnosti   jeho   právnych   záverov   uvedených v odôvodnení rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 0SP ďalej dopĺňa   nasledovné.   Žalobca   bol   prijatý   do   služobného   pomeru   v policajnom   zbore 1. septembra 1981 (§ 16 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.) a jeho služobný pomer skončil 30. septembra 1999 uvoľnením (§ 191 cit. zákona). Podľa § 210 cit. zákona v znení platnom v čase skončenia služobného pomeru, žalobcovi patril služobný príplatok.

Spolu   s dobou   výkonu   základnej   vojenskej   služby   (od   1.   septembra   1980   do 31. augusta 1981), ktorá sa hodnotí pre výšku nároku na príspevok podľa odseku 1 (§ 217 ods. 3 cit. zákona), služobný pomer žalobcu trval 19 rokov 1 mesiac a 4 dni. Za tohto stavu žalobcovi patrila výška výsluhového príspevku podľa § 211 ods. 1 písm. d) cit. zákona, t. j. 30 % zo základu pre výpočet dávky, ak služobný pomer trval aspoň po dobu 15 rokov. Podľa § 211 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. v znení platnom do 30. júna 2002, za každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru sa príspevok priznaný podľa odseku 1 písm. d) zvyšuje o 1,5 % zo základu pre výpočet dávky.

Zo znenia § 211 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. jednoznačne vyplýva, že zvýšenie o 1,5% zo základu pre výpočet dávky sa týka ďalších, nad 15 skončených rokov trvania služobného pomeru (§211 ods. 1 písm. d/ cit. zákona).

Žalovaný rozhodnutím z 20. októbra 1999, č. p. SPC-34.334/5-S-99, do doby výkonu služobného pomeru a pre výpočet výšku výsluhového príspevku započítal zvýhodnenú dobu 9   rokov a 10 mesiacov ako   dobu výkonu   funkcie osobitnej povahy a osobitného stupňa nebezpečnosti.

Podľa názoru žalovaného a prvostupňového správneho orgánu ako aj súdu prvého stupňa,   táto   zvýhodnene   započítaná   doba   nie   je   skutočnou   dobou   trvania   služobného pomeru, a preto zvýšenie podľa § 211 ods. 2 zákona za zvýhodnene započítanú dobu výkonu funkcií osobitnej povahy a osobitného stupňa nebezpečnosti nepatrí.

Žalobca poukazoval na znenie § 284 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z., podľa ktorého nárok na príspevok a jeho výšku podľa tohto zákona sa zvýhodnene započítava doba výkonu funkcií   osobitnej   povahy   a osobitného   stupňa   nebezpečnosti   v ozbrojených   silách, ozbrojených   bezpečnostných   zboroch,   ozbrojených   zboroch   a v Slovenskej   informačnej službe, ktorá sa zvýhodnene započítala podľa doterajších predpisov.

Ustanovenie § 284 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. sa nachádza v trinástej časti ako prechodné ustanovenie. Vzhľadom na jeho zaradenie v právnom predpise, jeho použitie pre priznanie   výsluhového   príspevku   bolo   možné   aplikovať   len   ak   by   oprávnený   policajt nespĺňal zákonnú podmienku uvedenú v ustanovení § 211 ods. 1 písm. d) cit. zákona, čím by nedošlo k aplikovaniu ustanovenia § 211 ods. 2 zákona. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho doterajšej súdnej praxe, pre priznanie výsluhového príspevku je potrebné prednostne použiť ustanovenie desiatej časti cit. zákona, § 200 a nasl. ustanovenia označené   ako   nemocenské   zabezpečenie,   dôchodkové   zabezpečenie   a výsluhové zabezpečenie.

Žalovaný a prvostupňový orgán vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodli o znížení výsluhového dôchodku (predtým výsluhového príspevku) v súlade so zákonom.

K námietke žalobcu odvolací súd udáva, že v danom prípade k zníženiu výsluhového dôchodku došlo z dôvodu, že sa dodatočne zistilo, že sa dávka priznala vo vyššej sume, ako patrí. K jeho zníženiu potom došlo v súlade s § 105 ods. 6 a 9 zákona č. 328/2002 Z. z. Takýto   postup je   v zákone   výslovne uvedený   a nemožno   ho   zamieňať s postupom   podľa ustanovení   Správneho   poriadku   o obnove   konania,   ktorými   sa   v danej   veci   žalovaný neriadil a ani riadiť nemohol.

Treba   ešte   poznamenať,   že   §   59   ods.   1   zákona   č.   328/2002   Z.   z.   jednoznačne ustanovuje, že zvýhodnený zápočet doby služby sa vzťahuje len na vznik nároku, nie však na jeho výšku.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   z uvedeného   dôvodu   rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva,   že   toto   dostatočným   a presvedčivým   spôsobom   reaguje   na   všetky   relevantné otázky súvisiace s prerokúvanou vecou. Odvolací súd jasne a zreteľne uviedol dôvody, pre ktoré   odvolaním   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   potvrdil.   V   žiadnom   prípade nemožno   preto   považovať   rozsudok   najvyššieho   súdu   za   arbitrárny,   ale   ani   za   zjavne neodôvodnený. Niet preto ani príčiny na to, aby ústavný súd do záverov najvyššieho súdu zasiahol. Skutočnosť,   že posúdenie veci   najvyšším   súdom   nekorešponduje s posúdením sťažovateľa, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.

Najvyšší   súd   s poukazom   na   konkrétne   zákonné   ustanovenia   uviedol,   prečo zvýhodnene   započítaná   doba   nebola   skutočnou   dobou   trvania   služobného   pomeru sťažovateľa, a prečo teda sťažovateľovi zvýšenie výsluhového príspevku/dôchodku za túto dobu nepatrí. Zároveň uviedol, ktoré ustanovenia zákona nemohli byť v prípade sťažovateľa aplikované   a prečo.   Tým   bola   daná   sťažovateľovi   odpoveď   na   rozhodujúcu   meritórnu otázku. Najvyšší súd taktiež neopomenul poukázať na to, že o znížení pôvodne určenej sumy   výsluhového   príspevku   bolo   rozhodnuté   v súlade   so   zákonom,   konkrétne s ustanoveniami   § 105   ods.   6   a 9   zákona   č.   328/2002   Z.   z.   o   sociálnom   zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v relevantnom znení, a teda podľa jeho názoru administratívne orgány postupovali správne.

Podstata   sťažnosti   sťažovateľa   spočíva   v   jeho   nesúhlase   s právnym   názorom najvyššieho   súdu,   najmä   s jeho   interpretáciou   a aplikáciou   príslušných   zákonných ustanovení   upravujúcich   podmienky   a určenie   výšky   sumy   výsluhových   dôchodkov. Ústavný   súd   však   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uviedol vo svojej   sťažnosti,   žiaden   taký   dôvod,   ktorý   by   mohol   spochybniť   právne   závery najvyššieho   súdu.   Je   to   tak   z toho   dôvodu,   že   po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   a s ohľadom   na   dôvody,   ktoré sťažovateľ   uviedol   vo   svojej   sťažnosti,   ústavný   súd   nezistil   taký   výklad   zákonných predpisov   rozhodných   pre   vec   samotnú,   ktorý   by   mohol   vyvolať   účinky   nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej sťažnosti. V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžso 2/2010 a jeho rozsudkom z 31.   marca   2011   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napádaných rozhodnutí a vrátení veci všeobecnému súdu na ďalšie konanie je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný   súd   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľ   tohto   nároku   domáhal,   už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011