znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 462/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. P., V., t. č. vo výkone trestu I., zastúpeného advokátom JUDr. L. C., R., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Tdo   47/2009   a jeho   uznesením z 29. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2010 doručená (doplnená 9. augusta 2010) sťažnosť R. P., V., t. č. vo výkone trestu I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 47/2009 a jeho uznesením z 29. apríla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   2   T   76/2004   z 30.   júla 2008   uznaný   vinným zo spáchania trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere troch rokov, na výkon ktorého bol zaradený do druhej nápravnovýchovnej skupiny.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 1 To 15/2009 zo 14. júla 2009 rozhodol tak, že ho ako nedôvodné zamietol.

Rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ prostredníctvom svojej obhajkyne napadol dovolaním   z dôvodu,   že   podľa   jeho   názoru   v jeho trestnej   veci   ide   o nesprávne právne posúdenie zisteného skutku, ako aj o nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Tdo   47/2009   z 29.   apríla   2010   dovolanie sťažovateľa   odmietol,   pretože   neboli   splnené   dôvody   dovolania   podľa   §   371   zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“).

Podľa   názoru   sťažovateľa «právoplatným   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Martine sp. zn. 2T 76/2004 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To/15/2009, ale aj uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 47/2009 a konaním, ktoré mu predchádzalo boli porušené moje základné práva a slobody, a to predovšetkým právo na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvené v čl. 48 ods. 2 ústavy SR, ktorá vychádza z § 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... V zmysle tejto právnej normy každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu...

Porušenie ústavného práva na spravodlivý proces vidím predovšetkým vtom, že sa s mojou   obranou   nevysporiadal   zákonne   súd   prvého   stupňa,   rovnako,   ako   sa   zákonne nevysporiadal   s   mojimi   odvolacími   a   dovolacími   dôvodmi   odvolací   resp.   dovolací   súd. Keďže napádam rozhodnutie dovolacieho súdu, nižšie sa zameriam na toto rozhodnutie. Dovolanie som podal podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. poriadku s tým, že skoršie rozhodnutie je založené na nesprávnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho   ustanovenia.   Toto   tvrdenie   som   odôvodnil   tak,   že   podstatnou   chybou konania ostala nevyriešená otázka právnej povahy zabezpečovaného bytu. OČTK ani súd sa dôsledne nezaoberali otázkou, či v danom prípade malo ísť o vlastníctvo tohto bytu alebo len   jeho   nájom.   To,   že   v   danej   veci   sme   podľa   názoru   obžaloby   mali   zabezpečiť   pre poškodeného vlastníctvo uvedeného bytu a nie nájom, tak ako to tvrdím ja, bolo dokazované v podstate len dvoma relevantnými dôkazmi. Výpoveďou poškodeného a listinným dôkazom označeným ako „Dohoda o odstúpení bytu k trvalému užívaniu“. Tvrdenia poškodeného nie sú   pravdivé   a vierohodné...   Čo   sa   týka   listiny   nazvanej   „Dohoda   o   odstúpení   bytu   k trvalému užívaniu“ k tejto sa žiada uviesť, že

... listina predložená poškodeným ani v najmenšom nie je titulom pre nadobudnutie nehnuteľnosti do osobného vlastníctva,

... zo záverov odborného vyjadrenia KEÚ v Bratislave vyplynulo, že obv. D. nie je pisateľom textu dohody, pisateľom textu je skôr poškodený G., navyše podpis D. na listine nie je autentický; moja účasť na tejto písomnosti je úplne vylúčená a tak v podstate jediný relevantný   dôkaz   svedčiaci   v   neprospech   obžalovaných   bol   diskvalifikovaný.   Okrem uvedených otvorenou ostala aj otázka obohatenia sa obvinených, hoci je to pojmový znak trestného činu podvodu. Nakoľko nebol preukázaný... prísľub poskytnutia bytu, ktorá bola kľúčovou otázkou vo vzťahu k nesplnenia prísľubu, teda aj možného uvedenia poškodeného do omylu, nie je možné moje konanie kvalifikovať ako trestný čin.

Navyše súdy ignorovali moje námietky aj ohľadne tvrdenej spôsobenej škody, hoci aj toto   je   kvalifikačným   momentom...   Som   presvedčený,   že   súd   nesprávne   použil   resp. nerešpektoval   toto   ustanovenie   v   časti   týkajúcej   sa   povahy   a   výšky   škody   spôsobenej uvedeným   trestným   činom...   Súdy   všetkých   stupňov   si   neujasnili,   že   danom   prípade   sa nepredával byt, ale len právo nájmu a na ilustráciu uvádzam, že ustanovený znalec sa o skutočnosti, že sa jedná o nájom družstevného bytu dozvedel až na súdnom pojednávaní, pričom je notoricky známe, že táto skutočnosť má výrazný vplyv na určenie odplaty prevodu či už vlastníckeho práva alebo práva nájmu. Ak aj súd vychádzal z výšky obohatenia na úkor bývalých manželov G. nebral do úvahy fakt, že im bolo vyplatených 218.000,- Sk čo je suma, o ktorú sa potom ich prospech a teda aj škoda znižuje... Pre prípad, že súd mal za to, že v danej veci išlo o prísľub nájmu, tento bol absolútne naplnený a poškodený... nebol uvedený do omylu a ja... som sa na jeho úkor neobohatil a nemôže ísť o spáchanie tr. činu podvodu... Ak by bol súd naopak názoru, že v danom prípade išlo o prísľub jednoizbového bytu potom tento bol predmetom útoku a cena takéhoto bytu v tomto období v meste Martin bola tak, ako som už uviedol 60.000 - 80.000,- Sk. Súd teda podľa môjho názoru nesprávne posúdil   predmet   útoku   a   z toho   dôvodu   nesprávne   určil   výšku   škody   na   veci   čo   má   v konečnom   dôsledku   dopad   aj   na   zmenu   právnej   kvalifikácie   trestného   činu,   nakoľko vychádzajúc z uvedeného by sa jednalo o škodu malú. Preto v prípade, že by si súd osvojil „prísľub bytu“ mal som byť súdený podľa § 250 ods. 1, 2 zákona č. 140/1961 Zb. a nie podľa hmotnoprávnych ustanovení § 250 ods. 1, 3 zákona č. č. 140/1961 Zb., ako vo svojom rozsudku ustálil Okresný súd v Martine a ako to de facto potvrdil svojim uznesením ja odvolací súd tým, že moje odvolanie zamietol.

Najvyšší súd mnou podané dovolanie odmietol a vyslovil, že v danom prípade nie sú splnené   dôvody   dovolania   v   zmysle   §   371   Tr.   poriadku   stým,   že   správnosť   a   úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť a rozsah prieskumného oprávnenia dovolacieho súdu je obmedzený na právne posúdenie ustálených skutkových zistení. Podľa názoru dovolacieho súdu som sa v podanom dovolaní zaoberal len skutkovými otázkami, ktoré   dovolací   súd   nie   je   oprávnený   riešiť.   Nazdávam   sa   však,   že   ak   súd   považoval „Dohodu o odstúpení bytu k trvalému užívaniu“ za relevantný dôkaz prísľubu 1 - izbového bytu do osobného vlastníctva a nie za prísľub nájmu, tak vec nesprávne právne posúdil, navyše ak bola škoda iná ako to bolo ustálené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, čo má dopad   na   právnu   kvalifikáciu   skutku,   došlo   k   nesprávnemu   použitiu   hmotnoprávneho ustanovenia   v   zmysle   ktorého   som   nemal   byť   odsúdený   podľa   §   250   ods.   1,   2   zákona č. 140/1961 Zb. a nie podľa hmotnoprávnych ustanovení § 250 ods. 1, 3 zákona č. 140/1961 Zb., ako vo svojom rozsudku ustálil Okresný súd v Martine.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie, vydal nález

„1) ktorým by... vyslovil, že NS SR v konaní sp. zn. 2 Tdo 47/2009 porušil moje právo na spravodlivý proces zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR § 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2) zrušil by toto napadnuté rozhodnutie a vec by vrátil NS SR na ďalšie konanie,

3) rozhodol by o prerušení výkonu mnou vykonávaného trestu odňatia slobody,

4)   uložil   by   porušovateľom   povinnosť   nahradiť   mi   nemajetkovú   ujmu   v   sume 12.000,-   €   titulom   primeraného   Finančného   zadosťučinenia   do   3   dní   odo   dňa právoplatnosti v prospech účtu môjho právneho zástupcu... a

5) zároveň by mi priznal právo aj na náhradu všetkých trov tohto konania v rovnakej lehote, ktorých výšku vyčíslim dodatočne a ktorá bude uvedená v písomnom vyhotovení samotného nálezu.“.

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 9. augusta 2010 sťažovateľ okrem iného uviedol:

„Podľa   môjho   názoru   NS   SR   nevenoval   dostatočnú   starostlivosť   k preskúmaniu dovolania   a jeho   obsahu   a toto   odmietol   skôr   alibisticky,   použijúc   výklad   v rozsahu prieskumného oprávnenia skôr z dôvodu akéhosi nezáujmu.

Zdá sa mi odporujúce samotnému zákonu, keď NS SR, výklad taxatívneho dôvodu dovolania § 371ods. 1 písm. i) Tr. por. používa bez riadneho preskúmania zdôvodnenia dovolania a odkazuje len na samotné odôvodnenia rozsudku a s ním spojeného uznesenia. Podľa odôvodnenia uznesenia NS SR by potom rozsah preskúmavania dovolania NS bol obmedzený iba na odôvodnenia rozsudku a následného uznesenia a nie celého spisu, teda konania, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzalo.

Dovolanie sa podáva proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právopl. skončená...... pred odvolacím súdom bolo odvolanie riadne zdôvodnené, pričom na obhajobu som predložil relevantné dôkazy, ktoré samé o sebe a v spojení s inými dôkazmi vyvracali moju vinu a zároveň spochybňujú správnosť samotnej kvalifikácie podstaty tr. činu. Keďže konaním pred OS a KS neboli odstránené nedostatky k správnemu posúdeniu veci a k určeniu správnej kvalifikácie tr. činu, bolo možné využiť iba dovolanie, pretože obnovou konania nie je možné naprávať porušeniu zákona.

Podľa odôvodnenia uznesenia NS SR potom nemá zmysel podávať dovolanie podľa písm. i), ak OS alebo KS vo svojich rozhodnutiach výslovne neuvedú, že kvalifikáciu tr. činu určili zle (chybne) a napriek nesprávnosti ju ponechávajú. NS SR ďalej v podstate uvádza, že ak boli naplnené znaky skutkovej podstaty tr. činu podvodu podľa § 250, tak je úplne jedno, či súd odsúdi páchateľa v prvom odseku alebo treťom.

Namietal som nesprávne právne posúdenie zisteného skutku a nesprávne použitie hmotnoprávneho   ustanovenia   spočívajúce   v skutočnej   škode,   ktorá   mohla   poškodenému preukázateľne vzniknúť.

Domnievam sa, že NS SR v predmetnom uznesení použil mimoriadne reštriktívny výklad predmetných ustanovení Tr. por. o dovolaní a odmietnutie dovolania odôvodnil tým, že nie sú splnené dôvody dovolania... Ako som vyššie uviedol nesprávnu právnu kvalifikáciu tr. činu, je možné po odsúdení a odvolaní, resp. jeho zamietnutí napadnúť iba sťažnosťou pre porušenie zákona, teda dovolaním, pričom inú možnosť odsúdený nemá ako sa dovolať spravodlivosti.

Ďalej poukazujem na skutočnosť, že v danom prípade je nutné použiť teleologický výklad, nakoľko ustanovenie Tr. por. o správnom použití kvalifikácie tr. činu má vplyv na generálnu prevenciu, slobodu jednotlivca a jej obmedzenie výlučne zákonným spôsobom a preto   musí   byť   vykladané   prísne   v súlade   s účelom,   na   ktorý   je   takéto   ustanovenie zaradené   v Trestnom   poriadku   a tiež   v súlade   so   znením   Ústavy   SR   a medzinárodných dokumentov.

Predmet zákona..., základné zásady tr. konania..., tieto akoby NS SR ako inštitúcia a primárny ochranca ústavnosti opomenul.

NS   v odôvodnení   argumentuje   tým,   že   dovolanie   je   mimoriadnym   opravným prostriedkom   určeným   na   nápravu   v zákone   výslovne   uvedených   procesných a hmotnoprávnych chýb, nie však na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého alebo   druhého   stupňa.   Ako   sa   potom   môžem   dovolať   spravodlivej   nápravy   za   zjavne nespravodlivý súdny proces.

Nemôžem   ani   súhlasiť   s pripomienkou   NS,   v ktorej   uvádza,   že   v rozsudku   súdu prvého   stupňa   bola   škoda   ustálená   výškou   tržnej   hodnoty   toho   o čo   poškodený   prišiel. Okresný   súd   pri   ustálení   škody   nevzal   do   úvahy   relevantné   dôkazy   o nesprávnych skutkových zisteniach a zamietol ich. KS nereagoval na dôvodnosť odvolania, ktoré bolo... veľmi podrobne zdôvodnené a KS nič nebránilo tieto dôkazy vykonať k náležitému zisteniu tr. činu a spravodlivého potrestania páchateľov. KS iba odkazoval uznesením na rozsudok OS a teda postup revízie úplne zlyhal, čím mám opodstatnenú pochybnosť o spravodlivosti. KS   ani   neprekážalo,   že   v mojom   prípade   absentovala   pohnútka   pre   spáchane   tr.   činu a k predmetnému činu mi túto pohnútku sám v podstate v odôvodnení doložil.“

Zároveň sťažovateľ upravil petit sťažnosti a žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že:

„Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 47/2009 porušil základné právo sťažovateľ na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 49 Ústavy SR a právo   uloženia   trestu   výlučne   na   základe   zákona   zaručené   v čl.   7   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie NS SR sp. zn. 2 Tdo 47/2009 zo dňa 29. 4. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 12.000,- €..., ktoré mu je NS SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

NS   SR   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa podľa záverečného vyčíslenia a to do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal....

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1193 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu   domáha (§   20 ods.   1 zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí predmet   konania   pred   ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Pretože sťažnosť sťažovateľa podaná prostredníctvom právneho zástupcu (doručená ústavnému   súdu   29.   júla   2010)   a „vlastnoručne   napísané   doplnenie   sťažnosti“ sťažovateľom   (doručené   ústavnému   súdu   9.   augusta   2010)   neobsahovali   totožný   petit, najmä čo sa týka namietaného porušenia základných práv, ústavný súd tieto návrhy zlúčil a pristúpil   ku   skúmaniu   prípadného   porušenia   všetkých   uvádzaných   základných   práv sťažovateľa rozhodnutím najvyššieho súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za predmet sťažnosti namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a v čl. 7 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 47/2009 z 29. apríla 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 47/2009 z 29. apríla 2010

Sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom namieta, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 47/2009 z 29. apríla 2010 porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6   ods.   1   dohovoru   tým,   že   sa   jeho   obranou   „nevysporiadal   zákonne“,   nevenoval dostatočnú   starostlivosť   preskúmaniu   dovolania,   použil   mimoriadne   reštriktívny   výklad ustanovení o dovolaní a opomenul predmet zákona (Trestného poriadku) a základné zásady trestného konania.

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom   právnom   konaní.   Takýmto   predpisom   v   posudzovanej   veci   je   Trestný poriadok.

Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v trestnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred trestným súdom   vrátane konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa   ôsmej   hlavy   tretej   časti   Trestného   poriadku.   V   dovolacom   konaní   procesné podmienky upravujú ustanovenia § 368 a nasl. Trestného poriadku (druhý diel ôsmej hlavy tretej časti).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   z   tohoto   hľadiska   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Tdo 47/2009 z 29. apríla 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa   zaoberal   a   vysporiadal   s   dôvodmi   sťažovateľa,   ale   pretože   sa   s   nimi   nestotožnil, dovolanie odmietol.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol:

«Podľa   názoru   obvineného   v danej   veci   ide   jednoznačne   o nesprávne   právne posúdenie   zisteného   skutku,   ako   aj   o nesprávne   použitie   hmotnoprávneho   ustanovenia. Uviedol, že orgány činné v trestnom konaní ani súd sa dôsledne nezaoberali otázkou, či malo ísť o vlastníctvo bytu alebo o nájom bytu, ktorý poškodenému obvinení nezabezpečili. Poukázal na dôkazy, o ktoré bola opretá obžaloba, že išlo o výpoveď poškodeného a listinný dôkaz označený ako „Dohoda o odstúpení bytu k trvalému užívaniu“, pričom táto listina predložená poškodeným nespĺňa ani v najmenšom kritéria pre nadobudnutie nehnuteľnosti do osobného vlastníctva a upriamil pozornosť na ustanovenie § 132 Občianskeho zákonníka a na § 5 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

V ďalšej   časti   dovolania   obvinený   R.   P.   sa   zaoberal   skutkovými   otázkami, poukazujúc na to, že pisateľom spomenutej dohody, ktorú podľa obsahu by bolo možné považovať len za prísľub nájmu bytu ale nie vlastníctva, nebol R. D., ktorý je trestne stíhaný v samostatnom konaní, ale že záujem na kriminalizovaní obvinených mal práve poškodený G., s motiváciou získania bytu. Popísal za akých okolností došlo k predmetnému prevodu členských práv a povinností spojených s užívaním družstevného bytu poškodeným a uviedol, že   nepreukázanou   ostala   otázka   prísľubu   jednoizbového   bytu   poškodenému,   pretože obvinení tento prísľub popreli a svedčil o ňom len poškodený a rovnako otvorenou že ostala i otázka obohatenia sa obvinených.

Podľa   názoru   obvineného   prvostupňový   i druhostupňový   súd   nemali   jednoznačne a bez   akýchkoľvek   pochybností   preukázanú   existenciu   prísľubu   poskytnutia   bytu poškodenému, ktorá bola kľúčovou otázkou vo vzťahu k nesplneniu tohto prísľubu, a teda aj možného uvedenia poškodeného do omylu.

V tej   súvislosti   obvinený   rozoberal   aj   otázku   spôsobenej   škody.   Podľa   neho nesprávne   bolo   použité   ustanovenie   §   89   Tr.   zák.   č.   140/1961   Zb.   v časti   týkajúcej   sa určenia povahy a výšky škody. Uviedol, že ak by aj pripustil, že poškodenému sľúbili nájom bytu,   potom   naplnili   svoje   sľuby,   poškodený   nebol   uvedený   do   omylu,   obvinení   sa neobohatili, a teda nemohlo ísť o spáchanie trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005.

Pri   určení   výšky   škody   mal   podľa   názoru   obvineného   súd   vychádzať   z ceny jednoizbových bytov období roku 2001, ktorá sa pohybovala v rozmedzí od 60.000,- Sk do

80.000,- Sk.   V takom prípade by nemohlo ísť o trestný čin podľa § 250 ods.   1,   ods. 3 Tr. zák., ale len podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb....

Najvyšší   súd...   zistil,   že   podané   dovolanie   je   potrebné   odmietnuť   na   neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c) Tr. poriadku).

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. dovolanie je možné podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Rozsah prieskumného oprávnenia dovolacieho súdu je v zmysle vyššie citovaného ustanovenia obmedzený na právne posúdenie ustálených skutkových zistení. Dovolací súd nie   je   legitimovaný   posudzovať   ani   úplnosť   skutkových   zistení   ustálených   súdmi   oboch stupňov v pôvodnom konaní a rovnako ani hodnotenie dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu v zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, nie však na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, prípadne korigovať, len odvolací súd.

Dovolací   súd   nie   je   všeobecnou   treťou   inštanciou   zameranou   na   preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený, bez ďalšieho, prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať.

Preto   pri   posudzovaní   oprávnenosti   tvrdenia   o existencii   dovolacieho   dôvodu uvedeného   v   §   371   ods.   1   písm.   i)   Tr.   por.   je   dovolací   súd   vždy   viazaný   konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.

Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorých správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže hodnotiť) bol podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.

V predmetnom prípade obvineného R. P. skutok uvedený vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý najvyšší súd považuje zo zákona za nemenný, mohol byť a aj správne bol posúdený ako trestný čin podvodu spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1 a odsek 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005.

Dovolanie   obvineného   sa   v skutočnosti   zaoberá   skutkovými   otázkami,   a to jednak spochybňovaním   toho,   že   by   obvinený   R.   P.,   spolu   s ďalšími   obvinenými,   uviedol poškodeného   do   omylu.   To   je   predovšetkým   otázka   skutková,   ktorá   bola   predmetom dokazovania.   Tým   sa   nemôže   dovolací   súd   zaoberať.   V ďalšej   časti   dovolania   opäť   na základe   iných   predstáv   o skutkových   záveroch   obvinený   hodnotí   záver   súdov   o právnej kvalifikácii skutku ako nesprávny a vychádza z toho, že výška spôsobenej škody mala byť ustálená v menšom rozsahu, a preto mala byť použitá miernejšia právna kvalifikácia. Pripomenúť treba, že v rozsudku súdu prvého stupňa bola škoda ustálená výškou tržnej   hodnoty   toho   o čo   poškodený   prišiel   v dôsledku   podvodného konania   obvinených a síce o hodnotu členského podielu pri užívaní trojizbového družstevného bytu, z ktorého sa na základe prevodu členských práv na inú osobu vysťahoval, čo predstavovalo 370.000,- Sk, ako to ustálil okresný súd.

Bolo by nesprávne pri trestnom čine podvodu vychádzať z hodnoty toho čo páchateľ sľúbil zadovážiť, no nesplnil to, lebo už na začiatku mal podvodný úmysel, keďže R. D. nemal vo vlastníctve a ani v užívaní obvinenými sľúbený jednoizbový byt, ale treba brať za rozhodujúce to, o čo bol poškodený reálne podvedený, a to boli jeho členské práva spojené s užívaním trojizbového družstevného bytu.

So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že z podaného dovolania je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., a preto bolo potrebné rozhodnúť tak, ako sa uvádza vo výroku tohto uznesenia.»

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie poznamenáva, že tak ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73,   X.   v.   United   Kingdom,   sťažnosť   č.   10000/83,   H   v.   United   Kingdom),   aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe   právo   účastníka   súdneho   konania   na   preskúmanie   toho,   akým   spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Európsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup   k   súdu,   nie   je   absolútne   a   môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere,   že   by   uvedené   právo   bolo   dotknuté   v   samej   svojej   podstate.   Okrem   toho   tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00, taktiež vec Pérez De Rada Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného   súdu   musí   byť   najmä   spôsob,   akým   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný   súd   v   uvedenej   súvislosti   ďalej   poznamenáva,   že   na   posúdenie (ne)existencie   dôvodu   dovolania   je   zásadne   príslušný   dovolací   súd.   Skutočnosť,   že sťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis I. ÚS 115/02).   Podľa   ústavného   súdu   však   posúdenie   splnenia   zákonných   dôvodov dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje.

Najvyšší   súd,   ako   to   vyplýva   z citovanej   časti   jeho   rozhodnutia,   jasne,   zreteľne a dostatočne   zrozumiteľne   uviedol,   prečo   považoval   námietky   sťažovateľa   za   otázky skutkové   a prečo   sa   nimi   nemohol   zaoberať.   V žiadnom   prípade   neprichádza   do   úvahy konštatovanie,   že   by   sa   najvyšší   súd   argumentáciou   sťažovateľa   nezaoberal.   Pokiaľ   sa sťažovateľ   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   ústavný   súd   dodáva,   že otázka   posúdenia   podmienok   dovolacieho   konania   je   otázkou   zákonnosti   a   jej   riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby   na   jej   základe   bolo   možné   v   prípade   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zistiť a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   preto,   že   toto   porušenie   sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup všeobecných súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00, I. ÚS 108/07).

Ústavný   súd   pripomína,   že   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody mimoriadneho opravného prostriedku   uvádzané sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“   súdom   ani nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   označeného   základného   práva.   V   inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody podaného dovolania vôbec   boli   naplnené.   Takýto   postup   a   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Trestný   poriadok výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať odoprenie   prístupu   sťažovateľa   k   súdnej   ochrane   v   konaní   o   mimoriadnych   opravných prostriedkoch (obdobne I. ÚS 360/08).

Ústavný súd poznamenáva, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov tvrdených sťažovateľom môže v zmysle svojej konštantnej judikatúry zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodnutie (a postup, ktorý mu predchádza) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr.   I.   ÚS   17/01),   z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné a   neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 47/2009 z 29. apríla 2010 podľa názoru ústavného   súdu   nemožno   považovať   za   arbitrárne   a   nezlučiteľné   s   aplikovanými ustanoveniami Trestného poriadku.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu možnosť porušenia základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   a   práva   na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 48 ods. 2 a čl. 49 ústavy   a   práva   zaručeného   v   čl.   7   ods.   1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 47/2009 a jeho uznesením z 29. apríla 2010

Porušenie   označených   základných   práv   sťažovateľ,   ako   to   vyplýva   z obsahu sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   odvíja   predovšetkým   od   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rovnako právnym zástupcom sťažovateľa tvrdené porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy evidentne smeruje k tvrdeniu o porušení práva na spravodlivé konanie. Svedčí o tom   navrhovaný   petit   nálezu,   v ktorom   žiadal,   aby   ústavný   vyslovil,   že   najvyšší   súd porušil sťažovateľovo „právo na spravodlivý proces zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR...“. Keďže ústavný súd nekonštatoval porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohol vysloviť ani porušenie ďalších sťažovateľom označených základných práv.

Navyše,   čl.   49   ústavy   možno   považovať   za   ústavné   vyjadrenie   zásady   „nullum crimen   sine   lege,   nulla   poena   sine   lege“.   Sťažovateľ   bol   trestne   stíhaný   a   právoplatne odsúdený pre trestný čin, ktorý je uvedený v osobitnej časti Trestného zákona a má svoju presne definovanú skutkovú podstatu. Sťažovateľ teda nebol odsúdený za taký trestný čin, ktorý nie je v Trestnom zákone obsiahnutý a definovaný v konkrétnej skutkovej podstate. Preto   vôbec   neprichádza   do   úvahy   možnosť   porušenia   tohto   ustanovenia   ústavy právoplatným odsúdením sťažovateľa.

Obdobný záver platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 7 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd nezistil existenciu akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením označených základných práv zaručených ústavou, resp.   práva   zaručeného   dohovorom   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   preto   ústavný   súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia,   a   rozhodnutie   o ďalších   sťažovateľom   požadovaných   otázkach   (zrušenie rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a trov konania) je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa tou časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010