znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 461/2013-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.   F.,   T.,   zastúpeného   U.,   s.   r.   o.   (pôvodne   len U. s. r. o.),   v   mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   J.   Š.,   vo   veci   namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co   7/2012-244   z   19.   júna   2012   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava II   č.   k. 17 C 203/2010-207 z 29. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a obsah sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2012 doručená sťažnosť S. F. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 7/2012-244 z 19. júna 2012 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 203/2010-207 z 29. septembra 2011.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh,   ako   aj   z obsahu spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 17 C 203/2010, do ktorého ústavný súd nahliadol, bol zistený tento skutkový stav:

2.1 Sťažovateľ uzavrel 1. októbra 2003 s U., a. s. (vystupujúcou od 18. decembra 2003 pod obchodným menom W., a. s.; ďalej len „poisťovňa“), zmluvu v nemeckom jazyku označenú ako „Dienstvertrag“ (vzhľadom na to, že slovenské označenie tejto zmluvy je medzi sťažovateľom a poisťovňou dodnes sporné, bude ju ústavný súd v ďalšom texte označovať   len   ako   „zmluva“   alebo   bude   používať   jej   originálne   nemecké   označenie v úvodzovkách a citácie z tejto zmluvy bude ústavný súd uvádzať vo vlastnom preklade, pozn.). Poisťovňa v nej bola označená ako „Dienstgeber“, sťažovateľ ako „Dienstnehmer“. V úvodnej vete tejto zmluvy zmluvné strany skonštatovali, že sťažovateľ „wurde in der a. o. Hauptversammlung vom 29. 9. 2003 zum Vorstandsmitglied gewählt und gleichzeitig zum Vorstandvorsitzenden bestellt“ (preklad: „bol na mimoriadnom valnom zhromaždení 29.   9.   2003   zvolený   za   člena   predstavenstva   a   súčasne   vymenovaný   za   predsedu predstavenstva“). V bode 1 bolo doslovne ustanovené, že sťažovateľ „– im Folgenden kurz Vorstandsmitglied genannt – ist verpflichtet, seine ganze Arbeitskraft der U. zur Verfügung zu stellen. Er darf nur mir ausdrücklicher Bewilligung des Vorsitzenden des Aufsichtsrates eine Erwerbstätigkeit selbständiger oder unselbständiger Art neben seiner Tätigkeit für die U. aufnehmen, insbesondere in eine Aufsichtsrat, Vorstand und dergleichen mehr einer anderen   Gesellschaft   eintreten   oder   in   einem   solchen   verbleiben   oder   beratend (konsultativ) für eine andere Gesellschaft tätig sein“ [preklad: «– ďalej skrátene len „člen predstavenstva“ – je povinný dať U. (t. j. poisťovni, pozn.) k dispozícii celú svoju pracovnú silu. Len s výslovným súhlasom predsedu dozornej rady smie popri svojej činnosti pre U. začať   vykonávať   zárobkovú   činnosť   samostatného   alebo   nesamostatného   typu,   najmä vstúpiť do dozornej rady, predstavenstva a podobných orgánov inej spoločnosti alebo v takom orgáne zotrvať alebo byť pre inú spoločnosť poradensky (konzultatívne) činný»]. V ďalších   ustanoveniach   zmluvy,   v   ktorých   je   sťažovateľ   dôsledne   označovaný   ako „Vorstandsmitglied“ (t. j. „člen predstavenstva“),

- bol dohodnutý mesačný plat vyplácaný 14-krát ročne a k tomu tzv. „Bilanzgeld“ („bilančné“) vo výške dvoch mesačných platov, pričom vyššiu bilančnú odmenu mohla schváliť dozorná rada; strany vzali na vedomie, že týmito príjmami sú uspokojené všetky nároky z titulu práce nadčas (bod 2),

- bola dohodnutá ročná dovolenka v rozsahu 25 pracovných dní (bod 3),

-   boli dohodnuté   náhrady   výdavkov   pracovných   ciest   platné v   poisťovni,   pokiaľ nebudú preukázané vyššie výdavky a pokiaľ dozorná rada neurčí iné sadzby (bod 4),

- bolo dohodnuté poistenie sťažovateľa proti úrazu na presne určené poistné sumy, pričom platbu poistného počas trvania pomeru medzi sťažovateľom a poisťovňou prevzala na seba poisťovňa (bod 5),

-   bolo   dohodnuté,   že   sťažovateľovi   bude   od   1.   októbra   2003   poskytnutá   suma 50 000 Sk mesačne na dôchodkové zabezpečenie, ktoré sa mu buď vyplatia ako odmenu, alebo, ak si to bude želať, sa poukážu priamo zákonom uznanej dôchodkovej poisťovni alebo tzv. „Zukunftsvorsorge“, t. j. inštitúcii doplnkového poistenia (bod 6).

Podľa   bodu   7   zmluvy: „Dieses   Dienstverhältnis   wird   auf   unbestimmte   Dauer abgeschlossen.   Es   kann   von   beiden   Vertragspartnern   unter   Einhaltung   einer sechsmonatigen Kündigungsfrist auf das Ende eines jeden Kalendervierteljahres gekündigt werden. Sollte die Hauptversammlung der U. das Vorstandsmitglied abberufen, so gilt dies als   Kündigung   des   Dienstverhältnisses.“ [Preklad: «Tento   služobný   pomer (preklad použitého   pojmu   „Dienstverhältnis“   bol   tiež   sporný   medzi   sťažovateľom   a   poisťovňou, preto ústavný súd volí neutrálny pojem „služobný pomer“, pozn.) sa uzatvára na neurčitý čas. Každá zo zmluvných strán ho môže vypovedať ku koncu kalendárneho štvrťroka pri zachovaní šesťmesačnej výpovednej lehoty. Ak valné zhromaždenie U. člena predstavenstva odvolá, považuje sa to za výpoveď služobného pomeru.»].

Zmluva   bola   vlastnoručne   podpísaná   sťažovateľom   a   za   poisťovňu   predsedom dozornej rady.

2.2 Listom z 26. marca 2010 označeným ako „Výpoveď zmluvy o výkone funkcie“ poisťovňa sťažovateľovi oznámila, že „na základe zmluvy o výkone funkcie uzatvorenej dňa 1. 10. 2003... vykonávate činnosť člena predstavenstva W., a. s.

V zmysle bodu 7. zmluvy o výkone funkcie Vám týmto W. dáva výpoveď tejto zmluvy. Výpovedná lehota je 6 mesiacov a končí 30. 9. 2010“.

List bol vlastnoručne podpísaný predsedom dozornej rady poisťovne a dvoma členmi predstavenstva poisťovne. Sťažovateľovi bol doručený osobne v ten istý deň.

2.3   Žalobou   podanou   okresnému   súdu   28.   októbra   2010   sa   sťažovateľ   domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou z 26. marca 2010 je neplatné, že jeho pracovný pomer k poisťovni trvá a poisťovňa je povinná zaplatiť mu náhradu mzdy. Svoju žalobu založil na tom, že zmluva z 1. októbra 2003 je pracovnou zmluvou, ktorou bol založený pracovný pomer na neurčitý čas. Výpoveď z 26. marca 2010 neuvádzala žiaden dôvod skončenia pracovného pomeru, v dôsledku čoho bola podľa sťažovateľa neplatná kvôli   rozporu   s   ustanovením   §   63   Zákonníka   práce.   K   žalobe   sťažovateľ   priložil „Dienstvertrag“ z 1. októbra 2003 s úradným prekladom zo 17. októbra 2010, v ktorom bol tento názov preložený ako „Pracovná zmluva“.

Žalovaná poisťovňa vo svojom vyjadrení tvrdila, že „Dienstvertrag“ z 1. októbra 2003 je zmluvou o výkone funkcie uzavretou v zmysle § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka medzi sťažovateľom ako predsedom predstavenstva poisťovne a poisťovňou. Na dôkaz toho predložila   iný   úradný   preklad   uvedenej   zmluvy,   v   ktorom   je   jej   názov   preložený   ako „Zmluva o výkone funkcie“. V prospech tejto kvalifikácie hovorilo podľa poisťovne to, že úradný   preklad   s   takýmto   označením   zmluvy   bol   vyhotovený   už   9.   decembra   2003 a sťažovateľ proti nemu nijako nenamietal (dokonca tento preklad z titulu svojej funkcie zabezpečil u tlmočníčky), sťažovateľ mal osobitný pracovný pomer k materskej spoločnosti v   Rakúsku   a   v   Slovenskej   republike   sa   dobrovoľne   prihlásil   do   systému   sociálneho poistenia (t. j. nebol doň prihlásený zo strany poisťovne ako zamestnávateľa).

V   následnom   vyjadrení   sťažovateľ   poukázal   predovšetkým   na   jazykový   význam slova   „Dienstvertrag“,   ktorý   podľa   neho   označuje   „pracovnú   zmluvu“,   čo   odvodzoval jednak z dostupných prekladových slovníkov, internetových prekladačov, ale aj ustanovenia § 1154 rakúskeho Všeobecného občianskeho zákonníka, ktoré pod rubrikou „Dienstvertrag“ údajne   upravujú   pracovnú   zmluvu.   Zmluva   takmer   totožného   znenia   bola   medzi sťažovateľom a poisťovňou uzavretá už 2. januára 1999, pričom túto podľa neho zmluvné strany považovali za pracovnú zmluvu. Sťažovateľ ďalej vykonával u poisťovne funkciu generálneho riaditeľa, ktorá sa podľa neho mala vykonávať v pracovnom pomere a ktorá si – na rozdiel od funkcie predsedu predstavenstva – skutočne vyžadovala nasadenie celej pracovnej sily sťažovateľa.

2.4 Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 203/2010-207 z 29. septembra 2011 žalobu sťažovateľa zamietol a v jeho odôvodnení uviedol:

«V konaní bolo teda sporné, či medzi účastníkmi vznikol pracovnoprávny vzťah, resp. zmluvný vzťah založený podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Z uvedeného dôvodu súd posudzoval právny úkon – zmluvu zo dňa 01. 10. 2003 nie podľa samotného označenia zmluvy, ale podľa jej obsahu. Z obsahu zmluvy vyplýva, že... (nasleduje zhrnutie obsahu zmluvy, ako je uvedený v bode 2.1 tohto odôvodnenia, pozn.).

... Žalobca (sťažovateľ, pozn.) poukázal, že už v minulosti uzavrel so žalovaným (poisťovňa, pozn.) pracovnú zmluvu, a to zmluvu zo dňa 02. 01. 1999. Po posúdení zmluvy súd konštatuje, že aj v tomto prípade sa v zmluve konštatuje, že žalobca bol zakladateľskou zmluvou   zo   dňa   23.   04.   1998   vymenovaný   za   člena   predstavenstva   na   zasadnutí predstavenstva dňa 03. 07. 1998 za predsedu predstavenstva. Touto zmluvou bol založený vzťah medzi obchodnou spoločnosťou a žalobcom ako členom jej štatutárneho orgánu. Aj v tomto prípade súd posúdil tento právny úkon ako zmluvu o výkone funkcie...

Žalobca ďalej poukázal na to, že počas pôsobenia žalobcu u žalovaného pracoval ako   generálny   riaditeľ,   čo   preukazuje   pracovný   a   organizačný   poriadok   žalovaného, sústavne   vykonával   pracovnú   činnosť   v   prospech   žalovaného   ako   zamestnávateľa. K vyjadreniam žalobcu súd uvádza, že zmluva zo dňa 01. 10. 2003 bola spísaná v jazyku nemeckom, označená bola ako „Dienstvertrag“... Súd však nemôže posudzovať právny úkon iba   podľa   toho,   ako   je   pomenovaný.   Použitie   pojmov   pracovnoprávneho   predpisu nezakladajú samé o sebe vznik pracovnoprávneho vzťahu.   Podstatný je obsah takéhoto právneho úkonu.

Z obsahu zmluvy zo dňa 01. 10. 2003 je jednoznačné, že sa ňou založil vzťah medzi žalovaným ako obchodnou spoločnosťou a žalobcom ako členom jej štatutárneho orgánu, tak ako to upravuje ustanovenie § 261 Obchodného zákonníka. Z obsahu zmluvy nevyplýva, že by žalobca mal na jej základe vykonávať pre žalovaného iné práce, ktoré by sa dali subsumovať pod ustanovenia Zákonníka práce.

V zmysle... organizačného poriadku žalovaného, riadiacimi pracovníkmi poisťovne sú   generálny   riaditeľ...   Funkciu   generálneho   riaditeľa   poisťovne   vykonáva   predseda predstavenstva...   Člena   predstavenstva,   ktorý   na   základe   zmluvy   o   výkone   funkcie... vykonáva svoju funkciu v spoločnosti ako hlavné povolanie..., poveruje týmto poisťovňa funkciou vrchný riaditeľ.

Podľa...   organizačného   poriadku   generálny   riaditeľ   vedie   poisťovňu   ako   celok a koordinuje činnosť poisťovne na najvyššej úrovni.

K tomu súd poznamenáva, že aj v zmysle citovaného organizačného poriadku člen predstavenstva vykonáva svoju funkciu na základe „zmluvy o výkone funkcie“. Činnosť generálneho riaditeľa je charakterizovaná ako riadiaca funkcia, ktorú môže vykonávať len predseda predstavenstva. Teda generálny riaditeľ koná ako štatutárny orgán, preto túto činnosť   nemožno   považovať   za   prácu   podľa   pracovnoprávnych   predpisov.   Ak   dôjde   k zániku   funkcie   predsedu   predstavenstva,   dôjde   zároveň   k   zániku   funkcie   generálneho riaditeľa....

Pokiaľ ide o povahu a charakter právneho vzťahu, poukazujúc na obsah zmluvného vzťahu,   ktorý   vznikol   medzi   účastníkmi   konania   a   so   zreteľom   na   odvetvie   práva   ho upravujúce, súd konštatuje, že sa jednoznačne jedná o vzťah obchodno-právny... Činnosť štatutárneho   orgánu   (prípadne   jeho   člena   –   pokiaľ   ide   o   kolektívny   orgán)   obchodnej spoločnosti nevykonáva fyzická osoba v pracovnom pomere, a to ani v prípade, že nie je spoločníkom, pretože výkon funkcie štatutárneho orgánu spoločnosti nie je druhom práce a vznik a zánik tohto právneho vzťahu nie je upravený pracovnoprávnymi predpismi. Prípadné   pracovné   zmluvy,   predmetom   ktorých   je   výkon   funkcie   štatutárneho orgánu, sa v ustálenej súdnej praxi považujú za neplatné, pričom tento názor platí bez ohľadu na to, či je predmetom pracovnej zmluvy časť výkonu funkcie štatutárneho orgánu spočívajúca v konaní v mene spoločnosti navonok alebo v obchodnom vedení spoločnosti, nakoľko samotná okolnosť, že štatutárny orgán koná smerom dovnútra spoločnosti alebo navonok, nič nemení na tom, že koná ako štatutárny orgán a že táto činnosť nie je druhom práce.   Pre   úplnosť   súd   podotýka,   že   nemožnosť   vykonávať   funkciu   štatutárneho orgánu/konateľa obchodnej spoločnosti v pracovnom pomere sa vzťahuje aj na prípady, keď vykonávaná práca na základe pracovnej zmluvy, v ktorej je formálne identifikovaný druh práce inak, v skutočnosti zahŕňa aj výkon činnosti štatutárneho orgánu, čo sa však na daný prípad nevzťahuje.

Zmluva zo dňa 02. 01. 1999 a rovnako a zmluva zo dňa 01. 10. 2003 sú jednoznačne zmluvami   o   výkone   činnosti,   podľa   §   66   ods.   3   OZ (Obchodného   zákonníka,   pozn.). Na základe zmluvy zo dňa 01. 10. 2003 pracovnoprávny vzťah medzi účastníkmi konania nevznikol, preto ak sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, bola jeho žaloba nedôvodná. Výpoveď zo dňa 26. 03. 2010 nie je výpoveďou z pracovného pomeru, ale výpoveďou zmluvy o výkone funkcie.»

2.5 Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie s návrhom zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe vyhovieť, eventuálne ho zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní namietol najmä toto:

a)   Sťažovateľ   vykonával   u   poisťovne   dve   funkcie,   a   to   funkciu   predsedu predstavenstva   a   funkciu   generálneho   riaditeľa,   ktorých   náplň   je   podrobne   upravená v pracovnom poriadku, ktorého obsah mal okresný súd dokazovať aj bez návrhu v zmysle § 120 ods. 1 tretej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľ mal celú pracovnú silu venovať aj činnostiam, ktoré nie sú vyhradené členovi predstavenstva, a takto široko koncipovaný rozsah pracovnej činnosti treba považovať za pracovnú náplň zamestnanca v zmysle Zákonníka práce. Pracovný poriadok poisťovne ďalej pripúšťal, aby členovia predstavenstva mali u poisťovne súčasne pracovný pomer.

b) Pracovnú zmluvu mal uzavretú aj sťažovateľov predchodca vo funkcii.

c) Poisťovňa bola profesionálne riadená spoločnosť s právnym oddelením, takže si musela   byť   vedomá   právnych   dôsledkov   použitia   pracovnoprávnych   pojmov   (pracovná zmluva, plat, dovolenka, zamestnanec, zamestnávateľ) v zmluve z 1. októbra 2003 a tieto jednoznačne dokazujú jej vôľu uzavrieť pracovný pomer. To mal dokázať výsluch predsedu dozornej rady, ktorý zmluvu z 1. októbra 2003 podpísal.

d)   Zmluva   z   2.   januára   1999   nebola   schválená   valným   zhromaždením,   ako   to vyžaduje § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka.

Ďalšími podaniami sťažovateľ navrhol výsluch ďalšieho svedka, ktorý mal podobné postavenie ako sťažovateľ v inej spoločnosti v skupine W. a bol s ním založený i ukončený pracovný pomer, čím mala byť dokázaná zhodná firemná kultúra v celej tejto skupine. Podľa sťažovateľa išlo v tomto prípade o dôkazy, ktoré mal okresný súd vykonať aj bez návrhu podľa ustanovenia § 120 ods. 1 tretej vety OSP.

2.6   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   8   Co   7/2012-244   z   19.   júna   2012   napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a v jeho dôvodoch uviedol okrem iného toto:

«Pretože členovia štatutárnych orgánov, (§ 7 ods. 3 Zák. práce) nevykazujú všetky potrebné   charakteristiky   pracovného   pomeru,   ich   vzťah   napr.   k   príslušnej   obchodnej spoločnosti, resp. družstvu nemá byť pracovno-právnym vzťahom, ale vzťahom založeným predovšetkým zmluvou o ustanovení do funkcie. Vykonávanie funkcie člena štatutárneho orgánu nie je výkonom závislej práce v podriadenosti zamestnávateľovi, ako to vyplýva nielen zo všeobecnej charakteristiky pracovného pomeru zakotveného v Zákonníku práce, ale aj z právnej charakteristiky pracovného záväzku zamestnanca podľa zákonníka práce. Nemožno však vylúčiť, aby medzi členom štatutárneho orgánu a zamestnávateľom nebol založený pracovný pomer, pri ktorom druhom práce by bola iná pracovná činnosť, než je výkon funkcie štatutárneho orgánu. Týmto spôsobom môžu vzniknúť dva paralelné od seba zásadne   nezávislé   právne   vzťahy,   z   ktorých   jeden   sa   bude   spravovať   napr.   mandátnou zmluvou podľa Obchodného zákonníka a druhý pracovnou zmluvou podľa Zákonníka práce. Vždy je smerodajný charakter vykonávanej práce (Prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc., 2007, Zákonník práce komentár, piate prepracované a doplnené vydanie, Sprint, október 2007). V   prejednávanej   veci   sa   navrhovateľ   domáhal   určenia   neplatnosti   skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa (odporcu) zo dňa 26. 03. 2010, určenia že pracovný pomer medzi ním a odporcom naďalej trvá a náhrady mzdy. Z listu odporcu   zo   dňa   26.   03.   2010,   adresovaného   navrhovateľovi,   označeného   ako   výpoveď zmluvy o výkone funkcie však nevyplýva, že by išlo o výpoveď z pracovného pomeru, táto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu predmetného listu, v ktorom je uvedený odkaz na bod 7 zmluvy o výkone funkcie zo dňa 01. 10. 2003, v ktorom si zmluvné strany dohodli možnosť vypovedania pomeru založeného medzi nimi predmetnou zmluvou a to obidvoma zmluvnými partnermi   pri   dodržaní   šesťmesačnej   výpovednej   lehoty   koncom   každého   kalendárneho štvrťroku a zároveň si dohodli aj osobitný spôsob skončenia tohto pomeru a to odvolaním člena   predstavenstva   valným   zhromaždením   spoločnosti,   ktoré   platí   ako   výpoveď z uvedeného článku 7 zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 01. 10. 2003. Je teda zrejmé, že   pre   výpoveď   tejto   zmluvy   nie   je   potrebné   špecifikovať   výpovedný   dôvod   v   zmysle Zákonníka práce. Súd prvého stupňa správne posudzoval predložené preklady predmetnej zmluvy zo dňa 01. 10. 2003, v ktorých je zmluva rozdielne označená ako zmluva o výkone funkcie a pracovná zmluva, podľa jej obsahu a správne dospel k záveru, že touto zmluvou nebol   založený   pracovnoprávny   vzťah   medzi   zmluvnými   stranami,   keď   predmetom   tejto zmluvy   je   výkon   činnosti   člena   predstavenstva   a   predsedu   predstavenstva,   pričom navrhovateľ je v zmysle zmluvy povinný poskytnúť svoju celú pracovnú silu v spoločnosti odporcu,   avšak   iný   druh   práce,   ktorý   by   mal   navrhovateľ   vykonávať   pre   odporcu   ako zamestnávateľa nie je v zmluve uvedený a z uvedeného je zrejmé, že na základe predmetnej zmluvy   mal   navrhovateľ   vykonávať   činnosti,   ktoré   patria   do   okruhu   najzákladnejších činností vykonávaných štatutárnym orgánom a z obsahu tejto zmluvy nevyplýva základná charakteristika závislej práce, ako podmienky pre vznik pracovného pomeru. Taktiež znenie článku 6 predmetnej zmluvy nenasvedčuje existencii, pracovného pomeru medzi účastníkmi, keď podľa tohto článku mala byť členovi predstavenstva daná k dispozícii 12x mesačne suma   vo   výške   50.000,-   Sk   na   dôchodkové   zabezpečenie   a   táto   suma   mu   mohla   byť vyplatená ako odmena alebo podľa jeho priania prevedená priamo na zákonne uznanú dôchodkovú poisťovňu alebo budúce zabezpečenie. Vykonaným dokazovaním ďalej bolo preukázané,   že   navrhovateľ   sa   sám   prihlásil   do   sociálnej   poisťovne,   ako   dobrovoľne poistená   osoba,   odporca   ho   neprihlásil   ani   neplatil   odvody   za   navrhovateľa   ako   za zamestnanca.

Pokiaľ navrhovateľ poukázal vo svojom odvolaní na rozsiahle pracovné povinnosti generálneho   riaditeľa   vyplývajúce   z   organizačného   poriadku   odporcu,   ide   o   činnosti vyplývajúce   z   riadiacej   funkcie,   pričom   súd   prvého   stupňa   správne   poukázal   na   to,   že v danom prípade generálny riaditeľ koná ako štatutárny orgán, keď podľa organizačného poriadku   je   práve   výkon   funkcie   generálneho   riaditeľa   spojený   s   funkciou   predsedu predstavenstva a teda bez výkonu funkcie predsedu predstavenstva, nemôže navrhovateľ vykonávať ani funkciu generálneho riaditeľa.

Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že zmluvou uzavretou medzi účastníkmi dňa 01. 10. 2003 nevznikol medzi nimi pracovný pomer a taktiež nevznikol ani na základe zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 02. 01. 1999 predmetom ktorej je taktiež výkon funkcie člena predstavenstva a funkcie predsedu predstavenstva spoločnosti odporcu. Tomuto záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že navrhovateľ bol od 01. 01. 1999 v pracovnom   pomere   so   zamestnávateľom   W. (správne   má   byť   zrejme   „W.“,   pozn.) so sídlom S., na základe pracovnej zmluvy zo dňa 04. 01. 1999, ktorou bol prijatý ako adept na manažérsku funkciu a ktorý bol ukončený listom odporcu zo dňa 31. 03. 2010 ku dňu 30. 09.   2010,   pričom   zmluvu   o   výkone   činností   s   odporcom   uzavrel   dňa   01.   10.   2003 a vypovedaná bola ku dňu 30. 09. 2010, a teda počas trvania zmluvného vzťahu s odporcom bol navrhovateľ v riadnom pracovnom pomere v materskej spoločnosti odporcu so sídlom v Rakúsku.

Navrhovateľ k odvolaniu predložil aj ďalšie listinné dôkazy, a to rokovací poriadok predstavenstva U. a. s. a pracovný poriadok U. a. s., avšak neuviedol žiaden dôvod, pre ktorý by tieto doklady bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa a preto odvolací súd na tieto listinné dôkazy nemôže prihliadať, keď neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa a v danom prípade nie sú splnené podmienky pre tento odvolací dôvod v zmysle § 205a ods. 1 písm. a) až d) O. s. p. Pokiaľ navrhovateľ navrhol vykonať   dôkaz výsluchom   pána   Dir.   Mag.   P.   G.,   ktorý   bol   predsedom   predstavenstva a generálnym riaditeľom spoločnosti W. a. s. a pri ukončení jeho činnosti k 31. 12. 2011 bolo podľa tvrdenia navrhovateľa výslovne žiadané ukončiť pracovný pomer, odvolací súd tento dôkaz posúdil ako nadbytočný, keď výpoveď uvedeného svedka nemôže byť relevantná pre posúdenie existencie pracovného pomeru medzi účastníkmi, a to najmä vzhľadom na obsah zmlúv uzavretých medzi navrhovateľom a odporcom – a to dňa 01. 10. 2003, ako aj 02.   01.   1999,   z   ktorého   vyplýva   absencia   základnej   charakteristiky   závislej   práce,   ako podstatného znaku pracovného pomeru vykonávaného na základe ustanovení Zákonníka práce a na základe pracovnej zmluvy.

Obsah   odvolania   odporcu   nie   je   spôsobilý   spochybniť   správnosť   záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v nich uvedených,   pričom   ani   v   odvolacom   konaní   neboli   zistené   také   nové   rozhodujúce skutočnosti   alebo dôkazy,   ktoré   by mali za následok zmenu skutkového   stavu   alebo   by spochybňovali správnosť právnych záverov,   na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.»

3. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu smeruje sťažnosť sťažovateľa.

3.1 Sťažovateľ v nej vyčíta rozsudkom okresného súdu i krajského súdu nesprávne právne   posúdenie   veci.   Oba   súdy   podľa   neho   nevzali   do   úvahy,   že   podľa   §   7   ods.   3 Zákonníka práce môže byť zamestnancom aj štatutárny orgán, čo potvrdzuje i komentár prof. Barancovej citovaný v rozsudku krajského súdu. Slovné spojenie „celá pracovná sila“ použité v bode 1 zmluvy z 1. októbra 2003 pokrýva aj činnosti, ktoré nie sú vyhradené predsedovi   predstavenstva   poisťovne.   V   dôsledku   toho   sa   na   sťažovateľa   vzťahovali ustanovenia   pracovného poriadku   poisťovne, ako aj povinnosti   zamestnanca ustanovené v § 81   Zákonníka   práce.   Časť   jeho   práce   sa   prekrýva   s   povinnosťami   vedúceho zamestnanca ustanovenými v § 82 Zákonníka práce. Zároveň sťažovateľ vykonával pre poisťovňu napríklad aj vývoj produktov a školenia pre zamestnancov a poistných poradcov poisťovne, čo je podľa sťažovateľa závislou prácou vykonávanou v pracovnom pomere.

Zmluva z 1. októbra 2003 je podľa sťažovateľa zmluvou pracovnou, čo podľa neho vyplýva z výkladu

-   gramatického   (pojmy „Dienstvertrag“,   pracovný   pomer,   plat   namiesto   odplaty, dovolenka),

- vôľového (pričom vôľu mal preukázať výsluch predsedu dozornej rady),

- z hľadiska účelu zmluvy (účel mal byť preukázaný výsluchom Dir. Mag. P. G.).Podľa   sťažovateľa   súdy   zanedbali aplikáciu   ustanovenia   §   120 ods.   1 OSP,   keď z úradnej povinnosti nevykonali dôkazy organizačným, pracovným a rokovacím poriadkom poisťovne, ako aj výsluchom jej zamestnancov a poistných poradcov.

Z   toho   sťažovateľ   uzavrel,   že „pomer   skutočností   jednoznačne   svedčiacich v prospech   pracovného   pomeru   založeného   zmluvou   medzi   sťažovateľom   a   žalovaným jednoznačne svedčí v prospech sťažovateľa a potvrdzuje nesprávne právne posúdenie veci súdom   prvého   stupňa,   ako   aj   odvolacím   súdom,   ktoré   už   vôbec   neriešili   neplatnosť skončenia pracovného pomeru pre absenciu zákonných náležitostí výpovede.

Ani   pri   najmenej   priaznivom   výklade   v   prospech   sťažovateľa   sa   nedajú   vylúčiť pochybnosti, že by sa v danej veci jednalo iba o obchodno-právny vzťah.“.

3.2   Uvedenými   nedostatkami   rozsudkov   oboch   súdov   došlo   podľa   sťažovateľa k porušeniu práva na „domáhanie sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1“ ústavy v spojení s Občianskym súdnym poriadkom a zákonom Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), ďalej práva na „vlastnenie   majetku podľa   čl.   20   ods.   1“ ústavy,   pričom „(za   majetok   sa   má v tomto prípade   považovať   mzda,   ktorá   by   bola   vyplatená   sťažovateľovi,   ak   by   nedošlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru)“, ako aj práva na „spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1“ dohovoru.

Uvedené práva boli podľa sťažovateľa porušené tým, že ani krajský súd si nesplnil svoju „základnú   povinnosť   rozhodnúť   spravodlivo...   účinky   uvedeného   nesprávneho právneho   posúdenia   v   právnej   interpretácii   a   aplikácii   sú   nezlučiteľné   s   Ústavou   SR a Dohovorom vo vyššie uvedených právach. Právne závery všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené   a   arbitrárne,   a   preto   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   zároveň   mali   za   následok   porušenie   vyššie   uvedených   základných   práv podľa Ústavy SR ako aj podľa Dohovoru“.

Sťažovateľ   pripomenul   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa   obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (napríklad III. ÚS 271/05) a doplnil, že „rozsudok   OS   BA   II (t.   j.   okresného   súdu) a   KS   BA (t.   j.   krajského   súdu) boli   vecne nesprávne   a nepreskúmateľné   pre   ich   arbitrárnosť   (odôvodnenie   týchto   uznesení nevychádzalo zo zásad formálnej logiky, čím bolo porušené právo sťažovateľov na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia).

Došlo k vydaniu nezákonných rozhodnutí – rozsudok OS BA II a KS BA, Krajský súd Bratislava   mal   právomoc   už   rozsudok   OS   BA   II   zrušiť   alebo   zmeniť,   a   aj   keď   bola nezákonnosť zjavne preukázaná a odôvodnená, Krajský súd Bratislava (ani Okresný súd Bratislava   II)   nezohľadňoval   argumenty   sťažovateľa,   nezákonný   rozsudok   OS   BA   II potvrdil, nepripustil dovolanie (napriek tomu, že išlo o vec zásadného právneho významu) a porušil tak právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.

V zmysle ust. § 157 ods.   2 v spojení s § 167 ods. 2 O.   s. p. je súd vo svojom odôvodnení   povinný   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetliť,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzať a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd musí   dbať   na   to,   aby   bolo   primerane   odôvodnenie   uznesenia   presvedčivé.   Ak   súd   pri odôvodňovaní uznesenia nepostupuje spôsobom, ktorý určuje ust. § 157 ods. 2 v spojení s § 167   ods.   2   O.   s.   p.,   dochádza   nielen   k   tomu,   že   uznesenie   je   nepreskúmateľné   pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu má súd   povinnosť   svoje   rozhodnutie   odôvodniť,   pričom   odôvodnenie   musí   dovoľovať účastníkom konania posúdenie, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.“. Podľa sťažovateľa konajúce súdy tieto požiadavky nenaplnili.

V závere sťažnosti sťažovateľ odôvodňuje svoju požiadavku na primerané finančné zadosťučinenie v sume 33 000 € jednak tým, že nemohol v dôsledku straty zamestnania uspokojiť potreby rodiny, ďalej tým, že jeho manželka potrebuje bezodkladnú liečbu, ako aj tým, že mu hrozí bezprostredná ujma v podobe dražby, resp. exekúcie bytu zaťaženého záložným právom.

3.3 Na základe uvedených námietok sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Práva sťažovateľa na

- domáhanie sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

- vlastnenie majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,

- a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku čl. 6 ods. 1 Dohovoru boli rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 17C/203/2010-207 zo dňa 29. 09. 2011, a rozsudkom Krajského súdu Bratislava č. k. 8Co/7/2012-244 zo dňa 19. 06. 2012 porušené.

II. Rozsudok Krajského súdu Bratislava č. k. 8Co/7/2012-244 zo dňa 19. 06. 2012 sa zrušuje.

III. Vec sa vracia späť Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie. IV. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie... V.   Okresný   súd   Bratislava   II   a   Krajský   súd   Bratislava   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia...“

II.

Posúdenie veci ústavným súdom

4. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb, ak namietajú porušenie tam označených práv, ak o nich nerozhoduje iný súd. Predpokladmi prípustnosti   sťažnosti   podľa   citovaného   zákonného   článku   je   tak   jednak   tvrdenie sťažovateľa, že označeným aktom verejnej moci došlo k porušeniu jeho práva zaručeného ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, jednak neexistencia iného orgánu, ktorý   tomuto   právu   môže   pred   uvedeným   aktom   verejnej   moci   poskytnúť   (alebo   už poskytol) ochranu.

V prerokovávanej   veci   rozhodovali   okresný   súd   i krajský   súd   podľa   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z ustanovenia   §   201   ods.   1   OSP   vyplýva,   že   proti prvostupňovému   rozsudku   je   v zásade   prípustné   odvolanie,   ktoré   sťažovateľ   aj   podal a krajský súd ho prerokoval. Vzhľadom na efektívne možnosti odvolacieho súdu napraviť zistené nedostatky (§ 213 a § 220, resp. § 221 OSP) preto v tomto rozsahu existoval iný orgán, ktorý mohol poskytnúť ochranu právu sťažovateľa pred jeho tvrdeným porušením zo strany okresného súdu, ktorý mu túto ochranu aj poskytol.

Ustanovenie § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ukladá ústavnému súdu odmietnuť sťažnosť, na ktorej prerokovanie nie je daná právomoc ústavného súdu. Podľa toho, čo už bolo uvedené, nemá ústavný súd právomoc na prerokovanie sťažnosti, pokiaľ smeruje proti rozsudku   okresného   súdu,   v dôsledku   čoho   ju   bolo   treba   odmietnuť   (zhodne   napríklad I. ÚS 428/2012, prípadne II. ÚS 420/2012 a tam citovaná prejudikatúra).

Ústavný   súd   sa   tak   jednotlivými   námietkami   sťažovateľa   môže   zaoberať   len vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 7/2012-244 z 19. júna 2012.

6. Prvá námietka sťažovateľa sa týka porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

6.1 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu zaručiť každému   prístup   k   súdu,   čomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   vo   veci   konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom   účastníka   konania,   je   však   povinný   na   zákonom   predpokladané   a   umožnené procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným spôsobom   reagovať   v   súlade   s   platným   procesným   právom   (porov.   v   tomto   zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku. Ustanovenie § 167 ods. 2 OSP, ktoré ustanovuje primerané použitie ustanovení o rozsudku aj na uznesenia, sa pritom   (napriek   sťažovateľovmu   odkazu   naň)   v   prerokúvanej   veci   nepoužije,   keďže napadnuté rozhodnutia majú formu rozsudkov.

Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou   a   ani   ďalšou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha ústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   (vrátane   ich   procesného   postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách   (zhodne   napríklad I.   ÚS   225/03, IV. ÚS   158/09).   Skutkové   alebo   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   preto predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   zásadne   len   vtedy,   ak   by   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04).

6.2 Ústavný súd nevidí v skutkových a právnych záveroch uvedených v rozsudkoch okresného   súdu   i   krajského   súdu   nič   ústavne   dramatické,   čo   by   nasvedčovalo   ich arbitrárnosti alebo ústavnej akceptovateľnosti. Zistenie, že „Dienstvertrag“ z 1. októbra 2003 upravuje vzťah medzi sťažovateľom a poisťovňou pri výkone funkcie člena, resp. predsedu predstavenstva, má oporu vo vykonanom dokazovaní a v obsahu tejto zmluvy – už jej úvodná veta sa odvoláva na vymenovanie sťažovateľa do tejto funkcie, sťažovateľ sa v celej zmluve (okrem záhlavia) dôsledne označuje ako „Vorstandsmitglied“, teda „člen predstavenstva“, a v bode 7 sa trvanie zmluvy zreteľne viaže okrem iného na výkon tejto funkcie. Za týchto okolností v spojení s ďalšími dôkazmi (neprihlásenie sťažovateľa na povinné sociálne poistenie a vymedzenie postavenia generálneho riaditeľa v organizačnom poriadku)   považuje   ústavný   súd   za   logický   postup   okresného   súdu,   ktorý   posudzoval zmluvu podľa jej obsahu a ustálil, že ide o zmluvu, ktorej predmetom je výkon funkcie člena predstavenstva.

Názor, že výkon funkcie štatutárneho orgánu alebo jeho člena nemožno vykonávať v pracovnom   pomere,   resp.   že   výkon   takejto   funkcie   nemôže   byť   druhom   práce dohodnutým v pracovnej zmluve, prevzali okresný súd aj krajský súd z názorov doktríny (prof.   Helena   Barancová)   a   ústavný   súd   tieto   názory   nepovažuje   za   ústavne neakceptovateľné. Sťažovateľ taktiež neuviedol žiadne ustanovenie ústavy alebo dohovoru, resp.   žiadne   základné   právo   alebo   slobodu,   s   ktorými   by   bol   tento   výklad   v   rozpore. Ústavný súd však pripomína, že povinnosť takého tvrdenia zaťažuje sťažovateľa a ústavný súd je viazaný podaným návrhom   (sťažnosťou),   čo vyplýva z ustanovenia § 20 ods.   3 zákona o ústavnom súde (porov. napríklad IV. ÚS 106/2013 a IV. ÚS 74/04).

Okresný súd aj krajský   súd   tak mali v podstate dve možnosti:   buď kvalifikovať „Dienstvertrag“ z 1. októbra 2003 ako neplatnú pracovnú zmluvu, pretože dohodnutým druhom   práce   je   výkon   funkcie   člena   štatutárneho   orgánu   (predstavenstva),   alebo   ju považovať za platnú zmluvu o výkone funkcie člena orgánu poisťovne v zmysle § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka. Pokiaľ oba súdy zvolili taký výklad zmluvy, ktorý ju zachováva v platnosti, nemožno ich postupu z ústavného hľadiska nič vytknúť (porov. k preferencii platnosti zmlúv už I. ÚS 242/07).

6.3   Ústavný   súd   taktiež   zastáva   názor,   že   pojem   „celá   pracovná   sila“   v   bode   1 zmluvy z 1. októbra 2003 nevymedzuje druh práce, ktorý mal sťažovateľ pre poisťovňu vykonávať, ale skôr intenzitu jeho povinností z tejto zmluvy, teda mieru, s akou sa má venovať plneniu úloh člena, resp. predsedu predstavenstva, ktoré mu zo zmluvy z 1. októbra 2003 vyplývali.

Ďalej, i keď sa krajský súd ani okresný súd touto otázkou nezaoberali, považuje ústavný súd za potrebné doplniť, že nie je úplne pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že pojem „Dienstvertrag“   v   nemeckom   jazyku   označuje   vždy   ekvivalent   slovenského   pojmu „pracovná zmluva“ v zmysle slovenských pracovnoprávnych predpisov (t. j. § 42 a nasl. Zákonníka   práce).   Predovšetkým   treba   uviesť,   že   tento   pojem   má   rozdielny   význam v právnej terminológii Spolkovej republiky Nemecko na jednej strane a Rakúskej republiky na strane druhej (porov. Strasser, R. Abhängiger Arbeitsvertrag oder freier Dienstvertrag. Eine Analyse des Kriteriums der   persönlichen Abhängigkeit. In: Das Recht der Arbeit, ročník 1992, s. 93 a nasl.). V Spolkovej republike Nemecko sa zmluva, ktorou sa povinný zaväzuje vykonávať práce   (služby)   v   osobnej   závislosti   a   ktorá   teda   zodpovedá   pojmu „závislej   práce“   podľa   §   1   ods.   2   slovenského   Zákonníka   práce   (v   znení   účinnom   od 1. septembra 2007), označuje zásadne ako „Arbeitsvertrag“, kým pojmom „Dienstvertrag“ sa zásadne označuje taká zmluva, v ktorej sa povinný zaväzuje vykonávať práce (služby) v osobnej samostatnosti a nezávislosti. Naopak, rakúska právna terminológia nie je natoľko ostrá – prv uvedený typ zmluvy sa označuje ako „Dienstvertrag“ alebo „Arbeitsvertrag“, druhý typ sa označuje ako „freier Dienstvertrag“, teda „voľná služobná zmluva“. Vzhľadom na to, že skupina W., do ktorej patrí aj poisťovňa, má svoje sídlo v S. v Rakúsku, ústavný súd   vychádza   z   toho,   že   sťažovateľ   sa   zrejme   dovoláva   skôr   rakúskeho   než (spolkovo)nemeckého   významu   tohto   pojmu.   Aj   rakúska   doktrína   však   uvádza,   že   na posúdenie   právnej   povahy   zmluvy   nie   je   podstatné   jej   označenie,   ale spôsob,   akým sa v konkrétnom prípade plní záväzok z nej (porov. z posledného obdobia napr. Risak, M. Arbeitsrechtliche Folgen des falschen Status eines Mitarbeiters bzw. einer Mitarbeiterin. Dienstvertrag – freier Dienstvertrag – Werkvertrag. Zeitschrift für Arbeits und Sozialrecht. Sonderheft ZAS-Seminar 2012, s. 131). Preto samo označenie „Dienstvertrag“ nemá bez ďalšieho za následok kvalifikáciu zmluvy medzi sťažovateľom a poisťovňou z 1. októbra 2003 ako pracovnej zmluvy podľa Zákonníka práce, ale je potrebné posudzovať jej obsah, ako to napokon urobili okresný súd i krajský súd vo svojich rozsudkoch.

Len   na   dôvažok   ústavný   súd   dopĺňa,   že   zmluvy   o   výkone   práce   s   členom predstavenstva   akciovej   spoločnosti   v   zmysle   §   75   rakúskeho   Akciového   zákona (Aktiengesetz) sa podľa rakúskej judikatúry [porov. uznesenie rakúskeho Najvyššieho súdu (OGH)   z   24.   apríla   1996,   sp.   zn.   9   ObA   2003/96s]   považujú   štandardne   za   „freie Dienstverträge“, „voľné služobné zmluvy“, pri ktorých poskytovateľ prác nie je v osobnej závislosti voči tomu, komu práce poskytuje, čo vyplýva z toho, že podľa ustanovenia § 70 ods.   1   Akciového   zákona   predstavenstvo   riadi   akciovú   spoločnosť   na   vlastnú zodpovednosť, teda nie je viazané príkazmi iných orgánov spoločnosti (porov. Jabornegg, P., Resch, R., Strasser, R. Arbeitsrecht. 3. vydanie. Viedeň : MANZ, 2008, s. 13). Aj to podľa názoru ústavného súdu spochybňuje tvrdenia sťažovateľa o tom, že zmluva medzi ním   a poisťovňou   z   1.   októbra   2003   uzavretá   v   nemeckom   jazyku   a   označená   ako „Dienstvertrag“ sa s ohľadom na ukotvenie celej skupiny W. v rakúskom právnom prostredí má úplne jednoznačne považovať za pracovnú zmluvu na výkon závislej práce v zmysle Zákonníka práce.

6.4 Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdeniami sťažovateľa o tom, že k porušeniu jeho práv malo dôjsť tým, že okresný súd nevykonal ďalšie dokazovanie z úradnej povinnosti. Predovšetkým ustanovenie § 120 ods. 1 tretej vety OSP, ktorého sa sťažovateľ (zrejme) dovoláva, neukladá súdu vykonať ďalšie dôkazy i nad rámec dôkazných návrhov účastníkov konania, ale mu len dáva možnosť takéto dokazovanie vykonať. Povinnosť riadne a úplne zistiť skutočný stav veci bola z Občianskeho súdneho poriadku už dávnejšie vypustená (porov. § 6 a § 153 ods. 1 OSP v znení účinnom pred 1. januárom 1992). Podľa dnešného ustanovenia   §   153   ods.   1   OSP   rozhoduje   súd   na   základe   skutkového   stavu   zisteného z vykonaných   dôkazov   a   na   základe   nesporných   skutočností.   Pravidlom   preto   zostáva dispozičná maxima a prerokovacia zásada, teda povinnosť účastníkov konania navrhnúť dôkazy na dokázanie svojich tvrdení, pričom súd vyberie, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1 prvá a druhá veta OSP). Možnosť súdu doplniť dokazovanie ďalšími dôkazmi ex offo má byť len poistkou v prípadoch, v ktorých dôkazy vykonané na návrh účastníkov neumožňujú súdu dospieť k žiadnym skutkovým zisteniam. Účastník sa preto nemôže   oprávnene   spoliehať   na   povinnosť   súdu   nahradiť   jeho   nedostatočnú   dôkaznú aktivitu vlastnou činnosťou.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že súd spravidla neporuší základné právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ak   vo   veci   koná   v   súlade s príslušnými procesnými predpismi, najmä s Občianskym súdnym poriadkom (porov. napr. I. ÚS 64/2012 – bod 22, II. ÚS 193/2013, časť II.1). V prerokúvanej veci dospeli súdy na základe obsahu zmluvy z 1. októbra 2003, neprihlásenia sťažovateľa zo strany poisťovne na povinné   sociálne   poistenie   a   obsahu   organizačného   poriadku   k   záveru,   že   pomer sťažovateľa k poisťovni nie je pracovným pomerom, ale výkonom funkcie člena (predsedu) predstavenstva   v   zmysle   §   66 ods.   3   Obchodného   zákonníka,   a   tieto   skutkové   zistenia ústavný   súd   nepovažuje   za   nijako   arbitrárne   (pozri   bod   6.2   tohto   uznesenia).   Preto z ústavného hľadiska nemožno okresnému súdu ani krajskému súdu vytknúť, že nevykonali z   úradnej   povinnosti   ďalšie   dokazovanie   pracovným   poriadkom   alebo   rokovacím poriadkom, ako im to umožňuje (ale neukladá) ustanovenie § 120 ods. 1 OSP.

Pokiaľ ide o námietku nepripustenia dovolania podľa § 238 ods. 3 OSP, treba uviesť, že   sťažovateľ   žiaden   návrh   v   tomto   zmysle   nepredniesol.   Beztak   však   podľa   názoru ústavného súdu možno mať pochybnosti o tom, či výklad určitej konkrétnej (a v zásade neopakovateľnej) zmluvy možno považovať za vec po právnej stránke zásadného významu, ako to predpokladá ustanovenie § 238 ods. 3 OSP.

6.5 Ústavný súd preto dospel k záveru, že k zásahu do základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy nemohlo dôjsť.

7. Ďalšia námietka sťažovateľa smeruje k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   však   v   tejto   súvislosti   považuje za potrebné   pripomenúť   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   jeho úlohou nie je pri aplikácii uvedeného ustanovenia preskúmavať a naprávať skutkové či právne chyby národných súdov, pokiaľ nemali za následok porušenie práv alebo slobôd zaručených dohovorom. Ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru neurčuje pravidlá prípustnosti alebo hodnotenia dôkazov, čo je predovšetkým úlohou národných súdov. Z pohľadu tohto ustanovenia   je   podstatné,   či   konanie   ako   celok   vrátane   vykonávania   dokazovania   bolo spravodlivé (porov. napríklad Popivčák proti Slovensku, sťažnosť č. 13665/07, rozsudok zo 6. decembra 2011, ods. 56).

Vzhľadom   na   to,   že   uvedené   princípy   sa   zhodujú   s   judikatúrou   ústavného   súdu k čl. 46 ods. 1 ústavy, odkazuje ústavný na odôvodnenie v bodoch 6.2 až 6.4 s rovnakým záverom, teda že k tvrdenému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo dôjsť.

8. Ustanovenie čl. 20 ods. 1 ústavy zaručuje okrem iného právo vlastniť majetok. Ústavný súd už vo svojej skoršej judikatúre (I. ÚS 59/94, I. ÚS 43/97) uviedol, že porušenie tohto práva predpokladá existujúce vlastnícke právo sťažovateľa a jeho obsahom nie je právo „na vlastníctvo“, teda právo nadobudnúť vec do vlastníctva (napr. I. ÚS 128/95). V následnej judikatúre ústavný súd podľa vzoru judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru rozšíril ochranu poskytovanú ustanovením čl. 20 ods. 1 ústavy aj na pohľadávky, pokiaľ predstavujú „legitímne očakávanie“, teda dostatočne   určité   právo   na   získanie   majetku   (porov.   napríklad   III.   ÚS   60/04). V prerokúvanej veci sťažovateľ považuje za svoju pohľadávku chránenú ustanovením čl. 20 ods. 1 ústavy nárok na mzdu, na ktorú by bol mal nárok, keby nebolo došlo ku skončeniu (podľa neho neplatnému) jeho údajného pracovného pomeru k poisťovni. Podľa názoru ústavného súdu je však takýto nárok príliš hypotetický na to, aby mohol požívať ochranu čl. 20   ods.   1   ústavy.   V   prerokúvanej   veci   bolo   totiž   sporné   už   to,   či   vôbec   pomer sťažovateľa k poisťovni bol pracovný alebo obchodný, pričom krajský súd i okresný súd túto otázku vyriešili tak, že ide o pomer pracovný a výpoveď z neho je platná. Ústavný súd už odôvodnil, že tento záver nepovažuje za ústavne neakceptovateľný. Potom ale treba vychádzať z toho, že sťažovateľ nenaplnil podmienky na vznik nároku na mzdu (odmenu) v súlade s právnym poriadkom, keďže zmluva, z ktorej svoj (údajný) nárok odvodzuje, už platne zanikla.

Tým je vylúčené, aby bolo možné uvažovať o tom, že rozsudkom krajského súdu bolo zasiahnuté do práva sťažovateľa vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy.

9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   okrem   iného   takú   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu považuje najmä taký návrh (taká sťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva označeného sťažovateľom, pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06). Z uvedených dôvodov je zrejmé, že napadnutý rozsudok krajského   súdu už   na   prvý   pohľad   (prima   facie)   netrpí   nedostatkami   tvrdenými sťažovateľom. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že ju treba v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

III.

Záver

10. Z už uvedeného tak vyplýva, že v časti, v ktorej sťažnosť smeruje proti rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 203/2010-207 z 29. septembra 2011, nemá ústavný súd právomoc na   jej   prerokovanie,   a   v   časti,   v   ktorej   smeruje   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 8 Co 7/2012-244   z   19.   júna   2012,   je   zjavne   neopodstatnená.   Vzhľadom   na   to   senát ústavného súdu sťažnosť ako celok na neverejnom zasadnutí odmietol v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku. Tým je sťažnosť vybavená v celom rozsahu vrátane požiadavky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013