znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 461/2011

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   doc.   MUDr.   J.   M.,   PhD.,   M.,   zastúpeného   advokátom JUDr. V. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   a   jeho   rozsudkom sp. zn. PK-2   T/10/2009   z   20.   októbra   2009   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky a jeho uznesením sp. zn. 5 To 12/2010 z 31. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť doc. MUDr. J. M., PhD., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2011   doručená   sťažnosť   doc.   MUDr.   J.   M.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. V.   K., M.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva   podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného   trestného   súdu   (ďalej   len   „špecializovaný   súd“)   a jeho   rozsudkom sp. zn. PK-2   T/10/2009   z 20.   októbra   2009   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. 5 To 12/2010 z 31. marca 2011.

2. Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špecializovaného súdu sp. zn. PK-2 T/10/2009 z 20. októbra 2009 uznaný vinným zo spáchania trestného činu prijímania   úplatku   a inej   nenáležitej   výhody   podľa   §   160a   ods.   1   Trestného   zákona účinného   do   1.   januára   2006.   Na   základe   odvolania   obžalovaného   (sťažovateľa) a prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 To 12/2010 z 31. marca 2011 o odvolaní rozhodol tak, že napadnutý   rozsudok   zrušil   v celom   rozsahu   a vec   vrátil   špecializovanému   súdu   aby   ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

3.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   cituje   svoju   argumentáciu   uvedenú   v   odvolaní proti   rozsudku   špecializovaného súdu   sp.   zn. PK-2 T/10/2009 z 20.   októbra 2009,   a to predovšetkým pokiaľ ide o námietku práva na zákonného sudcu v súvislosti s námietkou vecnej   príslušnosti   špecializovaného súdu,   a uvádza: „Pôsobnosť Špeciálneho súdu v P. (súd, ktorý prijal obžalobu, vydal trestný rozkaz a vykonal hlavné pojednávame dňa 01. a 02.   07.   2009),   tak   ako bola   upravená v ust.   § 14   ods.   2   písm.   a) Trestného   poriadku v aktuálnom znení (ďalej len TP), s nadväznosťou na ust. § 55b ods. 1 zákona NR SR č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov vzťahujúce sa na pôsobnosť Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR, bola v tomto prípade vylúčená. Ani jeden zo všeobecne záväzných právnych predpisov (zákon č. 458/2003 Z. z., zákon č. 757/2004 Z. z.), ktorých ustanovenia mohli ovplyvňovať činnosť Špeciálneho súdu v P., nám však neriešil situáciu, ktorá nastala v tomto prípade, a síce že úkony Špeciálneho súdu v P. (eo ipso aj úkony Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR vrátane podania obžaloby) pri vykonávaní jeho činnosti nemajú oporu v zákone. Napriek tomu však súd (ako aj každý štátny orgán) môže konať len na základe zákona a v jeho medziach (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). V zmysle ust. § 14 ods. 2 písm. a) TP mohol po 01. 01. 2006 Špeciálny súd konať len a len o trestných činoch podľa § 328 ods. 3, § 329 až § 331, § 332 ods. 3, § 333 až § 335 TZ (ide samozrejme   logickým   výkladom   a   vôbec   účinnosťou   právnej   úpravy   o ustanovenia Trestného zákona účinného po 01. 01. 2006). Toto taxatívne vymedzenie aj v zmysle výkladu a aplikácie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR (rozsah a spôsob konania štátneho orgánu ustanoveného zákonom) vylučuje pôsobnosť Špeciálneho súdu v P. v tomto prípade, kedy Úrad boja proti korupcii vzniesol obvinenie pre trestný čin podľa ust. § 160a Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005.

Absenciou prechodných ustanovení zákonodarca prejavil svoju vôľu, ktorou bolo to, že o trestnej činnosti podľa § 160a TZ účinného do 31. 12. 2005 môže Špeciálny súd rozhodovať len vtedy, ak bola obžaloba podaná do 31. 12. 2005 (bez ohľadu na dátum skončenia takejto trestnej veci). Od 01. 01. 2006 teda neexistuje zákonná norma, na základe ktorej môže vec, v ktorej bolo začaté trestné stíhanie po 01. 01. 2006 za čin spáchaný do 31. 12. 2005 podľa § 160a TZ (účinného do 31. 12. 2005), rozhodovať Špeciálny súd (eo ipso aj Úrad špeciálnej prokuratúry GP SR v prípravnom konaní). Mohla by sa ako zdanlivo   logická   javiť   argumentácia,   že   ust.   §   160a   bolo   vlastne   po   01.   01.   2006 prečíslované na § 329. Logickosť takejto argumentácie je však vyvrátená aj výkladom čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, ktorá vyžaduje posúdenie trestnosti činu (odhliadnuc teraz od toho, že tu nejde   o   stíhanie   podľa   §   329   TZ   účinného   po   01.   01.   2006)   v   čase   jeho   spáchania. Porovnaním textácie ust. § 160a ods. 1 (TZ účinného do 31. 12. 2005) a § 329 ods. 1 (TZ účinného po 01. 01. 2006) je zrejmé, že sa líšia nielen výškou sadzby trestu odňatia slobody a možnosťou uloženia iných druhov trestu, ah aj samotnou skutkovou podstatou vyplývajúcou z rozdielu názvu týchto ustanovení (§ 160 až § 160c TZ účinného do 31. 12. 2005 - prijímanie úplatku a inej nenáležitej výhody (ktorej preukázanie muselo mať pôvod v dôkazných prostriedkoch) a § 328 až § 331 TZ účinného po 01. 01. 2006 – prijímanie úplatku).

Skutočnosť, že o tejto trestnej veci konal Špeciálny súd v P., je podľa môjho názoru vzhľadom na vyššie uvedené porušením práva obvineného na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Na vyššie uvedených skutočnostiach nič nemení ani novelizácia ust. § 14 TP zákonom NR SR č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (čl. II), pretože hypoteticky zabezpečuje kvázi kontinuitu iba v prípade,   že   bola   daná   pôsobnosť   Špeciálneho   súdu   (§   567f   TP).   Otázka   reakcie zákonodarnej moci na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 20. 05. 2009 je otázkou hlbšej analýzy normotvorby a na jazyk sa natíska otázka, či konštatácia kompetentného orgánu (tu Ústavného   súdu   SR)   o   protiústavnosti   napr.   zásahu   do   práva   na   život   umožňuje zákonodarnej   moci   reagovať   tak,   že   právo   na   život   zákonom   ignoruje.   Podľa   názoru obhajoby ani nie je možné zabezpečiť obhajobu niečomu, čoho zriadenie nebolo v súlade s Ústavou SR.

Dňa 01. 07. 2009 som na hlavnom pojednávaní (ďalej len HP) podal námietku proti vecnej nepríslušnosti konajúceho súdu, o ktorej po 20 minútovom prerušení (str. 4 zápisnice o HP - 09.36 hod. – 09.58 hod.) samosudkyňa konštatovala, že nezistila v žalovanom skutku trestný čin, na ktorého prejedanie nie je Špeciálny súd príslušný, a nevydala rozhodnutie o postúpení veci podľa § 280 TP, ktorého vydanie sme navrhovali, a to pred samotným vykonávaním   dôkazov,   pretože   každý   dôkaz   vykonaný   pred   nezákonným   sudcom   je dôkazom, na ktorý nie je možné prihliadať.“

4. Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že „Nijaký   všeobecne   záväzný   právny   predpis (s právnou   silou   zákona,   ale ani   s nižšou)   neumožňuje konať   porušovateľovi   v rade   1/ o trestnom čine, ktorý je predmetom trestného konania v mojej veci. Alebo ide o skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin v zmysle ustanovenia § 329 zákona NR SR č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (a vtedy príslušným súdom porušovateľ v rade 1/ v zmysle ustanovenia § 14 Trestného poriadku je) a teda neplatí ustanovenie článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, alebo ustanovenie článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky platí – ide o skutok kvalifikovaný ako trestný čin v zmysle ustanovenia § 160a zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, ale neplatí ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal po prijatí návrhu na ďalšie konanie takýto nález:

„Konaním porušovateľa v rade 1/ a jeho rozsudkom zo dňa 20. 10. 2009 vo veci vedenej pod sp. zn.: PK-2T/I0/2009 bolo porušené právo sťažovateľa podľa ust. čl. 48 ods. I Ústavy SR, ako aj ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Konaním porušovateľa v rade 2/ a jeho uznesením zo dňa 31. 03. 2011 vo veci vedenej pod sp. zn.: 5 To 12/2010 bolo porušené právo sťažovateľa podľa ust. čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, ako aj ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Porušovateľ v rade 1/je povinný postúpiť vec vedenú pod sp. zn.: PK-2T/10/2009 Okresnému súdu v Martine.“

II.

1.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3.   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

4. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

5. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

6. Podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci rozhodol nepríslušný súd.

7.   Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

8. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

1. Podstatou   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného súdu a jeho rozsudkom sp. zn. PK-2 T/10/2009 z 20. októbra 2009 a postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením sp. zn. 5 To 12/2010 z 31. marca 2011. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa v rozhodnutí o odvolaní proti rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. PK-2 T/10/2009 z 20. októbra 2009 nevysporiadal   s   jeho   argumentáciou   týkajúcou   sa   nedostatku   vecnej   príslušnosti špecializovaného súdu na konanie o trestnom čine podľa § 160a ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006.

2. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných   súdov   (m.   m.   IV.   ÚS   236/07).   Zmyslom   a   účelom   tejto   zásady   je to,   že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

3. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto   každý,   kto   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť tejto   ochrany   a   predtým,   ako   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

4.   K   namietanému   porušeniu   práv   postupom   špecializovaného   súdu   a   jeho rozsudkom sp. zn. PK-2 T/10/2009 z 20. októbra 2009 ústavný súd uvádza, že v danom prípade   bolo   v   právomoci   najvyššieho   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľa   proti rozsudku špecializovaného súdu, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   smerujúcej   proti   postupu špecializovaného súdu a jeho rozsudku sp. zn. PK-2 T/10/2009 z 20. októbra 2009 odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.

5. Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého je trestné konanie od svojho začiatku až po svoj koniec procesom, v rámci ktorého môžu orgány činné v trestnom konaní a vo veci konajúce všeobecné súdy naprávať, resp.   korigovať   pochybenia,   ku   ktorým   došlo   v   predchádzajúcich   štádiách   trestného konania. Spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde   namietať   pochybenia,   ktoré   mohli   spôsobiť   porušenie   práv   a   slobôd   označených v čl. 127 ods. 1 ústavy a ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (m. m. napr. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).

6.   K   namietanému   porušeniu   práv   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   a jeho uznesením   sp.   zn.   5   To   12/2010   z   31.   marca   2011   ústavný   súd   uvádza,   že   námietka sťažovateľa   rozhodovania   nepríslušným   súdom   je   nielen   odvolacím   dôvodom,   ale   aj dôvodom   dovolacím   podľa   §   371   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku.   Skutočnosť,   že konanie   nebolo   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   právoplatne   skončené, v zásade zakladá v súlade s uvedenými právnymi názormi ústavného súdu reflektujúcimi princíp subsidiarity jeho právomoci dôvod na odmietnutie sťažnosti ako predčasne podanej podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj   bez   toho,   aby   ústavný   súd   posudzoval jednotlivé námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti.

Právny poriadok nevylučuje, aby sťažovateľ rozhodnutie špecializovaného súdu ako výsledok   prebiehajúceho   konania   napadol   odvolaním   a sťažovateľ   má   možnosť po právoplatnom skončení jeho trestnej veci podať dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku z dôvodu, že vo veci rozhodol nepríslušný súd. Po prípadnom podaní dovolania bude v právomoci dovolacieho súdu posúdiť prípadnú námietku rozhodovania nepríslušným súdom aj vrátane možnosti odchýliť sa od právneho názoru v napadnutom uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 12/2010 z 31. marca 2011.

7.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   považuje   sťažnosť   v časti   namietaného porušenia   práv   postupom   najvyššieho   súdu   a jeho   uznesením   sp.   zn.   5 To   12/2010 z 31. marca 2011 za predčasne podanú, o ktorej nie je príslušný konať v zmysle zásad vyjadrených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011