znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 461/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., T., zastúpeného advokátom JUDr. L. K., L., vo veci namietaného porušenia základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva   na slobodnú   voľbu   povolania a prípravu   naň, ako aj práva   podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť a práva na prácu zaručeného v čl. 35 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby mu umožnila dôstojnú životnú úroveň, ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania   a   diskriminácii   v   zamestnaní,   ochranu   bezpečnosti   a   zdravia   pri   práci zaručeného v čl. 36 písm. a), b) a c) Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Lučenec v konaniach vedených pod sp. zn. 13 C 119/2006, sp. zn. 13 C 32/2007 a sp. zn. 9 C 153/2008, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 326/08 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 256/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2010 doručená   sťažnosť   J.   J.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena   zaručeného   v   čl.   19   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť a práva na prácu zaručeného v čl. 35 ods. 1 a 3 ústavy, základného   práva   na   odmenu   za   vykonanú   prácu,   dostatočnú   na   to,   aby   mu   umožnila dôstojnú   životnú   úroveň,   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo zamestnania   a diskriminácii v zamestnaní, ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci zaručeného v čl. 36 písm. a), b) a c) ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   13   C   119/2006,   sp.   zn.   13   C   32/2007   a sp. zn.   9   C 153/2008, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 326/08 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 256/2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Sťažovateľ dňa 23. 2. 2007 podal na Okresný súd Lučenec, ako prvostupňovému súdu, žalobu ktorou sa domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané mu zamestnávateľom zo dňa 10. 01. 2007 je neplatné. Zamestnávateľ – S. – S. F.... ako odporca, podala protinávrh v ktorom žiadala určiť, že nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca... (sťažovateľa) naďalej zamestnával. Okresný súd v Lučenci rozsudkom č. k. 9 C/153/2008 zo dňa 30. 09. 2008 určil, že nie je možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby žalovaného naďalej zamestnával. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že navrhovateľ... má svoj vlastný príjem, nie je odkázaný na mzdu, na viac dňa   01.   06.   2008   dovŕšil   vek   62   rokov,   kedy   mu   vzniká   nárok   na   priznanie   riadneho starobného dôchodku. Súd teda konštatuje, že sú splnené podmienky § 79 ods. 1 zákonníka práce   pre   to,   aby   žalobca   žalovaného   od   právoplatnosti   tohto   rozsudku   naďalej nezamestnával.

Voči tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a bez ďalšieho sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového súdu.

Sťažovateľ   vedomý   si   svojho   práva   podal   mimoriadny   opravný   prostriedok   – dovolanie   na   Najvyšší   súd   SR   s   tým,   že   postupom   odvolacieho   súdu   mu   bola   odňatá možnosť pred súdom konať, čo dôvodil tým, že odvolací súd rozhodol bez pojednávania a zároveň odôvodnenie, či už prvostupňového alebo odvolacieho súdu je mimo merita veci, pričom skutkové a právne závery všeobecných súdov sú zjavne neodôvodnené. Najvyšší súd SR dovolanie sťažovateľa z procesných dôvodov odmietol.

Doterajšie súdne inštancie a to konkrétne prvostupňový súd – Okresný súd v Lučenci ako aj odvolací súd – Krajský súd v Banskej Bystrici, následne aj dovolací súd – Najvyšší súd v Bratislave, neskúmali predložené dôkazy dôležité pre správne zistenie skutkového stavu. Mám za to, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože v odvolaní uvedené dôkazy neboli doteraz uplatnené v zmysle § 205a ods. 1 písm. b), d) O. s. p. Vzhľadom na postup súdu nebolo možné poukázať na ďalšie existujúce dôkazy v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Takýmto postupom prvostupňového ako aj odvolacieho súdu bolo hrubo zasiahnuté do   dôležitého   verejného záujmu   akým oblasť   vzdelávania,   konkrétne   oblasť   odbornej   a pedagogickej   spôsobilosti   učiteľov   nepochybne   aj   je.   Ako   to   vyplýva   aj   zo   samotných výpovedí žalobcu v predmetných konaniach, tento svojimi vyjadreniami hrubo zasiahol do mojich základných práv pričom ani prvostupňový a ani odvolací súdu v predmetnej veci nezjednali nápravu. Takýmto postupom súdu bolo hrubo porušené moje ústavné právo v zmysle   čl.   19   ods.   1   Ústavy   SR,   podľa   ktorej   má   každý   právo   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Rovnako bolo postupom súdov sťažovate2ovi upreté aj právo na spravodlivé súdne konanie (the right to a fair trial), a to tým, že súd neumožnil a ani nevykonal navrhované dôkazy potrebné pre spravodlivé rozhodnutie vo veci samej, čím podľa sťažovateľa boli porušené aj ďalšie jeho práva a slobody, konkrétne vychádzajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Napadnutým súdnym rozhodnutiam v konaniach – prvostupňový súd 9 C 153/2008, druhostupňový súd 17 Co 326/2008, dovolací súd 2 Cdo 256/2009 – predchádzalo neplatné rozviazanie pracovného pomeru so sťažovateľom. Uvedené rozviazania pracovného pomeru zo dňa 27. 01. 2006 a 10. 01. 2007 boli určené za neplatné, rozsudkom Okresného súdu v Lučenci č. k. 13 C/119/2006 zo dňa 31. 08. 2006 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 Co 277/2006 zo dňa 14. 12. 2006 a rozsudkom Okresného súdu č. k. 13C/32/2007 zo dňa 30. 07. 2008. Uvedeným postupom bolo sťažovateľovi upreté jeho ústavné právo v zmysle čl. 35 ods.   3,   a to právo na prácu. Vzhľadom na zdĺhavosť a nesprávne rozhodnutie Okresného súdu v Lučenci v konaní č. 13 C 119/2006 zo dňa 14. 12. 2006 bol sťažovateľ nútený požiadať o predčasný starobný dôchodok, keďže nemal iný príjem a mal za to. že výpoveď jemu daná je neplatná. Táto skutočnosť bola neskoršími rozhodnutiami   aj   potvrdená,   nič   to   ale   nezmenilo   na   skutočnosti,   že   sťažovateľ   prišiel takýmto postupom o časť dôchodku, ktorý by mu bol vymeraný, keby o dôchodok požiadal po   dovŕšení   dôchodkového   veku   62   r.   Táto   skutočnosť   výrazne   ovplyvnila   výšku   jeho dôchodku pri jeho vymeraní, čím bude ukrátený do konca svojho života. Sťažovateľ teda vôbec nemusel požiadať o priznanie predčasného dôchodku, v prípade, že by dvakrát po sebe nedošlo k neplatnému rozviazaniu pracovného pomeru ako aj v prípade, ak by Okresný súd v Lučenci v konaní 13 C 119/2006 rozhodol správne. Zároveň všeobecné súdy v celom inštančnom procese vo veciach 9 C 153/2008, druhostupňový súd 17 Co 326/2008, dovolací súd 2 Cdo 256/2009, opierajú a dôvodia svoje rozhodnutia na skutočnosti, že sťažovateľ je v   súčasnosti   poberateľom   starobného   dôchodku   (predčasného   starobného   dôchodku)   a preto   nie   je   spravodlivé   od   zamestnávateľa   požadovať,   aby   sťažovateľa   aj   naďalej zamestnával. Nepopierateľným faktom ale zostáva, že sťažovateľ bol nútený požiadať o priznanie   predčasného   dôchodku   jedine   v   súvislosti   s   predmetnými   výpoveďami   ako   aj nesprávnym rozhodnutím Okresného súdu v Lučenci 13 C 119/2006, čím sa mu vymeraný dôchodok skrátil mesačne o sumu 2.000,- Sk / 66 €. Pri predpoklade poberania dôchodku sťažovateľom nasledujúcich 14 rokov a vychádzajúc z priemerného veku dožitia mužov na Slovensku 74 rokov, sťažovateľ má za to, že jeho strata na dôchodku činí sumu 11.088,- €... čo považuje za primerané finančné zadosťučinenie.

Rozhodnutia   všeobecných   súdov   SR   sú   v   tejto   veci   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I.ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tým došlo k porušeniu princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené   v   inštančnom   postupe všeobecných súdov.“

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1.   Základné právo sťažovateľa   J.   J.   podľa   čl.   19 ods.   1,   čl.   35   ods.   1,   ods.   5 (správne má byť ods. 3, pozn.), čl. 36 písm. a), b), c), čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Lučenec   v   konaní   vedenom   pod   13   C   119/2006, Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod 17 Co 326/08, Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod 2 Cdo 256/2009 porušené bolo.

2. Podľa § 57 ods. 1 zák. č. 38/1993 ruší rozsudok Okresného súdu v Lučenci č. k. 9 C 153/2008 zo dňa 30. 09. 2008, Krajského súdu v Banskej Bystrici 17 Co 326/08 zo dňa 17. 12. 2008 a uznesenie Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 256/2009 zo dňa 31. 03. 2010.

3. Sťažovateľovi J. J. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 11 088 €, ktoré je Okresný   súd   v   Lučenci   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

Sťažovateľ   si   zároveň   uplatnil   aj   náhradu   trov   konania   v   konaní pred   ústavným súdom v sume 227,80 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods.   1 a 3, čl. 36 písm. a), b) a c)   a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 13 C 119/2006, sp. zn. 13 C 32/2007 a sp. zn. 9 C 153/2008, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   17   Co   326/08   a postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Cdo 256/2009.

1.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   o   sťažnosti   v   časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie označených práv postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 13 C 119/2006, sp. zn. 13 C 32/2007 a sp. zn. 9 C 153/2008, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 326/08, je oneskorene podaná.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04).

Ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 C 119/2006 z 31. augusta 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co 277/2006 zo 14. decembra 2006 nadobudol právoplatnosť 30. januára 2007, rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 153/2008 z 30.   septembra   2008   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   17   Co   326/08 zo 17. decembra 2008 nadobudol právoplatnosť 5. marca 2009, rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 C 32/2007 z 30. júla 2008 nadobudol právoplatnosť 2. septembra 2008. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 21. júla 2010.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   vo   veciach   okresného   súdu   vedených   pod   sp. zn. 13 C 119/2006, sp. zn. 13 C 32/2007 a sp. zn. 9 C 153/2008 a vo veci krajského súdu vedenej pod sp. zn. 17 Co 326/08 bez akýchkoľvek pochybností uplynula sťažovateľovi lehota   na   podanie   sťažnosti   skôr,   ako   ju   podal   ústavnému   súdu   (§   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   so   zreteľom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   k   záveru,   že   lehota ustanovená   pre   tento   druh   konania   pred   ústavným   súdom   nebola   zachovaná,   a   preto sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   ako   oneskorene   podanú   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   k   porušeniu   ním   označených   práv   došlo   aj   postupom najvyššieho   súdu   (v   tomto   prípade   dovolacieho   súdu)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 Cdo 256/2009.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich rozhodnutiach, nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu označeného rozhodnutia najvyššieho súdu (v tomto prípade dovolacieho súdu).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 256/2009 vyplýva:„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O. s. p.)   po zistení,   že   dovolanie   podal   včas   účastník   konania   (§   240   ods.   1   O. s. p.),   skúmal   bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O. s. p. môže napadnúť dovolaním. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. a proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 O. s. p. V   prejednávanej   veci   dovolanie   smeruje   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorý potvrdil   jediný   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   pričom   nevyslovil   prípustnosť   dovolania a nešlo   ani   o   prípad,   že   by   sa   odvolací   súd   v   tejto   veci   odchýlil   od   právneho   názoru dovolacieho súdu. Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O. s. p., je zrejmé, že ide o prípad,   v   ktorom   Občiansky   súdny   poriadok   dovolanie   podľa   citovaného   zákonného ustanovenia nepripúšťa.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O. s. p.,   ukladajúce dovoíaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie),   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   len   na   skúmanie   podmienok   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti potvrdzujúcemu rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nieje prípustné podľa   §   237   O. s. p.   Uvedené   zákonné   ustanovenie   pripúšťa   dovolanie   proti   každému rozhodnutiu   (rozsudku   alebo   uzneseniu)   odvolacieho   súdu,   ak   konanie,   v   ktorom   bolo vydané je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až   g/   tohto   ustanovenia   (ide   tu   o   nedostatok   právomoci   súdu,   spôsobilosti   účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O. s. p. pritom nie je založená už tým, že dovoláte!' tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O. s. p., ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí.

So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Žalovaný v podanom dovolaní namietal, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže nemal možnosť sa k veci vyjadriť.

Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách   pojednávanie   vykonať   verejne.   Ak   teda   rozhodoval   súd   prvého   stupňa   na pojednávaní,   odvolací   súd   v   zásade   nemusí   nariadiť   pojednávanie.   Odvolací   súd   môže rozhodnúť   bez   nariadenia   pojednávania,   len   ak   je   rozhodnutie   nesprávne   výlučne   po právnej stránke. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Bez pojednávania nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť vo veci, ak :

-   zistí,   že   je   potrebné   na   účely   správneho   zistenia   skutkového   stavu   vykonať (zopakovať) dôkazy

- ak súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Je na úvahe odvolacieho senátu, v ktorých prípadoch to d'alej bude považovať za potrebné. V zákone nie je možné kauzisticky vypočítať všetky možné situácie, ktoré môžu v súdnej praxi nastať a práve naopak, tým. že sa ponechá otázka nariadenia pojednávania na rozhodnutí   súdu   v   porovnaní   so   striktnou   normatívnou   úpravou,   takáto   úprava   bude   v súlade s materiálnou stránkou právneho Štátu.

Z obsahu spisu je zrejmé, že odvolací súd nevykonával dokazovanie ani neopakoval dôkazy, na súde prvého stupňa bolo verejné pojednávanie vo veci a nevidno tu ani dôležitý verejný záujem. Žalovanému ako účastníkovi konania nebola preto nesprávnym procesným postupom súdu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p., tým, že odvolací súd nenariadil pojednávanie odňatá možnosť konať pred súdom.

Dovoláte!' namieta inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.,   ktorá   spočíva   v   tom,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   nie   je presvedčivé, ako aj nesprávne právne posúdenie v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. K týmto nedostatkom v odvolacom konaní môže dovolací súd prihliadnuť len v prípade, ak je splnený základný predpoklad prípustnosti dovolania, v dôsledku ktorého sa preň otvorí možnosť   prieskumnej   činnosti   vo   vzťahu   k   napadnutému   rozsudku   odvolacieho   súdu. V danom prípade však dovolanie prípustné nie je.   Nejde ale o postup,   ktorým by bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom.

Nakoľko prípustnosť dovolania žalovanému nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani z § 237 O. s. p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie, v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok neprípustný.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a námietok dovolateľa.“

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 256/2009 z 31. marca 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, je zdôvodnené vyčerpávajúcim spôsobom,   a   preto   ho   aj   ústavný   súd   považuje   za   dostačujúce   a   ústavne   relevantné. V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie odmietnuť. Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ingerencia ústavného súdu do výkonu   právomoci   najvyššieho súdu   je opodstatnená len v prípade   jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   najvyššieho   súdu   takéto   nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd na základe posúdenia všetkých okolností prípadu dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti treba odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   Sťažovateľ   namieta   aj   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v označených konaniach.

3.1   Konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   13   C   119/2006   skončilo vyhlásením   rozsudku   31.   augusta   2006   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 12 Co 277/2006 zo 14. decembra 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. januára 2007, konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 13 C 32/2007 skončilo vyhlásením rozsudku 30.   júla   2008,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   2.   septembra   2008,   a   konanie   vedené okresným súdom pod sp. zn. 9 C 153/2008 skončilo vyhlásením rozsudku 30. septembra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 326/08 zo 17. decembra 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. marca 2009.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označenými orgánmi   verejnej moci   (v tomto prípade   okresným   súdom)   ešte trvalo.   Ak v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k porušovaniu   označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   (pozri   napr.   I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Sťažovateľ v sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 21. júla 2010, namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach. Z   uvedeného jednoznačne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už tvrdené porušovanie označeného práva sťažovateľa postupom   okresného   súde   a   krajského   súdu   netrvalo,   t. j.   konania,   v   ktorých   malo dochádzať k zbytočným prieťahom, boli skončené dňom   vydania rozhodnutí   okresného súdu a krajského súdu. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

3.2 Ústavný súd sa zaoberal aj namietaným porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu a konštatuje, že vec bola na najvyššom súde na rozhodovaní o dovolaní najskôr od februára 2009 do 31. marca 2010, keď najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 2 Cdo 256/2009 z 31. marca 2010.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS   66/02).   Pojem   zbytočné   prieťahy   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl.   48   ods.   2 ústavy   (napr. I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd už vo svojich   predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Postup najvyššieho súdu   v   danej   veci   sa   v   napadnutom   konaní   zjavne   nevyznačuje   takými   významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobie nedosahuje intenzitu, na základe ktorej by   mohol   vysloviť   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z uvedeného dôvodu odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010