znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 460/2010-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., H., zastúpenej L., s. r. o., Z., za ktorú koná advokát JUDr. S. C., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a základného   práva   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoKR 22/10 z 13. mája 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., H. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným   ústavnému   súdu   20.   septembra   2010,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 CoKR 22/10 z 13. mája 2010 a žiada vydať tento nález:

„1.   Základné   práva   spoločnosti   P.,   s.r.o.,   so   sídlom   H.,   Slovenská   republika, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Nitra,... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v Čl. 46 ods. 1 a Čl. 48 ods. 1 Ústavy SR (správne s ohľadom na obsah sťažnosti v čl. 48 ods. 2 ústavy, pozn.), základné právo vlastniť majetok zaručené v Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces zaručené v Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Uznesením Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43 CoKR 22/10 zo dňa 13.05.2010 porušené boli.

2. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43 CoKR 22/10 zo dňa 13.05.2010 a vec sa vracia Krajskému súdu Banská Bystrica, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Spoločnosti P., s.r.o., so sídlom H., Slovenská republika,, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Nitra,... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR, ktoré je Krajský súd Banská Bystrica povinný vyplatiť jej do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd Banská Bystrica je povinný uhradiť P., s.r.o., so sídlom H., Slovenská republika,,   zapísaná   v   Obchodnom   registri   Okresného   súdu   Nitra,...   trovy   právneho zastúpenia, ktoré budú písomne vyčíslené do vydania nálezu ústavného súdu.“

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   a   spisu   Okresného   súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 K 47/2009, ktorý si ústavný súd pripojil pre rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa, sťažovateľ doručil v tejto veci 1. decembra 2009 okresnému súdu návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok K., výrobné družstvo Z., Z. (ďalej len „dlžník“) podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“). Tvrdil, že sú splnené všetky podmienky na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, pretože dlžník je platobne neschopný, keďže je viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch vykonateľných alebo písomne uznaných peňažných pohľadávok aspoň dvoch veriteľov, napriek tomu, že bol vyzvaný na ich zaplatenie. Sťažovateľ uviedol, že voči dlžníkovi má splatnú písomne uznanú peňažnú pohľadávku na zaplatenie sumy 316 729,14 € (z titulu nevrátených úverových prostriedkov, ktorú nadobudol postúpením na základe   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   z   21.   novembra   2008,   ktorej   predmetom   boli pohľadávky z viacerých úverových zmlúv zlúčené 23. augusta 2002 do úverovej zmluvy č. 22600121363)   a   splatnú   vykonateľnú   pohľadávku   vo   výške   280,28   €   z   titulu právoplatného rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 15 C 155/2008 priznaných trov konania. Ďalej v návrhu uviedol, že spoločnosť B., s. r. o., je veriteľom splatnej a písomne uznanej pohľadávky voči dlžníkovi vo výške 241 504,02 € z titulu nevrátených úverových prostriedkov   z   úverových   zmlúv   zlúčených   do   úverovej   zmluvy   č. 22600121363 (pohľadávku nadobudla postúpením od sťažovateľa na základe zmluvy z 1. januára 2009, pozn.). Splatnú a vykonateľnú pohľadávku voči dlžníkovi má aj spoločnosť C., s. r. o., a to vo   výške   154,45   €   z   titulu   neuhradených   trov   konania   priznaných   tejto   spoločnosti právoplatným   rozsudkom   Okresného   súdu   Zvolen   sp.   zn.   15 C 155/2008.   Sťažovateľ k návrhu pripojil doklady   (výzvy a doklady   o ich   doručení dlžníkovi) preukazujúce, že veritelia dlžníka na plnenie vyzvali. Uznesením č. k. 1 K 47/2009-45 zo 17. decembra 2009 okresný súd začal konkurzné konanie proti dlžníkovi a 29. decembra 2009 vyzval dlžníka na osvedčenie jeho platobnej schopnosti a predloženie zoznamu svojho majetku a záväzkov.Išlo v poradí o druhý návrh sťažovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka; sťažovateľ sa vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka domáhal už návrhom doručeným okresnému súdu 11. júna 2009, o ktorom okresný súd uznesením č. k. 1 K 19/2009-130 z 22. júla 2009 rozhodol tak, že konkurzné konanie zastavil (s odôvodnením, že dlžník do vydania   uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu   preukázal,   že   zaplatil   všetky   preukázané pohľadávky veriteľov, a pokiaľ ide o pohľadávku vo výške 316 729,14 €, túto nepovažoval okresný súd za preukázanú, a preto dlžník k nej nemusel osvedčovať platobnú schopnosť). Keďže   sťažovateľ   odvolanie   podané   proti   tomuto   uzneseniu   vzal   späť,   krajský   súd odvolacie konanie zastavil uznesením sp. zn. 41 CoKR 18/2009 z 20. októbra 2009. Toto konanie bolo právoplatne skončené 14. augusta 2009.

O   návrhu   sťažovateľa   doručenom   okresnému   súdu   1.   decembra   2009   rozhodol okresný súd uznesením č. k. 1 K 47/2009-119 z 5. marca 2010 tak, že konkurzné konanie zastavil.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   podmienky   na   vyhlásenie   konkurzu   na majetok dlžníka neboli splnené. Podľa § 11 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak je dlžník voči nemu viac ako 30   dní   v   omeškaní   s   plnením   peňažného   záväzku   a   zároveň   možno   odôvodnene predpokladať   platobnú   neschopnosť   dlžníka.   Platobnú   neschopnosť   dlžníka   možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch   vykonateľných   alebo   písomne   uznaných   peňažných   pohľadávok   aspoň   dvoch veriteľov,   napriek   tomu,   že   bol   veriteľmi   týchto   pohľadávok   písomne   vyzvaný   na   ich zaplatenie. Podľa § 12 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa pohľadávka veriteľa, ktorý podáva návrh, považuje za preukázanú, ak je uznaná na listine s úradne osvedčeným podpisom   dlžníka   alebo doložená   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   orgánu. Okresný súd dospel vo vzťahu k pohľadávke sťažovateľa voči dlžníkovi vo výške 316 729,14 € z titulu nevrátených úverových prostriedkov k záveru, že síce dlžník tento svoj dlh uznal v písomnej úverovej zmluve z 23. augusta 2002 (čl. I bod 2), avšak pravosť jeho podpisu na tejto listine nie je úradne osvedčená. Vo vzťahu k judikovaným pohľadávkam trov konania Okresným súdom Zvolen dlžník preukázal ich zaplatenie, pretože predložil okresnému   súdu   kópie   poštových   poukážok,   ktorými   platby   poukázal   veriteľom,   a   v situácii, keď ich veritelia neprijali, podal návrhy príslušným okresným súdom na ich prijatie do úradnej úschovy. Keďže dlžník je povinný osvedčovať svoju platobnú schopnosť iba k pohľadávkam   preukázaným   v   konkurznom   konaní,   nebol   v   tomto   prípade   povinný preukazovať   svoju   platobnú   schopnosť   k   pohľadávke   navrhovateľa   na   zaplatenie   sumy 316 729,14 € a pohľadávke veriteľa na zaplatenie sumy 241 504,02 €. Hoci dlžník preukázal okresnému súdu   splnenie ostávajúcich   pohľadávok až po zákonnej 10-dňovej   lehote na preukázanie platobnej schopnosti, súd na ich splnenie prihliadol, pretože v zmysle § 17 zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   je   dlžník   oprávnený   až   do   vyhlásenia   konkurzu zaplatiť všetky splatné pohľadávky účastníkov konkurzného konania a preukázať to súdu, pričom ak sa tak stane, je konkurzný súd povinný bezodkladne konkurzné konanie zastaviť.Sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie, ktorým žiadal krajský súd, aby napadnuté uznesenie zmenil tak, že na majetok dlžníka sa konkurz vyhlasuje. V odôvodnení odvolania   poukázal   na   to,   že   okresný   súd   nesprávne   aplikoval   dotknuté   ustanovenia právnych   predpisov,   pretože   na   naplnenie   odôvodneného   predpokladu   platobnej neschopnosti dlžníka podľa zákona postačuje písomné uznanie záväzku dlžníkom aj bez úradne osvedčeného podpisu dlžníka. Okresný súd rozhodnutie založil na opačnom názore a nesprávne   právne   posúdil   podmienky   predpokladu   platobnej   neschopnosti,   čoho dôsledkom   bolo,   že   nevzal do   úvahy existenciu   peňažnej pohľadávky   sťažovateľa   voči dlžníkovi v celkovej výške 316 729,14 € a ani pohľadávku ďalšieho dlžníkovho veriteľa (spoločnosti B., s. r. o.) v celkovej výške 241 504,02 €. Ďalej sťažovateľ argumentoval tým, že   okresný   súd   nevzal   do   úvahy   pri   výklade   pojmu   osvedčovania   platobnej   schopnosti obsah vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 643/2005 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o spôsobe určenia platobnej neschopnosti a predĺženia v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Poukázal na to, že dlžník žiadnym spôsobom nevyvrátil domnienku existencie záväzku voči sťažovateľovi, hoci ide o záväzok uznaný. Dlžník   sám   predložil   okresnému   súdu   také   dôkazy,   ktoré   potvrdzujú   jednak   to,   že   je predĺžený, pretože jeho peňažné záväzky viac ako 30 dní po splatnosti nie sú kryté jeho finančným majetkom, keďže jeho hodnota je záporná (- 550 353,13 €), a jednak to, že má viac ako jeden peňažný záväzok 30 dní po lehote splatnosti. Ak okresný súd považoval za preukázané, že pohľadávky trov konania zanikli tým, že požiadal okresné súdy o prijatie plnenia do úschovy, tento záver neobstojí, pretože dlh sa považuje za splnený až okamihom prijatia plnenia do súdnej úschovy, čo sa nestalo ani do dňa podania odvolania. Navyše, keďže dlžník sa dostal (už aj ku dňu podania návrhu na prijatie plnenia do súdnej úschovy) do   omeškania   s   plnením,   bol   povinný   okrem   súdom   priznaných   trov   konania   uhradiť veriteľovi aj úroky z omeškania, a ak navrhol prijať do úschovy iba sumu rovnajúcu sa trovám, nepožiadal o prijatie do úschovy plnenia celého jeho dlhu. Navyše, okresný súd nevzal   do   úvahy   (a   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   nijako   nevysporiadal   so skutočnosťou), že sťažovateľ preukázal okresnému súdu písomné uznanie dlhu dlžníkom v záložnej zmluve z 23. augusta 2002, na ktorej je úradne overený podpis dlžníka. Napadnuté uznesenie   označil   v   odvolaní   sťažovateľ   za   nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov, keďže   z   neho   nemožno   zistiť,   z   akých   dôvodov   považoval   okresný   súd   argumentáciu sťažovateľa za nesprávnu.

Krajský   súd   rozhodol   o   podanom   odvolaní   sťažovateľa   uznesením   sp.   zn. 43 CoKR 22/10 z 13. mája 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil a zaviazal ho nahradiť dlžníkovi trovy konania.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu uviedol, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 43 CoKR 22/10 z 13. mája 2010 mu bolo doručené 16. júna 2010. Poukázal na to,   že   hoci   toto   uznesenie   bolo   zverejnené   v   Obchodnom   vestníku   č.   149/2010,   a   to 4. augusta 2010, doložka o jeho právoplatnosti bola vyznačená okresným súdom s údajom o právoplatnosti dňom 27. marca 2010, a teda je vyznačená nesprávne.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   odôvodnil   tvrdené   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 43 CoKR 22/10 z   13.   mája   2010   tým,   že   odôvodnenie   tohto   rozhodnutia   nedáva   jasné   a   zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany; neobsahuje dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých je založené; súdna ochrana nebola sťažovateľovi   poskytnutá   reálne,   pretože   na   zistený   skutkový   stav   nebola   aplikovaná ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna úprava. Rozhodnutie krajského súdu je zjavne svojvoľné pri právnom posúdení rozhodujúcej otázky, a to platobnej schopnosti dlžníka,   pretože   vychádza   zo   stotožnenia   pojmu   „pohľadávka,   ktorá   v   spojení   s   inými pohľadávkami odôvodňuje platobnú neschopnosť dlžníka“ v zmysle § 11 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii s pojmom „preukázaná pohľadávka“ v zmysle § 12 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Krajský súd nesprávne vychádzal pri posudzovaní osvedčovania   platobnej   schopnosti   dlžníka   z   toho,   že   platobnú   schopnosť   musí   dlžník osvedčovať   iba   k   pohľadávkam   judikovaným   a   písomne   uznaným   s   úradne   overeným podpisom, čo je v rozpore s definíciou platobnej neschopnosti podľa § 3 ods. 2 zákona o konkurze   a   reštrukturalizácii   a   vyhláškou,   na   ktorú   toto   ustanovenie   odkazuje.   Toto pochybenie   krajského   súdu   malo   za   následok,   že   krajský   súd   nevzal   do   úvahy   iné pohľadávky okrem pohľadávok judikovaných a pohľadávok uznaných s úradne osvedčeným podpisom   dlžníka,   hoci   ich   do   úvahy   bol   povinný   vziať.   Pri   posudzovaní   platobnej schopnosti dlžníka je potrebné vziať do úvahy všetky pohľadávky voči nemu 30 dní po lehote splatnosti, pretože platobná neschopnosť je objektívny stav (neschopnosť splácať splatné finančné záväzky). Krajský súd nevzal do úvahy, že dlžník písomne svoje záväzky uznal, čím sa naplnila fikcia ich existencie a dôkazné bremeno sa presunulo na dlžníka (§ 323   Obchodného   zákonníka),   ktorý   bol   povinný   túto   fikciu   vyvrátiť   (preukázať neexistenciu svojho záväzku). Dlžník tak v konaní neurobil a v súvislosti s osvedčovaním svojej   platobnej   schopnosti   iba   uviedol,   že   uznané   záväzky   neuznáva.   S   ohľadom   na uvedené mal krajský súd vychádzať z toho, že dlžník bol povinný osvedčiť svoju platobnú schopnosť k pohľadávkam sťažovateľa, a to písomne uznanej pohľadávke v celkovej výške 316   729,14   €   a   judikovanej   pohľadávke   na   zaplatenie   trov   konania   v sume   280,28   € a súčasne k písomne uznanej pohľadávke veriteľa B., s. r. o., v celkovej výške 241 504,02 €, ako aj k judikovanej pohľadávke C., s. r. o., na zaplatenie trov konania (ak vo vzťahu k obom   uvedeným   uznaným   pohľadávkam   dlžník   nevyvrátil   fikciu   ich   existencie). Vyhláška v § 1 ods. 1 ustanovuje, kto sa na účely určenia platobnej neschopnosti rozumie platobne   neschopným,   pričom   toto   ustanovenie   hovorí   o   viac   než   jednom   peňažnom záväzku (ako takom) 30 dní po lehote splatnosti, viac než jednom veriteľovi s tým, že jeho peňažné záväzky 30 dní po lehote splatnosti nie sú kryté jeho finančným majetkom, ktorý toto ustanovenie zároveň definuje. Takto definovaný finančný majetok dlžníka predstavoval sumu 8 160,31 €, súdu známe záväzky ho podstatne prevyšovali a dlžník bol v predĺžení. Z tohto dôvodu dlžník v konaní neosvedčil svoju platobnú schopnosť.

Krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   vyslovil,   že   konanie   malo   byť   zastavené s poukazom na § 17 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, čo odôvodnil tým, že zistený   skutkový   stav   právnemu   názoru   okresného   súdu   o   použití   §   19   ods.   3   zákona o konkurze   a   reštrukturalizácii   nenasvedčuje,   pretože   pohľadávky   z   úverových   zmlúv označených   v   návrhu   sťažovateľa   na   vyhlásenie   konkurzu   neboli   zaplatené.   Takéto odôvodnenie   považuje   sťažovateľ   za   vnútorne   rozporné,   navyše   dôkazné   bremeno o zaplatení všetkých pohľadávok veriteľov, ktorí sú účastníkmi konkurzného konania, znáša dlžník,   preukázať   pritom   musí   zaplatenie   všetkých   pohľadávok   takéhoto   veriteľa.   Ak krajský súd vychádzal z toho, že dlžník je povinný zaplatiť iba judikované pohľadávky takéhoto veriteľa a iba pohľadávky písomne uznané s úradne osvedčeným podpisom, takýto názor krajského súdu je svojvoľný.

Nedostatok v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu vidí sťažovateľ jednak v tom, že z neho nemožno zistiť, z akého dôvodu malo byť konanie zastavené podľa § 17 ods. 1 zákona o   konkurze a reštrukturalizácii   (odôvodnenie obsahuje iba   konštatovanie),   ďalej v tom, že krajský súd sa nevysporiadal s tvrdením sťažovateľa o tom, že neboli dodržané podmienky na osvedčovanie platobnej schopnosti dlžníkom podľa § 3 ods. 2 a 4 zákona o konkurze   a   reštrukturalizácii   a   vyhlášky.   Odôvodnenie   rozhodnutia   na   strane   6   a   7 obsahuje argumentáciu nesúvisiacu s konaním vo veci sp. zn. 1 K 47/2009 (hovorí o 10-dňovej lehote, ktorá uplynie 16. júla 2009, hoci návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný až 1. decembra 2009).

Takouto aplikáciou dotknutých zákonných ustanovení došlo k úplnému popretiu ich účelu a zmyslu, išlo o zjavnú svojvôľu krajského súdu.

Porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ odôvodňuje tým, že rozhodnutie krajského súdu vydané 13. mája 2010 bolo zverejnené vo vestníku až 4. augusta 2010.

Porušenie základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 43 CoKR 22/10 z 13. mája 2010 odôvodnil sťažovateľ tým, že rozhodnutie krajského súdu viedlo k obmedzeniu slobody sťažovateľa ako veriteľa zvoliť   si   spôsob   ochrany   svojho   vlastníckeho   práva   a   zbavilo   ho   práva   na   majetkovú hodnotu zodpovedajúcu tomu, čo by v konkurznom konaní ako veriteľ získal, t. j. práva, ktoré by pri absencii svojvôle krajského súdu požívalo právnu ochranu. Krajský súd svojím postupom poprel zásadu rovnosti zákonného obsahu a ochrany vlastníckeho práva všetkých vlastníkov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ako   vyplýva   z   obsahu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 43 CoKR 22/10 z 13. mája 2010.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tvrdeniami sťažovateľa, podľa ktorých uznesením krajského súdu sp. zn. 43 CoKR 22/10 z 13. mája 2010 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažnosti na porušenie označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 43 CoKR 22/10 z 13. mája 2010 je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého mu súdna   ochrana   nebola   krajským   súdom   poskytnutá   v   zákonom   predpokladanej   kvalite v dôsledku   toho,   že   uznesenie   krajského   súdu   je   založené   na   ústavne   nekonformnom výklade   zákonných   ustanovení,   je   svojvoľné   a   arbitrárne   a   navyše   nie   je   dostatočne odôvodnené.

Krajský súd uznesenie sp. zn. 43 CoKR 22/10 z 13. mája 2010 odôvodnil takto:„Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym posúdením veci okresného súdu, pretože dospel k rovnakým skutkovým zisteniam a záverom ako súd prvého stupňa.

Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že jedným zo subjektov, ktoré majú aktívnu vecnú legitimáciu na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu je aj veriteľ, a to podľa § 11 ods. 1 ZKR. Podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu realizuje tak právo na súdnu ochranu, ktoré je garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

Konkurzný   súd   je   oprávnený   vyhlásiť   konkurz   na   majetok   dlžníka   vtedy,   ak   sú splnené formálne a aj materiálne podmienky.

Veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu vtedy, ak dlžník mešká viac ako   30   dní   s   plnením   peňažnej   pohľadávky,   existenciu   ktorej   musí   preukázať   zákonom predpísaným spôsobom. Veriteľ musí v návrhu na vyhlásenie konkurzu preukázať, že má voči dlžníkovi pohľadávku na finančné plnenie, s platením ktorej je dlžník v omeškaní viac ako   30   dní,   kedy   zároveň   možno   dôvodne   predpokladať   platobnú   neschopnosť   dlžníka. Obidve tieto podmienky musia byť splnené súčasne. Existenciu takejto pohľadávky musí preukázať   buď   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   orgánu   alebo   písomným uznaním   dlhu   s   úradne   osvedčeným   podpisom   dlžníka.   Tieto   listiny   sú   obligatórnou prílohou   návrhu.   Navrhovateľ,   ktorý   preukáže   oprávnenie   podať   návrh   na   vyhlásenie konkurzu preto, že má pohľadávku priznanú právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu   alebo   uznanú   dlžníkom   na   liste   s   overeným   podpisom   dlžníka,   musí   preukázať existenciu pohľadávky aj ďalšieho veriteľa, ktorá musí byť rovnako buď vykonateľná alebo dlžníkom písomne uznaná s overeným podpisom dlžníka. Vykonateľná pohľadávka je taká pohľadávka, ktorej svedčí exekučný titul, t.j. napr. vykonateľné rozhodnutie súdu, schválený zmier a pod.

Je nutné uviesť, že navrhovateľom, označená prvá pohľadávka vzniknutá z titulu nezaplatených úverov, o ktorej navrhovateľ tvrdil, že je písomne uznaná, nespĺňa základnú zákonom stanovenú podmienku, a to, že na listine o uznaní sú podpisy dlžníka úradne osvedčené.   Táto   zákonom   stanovená   podmienka   nemôže   byť   nahradená   obsahom prehlásenia   záložného   dlžníka   v   zmluve   o   zriadení   záložného   práva,   ktoré   navrhovateľ vykladá tak, že ho je možné považovať za písomné uznanie dlhu, pretože táto skutočnosť zo zmluvy o zriadení záložného práva nevyplýva. V čl. I bod 2 je obsiahnutý len odkaz na bod 1 cit. čl. o tom, že záväzok z úverovej zmluvy zaplatí tak, ako je tam uvedené. V tejto súvislosti je nutné uviesť, že ak nie je pohľadávka zabezpečená záložným právom splnená dlžníkom včas, má záložný veriteľ právo na uspokojenie svojej pohľadávky z výťažku dosiahnutého predajom založených nehnuteľností. Výška výťažku však nemusí korešpondovať so sumou, ktorú dlžník uznal v úverovej zmluve a ani so sumou, ktorá je uvedená v čl. II bod 2 záložnej zmluvy ako cena založených nehnuteľností. Právo záložného veriteľa na uspokojenie sa z výťažku   je   právom   relatívnym   a   pôsobí   len   vo   vzťahu   medzi   záložným   veriteľom a záložným dlžníkom. Zmluva o zriadení záložného práva nebola podpísaná účastníkmi za účelom uznania dlhu, ale len za účelom zabezpečenia záväzku pre prípad, ak ho dlžník včas nezaplatí.   Z   podstaty   záložného   práva   vyplýva,   že   záložný   veriteľ   má   proti   záložnému dlžníkovi len nárok na speňaženie zálohu v jeho vlastníctve, aby dosiahol uspokojenie svojej zabezpečenej pohľadávky, aj to len do hodnoty výťažku z predaja. Obsah čl. I bod 2 zmluvy o zriadení záložného práva tak nie je možné považovať za také písomné uznanie dlhu, ktorá má na mysli nielen ust. § 323 Obchodného zákonníka, (ktoré pre nadobudnutie účinkov platného uznania nevyžaduje úradne osvedčený podpis toho, kto uznanie robí), ale najmä ust. § 12 ods.2, druhá veta ZKV. Treba tak zdôrazniť, že záver o tom, že bol uznaný určitý záväzok musí mať podklad v písomnom prehlásení dlžníka. Nie je preto možné ho vyvodiť len z toho, že účastníkom muselo byť známe, že a aký záväzok dlžník uznáva. Aj keď dlžník v úverovej zmluve písomne uznal svoj dlh, jeho podpis na listine o právnom úkone nie je úradne   osvedčený,   preto   právny   názor   okresného   súdu   o   tom,   že   túto   pohľadávku navrhovateľa nie je možné považovať za preukázanú, a to ani v spojení s čl. I bod 2 zmluvy o zriadení záložného práva, je vecne správny.

Ani   ďalšia   navrhovateľom   označená   pohľadávka   týkajúca   sa   veriteľa,   a   to spoločnosti B.,   s. r. o., ktorá získala časť z navrhovateľovej pohľadávky v dôsledku jej postúpenia   nebola   preukázaná   kvalifikovaným   spôsobom,   a   to   pre   chýbajúci   úradne osvedčený podpis dlžníka na tej istej úverovej zmluve, preto nie je možné na pohľadávku označeného veriteľa prihliadnuť.

Pokiaľ ide o ďalšie vykonateľné pohľadávky vyplývajúce z rozhodnutia okresného súdu, ktoré sa týkajú tak navrhovateľa, ako aj spoločnosti C. s. r. o. a predstavujú trovy konania   priznané   im   proti   dlžníkovi   po   skončení   súdneho   konania   je   treba   uviesť,   že navrhovateľ síce preukázal oprávnenie na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu pre tieto dve   judikované   pohľadávky,   avšak   dlžník   preukázal   svoju   platobnú   schopnosť a pripravenosť plniť dlh vo vzťahu k navrhovateľovi a ďalšiemu veriteľovi tak, že zaslal navrhovateľovi   deklarované   čiastky   poštovými   poukážkami   na   adresu   sídla   oboch spoločností,   avšak veritelia si finančné čiastky neprevzali.   Neurobil   tak ani na základe výzvy dlžníka o oznámenie čísla účtu, v dôsledku čoho dlžník plnil dlh uložením do úschovy súdu. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že sa tak stalo 30 dní po lehote splatnosti, pretože z ust. § 17 ods.1 ZKR jednoznačne vyplýva, že dlžník môže splniť svoj dlh až do vyhlásenia konkurzu, čím zároveň deklaruje svoju platobnú schopnosť.

Okresný súd pri poskytovaní lehoty na preukázanie platobnej schopnosti dlžníkovi zohľadnil ním uvádzané argumenty uvedené v jeho odpovedi na prvú výzvu súdu, v ktorej reagoval vecne, v dôsledku čoho bol okresný súd podľa § 19 OSP oprávnený poskytnúť mu ešte ďalšiu lehotu na predloženie ďalších dôkazov, a to o to skôr, že na svoju platobnú schopnosť už po prvej výzve predložil súdu relevantné dôkazy a aj preto, že dlžník je podľa §   17   ods.   1   a   2   ZKR   oprávnený   až   do   vyhlásenia   konkurzu   zaplatiť   všetky   splatné pohľadávky účastníkov konkurzného konania a preukázať túto skutočnosť súdu.

Aj   keď   má   prvá   fáza   konkurzného   konania   do   vyhlásenia   konkurzu   charakter sporového   konania   a   na   objasnenie   skutočností   treba   viesť   dokazovanie,   z   účelu konkurzného konania vyplýva, že rozsiahlejšie dokazovanie možno viesť len v súvislosti so skutočnosťami, ktoré sú rozhodujúce pre záver o základnej otázke, ktorá sa má v konaní riešiť a to, či je dlžník v úpadku alebo nie. Oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu musí vždy osvedčiť navrhovateľ, v danom prípade veriteľ bez toho, aby bolo potrebné na existenciu jeho pohľadávky viesť dokazovanie, pretože účelom konkurzného konania nie je zisťovanie sporných pohľadávok. Práve z týchto dôvodov stanovil súd dlžníkovi aj ďalšiu lehotu na preukázanie svojej platobnej schopnosti, keďže z ním predložených listinných dôkazov konkurznému súdu vyplynulo, že navrhovateľ preukázateľne nemá voči nemu dve pohľadávky a rovnako ich nemajú ani dvaja ďalší v návrhu označení veritelia, a to z tých istých   dôvodov   ako   navrhovateľ,   v   dôsledku   čoho   neboli   splnené   zákonné   kritériá   pre vyhlásenie konkurzu, pretože úverová zmluva neobsahovala úradne osvedčené podpisy na uznaní   dlhu   odporcom   a   judikované   pohľadávky   zanikli   zložením   navrhovateľom deklarovaných súm do úschovy súdu.

Preukázanie   platobnej   schopnosti   dlžníkom   samotným,   ktorá   je   jeho   hlavným argumentom, je založené výlučne na obrane dlžníka, pretože ak už jednu z dvoch veriteľom uvádzaných pohľadávok zaplatil a veriteľovi tak zostala len jedna a ani tá nie je legitímna, nemôže   byť   dlžník   v   omeškaní   s   platením,   a   preto   nemôžu   byť   splnené   ani   zákonom stanovené podmienky na vyhlásenie konkurzu, pretože ani ostatní dvaja veritelia so svojimi pohľadávkami v tomto konaní neuspeli z tých istých dôvodov ako navrhovateľ.

Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že tak, ako okresný súd správne uviedol, dlžníkovi sa podarilo osvedčiť svoju platobnú schopnosť minimálne pri jednej   z   dvoch   navrhovateľom   označených   pohľadávok,   ako   aj   pre   pohľadávku navrhovateľom označeného veriteľa spoločnosť C., s. r. o. a na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že sa tak stalo v súdom predlženej lehote. Dôležité je, že zaplatenie sa uskutočnilo pred vyhlásením konkurzu, čo je postup, s ktorým ZKR počíta.

Pre pohľadávku navrhovateľa vzniknutú z úverovej zmluvy, ktorej písomné uznanie na   listine   neobsahovalo   úradne   osvedčený   podpis,   čo   rovnako   platí   aj   pre   ďalšiu navrhovateľom   označenú   pohľadávku   veriteľa   B.,   s.   r.   o.   je   treba   uviesť,   že   pre   túto pohľadávku nebol navrhovateľ, ako ani ďalší, ním označený veriteľ, aktívne legitimovaný. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu je rozhodujúci tak skutkový, ako aj právny stav platný v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, z ktorého nesporne vyplýva, že veriteľovi sa nepodarilo v konaní preukázať platobnú neschopnosť dlžníka a ani také skutočnosti, ktoré by ho oprávňovali ako veriteľa podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Okresný súd preto správne konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu zastavil. Odvolací súd je však toho právneho názoru, že konanie malo byť zastavené podľa § 17 ods. 1 ZKR a nie podľa § 19 ods. 3 ZKR, pretože zistený skutkový stav právnemu názoru okresného súdu o použití ust. § 19   ods.   3   ZKR   nenasvedčuje,   keďže   pohľadávky   z   úverových   zmlúv,   označených navrhovateľom v návrhu na vyhlásenie konkurzu, odporcom zaplatené neboli.

Odvolací   súd   preto   rozhodnutie   okresného   súdu   ako   vecne   správne,   aj   keď   za použitia iného ustanovenia toho istého právneho predpisu, podľa § 219 OSP potvrdil.“

Sťažovateľ odôvodnil porušenie svojho základného práva na súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   tým,   že   krajský   súd   sa   dostatočne   nevysporiadal   s   jeho   argumentáciou obsiahnutou v odvolaní sťažovateľa, a svoje rozhodnutie preto nedostatočne odôvodnil.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Vyjadruje   to   aj   znenie   §   157   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého „v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   právne   vec   posúdil“. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré   majú pre vec podstatný   význam a ktoré   dostatočne   objasňujú skutkový   a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu   rozhodnutiu.   Z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   je   zrejmé,   čo   bolo dôvodom, pre ktorý nebolo možné považovať ustanovenia záložnej zmluvy za uznanie dlhu. Pokiaľ krajský súd založil svoje rozhodnutie na závere o tom, že dlžník si splnil svoju povinnosť   uhradiť   judikované   trovy   konania   ich   poukázaním   veriteľom   (ktorí   plnenie neprijali), potom ostala už bez významu úvaha sťažovateľa o tom, aký význam má pre záver o   zániku   tejto   pohľadávky   rozhodnutie   o   prijatí   do   súdnej   úschovy.   Ak   krajský   súd vychádzal   z   toho,   že   do   úvahy   je   potrebné   vziať   iba   judikovanú   pohľadávku,   potom vo vzťahu k úroku z omeškania z trov o judikovanú pohľadávku už nešlo. Krajský súd svoj záver   o   nevyhnutnosti   úradne   osvedčeného   podpisu   na   uznaní   dlhu   k   (preukázanej) pohľadávke   zo   strany   dlžníka   aj   v   súvislosti   so   skúmaním   odôvodnenosti   predpokladu platobnej   neschopnosti   dlžníka   oprel   o   ustanovenie   §   12   ods.   2   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii. Na druhej strane, hoci treba dať za pravdu sťažovateľovi vo vzťahu k jeho tvrdeniu o vnútornej rozporuplnosti dôvodov uvedených krajským súdom v súvislosti s aplikáciou § 17 ods. 1, resp. § 19 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, tento nedostatok   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   nespôsobuje   takú   vadu   uznesenia krajského súdu, v dôsledku ktorej by boli dôvody rozhodnutia krajského súdu (odôvodnenia ako celku) nezrozumiteľné.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný   súd   považuje   rozhodnutie   krajského   súdu   a   princípy   posudzovania podmienok na vyhlásenie konkurzu (aj s ohľadom na špecifiká veci sťažovateľa spočívajúce v tom, že s návrhom na vyhlásenie konkurzu nepredložil listinu preukazujúcu uznanie dlhu dlžníkom   vo   vzťahu   k   dvom   pohľadávkam   s   úradne   osvedčeným   podpisom)   za zodpovedajúce právnej úprave i záverom právnej teórie a stotožňuje sa s ním. Aplikácia dotknutých ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii krajským súdom zodpovedá nielen   ich   zneniu,   ale   aj   účelu,   ktorým   je   okrem   iného   zabrániť,   aby   dochádzalo k zneužívaniu inštitútu konkurzu, ktorý môže mať pre dlžníka závažné a ťažko napraviteľné následky.

Ústavný   súd   nepovažoval   preto   právny   názor   krajského   súdu,   na   ktorom   založil potvrdenie   napadnutého   uznesenia   za   svojvoľný,   resp.   arbitrárny.   Aplikácia   príslušných ustanovení   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   na   vec   sťažovateľa   krajským   súdom nepoprela ich účel a zmysel. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade i   so   zásadou   ústavne   konformného   výkladu,   pretože   nepoužil   taký   výklad   dotknutých ustanovení,   ktorý   by   poprel   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických   alebo právnických osôb.

Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutím   krajského   súdu   nedošlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má (okrem iného)   právo,   aby   bola   jeho   vec   prerokovaná   bez   zbytočných   prieťahov.   Sťažovateľ odôvodnil tvrdené porušenie svojho základného práva tým, že rozhodnutie krajského súdu vydané 13. mája 2010 bolo zverejnené vo vestníku až 4. augusta 2010.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   (II.   ÚS   184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená   v   čase,   keď   namietané   porušenie   označeného   práva   ešte   mohlo   trvať   (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne   ako zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva   (pozri   Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   rozhodnutie   o   sťažnosti č. 16970/05).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ako   sťažovateľ   sám   uviedol,   krajský   súd vo veci rozhodol už 13. mája 2010 uznesením sp. zn. 43 CoKR 22/10, ktoré bolo doručené sťažovateľovi 16. júna 2010 a uverejnené vo vestníku bolo 4. augusta 2010 (č. 149/2010).

Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní až sťažnosťou doručenou ústavnému súdu   5.   augusta   2010,   t.   j.   v   čase,   keď   k   porušovaniu   označeného   práva   už   nemohlo dochádzať a jeho právna neistota   už nemohla trvať,   ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   i   porušenie   čl.   20   ods.   1   a   4   ústavy uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   43   CoKR   22/10   z   13.   mája   2010   a   svoje   tvrdenie odôvodnil   tým,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   viedlo   k   obmedzeniu   jeho   slobody   ako veriteľa   zvoliť   si   spôsob   ochrany   svojho   vlastníckeho   práva   a   zbavilo   ho   práva   na majetkovú hodnotu zodpovedajúcu tomu, čo by v konkurznom konaní ako veriteľ získal, t. j. práva, ktoré by pri absencii svojvôle krajského súdu požívalo právnu ochranu, ako aj tým, že krajský súd svojím postupom poprel zásadu rovnosti zákonného obsahu a ochrany vlastníckeho práva všetkých vlastníkov.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Keďže sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva na vlastníctvo v tom, že krajský súd ho mal svojím rozhodnutím zbaviť práva na majetkovú hodnotu zodpovedajúcu tomu, čo   by v konkurznom konaní ako veriteľ získal, zaoberal sa   ústavný súd tým, či vo vzťahu k pohľadávkam sťažovateľa, pre ktoré podal návrh na vyhlásenie konkurzu proti dlžníkovi, išlo o majetok, ktorý je chránený čl. 20 ústavy. Keďže za majetok v zmysle judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   sa   považuje   nielen   existujúci   majetok vo vlastníctve   fyzickej   alebo   právnickej   osoby,   teda   veci   alebo   iné   aktíva,   ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo   právnická   osoba   legitímne   očakávať,   nepochybuje   ani   ústavný   súd   o   tom,   že pohľadávky sťažovateľa sú majetkom, ktorý je chránený základným právom na vlastníctvo.

Ostalo teda posúdiť, či rozhodnutím krajského súdu mohlo dôjsť k zbaveniu majetku sťažovateľa, a v kladnom prípade, či pre takéto zbavenie majetku sťažovateľa boli splnené ústavné   podmienky.   Za   podstatné   v   tejto   súvislosti   považuje ústavný   súd   najmä   to,   že predmetom   konania   vedeného   pred   krajským   súdom   bolo   iba   posudzovanie   splnenia podmienok na vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľovho dlžníka, a nie posudzovanie samotnej   existencie   pohľadávok   sťažovateľa.   Napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   označeného   práva   sťažovateľa   pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, pretože sťažovateľ rozhodnutím krajského súdu majetku zbavený nebol.

Pre úplnosť poukazuje ústavný súd i na to, že v situácii, keď sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva na vlastníctvo rozhodnutím krajského súdu iba tým, že podľa jeho názoru mal legitímnu nádej na nadobudnutie (časti) hodnoty svojej pohľadávky v konkurznom konaní, pretože splnil všetky podmienky na vyhovenie návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho dlžníka, tieto tvrdenia sťažovateľa by mohli obstáť iba v prípade, ak by tieto   podmienky   sťažovateľ   skutočne   splnil.   Ako   však   už   bolo   uvedené   vo   vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd je toho názoru, že záver okresného súdu i krajského súdu o tom, že v konkurznom konaní nebolo preukázané splnenie podmienok na vyhlásenie konkurzu, je nielen ústavne konformný, ale aj správny. V situácii,   keď   neboli splnené zákonné podmienky   na   vyhlásenie   konkurzu   na majetok sťažovateľovho dlžníka, nemožno uvažovať ani o legitímnej nádeji na zhmotnenie (časti) pohľadávky sťažovateľa postupom, ktorý zvolil (teda v konkurznom konaní). Sťažovateľ nemohol   v čase   vydania   rozhodnutia   krajského   súdu   legitímne   bez   splnenia   zákonných podmienok očakávať, že konkurz na majetok dlžníka bude vyhlásený.

Keďže   rozhodnutím   krajského   súdu   nedošlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj   v   tejto   jej   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010