znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 460/08-12

Ústavný   súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16.   decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. V. K., M., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   D 370/91, Dnot 233/94 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2006 doručená   sťažnosť   V.   K.,   Česká   republika   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 370/91, Dnot 233/94 (ďalej tiež „napadnuté konanie“).

1. Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Porušovateľ základného práva vo veci prejednania dedičstva po poručiteľovi F. K., prostredníctvom súdneho komisára JUDr. J. E., so sídlom v B.,   začal   dedičské   konanie v r. 1991   pod   sp.   zn.:   D 370/91,   Dnot   233/94,   a uvedené dedičské konanie bolo právoplatne skončené uznesením porušovateľa základného práva zo dňa 26. 03. 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 04. 2008. Uvedeného dedičského konania som bol účastníkom ako dedič. Počas tohto sedemnásťročného obdobia som sa neustále stretával s tým, že porušovateľ základného práva vydával nesprávne uznesenia o prejednaní dedičstva, ktoré odvolací súd vždy zrušil a vec vrátil porušovateľovi na ďalšie konanie.   Prostredníctvom   ďalšej   dedičky   v   tomto   konaní   M.   T.   sme   opakovane   žiadali o urýchlené skončenie tohto dedičského konania. Následne počítajúc s tým, že uznesenie porušovateľa základného práva zo dňa 26. 03. 2008 bude opäť zrušené, som sa informoval po   jeho   doručení   v   bezplatnej   právnej   poradni,   ktorú   poskytuje   Lokálne   partnerstvo sociálnej inklúzie T. so sídlom v M., že porušovateľ základného práva porušil moje základné práva a slobody, ktoré špecifikujem nasledovne:

Bolo porušené moje právo priznané článkom 48 ods. 2 Ústavy SR..., ako aj právo zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.... Konaním porušovateľa základného práva došlo k úplne zbytočným prieťahom v dedičskom konaní... Mám   za   to,   že   sedemnásťročné   konanie   nie   je   prejednanie   v   primeranej   lehote. Dôsledkom konania porušovateľa základného práva bolo aj to,   že som nemohol užívať majetok,   ktorý   bol   predmetom   dedičstva   (pozemky   v   urbariáte,   ktorý   vyplácal   podiely v neoprávnenej výške inej osobe, hoci som písomne žiadal o nevyplatenie týchto podielov). Preto mám za to, že bol porušený aj čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, a to najmä v nadväznosti na logický   výklad   vety   „Dedenie   sa   zaručuje“   (...)   konanie   a rozhodnutie   porušovateľa porušilo moje právo na ochranu majetku a moje právo na pokojné užívanie majetku ako fyzickej   osoby   -   vlastníka,   t.j.   dediča   poručiteľa,   vzhľadom   na   znenie   ust.   §   460 Občianskeho   zákonníka   v aktuálnom   znení   -   „Dedičstvo   sa   nadobúda   smrťou poručiteľa“).»  

2. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„Konaním Okresného súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn.: D 370/91, Dnot 233/94 bolo porušené právo sťažovateľa podľa ust. čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 400.000,- Sk, ktoré   je   Okresný   súd   v   Žiline   povinný   sťažovateľovi   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od doručenia nálezu.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. K. (...), a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy,   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v dôsledku toho aj práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 370/91, Dnot 233/94.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1.   Sťažovateľ   namietal   predovšetkým   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej lehote podľa označených článkov ústavy a dohovoru (pričom následkom porušenia týchto práv malo dôjsť aj k porušeniu jeho práva vlastniť majetok).

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť   (pozri   napr.   I. ÚS   120/02, I. ÚS 124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť dňom, keď sa sťažovateľ „dozvedel“ o zbytočných prieťahoch, teda o „inom zásahu“ okresného   súdu   v napadnutom   dedičskom   konaní.   Zo   samotnej   sťažnosti   vyplýva,   že „uvedené dedičské konanie bolo právoplatne skončené uznesením porušovateľa základného práva zo dňa 26. 03. 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 04. 2008“. Z uznesenia sp. zn. D 370/91, Dnot 233/94 z 26. marca 2008, ktoré bolo k sťažnosti podanej ústavnému súdu   pripojené,   vyplýva,   že   na   tomto   „poslednom“   pojednávaní   (okrem   A.   K.)   boli zastúpení všetci dedičia, teda aj sťažovateľ, preto sa sťažovateľ o namietaných zbytočných prieťahoch mohol dozvedieť najneskôr v uvedený deň. Pretože predmetná sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu v čase (v júni 2008), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť posúdiť vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako návrh podaný oneskorene.

1.2 Okrem uvedeného ústavný súd pripomína, že podľa svojej konštantnej judikatúry podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania   sťažovateľa   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   na   okresnom   súde skončené 29. marca 2008. Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až v júni 2008, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľ označil za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   v čase,   keď   v označenom   konaní   pred   okresným   súdom   namietané porušenie práv už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy   odmietnutie   predmetnej   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   aj   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

2. Sťažovateľ namietal aj to, že v dôsledku porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej lehote bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorého   komponentom   je   aj   užívanie   majetku,   resp.   nakladanie   s majetkom. Konkrétne poukázal na to, že: „Dôsledkom konania porušovateľa základného práva bolo aj to, že som nemohol   užívať   majetok,   ktorý   bol   predmetom   dedičstva   (pozemky   v   urbariáte,   ktorý vyplácal podiely v neoprávnenej výške inej osobe, hoci som písomne žiadal o nevyplatenie týchto podielov).“

Keďže   z predošlej   časti   tohto   rozhodnutia   vyplýva,   že   sťažovateľ   -   ktorý   je kvalifikovane právne zastúpený - sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní podal oneskorene a v čase, keď zbytočné prieťahy ani nemohli trvať, a preto „ústavný súd sa už nemohol zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   uvedených   v sťažnosti“,   nebolo   možné   ani konštatovať vyslovenie porušenia tých   základných práv,   ktorých   dôsledkom   malo dôjsť k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   vlastniť   majetok.   Vychádzajúc   z týchto skutočností nevyplýva žiadna možnosť porušenia základného práva sťažovateľa vlastniť majetok,   reálnosť   ktorej   by   mohol   ústavný   súd   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie,   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na všetky uvedené skutočnosti   ústavný súd podľa   §   25 ods.   2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008