znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 46/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mularčík a partneri,s. r. o., Námestie M. Benku 15, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľaJUDr. Ondreja Mularčíka, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IIIsp. zn. 44 C 167/2007 z 9. apríla 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.6 Co 800/2014 z 19. januára 2015, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mularčík a partneri, s. r. o., NámestieM. Benku 15, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. OndrejaMularčíka, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresnýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 44 C 167/2007 a jeho rozsudkom sp. zn. 44 C 167/2007z 9. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 800/2014a jeho rozsudkom sp. zn. 6 Co 800/2014 z 19. januára 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudokkrajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konaniao určenie neplatnosti kúpnych zmlúv a určenie vlastníctva k nehnuteľnosti vedenéhookresným súdom pod sp. zn. 44 C 167/2007 v procesnom postavení odporcu v 2. rade.Okresný súd rozsudkom sp. zn. 44 C 167/2007 z 9. apríla 2014 určil neplatnosť štyrochpostupne uzavretých kúpnych zmlúv, predmetom ktorých bol prevod bytu spoluso spoluvlastníckym podielom k spoločným častiam a zariadeniam bytového domua k pozemku nachádzajúcemu sa na ulici ⬛⬛⬛⬛, a určil, žepredmetný byt aj so spoluvlastníckymi podielmi na dome a pozemku patrí do dedičstva po ⬛⬛⬛⬛, ktorý bol predávajúcim podľa v poradí prvej kúpnej zmluvy.Sťažovateľ bol kupujúcim a v katastri nehnuteľností evidovaným vlastníkom predmetnéhobytu aj so spoluvlastníckymi podielmi na dome a pozemku podľa v poradí poslednej štvrtejkúpnej zmluvy.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.6 Co 800/2014 svojím rozsudkom z 19. januára 2015 rozsudok okresného súdu potvrdilvo výroku o určení, že predmetný byt aj so spoluvlastníckymi podielmi na dome a pozemkupatrí do dedičstva po ⬛⬛⬛⬛, a zrušil vo výrokoch, ktorými sa určovalaneplatnosť štyroch kúpnych zmlúv, a v tomto rozsahu vrátil vec okresnému súdu na ďalšiekonanie.

Podľa názoru sťažovateľa boli porušené ním označené základné práva podľa ústavya listiny a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 44 C 167/2007 a jeho rozsudkom z 9. apríla 2014, ako ajpostupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 800/2014 a jehorozsudkom z 19. januára 2015.

Podľa sťažovateľa porušenie ním označených práv spočíva v nesprávnychskutkových a právnych záveroch okresného súdu a krajského súdu, ktoré svoje rozhodnutiazaložili na uplatnení zásady nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet bezvysporiadania sa s možnosťou jej prelomenia s ohľadom na posúdenie a vyhodnoteniedobromyseľnosti sťažovateľa ako nadobúdateľa predmetu kúpy. Sťažovateľ poukazujena judikatúru Ústavného súdu Českej republiky (nálezy: I. ÚS 2219/2012, I. ÚS 143/07,II. ÚS 165/11, I. ÚS 3061/11, IV. ÚS 42/09), ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(uznesenie 6 Cdo 71/2011). Porušenie svojich práv sťažovateľ namieta aj z dôvodunedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu aj napadnutéhorozsudku krajského súdu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„Postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III z 09. 04. 2014 pod sp. zn.: 44 C 167/1997 a Krajského súdu v Bratislave z 19. 01. 2015 pod sp. zn. 6 Co/800/2014, boli porušené základné práva ⬛⬛⬛⬛... garantované 11 ods. 1, a čl. 36 ods. 1, Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového Protokolu č.1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľud práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1, ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 09. 04. 2014 pod sp. zn.: 44 C 167/2007 sa zrušuje.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19. 01. 2015 pod sp. zn.: 6 Co/800/2014 sa zrušuje.

Okresný súd Bratislava III a Krajský súd v Bratislave je povinný spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta JUDr. Ondreja Mularčíka...“

Sťažovateľ v úvodnej časti svojej sťažnosti uvádza, že 2. apríla 2015 podal sťažnosť„proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III pod sp. zn. 44 C 167/2007 a Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 6 Co/800/2014.

Dňa 22. 06. 2015 mi bolo doručené Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 222/2015-12 zo dňa 13. mája 2015, ktorým bola moja sťažnosť odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Ako vyplýva z odôvodnenia doručené Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 222/2015-12 zo dňa 13. mája 2015, moja sťažnosť bola v zmysle § 25 ods. 1 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z...odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.“.

Podľa názoru sťažovateľa:„Z výkladu zákona je zrejmé, že všeobecné náležitosti sú uvedené v § 20 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom zo znenia § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde je zrejmé, že zákonodarca mal na mysli len splnenie náležitostí uvedených v § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde, nakoľko to je priamo v tomto ustanovení uvedené, a ustanovenia § 50 ods. 2 a ods. 3 zákona o ústavnom súde nie je možné považovať ako náležitosti návrhu, ktorých nesplnenie možno subsumovať pod § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom k tomu, že odmietnutie sťažnosti Uznesením sp. zn. I. ÚS 222/2015-12 zo dňa 13. mája 2015, je nezákonné, voči ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, považujem takéto konanie za porušenie princípu právneho štátu zákazu denegatio iustitiae, ktorý vyplýva z princípu práva na spravodlivý proces...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 44 C 167/2007 z 9. apríla 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu sp. zn. 44 C 167/2007z 9. apríla 2014, ktorým určil neplatnosť štyroch postupne uzavretých kúpnych zmlúva určil, že nehnuteľnosť (byt) aj so spoluvlastníckymi podielmi na dome a pozemku patrí dodedičstva po ⬛⬛⬛⬛, ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať protinapadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinnýrozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľav danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci. Ústavný súd zároveň konštatuje, že túto časť sťažnosti mohol odmietnuť ajz dôvodu, že bola podaná oneskorene, a to na základe argumentácie uvedenej v časti II.2tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 800/2014 z 19. januára 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených základných práv podľa ústavya listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajskéhosúdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Ústavný súd zo sťažnosti a z jej prílohzistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 11. februára 2015.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V nadväznosti na citované znenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súdvo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že jednou zo základných podmienok prijatiasťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote. Nedodržanie tejtolehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonomustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť(pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný súd konštatuje, že nemožno akceptovať sťažovateľovo tvrdenie o včasnostipodania tejto sťažnosti ústavnému súdu, ktorú odvíja od svojej predchádzajúcej sťažnostiz 2. apríla 2015 doručenej ústavnému súdu 8. apríla 2015, pretože ústavný súd túto sťažnosťpo predbežnom prerokovaní senátu uznesením sp. zn. I. ÚS 222/2015 z 13. mája 2015odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Podmienkou na iniciovaniekonania pred ústavným súdom je podanie sťažnosti, ktorá spĺňa zákonom o ústavnom súdepredpísané náležitosti a je podaná včas. V prípade sťažovateľa to však napriek zastúpeniukvalifikovaným právnym zástupcom tak nebolo.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, že„ustanovenia § 50 ods. 2 a ods. 3 zákona o ústavnom súde nie je možné považovať ako náležitosti návrhu, ktorých nesplnenie možno subsumovať pod § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde“, poukazuje ústavný súd napublikovanú judikatúru, z ktorej vyplýva, ako posudzuje nedostatok zákonom predpísanýchnáležitostí (napr. II. ÚS 117/05, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010,I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010,IV. ÚS 134/2010).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosťsmerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť11. februára 2015, až 6. júla 2015, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnostisťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podanáoneskorene.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2016