znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 46/2015-42

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   ustanoveným   advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom v konaní a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 27/2014 z 19. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 27/2014 z 19. marca 2014 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   4   Tos   27/2014   z 19.   marca   2014 z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré mu   j e   Krajský súd v Nitre   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Ustanovenému   právnemu   zástupcovi ⬛⬛⬛⬛, p r i z n á v a   odmenu   a náhradu   hotových   výdavkov   v sume   355,73   €   (slovom tristopäťdesiatpäť   eur   a sedemdesiattri   centov),   ktorú   mu   je   p o v i n n á   u h r a d i ť Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet Advokátskej kancelárie ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Nitre   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu odmenu a náhradu hotových výdavkov právneho zástupcu ⬛⬛⬛⬛, v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť   eur   a sedemdesiattri   centov)   na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu Slovenskej republiky v tvare IBAN: ⬛⬛⬛⬛ vedený v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a jeho uznesením   sp.   zn.   6   Nt   28/2013   zo   4.   februára   2014   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 27/2014 a jeho uznesením z 19. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“; ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia všeobecných súdov“). Ústavný súd 22. januára 2015   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   46/2015-10   prijal   sťažnosť   v časti   namietaného   porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu na ďalšie konanie.

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľ   podal   10.   októbra   2013   na okresnom   súde   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   pôvodne   vedeného   pod   sp.   zn. 3 T 102/2005 pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora, a obchodovanie s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b) a d) a ods. 2 písm.   c)   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   (platný a účinný do 31. decembra 2005; ďalej aj „Trestný zákon č. 140/1961 Zb.“). Sťažovateľ v návrhu na povolenie obnovy konania uviedol, že mu bol uložený trest podľa asperačnej zásady uvedenej v ustanovení § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., identicky v § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Trestný zákon“), ktorú ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 zmiernil tak, že sa zvyšuje iba horná hranica trestnej sadzby, a preto, odvolávajúc sa na uvedený nález ústavného súdu, jemu určená trestná sadzba nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy a vymeraný trest považoval za neprimeraný.

3. Zástupca Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „okresná prokuratúra“) navrhol v konaní pred okresným súdom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania vyhovieť z dôvodu,   ktorý   podľa   okresnej   prokuratúry   vyplýva   priamo   z   §   41   písm.   b) zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) v   spojitosti   s   už   uvedeným   nálezom ústavného súdu.

4.   Okresný   súd   uznesením sp.   zn.   6   Nt   28/2013   zo   4.   februára   2014   zamietol sťažovateľov   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   predovšetkým   z dôvodu,   že   nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 sa podľa okresného súdu nevzťahuje   na   právnu   úpravu   asperačnej   zásady   podľa   §   35   ods.   2 Trestného   zákona č. 140/1961 Zb. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť doručenú okresnému súdu 5. februára 2014. Svoju sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného   súdu   odôvodnil   najmä   poukázaním   na   judikatúru   ústavného   súdu   (napr. III. ÚS 12/06) a poukázaním na princíp právnej istoty ako súčasti práva na súdnu ochranu. Sťažovateľ poukázal vo svojej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu aj na niektoré judikáty okresných súdov, krajských súdov, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 40/2013 zo 16. decembra 2013. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 27/2014 z 19. marca 2014 sťažnosť sťažovateľa zamietol.

5.   Sťažovateľ   v   úvode   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   esenciálnou   náležitosťou odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 je skutočnosť, že asperačná zásada bola nesúladná s ústavou z dôvodu, že zasahovala do nezávislosti súdu vynucovaním si ukladania trestu podľa predstáv zákonodarcu a sudca sa musel podriadiť, keďže právna norma bola súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a nebolo ponechané na voľnej úvahe súdu, či túto normu aplikuje alebo nie. Na tomto mieste sťažovateľ cituje pasáže z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011.

6.   Podľa   sťažovateľa   skutočnosti   uvedené   v náleze   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 106/2011 evidentne súvisia aj so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že ak je jednou z podmienok na dosiahnutie spravodlivosti súdneho konania nezávislosť a nestrannosť súdu, potom ak súd v zmysle   týchto   imperatívov   nekoná,   nemožno   tvrdiť,   že   boli   zo   strany   súdu   naplnené garancie spravodlivého konania a spravodlivosti ako takej.

7. Sťažovateľ, pokračujúc vo svojej sťažnosti, dôvodí, že ak by aj boli dôvody na nepovolenie   obnovy   konania   v jeho   veci   akékoľvek,   bol   by   vytvorený   nebezpečný precedens uznaním, že na úkor posudzovanej veci môže byť porušená nezávislosť súdu. Takto by sa podľa mienky sťažovateľa javilo právo ako bezprávie, ktoré spoločnosť nemôže za žiadnych okolností tolerovať, a preto by podľa presvedčenia sťažovateľa aj ústavný súd ako   primárny   ochranca   ústavnosti   mal   vo   svojom   rozhodnutí   dať   najavo,   že   boli napadnutými   uzneseniami   všeobecných   súdov   porušené   sťažovateľove   základné   práva a obmedzená jeho sloboda, ako aj protiústavne zasiahnuté do jeho osobnej integrity.

8. Sťažovateľ vyslovil názor, že všeobecné súdy sa v jeho prípade iba veľmi povrchne zaoberali   podstatou   ním   napadnutých   skutočností   a odôvodnenia   napadnutých   uznesení všeobecných súdov sú obsahovo chudobné a len veľmi okrajovo (podľa názoru sťažovateľa až vyhýbavo) argumentujú nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011. Sťažovateľ dopĺňa, že výkonom trestu odňatia slobody došlo zároveň aj k zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, pričom v tomto smere sťažovateľ poukázal aj na právnu doktrínu.

9. Sťažovateľ v závere poukázal na svoje osobné a rodinné pomery, ako aj dĺžku výkonu   trestu   odňatia   slobody,   na   základe   čoho   navrhol,   aby   mu   ústavný   súd   priznal finančné zadosťučinenie vo výške 650 000 eur.

10. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom konštatoval, že postupom krajského súdu v konaní a napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ďalej navrhol, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 650 000 eur, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu „vymazať   odsúdenie   v   odpise registra   trestov“ a aby   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Vyjadrenie odporcu

11.   Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k podanej   sťažnosti   vyjadril   krajský   súd prostredníctvom svojho predsedu,   a to   doručením   vyjadrenia   6.   marca 2015   ústavnému súdu.

12. Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že postup krajského súdu v konaní, ako aj jeho rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa bol v čase jeho rozhodovania v súlade s platným právnym stavom a s rozhodovacou praxou všeobecných súdov vychádzajúcej z právneho názoru, že nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 nebolo dotknuté   ustanovenie   §   35   ods.   2   Trestného   zákona   účinného   do   31.   decembra   2005 (Trestný zákon č. 140/1961 Zb.). Na druhej strane však je podľa krajského súdu potrebné prihliadnuť   na   to,   že   najvyšší   súd   svojím   stanoviskom   trestnoprávneho   kolégia   pod č. Tpj 36/14 z 9. decembra 2014 zjednotil rozhodovaciu prax všeobecných súdov tak, že rovnaké právne účinky, aké má ustanovenie § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, vyvoláva vyhlásenie nálezu vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákona aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31. decembra 2005. V tejto časti sťažnosti   preto   námietky   sťažovateľa   krajský   súd   považuje   za   dôvodné,   hoci   v   čase rozhodovania okresným súdom aj krajským súdom oba súdy rozhodovali v súlade s vtedy platným právnym poriadkom a rozhodovacou praxou všeobecných súdov. Krajský súd však nesúhlasí s akýmkoľvek priznaním finančného zadosťučinenia sťažovateľovi a dopĺňa, že návrh   na   prikázanie   krajskému   súdu   vymazať   odsúdenie   v   odpise   z   registra   trestov   je nerealizovateľný.   Zároveň   krajský   súd   súhlasil   s   upustením   od   ústneho   pojednávania v konaní pred ústavným súdom.

Replika sťažovateľa

13. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu doplnil svoju sťažnosť vyjadrením doručeným ústavnému súdu 30. marca 2015, v ktorom reagoval aj na vyjadrenie krajského súdu.

14. Podľa sťažovateľa účinky interpretácie a aplikácie zákonov podanej krajským súdom v napadnutom uznesení nie sú zlučiteľné s ústavou, pretože sú z ústavného hľadiska neudržateľné.

15. Podľa sťažovateľa mu bol uložený úhrnný trest s použitím § 35 ods. 2 Trestného zákona   č.   140/1961   Zb. Aplikáciou   §   35   ods.   2 Trestného   zákona   č.   140/1961   Zb. (vychádzajúcou zo zásady platnej pre asperačnú zásadu) je nepochybné, že sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody za použitia asperačnej zásady, ktorá zvýšila tak hornú, ako aj pre posúdenie rozhodných okolností tejto veci dolnú hranicu do úvahy prichádzajúcej trestnej sadzby. Z porovnania § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a § 41 ods. 2 Trestného   zákona   je   zrejmé,   že   aj Trestný   zákon   č.   140/1961   Zb. poznal   ustanovenie o asperačnej   zásade,   ktorá   ako   právne   pravidlo   bola   prevzatá   do   nasledujúcej   právnej úpravy Trestného zákona účinného od 1. januára 2006. K sprísneniu trestnoprávnej politiky, ktorej zmena sa premietla do znenia ustanovenia § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., došlo zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

16.   Na   základe   obsahovej   totožnosti   ustanovenia   §   35   ods.   2 Trestného   zákona č. 140/1961 Zb. v texte za bodkočiarkou s ustanovením § 41 ods. 2 Trestného zákona v texte za bodkočiarkou je potrebné závery a právne následky nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 analogicky aplikovať aj na prípady, v ktorých bol trest ukladaný podľa už neúčinného ustanovenia § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. (v trestnom práve procesnom sa analogická aplikácia práva podľa sťažovateľa spravidla pripúšťa,   pokiaľ   z   povahy   ustanovenia   nevyplýva   opak   –   tu   sťažovateľ   odkazuje   na rozhodnutie najvyššieho súdu zaradené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 74/1996).

17. Sťažovateľ ďalej uviedol, že nesúlad ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona v texte za bodkočiarkou a následná strata jeho účinnosti v dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 je podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku. Analogicky je potom nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku aj v prípadoch použitia ustanovenia § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., pretože z povahy ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde a ani z povahy žiadneho iného ustanovenia nevyplýva nemožnosť použitia takejto analogickej aplikácie.

18. Z dôvodu totožnosti uvedeného inštitútu v obidvoch porovnávaných právnych úpravách je možné podľa mienky sťažovateľa vyvodiť, že ak by bol daný návrh na začatie konania   pred   ústavným   súdom   za   účinnosti   právnej   úpravy   podľa Trestného   zákona č. 140/1961 Zb., dospel by ústavný súd k rovnakým východiskovým úvahám, ako to bolo v prípade neskoršej právnej úpravy, teda podľa Trestného zákona účinného od 1. januára 2006.

19. Interpretácia nálezu ústavného súdu nemôže byť podľa presvedčenia sťažovateľa založená len na formalisticko-pozitivistickom prístupe, ako zvolil krajský súd v napadnutom konaní a napadnutom uznesení, ale musí mať rozmer, čo sa týka spravodlivosti, v tom, že sa dotkne každého, koho sa dotkla časť zásad pri ukladaní od momentu účinnosti zákona, ktorý je v rozpore s ústavou, bez ohľadu na číslo zákona a paragrafu, v ktorom je protiústavné ustanovenie zakotvené (aj za použitia Trestného zákona č. 140/1961 Zb. bola používaná asperačná zásada).

20.   Vzhľadom   na   skutočnosť   predpokladanú   v   ustanovení   §   41b   ods.   1   zákona o ústavnom súde splnenie podmienky obnovy konania u sťažovateľa nastalo, a preto mu mala byť podľa sťažovateľovho názoru obnova konania povolená.

21. Na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku o   obnove   konania   v   súvislosti   s   nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011 z 28. novembra   2012   týkajúcim sa   ustanovenia   §   41   ods.   2   Trestného   zákona   časti   za bodkočiarkou poukazuje sťažovateľ na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu k obnove konania pri asperačnej zásade č. Tpj 44/2013 a taktiež stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014, kde sa podľa sťažovateľa uvádza, že rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde vyvoláva vyhlásenie nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákona, je potrebné pri použití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2 časti vety za bodkočiarkou Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.

22.   Sťažovateľ   v   závere   repliky   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) boli   postupom   a   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   porušené.   Ďalej   navrhol,   aby ústavný   súd   (i)   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   zrušil,   (ii)   sťažovateľovi   priznal primerané   finančné zadosťučinenie vo   výške   650 000   eur a (iii) uložil krajskému súdu (na tomto mieste sťažovateľ mylne v dôsledku pisárskej chyby uviedol najvyšší súd, pozn.) povinnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia. Zároveň sťažovateľ súhlasil s upustením od ústneho pojednávania v konaní pred ústavným súdom.

III.

23. Krajský súd napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol sťažovateľovu sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.

24. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: «Súd prvého stupňa napadnuté uznesenie odôvodnil predovšetkým zistením, že odsúdenému bol právoplatným rozsudkom   síce   uložený   úhrnný   trest   vo   výmere   desať   rokov...   podľa   zákonnej   trestnej sadzby uvedenej v § 187 odsek 2 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 upravenej s použitím § 35 odsek 2 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 (teda za dva trestné činy spáchané   dvoma   skutkami,   po   zvýšení   hornej   hranice   trestnej   sadzby   odňatia   slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu s následným uložením trestu v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody), z čoho je však súčasne nepochybné,   že   právoplatným   rozsudkom   odsúdenému   nebol   uložený   úhrnný   trest   s použitím § 41 odsek 2 Trestného zákona (účinného od 01.01.2006), časť textu ustanovenia ktorého nasledujúceho za bodkočiarkou: „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ dňom účinnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky... z 28.11.2012 sp. zn. PL.ÚS 106/2011... (ďalej len „Nález“) stratila účinnosť pre jej nesúlad s článkom 1 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky... S poukazom na túto nespornú skutočnosť súd prvého stupňa nezistil ani dôvod na zisťovanie podmienok ustanovených v § 394 odsek 1 Trestného poriadku postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 41b odsek 1 zákona číslo 38/1993 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov...

Nadriadený   súd,   ktorému   súd   prvého   stupňa   predložil   prejednávanú   vec   na rozhodnutie o sťažnosti odsúdeného 04.03.2014, pri rozhodovaní o nej podľa § 192 odsek 1 písmeno   a/,   písmeno   b/   Trestného   poriadku   preskúmal   správnosť   výroku   napadnutého uznesenia, proti ktorému tento sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia.

Plnením tejto svojej prieskumnej povinnosti nadriadený súd zistil, že súd prvého stupňa nesplnenie v ustanovení § 394 odsek 1 Trestného poriadku ustanovených, a z Nálezu a § 41b odsek 1 Zákona majúcich vyplývať podmienok obnovy konania v prejednávanej veci zistiť správne a zákonu zodpovedajúcim spôsobom, pretože dôkazy, ktoré na zistenie na takéto   rozhodnutie   potrebných   skutočností   a   okolností   v   prejednávanej   veci   vykonal v súlade   s   ustanoveniami   Trestného   poriadku   majúcimi   zabezpečiť   objasnenie   veci a následne ich aj vyhodnotil podľa zásady trestného konania uvedenej v ustanovení § 2 odsek 12 Trestného poriadku (teda predovšetkým podľa svojho vnútorného presvedčenia súčasne založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, jednotlivo i v ich súhrne   a   tiež   podľa   zásad   logického   myslenia   a   uvažovania)   a   keďže   aj   odôvodnenie napadnutého uznesenia je v súlade s ustanovením § 176 odsek 2 Trestného poriadku, pretože   obsahuje   všetky   podstatné   skutočnosti,   ktoré   súd   prvého   stupňa   považoval   za dokázané, dôkazy, o ktoré sa jeho skutkové zistenia opierajú a úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, s ktorými sa aj nadriadený súd stotožňuje a na ne poukazuje   nepovažujúc   ich   za   potrebné   zmeniť   s   tým,   že   právne   úvahy   odsúdeného obsiahnuté   v   odôvodnení   ním   proti   napadnutému   uzneseniu   včas   podanej   sťažnosti nadriadený súd nepovažuje za spôsobilé (z hľadiska nezistenia podmienok obnovy konania v prejednávanej veci) spochybniť ani správnosť a úplnosť skutkových zistení súdu prvého stupňa, ani správnosť právnych úvah, na základe ktorých skutočnosti, ktoré považoval za dokázané, v hore uvedenom smere posudzoval, v ktorej súvislosti nadriadený súd zvlášť poukazuje na ustanovenia článku 144 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 odsek 3 a odsek 4 zákona číslo 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 194 odsek 5, § 327 odsek 1, 362b odsek 1 veta posledná, odsek 2 a § 391 odsek 1 Trestného poriadku....

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a právne úvahy, nadriadený súd nezistiac žiadny dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia a iné rozhodnutie o návrhu odsúdeného v jeho prospech, jeho sťažnosť podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku zamietol, pretože nie je dôvodná.»

IV.

25. Predmetom konania je sťažnosť, podľa ktorej krajský súd postupom v konaní a napadnutým uznesením porušil sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   tým,   že   nesprávne,   resp.   formalisticky   a ústavne   neudržateľne interpretoval podmienky obnovy konania v sťažovateľovej veci, pričom sťažovateľ dôvodí, že na základe obsahovej totožnosti ustanovenia § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v   texte   za   bodkočiarkou   s   ustanovením   §   41   ods.   2   Trestného   zákona   v   texte   za bodkočiarkou   bolo   potrebné   závery   a   právne   následky   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 analogicky aplikovať aj na prípady, v ktorých bol trest ukladaný podľa už neplatného a neúčinného ustanovenia § 35 ods. 2 (asperačná zásada) Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

26. Je nutné dodať, že argumenty sťažovateľa sa týkajú predovšetkým napadnutého uznesenia krajského súdu a k procesnému postupu krajského súdu sťažnosť a jej doplnenie neobsahuje rozsiahlejšiu či podstatnejšiu argumentáciu, a aj z toho dôvodu sa ústavný súd zameral predovšetkým na prieskum napadnutého uznesenia krajského súdu, avšak v závere nálezu   neopomenul   vysporiadať   sa   aj   s otázkou   ústavnej   čistoty   procesného   postupu krajského súdu.

1. K rozsahu označených a posudzovaných ústavných práv

27. Úvodným slovom k prerokovaniu sťažnosti je potrebné v záujme pregnantného ustálenia označených ústavných práv sťažovateľa odpovedať na otázku, vo vzťahu ku ktorým ústavným   právam   sťažovateľa   ústavný   súd   posudzoval   jeho   sťažnosť,   keďže   sťažovateľ v doplnení svojej sťažnosti, doručenom   ústavnému súdu až po právoplatnosti uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 46/2015-10 z 22. januára 2015 o prijatí sťažnosti v časti na ďalšie   konanie,   navrhol   v rozšírenom   petite   vysloviť   porušenie   aj   práv   sťažovateľovi garantovaných čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom však ústavný súd sťažnosť prijal len vo vzťahu k pôvodne namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

28. Ústavný súd aj vzhľadom na skutočnosť, že účelom tak čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru je zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01), ako aj vzhľadom na skutkový stav v sťažovateľovej veci konštatuje, že v tomto prípade ochrana ústavných práv sťažovateľa v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dichotomická, ale je obsahom identická a z ústavného hľadiska aplikovateľná promiscue.

29. Berúc do úvahy takto vymedzené závery k nastolenej parciálnej otázke, ústavný súd neposudzoval napadnuté uznesenie krajského súdu aj optikou čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže pre odpoveď na otázku dodržania/nedodržania ústavných procesných práv (konkrétne práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   spravodlivé   súdne   konanie)   sťažovateľa   postačí   v tomto prípade náhľad prizmou čl. 46 ods. 1 ústavy, a teda návrhu na vyslovenie porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu nevyhovel (bod 6 výroku).

30.   Ústavný   súd   nemohol   neprihliadnuť   aj   na   skutočnosť,   že   k   rozšíreniu   petitu sťažnosti zo strany sťažovateľa došlo až po prijatí sťažnosti v časti na ďalšie konanie, ktorým ústavný   súd   záväzne   (právoplatne)   vymedzil   okruh   ústavných   práv,   ktorých   dodržanie v rámci konania a rozhodovania krajského súdu bude posudzovať.

2. Všeobecne k obnove konania

31.   Vo   všeobecnom   ponímaní   (tak   v občianskoprávnom,   ako   aj   trestnoprávnom a pod.)   inštitút   obnovy   konania   (spravidla   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku) predstavuje zásah do právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím vo veci, keďže umožňuje príslušnému orgánu verejnej moci znovu konať a rozhodovať vo veciach, ktoré už boli právoplatne rozsúdené. Obnova konania slúži predovšetkým na nápravu nesprávnych skutkových zistení na základe nových skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré nebolo možné v pôvodnom konaní použiť (porov. II. ÚS 161/2012).

32. Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci súdneho procesu (napr.   civilného   i   trestného)   dovoľuje   zasiahnuť   do   už   právoplatne   skončených   vecí, prelamuje princíp právnej istoty na účely učiniť za dosť dobrému a spravodlivému (boni et aequi) rozhodnutiu, teda učiniť za dosť všeobecnému záujmu na zákonnosti a ústavnosti rozhodnutí   všeobecných   súdov   a predovšetkým   (v   užšom   a primárnom   zmysle)   záujmu účastníkov konania na tom, aby ich vec (ich práva a povinnosti) bola spravodlivo posúdená a rozhodnutá   nezávislým   a nestranným   súdom (všeobecne   ku   vzťahu   právnej   istoty založenej   právoplatným   rozhodnutím   a princípu   spravodlivého   rozhodovania   porov. II. ÚS 73/2015, body 42  45).

33.   V trestnom   práve,   v užšom   zmysle   v trestnom   konaní,   pri   rozhodovaní všeobecných   súdov   o vine   a treste   páchateľov   trestných   činov   ide   pri   obnove   konania o prelomenie   právnej   istoty   [tá   tu   vystupuje   tak   vo   forme   subjektívnej   právnej   istoty obvineného, ale aj forme objektívnej, a to ako konečné objasnenie spáchaného trestného činu, páchateľa trestného činu, dokázanie viny a potrestanie páchateľa tak, aby bol naplnený účel   trestného   konania   (objasňovanie   spáchaných   trestných   činov   a páchateľov   týchto trestných   činov)   a účel   trestu   (individuálna   a generálna   prevencia,   ochranná   funkcia a represívna funkcia)] na účely riadneho a spravodlivého zistenia a posúdenia naplnenia skutkovej   podstaty   trestného   činu   a uloženia   primeraného   (spravodlivého)   trestu   pri konkrétnom spáchaní trestného činu konkrétnym páchateľom. Dôraz na riadne a spravodlivé zistenie spáchania trestného činu páchateľov trestného činu a uloženie trestu je v prípade ukladania   trestu   odňatia   slobody   o to   pálčivejší,   keďže   ide   o jeden   z najzávažnejších zásahov verejnej moci do slobody jednotlivca (osobnej slobody).

34.   V konaní   o povolení   obnovy konania (iudicium   rescindens) podľa   Trestného poriadku príslušný všeobecný súd nepreskúmava zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia,   ale   posudzuje   otázku,   či   nové   skutočnosti,   alebo   dôkazy   skôr   neznáme v spojení s dôkazmi už vykonanými môžu odôvodniť iné rozhodnutie vo veci, než ktoré bolo   skôr   vydané.   Rovnako   tak   nie   je   účelom   konania   o   povolenie   obnovy   konania posudzovať vinu odsúdeného.

35. Konanie o povolenie obnovy konania pozostáva zo skúmania prípustnosti návrhu a skúmania odôvodnenosti návrhu. Súd tak najskôr skúma formálne náležitosti návrhu na povolenie obnovy konania (§ 399 ods. 1 Trestného poriadku), ďalej sa musí zaoberať tým, či navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí (uvádza) Trestným poriadkom (príp. iným právnym predpisom   –   §   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde)   predvídané   dôvody   na   povolenie obnovy konania, a konečne skúma odôvodnenosť návrhu, t. j. či sú uvádzané skutočnosti a dôkazy spôsobilé na to, aby bolo v obnovenom konaní možno dosiahnuť iné rozhodnutie vo   veci   (§   394   Trestného   poriadku),   príp.   skutočnosti   predvídané   právnym   predpisom, ktorých naplnenie znamená povolenie obnovy konania (§ 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde).

36. Podmienkou povolenia obnovy konania nie je absolútna istota, že novo tvrdené skutočnosti   alebo   novo   navrhované   dôkazy   nepochybne   povedú   k   inému   skutkovému zisteniu,   odchylnému   od   predchádzajúceho   konania.   Pre   povolenie   obnovy   konania postačuje   určitý   stupeň   pravdepodobnosti   či   dôvodný   predpoklad   možnej   zmeny rozhodnutia o vine a treste (porov. aj zákonnú textáciu § 394 ods. 1 Trestného poriadku v slovnom spojení „skutočnosti   alebo dôkazy... ktoré by mohli“; k tomu   porov. bod 9 odlišného   stanoviska   sudcu   Ústavného   súdu   Českej   republiky   Jana   Musila   k nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 2959/10 zo 14. apríla 2011; rovnako porov. aj Šámal, P. a kol. Trestní řád. Komentář  díl II. 4. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2002, s. 1753, § 278, bod 6).

37. Aj v konaní o povolenie obnovy konania je potrebné ctiť princíp in dubio pro reo a   sudca   rozhodujúci   o   povolení   obnovy   konania   by   mal   k   posúdeniu   veci   pristupovať nepredpojato, t. j. byť v zásade otvorený tomu, že tvrdená nová skutočnosť môže doterajšie rozhodnutie o vine a treste zvrátiť (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2517/08 z 24. februára 2009, bod 46).

38. V tomto prípade platia mutatis mutandis závery Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorých zásada in dubio pro reo je špecifickým vyjadrením prezumpcie   neviny,   a   teda   vyžaduje,   aby   sudcovia   nevychádzali   z   vopred   poňatého presvedčenia, že obžalovaný spáchal čin, ktorý sa mu kladie za vinu, pričom dôkazné bremeno spočíva na obžalobe a prípadné pochybnosti majú byť v prospech obžalovaného (tieto závery porov. v Cleve v. Nemecko, č. 48144/09, rozsudok ESĽP z 15. 1. 2015, bod 52; Grande Stevens v. Taliansko, č. 18640/10, rozsudok ESĽP zo 4. 3. 2014, bod 159; Natunen v. Fínsko, č. 21022/04, rozsudok ESĽP z 31. 3. 2009, bod 53; ale aj v Melich a Beck v. Česká republika, č. 35450/04, rozsudok ESĽP z 24. 7. 2008, bod 49).

39. Ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecne v trestných veciach zásada in dubio pro reo slúži   ako   dôležitá   garancia   proti   arbitrárnemu   rozhodovaniu   príslušných   orgánov verejnej moci (porov. Kalucza v. Maďarsko, č. 57693/10, rozsudok ESĽP z 24. 4. 2012, bod 62).

3. K asperačnej zásade a s ňou súvisiacej relevantnej judikatúre

40. Ako aj sťažovateľ správne poukázal, k zavedeniu asperačnej zásady do právneho poriadku Slovenskej republiky došlo zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý doplnil § 35 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. o nový odsek 2 v tomto znení: „Ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať pätnásť rokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť do dvadsiatich piatich rokov nesmie horná hranica zvýšenej trestnej sadzby odňatia slobody prevyšovať dvadsaťpäť rokov. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.“

41. Následná rekodifikácia trestného práva hmotného v podobe Trestného zákona upravila asperačnú zásadu v § 41 ods. 2 Trestného zákona v tomto znení: „Ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej   sadzby   odňatia   slobody   trestného   činu   z   nich   najprísnejšie   trestného   o   jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno   v   rámci   úhrnného   trestu   uložiť   aj   iný   druh   trestu,   ak   by   jeho   uloženie   bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.“

42. Ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vo vzťahu k asperačnej zásade (jej časti) rozhodol, že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ústavy.

43.   V súvislosti   s aplikáciu   uvedeného   nálezu   ústavného   súdu   v rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov,   najmä   vo   veciach   návrhov   na   povolenie   obnovy   konania z dôvodov podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu prijalo stanovisko č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 v tomto znení:

«I. Ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa - ako skutočností alebo dôkazov   súdu   skôr   neznámych,   ktoré   vyšli   najavo   až   po   právoplatnosti   rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t.j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s Ústavou, preto nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. a tým len jednou z podmienok obnovy konania, ale ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania „ex lege“, t.j. na základe § 41b ods. 1 zákona. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

II. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným   rozhodnutím,   ktorý   vychádza   len   zo   skutočností   predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.   z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok   obnovy   konania   konštatované   už   v   tomto   ustanovení.   Preto   súd   už   nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por., ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.   z. v znení neskorších predpisov.

III. Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písmeno a/ až c/ alebo písm. e/ Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu k trestnej sadzbe trestu   odňatia   slobody   upravenej   podľa §   41   ods.   2 Tr.   zák.   v   znení   účinnom   do 21. decembra 2012, ustanovenie § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012 21. decembra 2012, sa nepoužije.»

44. Reflektujúc svoju rozhodovaciu činnosť, plénum ústavného súdu prijalo 7. mája 2014 zjednocujúce stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 v tomto znení: „Bod II stanoviska trestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Tpj   44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je v   plnom   rozsahu   aplikovateľný   nielen   v   konaniach   pred   všeobecnými   súdmi,   ale   aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

45. V praxi však zostala otvorená otázka, ako pristupovať k návrhu na povolenie obnovy konania v prípade, že navrhovateľ bol odsúdený za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., na ktorý sa nevzťahuje nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 ani už citované zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu, či stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Všeobecné súdy k nastolenej otázke pristupovali rôzne.

46. Jednak spôsobom, ktorý je napadnutý v tomto konaní pred ústavným súdom, teda podľa Trestného poriadku zamietali návrh na povolenie obnovy konania, čiže nepovoľovali obnovu konania s odôvodnením, že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 sa vzťahuje na asperačnú zásadu (jej časť) upravenú v Trestnom zákone a nevzťahuje sa na asperačnú zásadu podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

47. Na druhej strane je možné sa stretnúť s rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré povolili   obnovu   konania   aj   v prípadoch,   kedy   bol   navrhovateľ   odsúdený   za   použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Možno poukázať na uznesenia   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   3   Nt   31/2013   z 18.   júla   2013   a   sp.   zn. 6 Nt 89/2013 zo 4. septembra 2014, ale aj uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 9 Nt 15/2012 z 11. marca 2014. Tieto okresné súdy povolenie obnovy konania odôvodnili predovšetkým takto: „V prvom rade je potrebné uviesť, že citovaný nález ÚS SR sa týka ustanovenia trestného zákona   č. 300/2005 Z. z. Odsúdenému bol ukladaný trest podľa asperačnej zásady zakotvenej v Trestnom zákone č. 140/1961 Zb., teda Trestnom zákone predchádzajúcom.   Vzhľadom   na   požiadavky   princípov   materiálneho   právneho   štátu a potrebu materiálnej ochrany ústavnosti však možno záver citovaného nálezu vztiahnuť i na ustanovenie § 35 ods.2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a nález je preto aplikovateľný i vo vzťahu k Trestnému zákonu č. 140/1961 Zb. Nakoniec, princíp zakotvenia asperačnej zásady v oboch Trestných zákonoch je takmer rovnaký.“ (porov. uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 3 Nt 31/2013 z 18. júla 2013, ako aj sp. zn. 6 Nt 89/2013 zo 4. septembra 2014).

48.   Túto   nejednotnosť   vnímal   aj   najvyšší   súd,   a preto   trestnoprávne   kolégium najvyššieho   súdu   prijalo   9.   decembra   2014   stanovisko   č.   Tpj   36/2014   v tomto   znení: „Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len dotknuté ustanovenie) vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   z 28.   novembra   2012,   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011   v   Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákon, je   potrebné   pri   použití   extenzívnej   interpretácie   dotknutého   ustanovenia   vyvodiť   aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2, časť vety   za bodkočiarkou Trestného zákona v znení účinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.“

49. K rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v zmysle ktorej tieto zamietajú návrh   na   povolenie   obnovy   konania   s odôvodnením,   že nález   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 106/2011 sa vzťahuje na asperačnú zásadu (jej časť) upravenú v Trestnom zákone a nevzťahuje sa na asperačnú zásadu podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., mal možnosť sa vyjadriť aj ústavný súd. V náleze sp. zn. I. ÚS 285/2014 z 13. augusta 2014 uviedol: «Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Prievidza... uznaný vinným pre pokus trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1 k § 222 ods. 1, pre trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a 2 a pre pokračovací trestný čin krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov. Pri ukladaní trestu odňatia slobody okresný súd vychádzal z trestnej sadzby trestného činu najprísnejšieho, ktorým bol trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 s použitím § 35   ods.   2   a   3   starého   Trestného   zákona.   Krajský   súd   svojím   rozsudkom...   zrušil prvostupňové rozhodnutie a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov.   Krajský   súd   pri ukladaní   trestu   odňatia   slobody   taktiež   vychádzal   z trestnej sadzby trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 s použitím § 35 ods. 2 a 3 starého Trestného zákona....

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   1 Nt 30/2013   z 13.   novembra   2013   rozhodol o zamietnutí   sťažovateľom   podaného   návrhu   na   obnovu   konania   z dôvodu   nezistenia podmienok obnovy konania podľa § 394 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Krajský súd rozhodol svojím uznesením sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 o zamietnutí sťažovateľom podanej sťažnosti podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť....

V prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv fyzických osôb   alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej   moci sú povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd....

Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho urobí   v inom   než   v zákonom   ustanovenom   a právnom   myslení   či   konsenzuálne akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií....

Podľa § 35 ods. 2 starého Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005) [a] podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona (účinného od 1. januára 2006 a v znení do vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011)... je zrejmé, že aj Trestný zákon účinný od 1. januára 2006 poznal ustanovenie o asperačnej zásade, ktorá ako právne pravidlo bola prevzatá z predošlej právnej úpravy. Z dôvodu totožnosti uvedeného inštitútu v obidvoch porovnávaných právnych úpravách je možné vyvodiť, že ak by bol daný návrh na začatie konania pred ústavným súdom za účinnosti právnej úpravy podľa starého Trestného zákona, dospel by ústavný súd k rovnakým východiskovým úvahám, ako to bolo v prípade neskoršej právnej úpravy, teda podľa Trestného zákona účinného od 1. januára 2006. Krajský súd mal postupujúc podľa čl. 152 ods. 4 ústavy interpretovať obsah nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, vo vzťahu k účelu asperačnej zásady ako takej, ktorý je vyjadrený predovšetkým v sprísnených podmienkach trestania páchateľov trestných činov....

Ústavný súd konštatuje, že oba súdy v pôvodnom konaní uložili sťažovateľovi trest odňatia   slobody   s použitím   návetia   časti   asperačnej   zásady   týkajúcej   sa   ukladania úhrnného   trestu   podľa   §   35   ods.   2   starého   Trestného   zákona,   pričom   nemožno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že v prípade nepostupovania podľa § 35 ods. 2 starého Trestného zákona (ekvivalentne k podmienkam nového Trestného zákona podľa § 41 ods. 2 textu za bodkočiarkou, pozn.) by všeobecné súdy uložili iný, pre sťažovateľa priaznivejší trest.   Keďže   krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   už   uvedené   skutočnosti   nezohľadnil, porušil sťažovateľove práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.»

50. Ústavný súd pri posúdení ústavnej korektnosti napadnutého uznesenia krajského súdu citovanú judikatúru ústavného súdu, všeobecných súdov a stanoviská najvyššieho súdu zohľadnil a k pertraktovanej problematike uvádza tieto myšlienky:

4.   K prieskumu   postupu   v konaní   a napadnutého   uznesenia krajského   súdu a k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy

51.   Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku.

52. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn. 6 Nt 28/2013 zo 4. februára 2014 správne rozhodol, keď zamietol sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania, predovšetkým z dôvodu, že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 sa podľa krajského súdu a aj okresného súdu nevzťahuje na právnu úpravu asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

4.1 K materiálnej stránke napadnutého uznesenia krajského súdu

53. Je potrebné súhlasiť s názorom krajského súdu (resp. okresného súdu), že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 nepojednáva o ústavnej konformite asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Je taktiež pravdou, že § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. nestratil účinnosť v zmysle čl. 125   ústavy   na   základe   rozhodnutia   ústavného   súdu   o nesúlade   právneho   predpisu s ústavou, ale stratil platnosť a účinnosť jeho zrušením Trestným zákonom (§ 439 Trestného zákona), teda z formálneho hľadiska nie je možné aplikovať § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ako dôvod obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

54.   Pravdou   však   zostáva,   že   ústavný   súd v náleze   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011 z 28. novembra 2012 vyslovil, že ani viacčinný súbeh trestných činov nemôže byť dôvodom na   obmedzenie,   resp.   odňatie   práva   páchateľa   na   primeraný,   individualizovaný   trest. Požiadavka primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu nepozná žiadne výnimky, preto v každom jednom prípade bez rozdielu musí mať súd pri rozhodovaní o treste možnosť prihliadať na jednotlivé okolnosti prípadu, ako i na pomery páchateľa. Len trest vymeraný s maximálnym ohľadom na charakter jednotlivého prípadu môže byť trestom primeraným. Pri viacčinnom súbehu úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, môže byť trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby (ktorej horná hranica bola zvýšená o jednu tretinu) ukladaný len vtedy, ak vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a pomery páchateľa je súd toho názoru, že uloženie trestu odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej   sadzby   bude   primerané   zbiehajúcim   sa   trestným   činom,   za   spáchanie   ktorých páchateľa odsudzuje. Uložený trest by mal zohľadňovať i skutočnosť, že súd ukladá trest za viacero trestných činov, ktoré boli spáchané v súbehu. Rešpektujúc požiadavku primeranosti trestu,   by   však   k   zohľadňovaniu   existencie   viacčinného   súbehu   mal   pristupovať predovšetkým   súd,   a   to   popri   zvažovaní   a   zohľadňovaní   všetkých   ostatných   okolností konkrétneho prípadu, a následne by mal uložiť primeraný, individualizovaný trest v rámci zákonných trestných sadzieb stanovených zákonodarcom za trestný čin zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestný, s možnosťou zváženia uloženia trestu v sprísnenej trestnej sadzbe.

55. Citované závery ústavného súdu vyslovené v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vzťahujúce sa na ústavnú nesúladnosť § 41 ods. 2 Trestného zákona v časti „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ sa musia (i) vzhľadom na totožný text, ducha i predmet a spôsob regulácie, ale najmä   na   účely   (ii)   naplnenia   princípu   spravodlivého   súdneho   procesu   a   (iii)   ochrany subjektívnych ústavných práv (hmotných i procesných) dotknutých fyzických osôb, ktorým bol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb., vzťahovať aj na § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“.

56. Keďže však nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 nepojednáva o ústavnej konformite časti asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a keďže § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. nestratil účinnosť   v zmysle   čl.   125   ústavy   na   základe   rozhodnutia   ústavného   súdu   o nesúlade právneho   predpisu   s ústavou,   avšak zároveň závery   ústavného súdu vyslovené   v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vzťahujúce sa na ústavnú nesúladnosť § 41 ods. 2 Trestného zákona v   časti „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ sa musia vzťahovať aj na totožnú časť § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., je potrebné ustáliť, či § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde pripúšťa takú interpretáciu, podľa ktorej je možné aplikovať toto ustanovenie aj na návrh na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

57. Podľa názoru ústavného súdu text a účel § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde neumožňuje   pod   prípady,   ktoré   táto   právna   norma   predpokladá,   subsumovať   situáciu podaného návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

58. Ani pri extenzívnom výklade § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde (na ktorý odkazuje trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu vo svojom stanovisku č. Tpj 36/2014 slovami: „Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona... vyvoláva vyhlásenie nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   z 28.   novembra   2012,   sp.   zn. PL. ÚS 106/2011...   vo   vzťahu   k   §   41   ods.   2   Trestného   zákon,   je   potrebné   pri   použití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2, časť vety za bodkočiarkou Trestného zákona v znení účinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005“) nemožno dospieť k záveru o jeho aplikácii na situáciu podaného návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

59.   Pri   opačnom   závere   by   už   nešlo   o extenzívny   výklad   právnej   normy,   ale o dotváranie právneho predpisu o novú právnu normu, teda o sudcovskú tvorbu práva.

60.   Sudcovská   tvorba   práva,   kde   konajúci   sudca   preberá   na   seba   ad   hoc   úlohu zákonodarcu,   je   podmienená   tým,   že   právna   úprava   konkrétnej   oblasti   spoločenských vzťahov alebo konkrétnej právnej otázky nie je adekvátna a zamietnutie návrhu z dôvodu, že právny predpis mlčí, by bolo zjavne nespravodlivé (Kelsen, H. General Theory of Law and State. Cambridge: Harvard University Press, 1949, s. 147 - 149). Sudca v tomto prípade musí predpokladať, že ak by vec prerokúval zákonodarca, právnu normu aplikovateľnú na daný   prípad   by   vytvoril,   a keďže   sudca   nemôže   odmietnuť   spravodlivosť   (denegatio iustitiae), musí preberať na seba ad hoc úlohu zákonodarcu a právo dotvoriť (Kelsen, H. General Theory of Law and State. Cambridge: Harvard University Press, 1949, s. 149).

61.   Inak   povedané,   sudcovská   tvorba   práva   je   nástrojom   vypĺňania   medzier v právnom predpise (gaps in the law/lacunae legis). Pri medzerách v právom predpise ide o absenciu právnej úpravy (špecifického pravidla) v prípadoch, kde je vzhľadom na ciele zákonodarcu alebo celkový kontext zákona táto právna úprava (toto špecifické pravidlo) legitímne očakávaná (porov. Larenz, K. Methodenlehre der Rechtswissenschaft. Sechste, neubearbeitete   auflage.   Berlin,   Heidelberg,   New   York:   Springer-Verlag,   1991,   s.   375). Je preto ústavne aprobovateľné vyplniť túto medzeru prostredníctvom rozhodovacej činnosti príslušných   orgánov   verejnej   moci   [porov.   rozhodnutie   Spolkového   ústavného   súdu Spolkovej republiky Nemecko (ďalej len „Nemecko“) 1 BvR 1631/08 z 30. 8. 2010, bod 64].

62. Sudca vypĺňa medzeru v právnom predpise spôsobom, ktorý zachováva vnútornú harmóniu medzi neúplným právnym predpisom (právnou normou) a právnou normou, ktorú svojou   činnosťou   „vytvára“   (Barak,   A.   Purposive   Interpretation   in   Law.   Princeton: Princeton University Press, 2005, s. 71  72). Deje sa tak predovšetkým za pomoci analógie použitej za reštriktívnych, prísnych podmienok (porov. rozhodnutie Spolkového ústavného súdu   Nemecka   1   BvR   1905/02   zo   6.   12.   2005,   bod   56),   tzn.   aplikáciou   základných princípov (ustanovení) toho istého všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré upravujú skutkovú podstatu najpodobnejšiu danému skutkovému stavu či právnej otázke (analógia legis) alebo aplikáciou základných princípov (ustanovení) všeobecne záväzného právneho predpisu   svojím   obsahom   najbližšieho   (analógia   iuris)   k aplikovanému   všeobecne záväznému právnemu predpisu, v ktorom absentuje relevantná právna norma. Vylúčené však nie je ani odvolávanie sa na všeobecné princípy vlastné ústavnému poriadku, princípy spravodlivosti   a pod.   (porov.   Barak,   A.   Purposive   Interpretation   in   Law.   Princeton: Princeton University Press, 2005, s. 71  72).

63. Stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 je teda prejavom sudcovskej tvorby práva a jeho reálnym obsahom je „doplnenie“ § 41b zákona o ústavnom súde o právnu normu v znení: „Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde vyvoláva vyhlásenie nálezu ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily podľa čl. 125 ústavy, je potrebné vyvodiť aj vo vzťahu k takému právnemu predpisu, jeho časti alebo niektorému ustanoveniu, ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu už nebol platný a účinný, ale upravoval obsahovo identické právne normy ako tie, o ktorých nesúlade s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd rozhodol nálezom podľa čl. 125 ústavy.“

64.   Ústavný   súd   hodnotí,   že   v situácii,   kde text   a účel   §   41b   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   neumožňuje   pod   prípady,   ktoré   táto   právna   norma   predpokladá, subsumovať   situáciu   podaného   návrhu   na   povolenie   obnovy   takého   konania,   v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona   č.   140/1961   Zb.,   pričom   nepovoliť   obnovu   konania   v situácii,   kde   bol navrhovateľovi ukladaný trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a kde podľa mienky ústavného súdu závery vyplývajúce z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 sa musia v zmysle záverov ústavného   súdu   uvedených   v bode   55   vzťahovať   aj   na   §   35   ods.   2 Trestného   zákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“, by bolo zjavne nespravodlivé a vo vzťahu k ochrane ústavných práv dotknutej osoby neudržateľné, je potrebné takúto sudcovskú tvorbu práva hodnotiť ako akceptovateľnú   do   času,   kým   na   vzniknutú   situáciu   (medzeru   v právnom   predpise) nezareaguje zákonodarca, prípadne ústavný súd v konaní o súlade § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej   sadzby   odňatia   slobody“   s právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   na   základe kvalifikovaného návrhu aktívne legitimovaného subjektu.

65. V záujme obmedzenia aktivizmu súdov, čo do dotvárania právneho poriadku sudcovskou tvorbou práva a učinenia zadosť princípu deľby moci, kde zmena zákonnej úpravy   je   vyhradená   výsostne   zákonodarcovi,   ústavný   súd   musí   preskúmať   i možnosť interpretácie §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   a možnosť   podradenia   pod   podmienky povolenia   obnovy   konania   v zmysle   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku skutočnosť spočívajúcu   v záveroch   ústavného   súdu vyplývajúcich z nálezu   ústavného   súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 v spojení s faktom, že navrhovateľovi povolenia obnovy konania bol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

66. Rozdiel v interpretácii právneho predpisu (právnej normy) a vypĺňaním medzier právneho predpisu (právnej normy) spočíva v tom, že kým pri vypĺňaní medzier v právnom predpise sudca „pridáva“ text do textu právneho predpisu, v rámci interpretácie právneho predpisu sudca priraďuje význam existujúcemu textu právneho predpisu (právnej normy), a to prípadne až na samu hranicu sémantiky (porov. Barak, A. Purposive Interpretation in Law. Princeton: Princeton University Press, 2005, s. 66; Melzer F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 78  79).

67. Text § 394 ods. 1 Trestného poriadku v časti „vyjdú najavo skutočnosti... súdu skôr neznáme,... vzhľadom na ktoré by pôvodne... uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore   s   účelom   trestu“   umožňuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   (v   opozícii   k názoru vyjadrenému v bode I stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z 26.   novembra   2013)   v súlade   s jeho   gramatickým   a teleologickým   výkladom   takú interpretáciu, v zmysle ktorej je možné za skutočnosť súdu skôr neznámu považovať nález ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011   z 28.   novembra   2012   a jeho   závery   v ňom k asperačnej zásade uvedené, pričom vzhľadom na tieto konklúzie ústavného súdu a potrebu ich aplikácie na § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ (pozri body 54 a 55) by pôvodne uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. bol (mohol byť) v zrejmom rozpore s účelom trestu. Rešpektujúc zároveň stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 a zjednocujúce stanovisko ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014, by pri uvedenom výklade § 394 ods. 1 Trestného poriadku bolo nevyhnutné vyhovieť návrhu na povolenie   obnovy   takého   konania,   kde   bol   navrhovateľovi   uložený   trest   za   použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

68. Charakteristické pre samotnú aplikáciu § 394 ods. 1 Trestného poriadku však je, že kým § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde upravuje podmienky obnovy konania len v prípadoch,   ak   rozsudok   nebol   vykonaný,   na   základe   §   394   ods.   1   a nasl.   Trestného poriadku   možno   povoliť   obnovu   konania   aj   v prípade,   ak   bol   rozsudok   vykonaný. To znamená,   že   navrhovatelia   povolenia   obnovy   konania,   ktorým   bol   uložený   trest   za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., by sa v prípade   aplikácie   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   na   ich   vec   na   základe   záverov o extenzívnom   výklade §   394   ods.   1   Trestného   poriadku dostali   do   výhodnejšieho postavenia ako navrhovatelia, ktorým bol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona a ktorým je povoľovaná obnova konania na základe § 41b ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   len   v prípade,   ak   rozsudok   nebol   vykonaný.   Uvedená situácia   by   neodôvodnene   zvýhodňovala   jednu   skupinu   navrhovateľov   oproti   druhej skupine, pričom obe sa nachádzajú v rovnakom postavení, čo sa týka uloženého trestu za použitia asperačnej zásady (či už zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. alebo podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorých obsah i znenie sú takmer identické).

69. Za takto konštruovanej právnej i skutkovej situácie je potrebné aplikovať na vec navrhovateľa povolenia obnovy konania, ktorému bol uložený trest odňatia slobody podľa § 35   ods.   2 Trestného   zákona   č.   140/1961   Zb.,   závery   vyjadrené   v stanovisku trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 z 9. decembra 2014 v spojení so stanoviskom trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 a zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014, a pomocou sudcovskej tvorby práva vyplniť medzeru v § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde   na   čas,   kým   zákonodarca   nezareaguje   na   vzniknutú   situáciu (medzeru   v právnom predpise) alebo ústavný súd nerozhodne o súlade § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia   slobody“   s právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   na   základe   kvalifikovaného návrhu aktívne legitimovaného subjektu. Nota bene ústavný súd poznamenáva, že akcentuje zvláštny vzťah formy a obsahu v právnom poriadku – ústavný súd ctí formu zákona, dve vôle parlamentu vyjadrené v opätovnom prijatí tej istej právnej normy, ale, ako už vyššie podrobnejšie uviedol, tu zároveň vznikla raritná situácia dvoch rovnakých právnych noriem. V prostredí ľudskoprávne veľmi citlivej oblasti trestania odňatím slobody, v situácii, keď sa nateraz nevyvinula tradícia senátnych podaní do pléna ústavného súdu, a v situácii, keď už nie   je   z časového   hľadiska   pravdepodobné,   aby   podal   takýto   návrh   všeobecný   súd prostredníctvom čl. 144 ods. 2 ústavy, pričom už judikatúra (stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013) vytvorila vyššie citovaný štandard favorizujúci slobodu, ústavný súd podporil v tomto náleze ustálenú interpretáciu, že možno aj pôvodnú úpravu § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. zaradiť na základe sudcovskej tvorby práva   pod   režim   §   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde.   Záverom   a výlučne   len   pre akademické účely ústavný súd dopĺňa, že ustanovenie § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde je zvláštnym typom právnej, nie skutkovej obnovy (čosi iné bola právna „obnova“ konania podľa § 228 ods. 1 písm. c) a d) Občianskeho súdneho poriadku spred novely č. 519/1991 Zb.;   pozn).   Zákonodarca   v ňom   prevzal   nemecký   koncept ex   tunc vzťahu   ne-súladov a individuálnych právnych aktov, hoci nesúlady majú v zásade účinky ex nunc a nemecký systém nesúladov stojí v zásade na účinkoch neplatnosti noriem ex tunc. Z týchto dôvodov sú vzťahy nesúladov a individuálnych pozícií interpretačne zložité.

70. Opísaným spôsobom boli povinné sa k veci sťažovateľa postaviť všeobecné súdy, ktoré rozhodovali o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Neobstojí argument krajského súdu, že v čase jeho rozhodovania nebolo stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho   súdu č.   Tpj   36/2014   z   9.   decembra   2014   vydané.   Toto   stanovisko   len formalizovalo myšlienky týkajúce sa spôsobu aplikácie platného práva, ktoré mohol a mal na   základe   vlastnej   duševnej   činnosti   aplikovať   každý   sudca   prerokúvajúci   vec   pred vydaním stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu na účely ochrany ústavných práv navrhovateľov povolenia obnovy konania.

71.   Tým,   že   okresný   súd   a krajský   súd   v napadnutom   uznesení   zvolili konzervatívnejší prístup k výkladu aplikovateľných právnych predpisov, pričom na účely ochrany ústavných práv sťažovateľa boli tieto všeobecné súdy oprávnené nahliadať na vec prizmou povolených hraníc pre sudcovskú tvorbu práva, neposkytli sťažovateľovi ochranu hodnú princípom súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušili jeho základné právo na súdnu ochranu v zmysle uvedeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

72.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   v bode   1 výrokovej časti tohto nálezu.

73. Zároveň ústavný súd na základe § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde   zrušil   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   a vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie konanie (bod 2 výroku). Úlohou krajského súdu bude podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde vec znova prerokovať a rozhodnúť, a to s ohľadom na skutočnosť, že podľa § 41b ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   v spojení   so   závermi   vyplývajúcimi   z tohto   nálezu   o jeho aplikovateľnosti na vec sťažovateľa je možné povoliť obnovu konania len v prípade, ak rozsudok nebol vykonaný, a teda krajský súd, reflektujúc uvedené, bude povinný rozhodnúť procesne po právnej stránke perfektným spôsobom.

4.2 K formálnej stránke napadnutého uznesenia krajského súdu

74.   Na   záver   k tejto   stati   ústavný   súd   nemôže   opomenúť   artikulovať   pár   viet k formálnej stránke odôvodnenia.

75. Povinnosťou všeobecného súdu je vždy venovať značnú pozornosť aj formálnej stránke   písomne   vypracovaného   súdneho   rozhodnutia,   pričom   je   povinný   formulovať odôvodnenie   spôsobom,   ktorý   zodpovedá   základným   pravidlám   logického,   jasného vyjadrovania.

76. Ústavný súd poznamenáva, že text odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je písaný   najzrozumiteľnejším   štýlom,   čo   by   mohlo   u sťažovateľa   vyvolať   pocit   jeho nezrozumiteľnosti,   a   tak   indikovať   možnosť   porušenia   ústavnej   požiadavky   na zrozumiteľnosť rozhodnutí (porov. I. ÚS 236/06, I. ÚS 28/09, II. ÚS 243/05, IV. ÚS 14/07).

77.   Keďže   však   nejde   o esenciálny   nedostatok   vo   vzťahu   ku   konštatovanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd sa nateraz bližšie týmto nedostatkom nezaoberal a nezaložil na ňom záver o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy.

4.3 K postupu krajského súdu v konaní

78.   Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   už   popísané   konklúzie   k obsahu   napadnutého uznesenia (t. j. najmä vo vzťahu k interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem) a absenciu markantnejšej argumentácie a námietok sťažovateľa proti procesnému postupu krajského   súdu   v konaní   zaoberal   otázkou   ústavnej   udržateľnosti   procesného   postupu krajského súdu z hľadiska čistoty procesného postupu stricto sensu (t. j. či krajský súd formálne postupoval podľa platného a účinného práva, či rozhodol zákonom predpísanou formou, na zákonom predpísanom zasadnutí, či vychádzal z riadne zisteného stavu veci a pod.)   a či   prípadné   nedodržanie   formálnych   procesných   pravidiel   bolo   v intenzite zakladajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.

79.   V tomto   ohľade   ústavný   súd   nenašiel   v procesnom   postupe   krajského   súdu (v zmysle   dodržania   formálnych   procesných   pravidiel)   také   nedostatky,   ktoré   by   boli dôvodom na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy samotným procesným postupom krajského súdu. Na tomto základe ústavný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa o vyslovenie porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   procesným   postupom   krajského   súdu   v konaní   (bod   6 výroku).

5. K ostatným návrhom sťažovateľa

80. Pokiaľ sťažovateľ navrhoval, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu „vymazať odsúdenie v odpise registra trestov“, ústavný súd musí konštatovať, že v zmysle § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde nemá právomoc rozhodnúť navrhovaným spôsobom. V tomto prípade ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 6 výroku).

81. Sťažovateľ taktiež navrhol, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 650 000 eur.

82. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva alebo slobody v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje   nielen   vyslovenie   porušenia   základného   práva   alebo   slobody.   Ústavný   súd v okolnostiach prípadu prihliadol najmä na predmet konania pred krajským súdom, teda čo bolo v stávke („at stake“) pre sťažovateľa.

83.   Je   potrebné   poukázať,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   bolo   prijaté 19. marca 2014. Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažnosť 9. mája 2014. Podľa informácií ústavného súdu bol sťažovateľ prepustený z výkonu trestu odňatia   slobody   5.   februára 2015   (sťažovateľ   bol umiestnený   vo výkone trestu   odňatia slobody v období od 5. februára 2005 do 5. februára 2015) po vykonaní trestu odňatia slobody. Prihliadajúc (i) na skutočnosť, že sťažovateľ vykonal trest odňatia slobody bez toho, aby o spravodlivosti výšky trestu odňatia slobody uloženého za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. bolo rozhodnuté v obnovenom konaní, pričom tento stav bol zapríčinený napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ako aj (ii)   na   dikciu   §   41b   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (ktorý   sa   mal   v zmysle   záverov uvedených v tomto náleze aplikovať aj na sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania) o   možnosti   obnovenia   konania,   len   ak   nebol   rozsudok   vykonaný,   ale   najmä   (iii)   na skutočnosť,   že   predmetom   konania   pred   krajským   súdom   boli   otázky   bytostne   spojené s osobnou slobodou sťažovateľa, ústavný súd priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur.

84. S ohľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 56 ods. 4 a 5 zákona   o   ústavnom   súde   o priznaní   finančného   zadosťučinenia   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

V.

85. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 553   ods.   2   a   3 Trestného   poriadku   o tarifnej   odmene   a náhrade   hotových   výdavkov ustanoveného právneho zástupcu advokáta ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „právny zástupca“), v súvislosti s jeho právnym zastupovaním sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku).

86. Ústavný súd preto pri priznaní tarifnej odmeny a náhrady hotových výdavkov vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

87. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových výdavkov   za   dva   úkony   právnej   služby   v roku   2015   (prevzatie   a príprava   právneho zastúpenia a doplnenie sťažnosti).

88. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2014 (§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 839 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 139,83 eur a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,39 eura).

89. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových výdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2015 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 279,66 eur (2 x 139,83 eur) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 16,78   eur   (2   x   8,39   eur).   Podľa   zoznamu   daňových   subjektov   registrovaných   pre   daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky je Advokátska kancelária ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   v rámci   ktorej   pôsobí   právny zástupca,   subjektom   registrovaným   pre   DPH   (IČ   DPH ⬛⬛⬛⬛ ).   Ústavný   súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových výdavkov spolu v sume 355,73 eur (296,44 eur + 20 % DPH).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015