znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 46/2014-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca) a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   BANUR,   s.   r.   o., Košická 44,   Bratislava,   zastúpenej   advokátkou   Mgr.   PhDr.   Helenou   Drappanovou, Advokátska   kancelária   ČIČMANEC   &   DRAPPANOVÁ   s.   r.   o.,   Prievozská   14/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd oznámením Daňového úradu Bratislava č. 9101302/5/3574735/2013 z 25. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   BANUR,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2013 doručená   sťažnosť   spoločnosti   BANUR,   s.   r.   o.,   Košická   44,   Bratislava   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) oznámením Daňového úradu Bratislava (ďalej len   „daňový   úrad“)   č.   9101302/5/3574735/2013   z   25.   júla   2013   (ďalej   aj   „namietané oznámenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplynulo,   že «Dňa   01.   júla   2013   sťažovateľ predložil daňovému úradu oznámenie, že podľa § 4 ods. 6 zákona DPH sa stal platiteľom dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že kúpil časť podniku platiteľa dane z pridanej hodnoty tvoriacu   samostatnú   organizačnú   zložku,   a   to   ATRACTIVE,   s.   r.   o.,   so   sídlom Gaštanová 1314/6, 060 01 Kežmarok... K oznámeniu priložil Zápisnicu o odovzdaní vecí zahrnutých do predaja časti podniku z 28. júna 2013 a zmluvu o predaji časti podniku z 28. júna 2013.

Dňa   25.   júla   2013   daňový   úrad   vydal   pod   sp.   zn.:   9101302/5/3574735/2013 Oznámenie o nevydaní osvedčenia podľa § 4 ods. 6 zákona o DPH. Vydané Oznámenie daňový úrad odôvodnil tak, že po miestnom zisťovaní za účelom preverenia uvedených skutočností v oznámení v sídle spoločnosti ATRACTIVE, s. r. o. dňa 23. júla 2013, spísaní zápisnice o miestnom zisťovaní č. 9712401/5/3506840/ 2013/Pov., výkladu ustanovení § 4 ods. 6 zákona o DPH, § 7, § 476 až 488 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len   „ObchZ“)   dospel   k   názoru,   že   predaj   odštepného   závodu   bol,   iba   formálny   medzi rodinnými   príslušníkmi   a   mal   za   cieľ   získať   u   spoločnosti   BANUR,   s.   r.   o.   výhodu postavenia   platiteľa   dane   z   pridanej   hodnoty.   To   bol   dôvod,   pre   ktorý   daňový   úrad oznámenie o tom, že sa daňový subjekt BANUR, s. r. o. stal platiteľom podľa § 4 ods. 6 zákona o DPH neakceptoval, nevydal osvedčenie o registrácii a nepridelil identifikačné číslo pre DPH.».

Sťažovateľka považuje namietané oznámenie daňového úradu o nevydaní osvedčenia o registrácii za postup porušujúci jej označené práva, pričom v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentuje:

„Právnym   dôvodom   neakceptovania   oznámenia   sťažovateľa   o   tom,   že   sa   stal platiteľom   DPH   podľa   §   4   ods.   6   zákona   o   DPH,   nevydania   osvedčenia   o   registrácii a nepridelení identifikačného čísla pre DPH, bol názor daňového úradu, podľa ktorého predaj odštepného závodu bol iba formálny, medzi rodinnými príslušníkmi a mal za cieľ získať pre sťažovateľa výhodu postavenia platiteľa dane z pridanej hodnoty.

Vyššie uvedený záver daňový úrad oprel o výklad ustanovení § 4 ods. 6 zákona o DPH, § 476 až 488 ObchZ. Takýto výklad ustanovenia § 4 ods. 6 zákona o DPH a § 476 až 488 ObchZ podľa názoru sťažovateľa trpí vadou arbitrárnosti, nekonformnosti s ústavou a predstavuje ľubovôľu daňového úradu pri výklade tohto ustanovenia.

Zákonodarca v právnej úprave prijatej v ustanovení § 4 ods.   6 zákona o DPH, priznal niektorým právnickým alebo fyzickým osobám postavenia platiteľa DPH priamo zo zákona... Platiteľom sa stáva aj právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá nadobudne v tuzemsku podnik alebo časť podniku platiteľa tvoriacu samostatnú organizačnú zložku na základe kúpnej zmluvy podľa § 476 až § 488 ObchZ alebo na základe vloženia podniku alebo   časti   podniku   ako   nepeňažný   vklad   do   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva. Platiteľom dane sa stávajú odo dňa nadobudnutia podniku alebo jeho časti...

Zákonodarca v ustanovení § 4 ods. 6 zákona o DPH pre platiteľa stanovil zákonnú povinnosť oznámiť daňovému úradu skutočnosť, na základe ktorej sa stal platiteľom, a to do desiatich dní odo dňa vzniku tejto skutočnosti.

Pre   daňový   úrad   zákonodarca   stanovil   povinnosť   platiteľa   registrovať   pre   daň, vydať   mu   osvedčenie   o   registrácii   pre   daň   a   prideliť   mu   identifikačné   číslo   pre   daň bezodkladne,   najneskôr   do   siedmich   dní   odo   dňa   doručenia   oznámenia   skutočnosti,   na ktorej základe sa stal platiteľom.

V ostatných ustanoveniach zákona o DPH zákonodarca neupravil dispozitívne ani kogentne   pre   daňový   úrad   možnosť   nevydania   osvedčenia   o   registrácii   a   nepridelení identifikačného čísla pre DPH, založeného na právnom názore, podľa ktorého by právnické alebo   fyzické   osoby,   iba   formálne   medzi   rodinnými   príslušníkmi   uskutočňovali   právne úkony s cieľom získať výhodu postavenia platiteľa dane z pridanej hodnoty.

Sťažovateľ   je   názoru,   že   splnil   všetky   zákonom   predpokladané   znaky   postavenia platiteľa   dane priamo zo zákona a daňový úrad bol preto povinný na základe príkazu daného mu zákonnou úpravou registrovať ho pre daň, vydať mu osvedčenie o registrácii pre daň a prideliť mu identifikačné číslo pre daň bezodkladne, najneskôr do siedmich dní odo dňa doručenia oznámenia skutočnosti, na ktorej základe sa stal platiteľom.

Pretože   daňový   úrad   pri   posudzovaní   podmienok   nadobudnutia   postavenia sťažovateľa ako platiteľa DPH priamo zo zákona tieto vykladal extenzívne do takej miery, že   na   vec   aplikoval   podmienky   zákonom   neupravené   a   nevyžadované,   jeho   výklad a aplikácia ustanovenia § 4 ods. 6 zákona o DPH sú ústavne nekonformné a porušujú právo sťažovateľa na spravodlivé konanie.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti BANUR,   s. r. o., so sídlom Košická 44,   821 08 Bratislava, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Oznámením daňového úradu o nevydaní osvedčenia podľa § 4 ods. 6 zákona DPH z 25. júla 2013 sp. zn.: 9101302/5/3574735/2013 porušené boli.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Oznámenie daňového úradu o nevydaní osvedčenia podľa § 4, ods. 6 zákona DPH z 25. júla 2013, sp. zn.: 9101302/5/3574735/2013 a vec vracia Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie.

3. Daňový úrad Bratislava je povinný zaplatiť spoločnosti BANUR, s. r. o. trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 331,12 € (slovom: tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   Advokátskej   kancelárie   ČIČMANEC   & DRAPPANOVÁ s. r. o... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   oznámením   daňového   úradu č. 9101302/5/3574735/2013 z 25. júla 2013 o nevydaní osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej   hodnoty   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

K porušeniu sťažovateľkou označených práv malo dôjsť „oznámením“ daňového úradu, ktorým daňový úrad ako správca dane neakceptoval oznámenie sťažovateľky o tom, že sa stala platiteľkou dane podľa § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty   v   znení účinnom   do   31.   decembra   2013   (ďalej   len   „zákon   o   DPH“),   nevydal sťažovateľke osvedčenie o registrácii a nepridelil jej identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty,   pretože   dospel   k   názoru,   že   predaj   časti   podniku   bol   iba   formálny   medzi rodinnými   príslušníkmi   s   cieľom   získať   výhodu   postavenia   platiteľa   dane   z   pridanej hodnoty.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).

Rozhodnutiami   správnych   orgánov   sa   rozumejú   rozhodnutia   vydané   nimi v správnom   konaní,   ako   aj   ďalšie   rozhodnutia,   ktoré   zakladajú,   menia   alebo   zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 OSP).

Z hľadiska ustálenej praxe súdov rozhodujúcich v rámci správneho súdnictva nie je dôležité   a   rozhodujúce,   ako   je   príslušný   akt   správneho   orgánu   z   hľadiska   jeho   formy označený, ale podstatnou skutočnosťou je to, či správny orgán individuálnym správnym aktom   autoritatívnym   a   právnej   moci   schopným   spôsobom   zasiahol   do   právnej   sféry fyzickej alebo právnickej osoby. Vždy je rozhodujúci vecný obsah aktu a v žiadnom prípade nie   je   rozhodujúce   jeho   formálne označenie.   Pokiaľ   je príslušný   akt   správneho   orgánu označený či už „oznámenie“, alebo „upozornenie“, alebo „opatrenie“, príp. je označený iným spôsobom, nie je takáto skutočnosť rozhodujúca pre otázku posúdenia prípustnosti súdneho prieskumu, ale rozhodujúcou skutočnosťou je to, či správny orgán svojím aktom autoritatívnym a právnej moci schopným spôsobom zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej   osoby   (pozri   napr.   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Sžo 23/2012 z 30. januára 2013).

Je zrejmé, že nevydaním osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty mohlo byť   zasiahnuté   do   právneho   postavenia   sťažovateľky,   keďže   zákon   o   DPH   spája s postavením   platiteľa   dane   z   pridanej   hodnoty   celý   rad   oprávnení   a   povinností. V okolnostiach prípadu sťažovateľky by napríklad v situácii, ak by daňový úrad akceptoval oznámenie sťažovateľky a vydal by osvedčenie o registrácii pre daň podľa § 4 ods. 6 zákona o   DPH,   sťažovateľka   získala   postavenie   platiteľky   dane   bez   súčasnej   povinnosti   platiť zábezpeku na daň podľa § 4c zákona o DPH.

Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k namietanej nezákonnosti oznámenia daňového úradu bol na základe správnej žaloby oprávnený rozhodnúť v rámci správneho súdnictva všeobecný   súd.   Túto   právomoc   všeobecného   súdu   nemožno   nahradiť   konaním   pred ústavným   súdom   (mutatis   mutandis   IV.   ÚS   78/04).   Ústava   a   zákon   o   ústavnom   súde vylučujú, aby si sťažovateľ vyberal spôsob ochrany svojho základného práva a orgán, pred ktorým ho uplatní, čo je vyjadrené princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu.

Vychádzajúc   z uvedeného,   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   pred   právomocou ústavného   súdu   ešte   existoval   iný   (všeobecný)   súd,   ktorý   bol   v   prvom   rade   povolaný poskytnúť ochranu označených práv sťažovateľky, ktorých porušenie namieta, a preto jej sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie [čl. 127 ods.   1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. m. m. III. ÚS 310/07, IV. ÚS 276/08, IV. ÚS 216/2010, III. ÚS 540/2011)].

V   dôsledku   odmietnutia   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014