znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 46/2012-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B., právne zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 671/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný   súd“)   bola 1.   augusta 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 21 C 671/04 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla: «... Približne v marci 2000 sa dohodla firma E. (žalobca) s vlastníkom...rodinného domu na začatí postupnej rekonštrukcie...

OS Ba I dňa 25. 11. 2004 (pod č. 21 C 671/2004) návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

... Okresný súd Bratislava I... žalobu v celom rozsahu rozsudkom č. 21 C 671/2004 z 27. 04. 2007 zamietol. Voči tomu podala procesná strana žalobcu (sťažovateľa v kontexte tejto   ústavnej   sťažnosti)   odvolanie.   KS   v   Bratislave   si   osvojil   názor   žalobcu   o insuficientnom   a   unáhlenom   rozhodnutí   súdu   1.   inštancie.   Preto   uznesením   č.   2   Co 298/2007   z   29.   08.   2008   KS   v   Bratislave   cit.   rozsudok   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie prvostupňové konanie.

Dňa 28. 07. 2010 OS BA I na základe zmluvy o cesii práv z firmy E. na firmu B. a spoločnej žiadosti o zámenu účastníctva na strane žalobcu rozhodol, že novým žalobcom - titulom singulárnej sukcesie - bude s.r.o. B. (sťažovateľ v kontexte tejto ústavnej sťažnosti). Zmyslom   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   je   zaručiť   každému   prístup   k   súdnej   ochrane a k súdu ako k orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc podľa čl. 142 Ústavy SR. Základné   právo   zaručené   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   právo   zaručené   v   čl.   6   ods.   1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, prijatý v Ríme dňa 4. 11. 1950, plus štrnásť dodatkových protokolov k nemu (ďalej len Dohovor) umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania.   Ak   teda   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   splní   predpoklady   ustanovené zákonom,   súd   jej   musí   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postavenia   vyplývajú.   K   odňatiu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR by podľa ustálenej judikatúry ÚS SR došlo vtedy,   pokiaľ   by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (PL.   ÚS   139/2002,   I.   ÚS   22/2003, I. ÚS 52/2003). Reálna nečinnosť OS Ba I v čase od septembra 2008 dodnes, je v očiach sťažovateľa prejavom odmietania OS Ba I v danej veci konať a rozhodovať.

Len čo sa súdne konanie začalo, musí v ňom súd i bez ďalších návrhov postupovať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá (§ 100 ods. 1 prvá veta OSP). V zmysle ustálenej judikatúry ÚS SR: „... je odstránenie stavu právnej neistoty podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ - IV.ÚS 59/2003, I.ÚS 89/1999. Vážnosť akú ÚS SR pripisuje právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako aj - v istom zmysle a do istej miery - stotožňovanie tohto práva a princípu právnej istoty vidíme vo viacerých rozhodnutiach ÚS SR - I.ÚS 183/2006, II.ÚS 61/1998, II.ÚS 3/2000. Totožnosť predmetného práva a princípu právnej istoty je identitou predmetu a účelu ochrany poskytovanej zo strany ÚS SR. Ochranou práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov chráni ÚS SR jeden konkrétny rozmer princípu právnej istoty; rozmer spočívajúci v nároku účastníka konania na odstránenie stavu právnej neistoty v dobe, ktorá nie je neprimerane dlhá, ani neplynie zbytočne...

Hovorí sa o jednom z aspektov „spravodlivého procesu“ - m. m. IV.ÚS 312/2004: teda o celkovej dĺžke, rýchlosti a plynulosti súdneho konania, ktoré tvoria obsah základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote)...

Neefektívna práca OS Ba I v čase od podania žaloby (v októbri 2004) do vrátenia veci na nové konanie (v septembri 2008) a reálna nečinnosť OS Ba I v čase po septembri 2008   dodnes   -   sú   istotne   faktormi,   aby   bolo   oprávnene   možné   hovoriť   o   zbytočných prieťahoch v konaní zo strany Okresného súdu Bratislava I - m. m. II.ÚS 41/2000. Tvrdíme, že opísaná situácia je nezlučiteľná s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Taká   zdĺhavosť   konania   totiž   v   princípe   predlžuje   stav   právnej   neistoty   dotknutých subjektov do tej miery, že sa ich právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ohrozuje ho vo svojej podstate.

Žiadna faktická zložitosť konania nemôže ospravedlniť stav, keď sa v danej veci rozhodne po uplynutí viac ako štyroch rokov od podania návrhu, pretože strana sťažovateľa bola   dlhodobo   vystavená   právnej   neistote,   negatívne   ovplyvňujúcej   jej   život   —   m.   m. II. ÚS 32/2003.

Ani   počet   účastníkov   konania   nie   je   dôkazom   zložitosti   veci.   Problémy   napr. v zabezpečení prítomnosti účastníkov konania na pojednávaní tiež nemožno kvalifikovať ako dôvod na hodnotenie veci ako zložitej - II.ÚS 48/1996...

Správanie účastníkov súdneho konania (presnejšie povedané skúmanie, či správanie sťažovateľa v predmetnej veci podstatným spôsobom neprispelo k predĺženiu predmetného konania):

...   Oproti   právu   účastníka   konania   na   efektívny,   rýchly   a   účelný   postup   súdu v sporovom konaní, teda právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, stojí jeho procesná   povinnosť   prispievať   k   dosiahnutiu   účelu   súdneho   konania,   napr.   včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností (v zmysle § 101 ods. 1 OSP)   -   tak   IV.ÚS   244/2004.   Tvrdíme,   že   k   celkovej   dĺžke   konania   žiadnym   spôsobom neprispelo správanie sťažovateľa - argumentum a contrario I.ÚS 100/2002.

ÚS SR poukázal aj na závery vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP). V prípade Buchholz 1981, ako aj v prípadoch Zimmermann a Stein 1983,   resp.   Guincho   1984,   konštatoval   ESĽP,   že   primeranosť   dĺžky   konania   musí   byť v zmysle   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   v   každom   prípade   určená   s   prihliadnutím   na   osobitné okolnosti. Súd prihliada na zložitosť prípadu, ako aj na postup účastníka konania a iných orgánov. Iba zdržovanie súdneho konania, za ktoré zodpovedá účastník konania, oprávňuje prijať záver, že zo strany štátu nedošlo k prekročeniu primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V inom prípade ESĽP konštatoval, že správanie navrhovateľov (sťažovateľov) je objektívnym faktorom - zaň žalovaný štát nenesie zodpovednosť. To treba vziať do úvahy pri rozhodovaní   o   tom,   či   došlo   k   prekročeniu   primeranej   lehoty   podľa   čl.   6   ods.   1   cit. Dohovoru (tak v kauze Erkner a Hofauer 1987).

Aj pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení skúma ÚS SR správanie účastníka konania (sťažovateľa) vo veci. Len ak sťažovateľ prispeje k zbytočným prieťahom, môže mať takáto skutočnosť aj...

Postup involvovaného všeobecného súdu:...   Sťažovateľ   (kvalifikovane   predpísaným   spôsobom   zastúpený)   je   si   vedomý,   že náležitosťou ústavnej sťažnosti je aj skutková a právna konkretizácia potrebná na prijatie veci na ďalšie konanie. Tá musí byť povinne uvedená v rozsahu, v akom by sa ústavná sťažnosť mala prijať na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 ZoÚS) - II. ÚS 117/2005. Preto v tejto ústavnej   sťažnosti   pravdivo   opísal   existujúcu   situáciu.   Pravdivosť   jeho   tvrdení   je verifikovateľná obsahom súdneho spisu, vedeného na OS Ba I pod. č. 21 C 671/2004, resp. na KS Ba pod č. 2 Co 298/2007.

K pozícii sťažovateľa sa viaže aj všeobecne známa, staršia a nespochybnená právna sentencia, že sťažovateľ môže legitímne uplatňovať právo na spravodlivý proces aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo zmene účastníkov - I. ÚS 52/2001. Nevieme o tom, že by medzičasom   prišlo k principiálnemu zrušeniu   právneho názoru   Ústavného   súdu SR. Preto dnešná pozícia sťažovateľa (teda firmy B.) pred ústavným súdom musí involvovať aj práva na spravodlivý proces v štádiu konania pred všeobecným súdom, ktoré predchádzalo zmene účastníkov, lebo „rozkúskovanie“ práv a povinností pri singulárnej sukcesii, či ináč povedané odlišné vnímanie práv a povinností pred uskutočnením singulárnej sukcesie a po nej,   ba   dokonca   akési   „zahladenie“   nezákonného,   či   protiústavného   postupu   orgánov verejnej   moci   pred   uskutočnením   procesnej   singulárnej   sukcesie,   je   teórii   práva   úplne neznáme, ak nechceme priamo použiť slovo absurdné.

Tvrdíme, že uvedeným postupom Okresného súdu Bratislava I došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Preto podávame túto ústavnú sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Právne rušivý stav v neprospech žalobcu (sťažovateľa v danom kontexte ústavnej sťažnosti), vyplýva   najmä   z   toho,   že   prvostupňový   súd   nepostupuje   od   septembra   2008   v   zhode s platným právom, čím porušuje základné práva a slobody sťažovateľa. Nutnosť podania ústavnej   sťažnosti   v   legitímnom   záujme   sťažovateľov   odôvodňuje   bezvýchodiskovosť situácie,   ktorej   vážnosť   vníma   sťažovateľ   mimoriadne   citlivo   predovšetkým   z   dôvodu zlyhania súdneho orgánu ochrany práva.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol: «Postupom   porušovateľa   (OS   Bratislava   I)   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa   na   verejné   prerokovanie   veci   v   súdnom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov. Konkrétne porušovateľ svojím postupom porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď   bez   zjavných   príčin   a   najmä   vzhľadom   na   charakter   prejednávanej   veci,   svojou protrahovanou   nečinnosťou   spôsobuje   sťažovateľovi   veľké   ťažkosti.   Predmetná   vec   zo skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej náročnosti a právnej zložitosti - ba dá sa povedať, že v činnosti justície je obvyklá; „technológia“ preukazovania situácie a rozhodovania o zmluvách o stavebných prácach je súdom dostatočne známa a po dlhých desaťročiach až rutinná. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v napádanom konaní, pokazujeme   aj   na   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   OSP),   ktorý   súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.... Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp.zn.: 21 C 671/2004 porušil právo s.r.o. B., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Okresnému súdu Bratislava I sa v konaní vedenom pod sp.   zn.:   21 C 671/2004 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke   B.   s.r.o.,...   B.,...   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 5.000,- € (slovom päťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť B. s.r.o.,... B.,..., trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. F...»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 671/04.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   v danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch zásadne považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých   základných   práv,   ktoré   súvisia so základným právom   na súdnu   ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez   zbytočných   prieťahov   a ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu   zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je kvalifikovane právne zastúpená, sťažnosť na prieťahy v konaní nepodala a ani netvrdí, že ju nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom   súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu   predpokladať,   že   by využitie   sťažnosti   podľa   §   17   a nasl.   zákona   o štátnej   správe   súdov   (s   účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods.   1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť predovšetkým z dôvodu neprípustnosti.

Okrem   uvedeného   treba dodať,   že   v okolnostiach   danej   veci   pripadalo do   úvahy odmietnutie sťažnosti aj pre zjavnú neopodstatnenosť.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 225/05, II. ÚS 139/2010).

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh a dopytom na okresnom súde zistil, že predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe právneho predchodcu sťažovateľky – obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., B., ktorá na okresnom súde podala 13. októbra 2004 návrh na vydanie platobného rozkazu proti odporcovi v 1. rade P. O., v 2. rade I. K. a v 3. rade Mgr. J. Č., ktorý bol vedený pod sp. zn. Ro 2490/04. Okresný súd v dôsledku podaného odporu vec previedol do registra „C“. Ďalej bola vec vedená pod sp. zn. 21 C 671/2004. Okresný súd o spore „o zhotovenie diela“ rozhodol rozsudkom 27. apríla 2007. Po odvolaní žalobcu – obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., B., Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 2 Co 298/07 zrušil rozsudok okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 12. marca 2010 konateľ sťažovateľky okresnému súdu oznámil, že „medzi E., s. r. o. a B., s. r. o. došlo k postúpeniu pohľadávky. Novým žalobcom bude teda B., s.r.o. B.“. Dňa   24.   mája   2010   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   požiadala   o   rozhodnutie o zámene účastníkov.

Dňa 21. júna 2010 právna zástupkyňa sťažovateľky doručila doklady preukazujúce prechod práv a povinností.

Dňa 28. júla 2010 okresný súd uznesením č. k. 21 C 671/2004-338 pripustil zámenu účastníka na strane žalobcu, ktorým sa stala spoločnosť B., s. r. o., B.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   do   napadnutého   konania vstúpila   až po právoplatnosti   uznesenia   č.   k.   21   C   671/2004-338,   a to   20.   augusta   2010   v   dôsledku singulárnej sukcesie.

Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   postup   okresného   súdu mohol   posúdiť   len v tej   časti   konania, ktorá   nasledovala po   20. auguste   2010,   keď   sa sťažovateľka   stala   účastníčkou   napadnutého   konania.   Nepodrobil   preskúmaniu   tú   časť konania,   ktorá   sa   týkala   právneho   predchodcu   sťažovateľky,   pretože   v   tom   čase nedochádzalo/nemohlo   dochádzať   k   porušovaniu   základných   práv   sťažovateľky (m. m. I. ÚS 163/2011).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Postup okresného súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne ani takými významnými prieťahmi nevyznačuje.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou preto neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2 ústavy,   a preto   pripadalo   do   úvahy   odmietnutie   tejto   sťažnosti   aj   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2012