znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 46/09-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v spojení   s čl.   12   ods.   1   a 4   a čl.   14   Ústavy   Slovenskej   republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 23 Co 269/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2009   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 12 ods. 1 a 4 a čl. 14 ústavy v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 23 Co 269/08. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 7. januára 2009.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   návrh   na   obnovu   konania   v súvislosti s rozsudkami Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) a krajského súdu, ktoré rozhodli   ako   mafiáni.   Kým   pôvodné konanie   bolo   vedené okresným súdom   pod   sp.   zn. 10 C 34/2005, konanie o obnove sa viedlo pod sp. zn. 16 C 33/2008. Uznesením okresného súdu č. k. 16 C 33/2008-62 z 2. septembra 2008 nebolo sťažovateľovi priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Uznesením krajského súdu č. k. 23 Co 269/08-85 z 26. novembra 2008 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Sťažovateľ je toho názoru, že vzhľadom na svoje   príjmové   a majetkové   pomery   spĺňal   podmienky   na   požadované   oslobodenie od súdnych poplatkov.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 23 Co 269/08 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 26. novembra 2008 a uznesenie okresného súdu z 2. septembra   2008   zrušené.   Sťažovateľ   zároveň   žiada   ústavný   súd,   aby   mu   priznal oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Požaduje   tiež   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 16 600 eur.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 23 Co 269/08-85 z 26. novembra 2008 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 16 C 33/2008-62 z 2. septembra 2008 o nepriznaní   oslobodenia   od   platenia   súdnych   poplatkov   sťažovateľovi.   Okresný   súd nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na skutočnosť, že majetkové pomery sťažovateľa to neodôvodňujú. Zistil totiž, že sťažovateľ vlastní byty v B. a v Ž., pričom do 6. júla 2004 vlastnil byt aj v obci V., ktorý predal za 1 992 000 Sk. Odpredal aj pozemky v katastrálnom území obce V. 6. septembra 2007 za 200 000 Sk. Dostal odškodnenie vo výške 10 000 eur na základe rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „Európsky súd“) z 8. novembra 2005, vo výške 4 800 eur na základe rozsudku Európskeho súdu z 27. júna 2006, vo výške 70 000 Sk na základe nálezu ústavného súdu zo 6. decembra 2006 a vo výške 20 000 Sk na základe nálezu ústavného súdu z 23. augusta 2006. Tvrdenie o pôžičke od sestry sťažovateľ nijako nepreukázal. Podľa názoru krajského súdu treba uznesenie okresného súdu považovať za vecne správne,   lebo sa zakladá na rozsiahlom   dokazovaní,   ktoré   bolo   správne   vyhodnotené.   Súčasné   majetkové   pomery sťažovateľa sú také, že zaplatením súdneho poplatku v sume 3 000 Sk nebudú ohrozené jeho základné životné potreby. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 5. januára 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Predovšetkým   treba   zásadne   uviesť,   že   k   zásahu   do   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nedochádza   nepriznaním   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   ale   až následným   zastavením   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku,   lebo   iba   týmto rozhodnutím   dochádza   k odmietnutiu   poskytnúť   súdnu   ochranu.   Z tohto   pohľadu   preto ústavný súd nenachádza bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, a označenými právami podľa ústavy a dohovoru.

Nad rámec už uvedeného možno ešte konštatovať, že majetkové pomery sťažovateľa zistené   všeobecnými   súdmi   (správnosť   ktorých   sťažovateľ   v podstate   nespochybňuje) naozaj vedú k záveru o akceptovateľnosti uznesenia krajského súdu. Nemožno teda toto uznesenie považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009