znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 46/08-68

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť N. P., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv upravených v čl. 20 a čl. 39 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv upravených v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 30   Dohovoru   Medzinárodnej   organizácie   práce   č.   95   o invalidných,   starobných a pozostalostných dávkach a v čl. 64 a čl. 67 písm. c) Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia postupom Sociálnej poisťovne v konaní vedenom pod sp. zn. 566 022 6176; vo veci namietaného porušenia jej základných práv upravených v čl. 20, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv upravených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   práva   upraveného   v   čl.   30   Dohovoru   Medzinárodnej   organizácie   práce   č.   95 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach a práva podľa čl. 64 a čl. 67 písm. c) Dohovoru   Medzinárodnej   organizácie   práce   č. 102   o minimálnej   norme   sociálneho zabezpečenia postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho rozhodnutím č. k. 2 Sd 34/05-32; vo veci namietaného porušenia jej základných práv upravených v čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, jej práv upravených v čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v   čl.   30   Dohovoru   Medzinárodnej   organizácie   práce   o invalidných,   starobných a pozostalostných dávkach a v čl. 64 a čl. 67 písm. c) Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 70/2005 a v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 8/2006; vo veci namietaného porušenia jej základného práva upraveného   v   čl.   47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 8/2006 a vo veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   19   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 1 Charty základných práv Európskej únie v spojení s bodom 5 nariadenia Rady   ES   č.   859/2003   zo   14.   mája   2003,   čl.   34   ods.   1,   2   a 3   Charty   základných   práv Európskej únie v spojení s bodom 5 nariadenia Rady ES č. 859/2003 zo 14. mája 2006, čl. 20 Charty základných práv Európskej únie v spojení s bodom 5 nariadenia Rady ES č. 859/2003 zo 14. mája 2003 a v spojení s čl. 3 ods. 1 písm. e) a f) smernice č. 2000/43/ES, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2007 doručená sťažnosť N. P. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základných práv upravených v čl. 20 a čl. 39 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a práv   upravených   v   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), v čl. 30 Dohovoru Medzinárodnej   organizácie   práce   č.   95   o invalidných,   starobných   a pozostalostných dávkach (ďalej len „dohovor č. 95“) a v čl. 64 a čl. 67 písm. c) Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia (ďalej len „dohovor č.   102“)   postupom   Sociálnej   poisťovne   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   566   022   6176; vo veci porušenia jej základných práv upravených v čl. 20, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv upravených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   v čl. 1   dodatkového   protokolu,   práva upraveného v čl. 30 dohovoru č. 95 a práva podľa čl. 64 a čl. 67 písm. c) dohovoru č. 102 postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozhodnutím č. k. 2 Sd 34/05-32;   vo veci   namietaného porušenia jej   základných   práv upravených   v čl.   12 ods. 1 a 2, čl. 20, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, jej práv upravených v čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, v čl. 30 dohovoru č. 95 a v čl. 64 a čl. 67 písm. c) dohovoru č.   102   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 70/2005 a v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 8/2006 a vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, čl. 1 Charty základných práv Európskej únie v spojení s bodom 5 Nariadenia rady   ES   č. 859/2003   zo   14.   mája   2003,   čl.   34   ods.   1,   2   a 3   Charty   základných   práv Európskej únie v spojení s bodom 5 nariadenia Rady ES č. 859/2003 zo 14. mája 2006, čl. 20 Charty základných práv Európskej únie v spojení s bodom 5 nariadenia Rady ES č. 859/2003 zo 14. mája 2003 a v spojení s čl. 3 ods. 1 písm. e) a f) smernice č. 2000/43/ES doplnenej   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   28.   februára   2007   v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní jej vdovského dôchodku, resp. o zastavení jeho vyplácania.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka namieta aj porušenie ďalších práv ako tých, ktoré sú obsiahnuté v petite na rozhodnutie, poukazuje na absenciu svojho povinného právneho zastúpenia z dôvodu jej hmotnej núdze a žiada o jeho ustanovenie ústavný súd.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   práv   konaním   Sociálnej   poisťovne, krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, a to tak v odvolacom, ako aj dovolacom konaní.

Vychádzajúc   z čl.   127   ods.   1   ústavy   a z princípu   subsidiarity   ústavného   súdu pri poskytovaní ochrany základných práv sťažovateľov ústavný súd odmietol časť sťažnosti sťažovateľky,   v ktorej   namietala   porušenie   svojich   práv   konaním   Sociálnej   poisťovne, krajského súdu a najvyššieho súdu v odvolacom konaní pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   osobitne   posúdil   časť   sťažnosti   sťažovateľky,   v ktorej   namietala porušenie svojich práv dovolacím konaním najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 8/2006, a dospel k záveru, že sťažnosť je v časti, v ktorej namietala porušenie čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru zjavne neopodstatnená.   Ústavný   súd   pritom   vychádzal   z posúdenia   odôvodnenia   rozhodnutia vydaného v tomto konaní, keď najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sdo 8/2006 z 28. novembra 2006 ako dovolací súd zamietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 So 70/2005 z 3. novembra 2005.

Vo svojom odôvodnení najvyšší súd uviedol:„Odporkyňa sa písomne k dovolaniu navrhovateľky nevyjadrila.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   dovolací,   preskúmal   napadnuté rozhodnutie   ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   a dospel   k záveru,   že   dovolaniu navrhovateľky nebolo možné vyhovieť.

Skutkový stav vo veci sporným nebol. Odporkyňa priznala navrhovateľke vdovský dôchodok od 29. januára 2002, ktorý jej vyplácal po dobou jedného roka, ktorý však jej bol odňatý rozhodnutím z 29. januára 2003, pretože po uvedenom dni nespĺňala podmienky na jeho výplatu.

Na   základe   ďalšej   žiadosti   navrhovateľky,   odporkyňa   rozhodnutím   zo   dňa 27. januára 2005 zamietla jej žiadosť o vyplácanie vdovského dôchodku s poukazom na to, že nespĺňala zákonom stanovené podmienky pre jej výplatu.

Podmienky   pre   priznanie   vdovského   dôchodku   navrhovateľky   boli,   v súlade so zákonom, posudzované podľa § 46 zákona č. 100/1988 Zb.

Tam uvedené podmienky boli taxatívne uvedené a pre splnenie nároku na vyplácanie vdovského dôchodku museli byť splnené všetky zákonom stanovené podmienky a nie iba niektoré   z nich.   Z toho   pohľadu   odporkyňa   preskúmala   žiadosť   navrhovateľky a konštatovala, čo následne súd akceptoval, že navrhovateľka nespĺňala podmienky zákona. Odporkyňa vo svojom rozhodnutí, ako aj krajský súd, podrobne rozpísal zákonom stanovené podmienky pre výplatu vdovského dôchodku.

Z nich vyplynulo, že navrhovateľka nesplnila zákonom stanovené podmienky a tak nebolo možné tento nárok obnoviť.

Navrhovateľka však svoj nárok zakladala predovšetkým na Dohovore. Dohovor je všeobecnou   deklaráciou,   ktorá   však   oprávňuje   každú   krajinu   upraviť   si   vlastný   zákon na svoje   vlastné   podmienky.   Všeobecná   deklarácia   nie   je   záväzná,   pokiaľ   jej   obsah je zakotvený   v   konkrétnom   právnom   predpise.   Na   základe   toho   bolo   preto   potrebné konštatovať,   že   Slovenská   republika   akceptovala   Dohovor,   na   konkrétne   podmienky upravila možnosť riešenia otázok sociálneho zabezpečenia. Tak riešila aj otázku vyplácania vdovského dôchodku, a to na konkrétne podmienky. Sprísnenie vyplácania sociálnych dávok v krajine ešte neznamená, že tieto sa vyplácajú, resp. nevyplácajú v rozpore s Dohovorom. Konkrétnosť právneho predpisu záleží nielen na otázkach všeobecného charakteru ale aj na ekonomických   a iných   podmienkach   tej – ktorej   krajiny   a   na   filozofii   vyplácania sociálnych dávok.

Posudzujúc   vec   z tohto   aspektu,   aj   dovolací   súd   dospel   k záveru,   že   zákon č. 100/1988 Zb., podľa ktorého sa nárok navrhovateľky posudzoval, nevybočoval z medzí Dohovoru, obsahom bol v súlade s ním.

Za tých okolností preto odporkyňa, ako aj súdy, boli povinné rešpektovať platnú právnu úpravu v Slovenskej republike, ktorá bola uvedená v citovanom zákone.

Vychádzajúc preto z uvedeného, aj dovolací súd dospel k záveru, že odporkyňa vec po skutkovej a právnej stránke posúdila v súlade so zákonom, preto dovolací súd zamietol dovolanie navrhovateľky, postupujúc podľa ustanovenia § 243b ods. 1 OSP.

O náhrade   trov   dovolacieho   konania   rozhodol   súd   podľa   §   250k   ods.   1   OSP v spojení s § 250l OSP a § 224 ods. 1 OSP.“

Ochranu   namietanému   porušeniu   vlastníckeho   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   20 ústavy   a podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   poskytujú   všeobecné   súdy,   a preto na rozhodovanie   o   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky   nemal   ústavný   súd   právomoc rozhodovať;   rovnako   nemal   právomoc   preskúmavať   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   – preskúmaval ho krajský súd - ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré preskúmal súd dovolací.

Čo sa týka posúdenia tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta, že dovolací súd neposúdil jej návrh z hľadiska čl. 39 ústavy a čl. 58 dohovoru č. 102, čím sťažovateľka argumentuje,   ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   neboli   splnené   podmienky   na   vyhovenie dovolaniu sťažovateľky z toho dôvodu, že dohovor č. 102 zaväzuje štát, nezakladá práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb tak, aby úprava v ňom obsiahnutá mala prednosť pred zákonom. Podľa čl. 39 ods. 3 ústavy podrobnosti o právach podľa čl. 39 ods. 1   a 2   ústavy   ustanoví   zákon.   Článok   60   dohovoru   č.   102   umožňuje   nárok na pozostalostnú   dávku   urobiť   závislou   od   toho,   že   sa   podľa   vnútroštátnych   právnych predpisov ustanoví, ktorá osoba sa považuje za odkázanú, neschopnú postarať sa o svoje živobytie; a vnútroštátne predpisy pritom môžu ustanoviť, že sa výplata dávky za určitých podmienok zastavuje. Pokiaľ zákonodarca využil (aplikoval) takúto možnosť ustanovenia podmienky   vzniku   nároku   na   túto   pozostalostnú   dávku,   nepostupoval   v rozpore so sťažovateľkou   označenými   článkami   dohovoru   č.   102,   ktorých   porušene   namieta, a neporušil   sťažovateľkou   označené   články   tohto   dohovoru   a ani   jej   základné   práva na sociálne zabezpečenie.

Sťažovateľka   ďalej   namieta   porušenie   svojich   hmotných   práv   na   zabezpečenie z dôvodu   straty   živiteľa.   Domáhať sa   ochrany   týchto   práv   možno   však   len   v medziach zákonov,   ktoré   toto   základné   právo   vykonávajú,   čo   však   sťažovateľka   nepreukázala, a aj napriek   tomu   ich   namieta.   Aj   táto   časť   sťažnosti   je   z toho   dôvodu   zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka namietala aj porušenie čl. 47 ods. 2 ústavy, a to práva na právnu pomoc pred súdmi, a čl. 48 ods. 2 ústavy, a to práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že dovolacie konanie je osobitným druhom občianskoprávneho procesu a dokazovanie sa nevykonáva. Čo sa týka pojednávania, toto sa spravidla nenariaďuje, a to, či sa pojednávanie nariadi, je vecou posúdenia dovolacieho súdu.   Z toho   dôvodu   je   aj   táto   časť   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorou   namieta   priamosť a ústnosť konania a možnosť vyjadriť sa k dôkazom a vyjadreniam, zjavne neopodstatnená.

Ak   sťažovateľka   namieta,   že   nemala   možnosť   podať   stanovisko   k   vyjadreniu odporcu k jej dovolaniu, ústavný súd uvádza, že jednak takúto povinnosť dať vyjadrenie k dovolaniu na ďalšie stanovisko dovolateľovi dovolací súd zákonom ustanovenú nemá, a jednak   odporca   žiadne   vyjadrenie   k dovolaniu   nepodal   a vo   vyjadrení   k odvolaniu len stručne uviedol, že „žiada napadnuté rozhodnutie potvrdiť“, takže postup najvyššieho súdu, ako odvolacieho súdu i dovolacieho súdu vzhľadom na aplikovanie čl. 46 ods. 1 ústavy   v spojení   s čl. 51   ods.   1   ústavy,   nesignalizuje   možnosť   vyslovenia   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z toho dôvodu je aj táto časť sťažnosti zjavne neopodstatnená.

Najvyšší   súd   sa   dovolaním   sťažovateľky   neodmietol   zaoberať,   posúdil   obsah dovolania a to, že dovolaniu nevyhovel, nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Dôvod na vyslovenie porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy spočívajúci v tom, že najvyšší súd nevyhovel návrhu sťažovateľky na predloženie veci ústavnému súdu na zaujatie stanoviska z dôvodu, že medzinárodná zmluva je nejasná, taktiež neobstojí, lebo to opäť nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, preto je sťažnosť aj v tomto smere zjavne neopodstatnená.

Zjavne   neopodstatnená   je   aj   tá   časť   sťažnosti   sťažovateľky,   v ktorej   namieta porušenie   čl.   154   ods.   1   a 2   ústavy   a čl.   152   ods.   4   ústavy.   Označené   články   ústavy neobsahujú úpravu   základných   práv a slobôd,   ktorých   ochrany sa   sťažovateľka domáha sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Rovnako tak čl. 1 ods. 1 ústavy.

V nadväznosti na tieto závery ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   toto   rozhodnutie   ústavného   súdu   bolo   už   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008