znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 46/07-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť W., s. r. o., so sídlom K., zastúpenej advokátom JUDr. M. J.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 229/97 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť W., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2006 doručená sťažnosť W., s. r. o., so sídlom K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 229/97.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 229/97 sa žalobou podanou okresnému súdu 27. marca 1997 sťažovateľka domáhala od   žalovaného „zaplatenia   schodku   na   zverených   hodnotách   vo   výške   26. 135,-   Sk a príslušenstvo“.   Podľa   tvrdení   sťažovateľky   okresný   súd   síce   v danej   veci   už   vyhlásil rozsudok 26. januára 2006, avšak v období pred jeho vyhlásením sa postup okresného súdu vyznačoval   zbytočnými   a   neodôvodnenými   prieťahmi,   čím   sa   predlžoval   stav   právnej neistoty sťažovateľky.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „(...) I keď už vo veci bol vydaný rozsudok súdu prvého stupňa nemožno opomenúť tú skutočnosť, že v období medzi 11. 5. 1999 a 10. 2. 2005 súd vo veci nekonal. Ak súd vo veci nekoná v podstate v období 6 rokov, vo veci nevytyčuje pojednávania, nevykonáva procesné úkony, takáto nečinnosť súdu nie je akceptovateľná.

(...) Okresný súd Košice II vo veci spôsobil rozsiahle prieťahy v súdnom konaní, ktoré navyše boli úplne zbytočné. Žaloba bola podaná v roku 1997, rozsudok vydaný v roku 2006 a v období súdneho konania na súde prvého stupňa od roku 1999 do roku 2005 súd prakticky vôbec nekonal a predmetným prípadom sa nezaoberal. Nie je mysliteľné, aby spor v takejto veci od podania žaloby do jeho právoplatného skončenia (ktoré i toho času je v nedohľadne) trval 10 i viac rokov. Nejde právne ani skutkovo o zložitú vec, ktorú bolo možné za účinného použitia prostriedkov, ktoré konajúci súd mal k dispozícii - inštitútov občianskeho procesného práva, okresný súd však nie len, že konanie viedol používaním inštitútov   nesprávnych,   prípadne   ich   využíval   neefektívne,   okresný   súd   vo   veci   vôbec nekonal.

(...) Predstava sťažovateľky o konaní pred súdom bez zbytočných prieťahov je hlboko otrasená, ak na rozsudok súdu prvého stupňa v tejto veci musela čakať 9 rokov. (...)“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C/229/1997 porušil základné právo W., s. r. o. aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a aby sa jej vec prejednala v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. W., s. r. o. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 130.000,- Sk, ktoré je jej Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. W., s. r. o. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 5.788,- Sk (2 x 2.730,- Sk úkon právnej pomoci - § 11/2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a 2 x 164,- Sk paušálna náhrada - § 16/3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z.), ktorú je Okresný súd Košice II povinný jej vyplatiť na účet advokáta JUDr. M. J. do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

V súlade   so   svojou   judikatúrou   (II.   ÚS   32/00,   I.   ÚS   29/02,   IV.   ÚS   61/03, II. ÚS 298/06) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy a právu zaručenému v čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde   uplatnená   v čase,   keď   k namietanému   porušeniu   označeného   práva   došlo   alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Z obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh ústavný   súd   zistil,   že   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 C 229/97 okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom z 26. januára 2006, ktorým žalobe   sťažovateľky   vyhovel   v celom   rozsahu.   Proti   rozsudku   podal   19.   apríla   2006 žalovaný odvolanie, v dôsledku čoho okresný súd 11. mája 2006 predložil spis Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý o odvolaní konal pod sp. zn. 6 Co 209/06.

Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 229/97 bola ústavnému   súdu   doručená   (6.   júna 2006,   na   poštovú   prepravu   podaná   5.   júna   2006), t. j. po tom, ako okresný súd vo veci vyhlásil rozsudok (26. januára 2006) a predložil spis s opravným prostriedkom na rozhodnutie krajskému súdu (11. mája 2006). V čase podania sťažnosti   už   okresný   súd   nebol   oprávnený   vo   veci   konať,   nemohol   ovplyvniť   priebeh konania, a teda ani porušiť základné právo sťažovateľky zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   vyhlásením   rozsudku   vo   veci   samej (26. januára 2006) a jeho doručením okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom   na   čl.   2   ods.   2   ústavy   ako   vec,   v   ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Tieto skutočnosti viedli k záveru ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   navyše   zistil,   že odvolacie konanie o odvolaní žalovaného z 19. apríla 2006 vedené krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 209/06 bolo skončené bez vydania meritórneho rozhodnutia 1. decembra 2006, keď krajský súd listom vrátil spisový materiál okresnému súdu za účelom dopracovania uznesenia o žiadosti žalovaného priznať mu oslobodenie od súdnych poplatkov za podané odvolanie. Po doručení spisu 1. januára 2007 okresný súd dopracoval uznesenie sp. zn. 19 C 229/97 z 25. januára 2007, ktorým priznal žalovanému oslobodenie od súdnych poplatkov a následne   po   viacnásobných   pokusoch   o doručenie   uznesenia   žalovanému   postúpil 28. marca 2007 spis opätovne krajskému súdu na odvolacie konanie, ktoré je krajským súdom dosiaľ vedené pod sp. zn. 6 Co 119/07.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody   sťažovateľky   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou sťažnosti na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2007