znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 46/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   Dušana   Ďurďoviča   -   Stavebně   obchodní firma Hodonín, Měšťanská 9, a akad. mal. a soch. M. T., bytom B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 14 C 779/01-529   z   26.   mája   2004   a   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 167/04-560 z 23. novembra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   Ing.   Dušana   Ďurďoviča   -   Stavebně   obchodní   firma   Hodonín a akad. mal. a soch. M. T. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2005 doručená sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča - Stavebně obchodní firma Hodonín, Měšťanská 9, a akad. mal. a soch. M. T., bytom B., (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú, že postupom a rozhodnutím Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 779/01-529 z 26. mája 2004 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu   v   Trenčíne   č.   k.   19   Co   167/04-560   z 23.   novembra   2004   došlo   k   porušeniu   ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Týmito postupmi a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu došlo k zastaveniu konania o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Dôvodom   bolo   to,   že   sťažovatelia   nezaplatili   súdny   poplatok   (§   10   ods.   2   zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra trestov v znení neskorších predpisov).

Sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   rozhodoval   o   porušení   označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, a priznal im finančné zadosťučinenie 100 000 Sk za zbytočné prieťahy.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môžu odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Z uvedeného vyplýva, že medzi tie podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti,   patrí   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   jej prerokovanie   a   rozhodnutie.   Na   konanie   a   rozhodovanie   o   porušení   základných   práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby je ústavný súd oprávnený len vtedy, ak im ochranu neposkytujú iné súdy, bez ohľadu na to, či v riadnom alebo opravnom konaní.

2. Ústavný súd z predložených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 779/01 došlo k právoplatnému zastaveniu konania pre nezaplatenie   súdneho   poplatku.   Zastavenie   konania   znamená, že   súdy   odmietli   vo   veci konať a rozhodnúť,   pretože   nebola   splnená   vecná   podmienka   na   konanie   súdu   vo   veci samej, zaplatenie súdneho poplatku.

Ochranu základnému právu, porušenie ktorého sťažovatelia namietali (t. j. právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru), však v tomto prípade poskytujú všeobecné   súdy   na   základe   dostupných   právnych   prostriedkov   nápravy,   ktoré   súčasne možno považovať za účinné právne prostriedky ochrany pred namietaným porušením ich označeného základného práva. Z priloženého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd zistil, že proti nemu riadny opravný prostriedok nie je prípustný, súčasne však poukazuje na to, že sťažovatelia nevyužili dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Dovolanie   z   dôvodu   uvedeného   v   §   237   písm.   f)   OSP   (postupom   súdu   bola účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom)   bolo   v prípade   sťažovateľov prípustné a v súlade s § 243b ods. 1 OSP ho možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.   6   dohovoru   (podobne   ústavný   súd   už   rozhodol   vo   veciach   sp.   zn.   I.   ÚS   31/00, II. ÚS 13/00, II. ÚS 41/03).

Aj   doterajšia   súdna   prax   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ako   súdu dovolacieho   potvrdzuje,   že   dovolanie   v prípadoch   zmätočnosti   konania,   ktorá   spočíva v odňatí možnosti konať pred súdom v dôsledku zastavenia konania [§ 237 písm. f) OSP], predstavuje efektívny prostriedok ochrany práv účastníkov občianskeho súdneho konania v systéme   všeobecného   súdnictva   (z   publikovanej   judikatúry   je   to   R   50/97, z nepublikovanej   judikatúry   je   to   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Cdo 43/98 z 25. marca 1999). Ak preto: „okresný a krajský súd zastavili konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku, hoci pre takýto záver neboli dané dôvody, zabránili tým žalobcovi, aby jeho žalobný návrh bol posudzovaný meritórne, čím bol zároveň naplnený tvrdený dovolávací dôvod podľa ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“, takže „zastavenie   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   podľa   §   10   ods.   2   zákona č. 71/1992 Zb.,   hoci   pre   tento   postup   nebol   zákonný   dôvod,   je   odňatím   možnosti účastníkovi   konať   pred   súdom   podľa   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku“   (Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky 5 - 6/1997, č. 50).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   ochranu   proti   porušeniu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade poskytuje Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v dovolacom   konaní,   a   preto   nie   je   daná   právomoc ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 49 zákona o ústavnom súde).

3. Pokiaľ sťažovatelia namietali zbytočné prieťahy a aj porušenie základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   treba   uviesť,   že   konanie pred   všeobecnými   súdmi   vo   veci sp. zn. 14 C 779/01 právoplatne skončilo uznesením krajského súdu z 23. novembra 2004 pred doručením sťažnosti ústavnému súdu. Preto v súlade so stabilizovanou judikatúrou ústavného   súdu   je   sťažnosť   v   tejto   časti   zjavne   neopodstatnená   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2005