znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 46/02-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Klučku   a zo   sudcov   Alexandra   Bröstla   a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti JUDr. F. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. M., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 25/98 takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. F. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 25/98   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. marca 2002 doručené podanie JUDr. F. M., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), označeného ako „Návrh na začatie konania o sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR“, ktorým namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a z medzinárodnej zmluvy uvedenej v čl. 127 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 25/98.

Sťažovateľ   okrem   rozhodnutia   ústavného   súdu   o porušení   jeho   základného   práva požaduje, aby ústavný súd rozhodol

-   že   sa   krajskému   súdu   zakazuje   pokračovať   v porušovaní   uvedených   ľudských   práv a základných slobôd,

-   že   sa   navrhovateľovi   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie (80 000 Sk, resp. 100 000 Sk),

- že sa krajskému súdu ukladá uhradiť navrhovateľovi jeho trovy konania v zmysle § 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) cca 20 000 Sk.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal 28. mája 2002 sťažnosť na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľa a krajský súd, aby sa vyjadrili ku konaniu ústneho pojednávania, a krajský súd vyzval aj na vyjadrenie sa k sťažnosti.

Sťažovateľ aj krajský   súd ústavnému súdu   oznámili,   že netrvajú na tom,   aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Krajský súd k sťažnosti sťažovateľa uviedol:„Vec účastníkov navrhovateľa JUDr. F. M.,   bytom B. proti odporcovi Jednotné spotrebné   družstvo   B.,   B.   o určenie   neplatnosti   uznesenia   zasadnutia   zhromaždenia delegátov je vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 35 Cb 25/98. Na tunajší súd predmetná vec napadla dňa 19. 6. 1998.

Prvý úkon zo strany zákonného sudcu bol vykonaný dňa 15. 2. 2000, keď vyzval navrhovateľa   na   doplatenie   súdneho   poplatku   v sume   1   000,-   Sk   a zároveň   dal   pokyn kancelárii o doručenie kópii návrhu odporcovi s výzvou, aby sa k návrhu v lehote 15 dní vyjadril. Dňa 7. 3. 2000 došiel súdu doplatok vo výške 1 000,- Sk v kolkoch a zároveň dňa 24.   3.   2000   sa   k návrhu   písomne   vyjadril   odporca.   Dňa   21.   8.   2000   nariadil   sudca JUDr. M. M. termín pojednávania na deň 24. 10. 2000.

Pojednávanie bolo odročené na 21. 11. 2000. Z dôvodu neprítomnosti odporcu na pojednávaní toto bolo odročené na neurčito. Ďalší termín bol nariadený dňa 8. 2. 2001 a ďalší   termín   na   deň   29.   3.   2001.   Z dôvodu   neprítomnosti   odporcu   na   pojednávaní opätovne súd pojednávanie odročil na deň 10. 5. 2001. Na tomto pojednávaní súd pripustil rozšírenie návrhu zo strany navrhovateľa a termín pojednávania odročil na deň 21. 6. 2001. Na tomto pojednávaní súd návrh navrhovateľa o vydanie predbežného opatrenia, ktorým by odporcovi   uložil,   aby   do   úschovy   na   súde   zložil   sumu   86   000,-   Sk   do   právoplatného rozhodnutia vo veci samej zamietol a zároveň pojednávanie odročil na určitý termín a to na deň 4. 10. 2001. Toto pojednávanie bolo odročené na deň 18. 10. 2001, na ktorom bol návrh navrhovateľa zamietnutý v celom rozsahu.

Dňa   18.   1.   2002   bolo   osobne   podané   odvolanie   zo   strany   navrhovateľa   proti rozsudku tunajšieho súdu a dňa 28. 2. 2002 navrhovateľ zaslal doplnok k odvolaniu a návrh na opravu rozsudku, ako aj ďalší súdom požadovaný doklad o jeho majetkových pomeroch. Zároveň dňa 10. 5. 2002 zaslal súdu návrh na predbežné opatrenie.

Sudca dňa 27. 6. 2002 určil termín informatívneho výsluchu navrhovateľa na deň 9. 7. 2002.

Zároveň uvádzam, že navrhovateľ JUDr. F. M. podal k rukám predsedu Krajského súdu v Bratislave dňa 13. 6. 2000 sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 35/98, ktorá sťažnosť bola doručená tunajšiemu súdu dňa 14. 6. 2000. Na túto sťažnosť Krajský súd v Bratislave odpovedal listom zo dňa 9. 10. 2000, s tým, že v predmetom konaní došlo   k prieťahom,   ale   aj   z objektívnych   príčin,   vzhľadom   na   vysoký   nápad   vecí   na obchodnom úseku u sudcu, ktorý má predmetný spis pridelený na vybavenie. Navrhovateľ podal opakovanú sťažnosť na prieťahy v konaní dňa 20. 5. 2001 (sťažnosť bola tunajšiemu súdu doručená dňa 23. 5. 2001), na ktorú navrhovateľ dostal odpoveď písomným podaním zo   dňa   28.   8.   2001,   v ktorej   som   konštatovala,   že   opakovaná   sťažnosť   sťažovateľa JUDr. F. M.   je   sčasti   neprípustná   a sčasti   nedôvodná.   Nedôvodnosť   jeho   sťažnosti   som videla   v namietaných   prieťahoch   v predmetnom   konaní,   pretože   od   októbra   r.   2000 príslušný senát krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 35 Cb 25/98 konal plynulo a bezprieťahovo.   Pretože   vo   veci   boli   či   už   meritórne   resp.   nemeritórne   z objektívnych príčin pojednávania v dňoch 24. 10. 2000, 21. 11. 2000, 8. 2. 2001, 29. 3. 2001, 10. 5. 2001 a 21. 6. 2001, v ktorých bolo rozhodnuté o zamietnutí návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia. Pokiaľ sa týka sťažnosti, ohľadne spôsobu vedenia pojednávania príslušným senátom, považovala som v tejto časti sťažnosť navrhovateľa za neprípustnú s poukazom na ust. § 2 ods. 2, 3 a 4 Zák. č. 385/2000 Z. z.

Vzhľadom na vyššie uvedené konštatujem čiastočný prieťah v konaní od podania návrhu do prvého úkonu sudcu, ktorý prieťah bol spôsobený najmä objektívnymi príčinami vysokým počtom neskončených vecí na obchodnom úseku aj v súdnom oddelení u sudcu JUDr. M. M., ktorý mal predmetný spis pridelený na vybavenie.

Vysoký počet neskončených vecí bol zapríčinený aj zlúčením bývalého Mestského súdu Bratislava s Krajským súdom v Bratislave, keď novovzniknutý Krajský súd v Bratislave prevzal všetku agendu z oboch zlúčených súdov a nie všetkých súdov.

Od   októbra   roku   2000   senát   Krajského   súdu   v Bratislave   konal   už   plynulo a bezprieťahovo   až   do   októbra   2001   kedy   bol   návrh   navrhovateľa   v celom   rozsahu zamietnutý.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   preto   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   sťažnosti navrhovateľa JUDr. F. M. nevyhovel.“.

Obdobné   skutočnosti   o procesných   úkonoch   krajského   súdu,   ktoré   vo   svojom vyjadrení uviedla predsedníčka krajského súdu, zistil zo spisu aj ústavný súd. Okrem toho zo spisu vyplynulo, že 31. mája 2002 navrhovateľ (sťažovateľ) doplnil svoj návrh v tom smere, aby krajský súd vyhlásil rozhodnutie zhromaždenia delegátov zo 7. februára 2002 o vylúčení   navrhovateľa   (sťažovateľa)   z družstva   za   neplatné. Dňa 3.   septembra   2002 - podľa   úradného   záznamu   vzal   navrhovateľ   (sťažovateľ)   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia späť. Dňa 14. októbra 2002 krajský súd uznesením č. k. 35 Cb 25/98-124 vylúčil návrh   navrhovateľa   (sťažovateľa)   na   vyhlásenie   rozhodnutia   zhromaždenia   delegátov o vylúčení   navrhovateľa   (sťažovateľa)   z družstva   za   neplatné   na   samostatné   konanie a uznesením   č.   k.   35   Cb   25/98-129   z 28.   novembra   2002   nepriznal   navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Toho času je spis sp. zn. 35 Cb 25/98 na Najvyššom súde Slovenskej republiky.

Sťažovateľ zaslal ústavnému súdu 17. marca 2003 svoje ďalšie podanie, v ktorom okrem namietania skutočnosti, že ústavný súd odňal vec krajskému súdu v neukončenej veci, čo je dôvodom na to, aby bol vo veci naďalej nečinný, a okrem žiadosti o vydanie potvrdenia pre Európsky súd pre ľudské práva, že ústavný súd nie je orgánom, ktorý môže účinne riešiť sťažnosti na porušovanie ľudských práv v konaní všeobecných súdov, doplnil svoje   podanie   údajom,   že   aj   po   5.   marci   2002   krajský   súd   pokračoval   v prieťahoch a nepredložil   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   jeho   odvolanie,   ktoré   mu   doručil 18. januára 2002.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ zároveň namietal porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným... rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   pred   krajským   súdom   ústavný   súd   zistil   tieto skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu krajského súdu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 25/98 ide o určenie neplatnosti   uznesenia   zhromaždenia   delegátov   Jednotného   spotrebného   družstva   B. z 21. apríla   1998   a z 19.   apríla   2000   o zmene   stanov.   Ide   o konanie,   ktoré   právne   ani skutkovo zložité nie je a na jeho zložitosť nepoukázala ani predsedníčka krajského súdu, takže pri sústredenom postupe krajského súdu ho tento mohol rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 35 Cb 25/98, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd považuje postup sťažovateľa za aktívny. Súčasne však zistil, že dobu konania pred krajským súdom sp. zn. 35 Cb 25/98 ovplyvnili procesné úkony sťažovateľa, ktoré vyvolávali potrebu, aby o nich tento súd rozhodoval (návrhy na vydanie predbežného opatrenia z 10. mája 2001 a z 9. mája 2002, rozšírenie návrhu z 10. mája 2001, doplnenie   návrhu   z 31.   mája   2002,   žiadosť   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov z 18. januára   2002).   Nutnosť   rozhodovania   o týchto   procesných   návrhoch   sťažovateľa odďaľovala   jednak   dobu   meritórneho   rozhodnutia   krajského   súdu,   ako   aj   predloženie odvolania so spisovou dokumentáciou odvolaciemu súdu.

Hoci ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa zobral do úvahy, že ako účastník súdneho konania nesporne má právo na tie procesné úkony, ktoré urobil, vzhľadom na ich povahu, situáciu a dobu   uplatňovania konštatoval ich značný dopad na celkový priebeh doterajšieho súdneho konania.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup krajského súdu. Vychádzal pritom zo skutočnosti,   že   z čl.   48   ods.   2   ústavy,   z   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   z príslušných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva   pre   všeobecné   súdy   povinnosť postupovať rýchlo a bez zbytočných prieťahov počas celého súdneho konania bez ohľadu na skutočnosť,   či   výsledkom   takéhoto   postupu   súdu   je   jeho   procesné   rozhodnutie   alebo rozhodnutie vo veci samej (I. ÚS 11/98). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zistil, že od doručenia žaloby sťažovateľa krajskému súdu 19. júna 1998 krajský súd síce urobil prvý procesný úkon - výzvu na doplatenie súdneho poplatku - ale až 28. februára 2000, t. j. až 20 mesiacov od podania žaloby, čo ústavný súd zhodnotil ako určitý prieťah v konaní, avšak nie taký, ktorý by v danom prípade označil za zbytočný s ohľadom na celkové posúdenie veci.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   uzavrel,   že   táto   nečinnosť   nemala za následok porušenie základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48   ods. 2 ústavy a jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zohľadnil pri celkovom posúdení veci aj tú skutočnosť, že od prvého pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 24. októbra 2000, až do vynesenia rozsudku 18. októbra 2001 krajský súd v zásade postupoval plynulo: bolo nariadených celkom osem pojednávaní, z ktorých dve   pojednávania   boli   odročené   na   žiadosť   odporcu,   a krajský   súd   rozhodoval   jednak o procesných otázkach a návrhoch sťažovateľa a súčasne získaval podklady k meritórnemu rozhodnutiu (písomné vyjadrenia, návrhy na doplnenie dôkazov). Čas 12 mesiacov, ktorý krajský   súd   potreboval   od   nariadenia   prvého   pojednávania   do   svojho   meritórneho rozhodnutia,   ústavný   súd   hodnotí   ako   čas,   v ktorom   nedošlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, a teda ani k porušeniu základného práva sťažovateľa.

Ústavný súd posúdil   aj čas od vyhlásenia rozsudku, resp. od doručenia odvolania sťažovateľa   (navrhovateľa)   krajskému   súdu   18.   januára   2002,   do   predloženia   veci odvolaciemu   súdu   26.   marca   2003.   Zistil,   že   v tomto   období   krajský   súd   rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, o ktoré sťažovateľ požiadal 18. januára   2002,   a o tejto   žiadosti   po   získaní   dokladov   o majetkových   pomeroch (28. februára 2002, vtedy sťažovateľ aj doplnil svoje odvolanie) rozhodol 28. novembra 2002; ďalej krajský súd robil procesné úkony spojené s doručením žiadosti navrhovateľa o vydanie predbežného opatrenia (9. mája 2002, doplnená 31. mája 2002) s jej následným vzatím späť (3. septembra 2002), ako aj s doplnením návrhu sťažovateľa z 31. mája 2002, pričom toto doplnenie 14. októbra 2002 vylúčil na samostatné konane.

Ústavný súd konštatuje, že aj keď tieto procesné úkony neboli bezprostredne spojené s predložením odvolania voči meritórnemu rozhodnutiu krajského súdu odvolaciemu súdu, boli   to   úkony,   ktoré   smerovali   k získavaniu   podkladov   a   k následným   rozhodnutiam procesného charakteru vyvolaným samotným sťažovateľom, a preto ústavný súd nepovažuje toto obdobie za také, ktoré by vykazovalo zbytočné prieťahy v konaní krajského súdu, ktoré by spôsobili porušenie základného práva sťažovateľa.

Vychádzajúc z vyššie   uvedeného ústavný súd uzavrel,   že   vzhľadom   na ojedinelý výpadok krajského súdu na začiatku konania, krajský súd celkovo konal plynulo a rozhodol vo   veci   samej   bez   zbytočných   prieťahov.   V nadväznosti   na   tento   záver   rozhodol,   že v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 35 Cb 25/98 nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní   a ani   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na toto rozhodnutie bolo už potom bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2003