znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 459/2015-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   novembra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   v   konaní   o   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 335/2009, za účasti Okresného súdu Malacky, takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 335/2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Malacky p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 335/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 500   € (slovom   dvetisícpäťsto   eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd   Malacky p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Malacky j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účet jej právneho   zástupcu   JUDr.   Jozefa   Holiča,   Lužická   7,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2015 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jozefom   Holičom,   Lužická   7,   Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 335/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka je účastníčkou konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nehnuteľností vedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C 335/2009 v procesnom postavení odporkyne. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 20. júla 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem opisu skutkového stavu uvádza:„Súdne   konanie   sa   začalo   20.   07.   2009   a   voči   sťažovateľke   dňa   05.   06.   2012. Sťažovateľka   sa   zúčastnila   5-tich   pojednávaní.   Súd   na   týchto   pojednávaniach   konal neefektívne,   pojednávanie   nebolo   pripravené,   súd   pripustil   a   aktívne   sa   angažoval v spochybňovaní rozhodnutí v konaniach, ktoré sú právoplatne ukončené. Zbytočné prieťahy v tomto konaní sú spôsobené dokazovaním už právoplatne dokázaného. Je porušované vlastnícke právo sťažovateľky, jej právo na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie vedením   súdneho   sporu   spôsobom,   ktorý   nesmeruje   k   vyriešeniu   veci   v   zmysle   platnej judikatúry.   Spôsob   akým   súd   konanie   vedie   ohrozuje   dôveru   v   nezávislé,   nestranné a spravodlivé rozhodovanie. Na pojednávaniach nie sú dodržiavané zásady sudcovskej etiky a je porušovaná ľudská dôstojnosť účastníka konania a jeho právneho zástupcu.“

Podľa názoru sťažovateľky „... súd totiž bez koncepcie vydáva procesné rozhodnutia, ktoré v dôsledku opravného konania spôsobujú vo veci prieťahy a pokiaľ súd tvrdošijne a bez   vážneho   dôvodu   rozširuje   dokazovanie   na   osoby,   ktoré   musia   byť   pozbavené mlčanlivosti a ktoré s absolútnou istotou na otázku skúmanú súdom odpovedať nevedia a ani nemôžu. Dnes je preukázané, že súd koná vo veci, takpovediac vytyčuje termín, ale konanie   nesmeruje   k   tomu,   aby   sa   dosiahlo   rozhodnutie   vo   veci   samej,   a   tým   sa   iba oprávnene   očakávaný   výsledok   súdu   obom   účastníkom   vzďaľuje   nie   o   mesiace, ale o roky...“.

Sťažovateľka   žiada,   aby   jej   bolo   priznané   za   porušenie   jej   práv   garantovaných ústavou a dohovorom aj „primerané finančné zadosťučinenie, v sume 5.000,- € (slovom päťtisíc Eur). Takto uplatnenú sumu primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňujeme tým, že právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádza, jej spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu.“.

Dňa 2. júla 2015 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie sťažnosti s prílohami, v ktorom   sťažovateľka   poukazuje   na   neefektívny   procesný   postup   okresného   súdu na pojednávaní 21. mája 2015.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti a jej doplnení sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2   Ústavy SR a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   bolo   postupom   Okresného   súdu   v   Malackách   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 6 C 335/2009 porušené.

2) Porušovateľovi sa prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

3) ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- € (slovom päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd v Malackách povinný sťažovateľke vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.

4) ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 355,73 € s DPH, ktoré je Okresný súd v Malackách povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľky...   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa   právoplatností   nálezu Ústavného súdu SR.“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedu okresného súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 1027/15 z 8. júla 2015, v ktorom uvádza:

„Pokiaľ ide o vyjadrenie k predmetnej sťažnosti sťažovateľky, previerkou spisu som zistil, že vec napadla na Okresný súd Malacky 20. 7. 2009, súdny poplatok bol zaplatený 9. 4. 2010. Dňa 5. 6. 2012 bolo uznesením konanie prerušené, avšak v dôsledku odvolania rozhodoval   vo   veci   krajský   súd,   ktorý   návrh   na   prerušenie   konania   zamietol   a   spis tunajšiemu súdu vrátil 8. 4. 2013.

Následne boli vo veci určené pojednávania na 22. 10. 2013, 30. 1. 2014, 8. 4. 2014, 19. 6. 2014, 2. 10. 2014, 13. 11. 2014, 10. 3. 2015, 21. 5. 2015 a 29. 9. 2015, kde by mať byť podľa vyjadrenia zákonnej sudkyne vyhlásený rozsudok.

Konštatujem,   že   vo   veci   sa   koná   relatívne   plynulo,   aj   keď   niektoré   termíny, pojednávania boli určované s určitým časovým odstupom (3-4 mesiace). Táto skutočnosť je však objektivizovaná vážnou personálnou situáciou a mimoriadne vysokou zaťaženosťou tunajšieho súdu.

Z hľadiska plynulosti konania nepovažujem sťažnosť sťažovateľky za dôvodnú.“

Uznesením č. k. II. ÚS 459/2015-18 z 29. júla 2015 ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľky   na   ďalšie   konanie   v   rozsahu   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 335/2009.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval predsedu okresného súdu, aby   prípadne   doplnil   predchádzajúce   vyjadrenie   okresného   súdu   k   sťažnosti   a   zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 1027/15 z 21. septembra 2015 oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd   upustil   od   ústneho   pojednávania,   a   svoje   predchádzajúce   vyjadrenie   k   sťažnosti nedoplnil.

Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 1027/15 z 8. júla 2015 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 9. októbra 2015 oznámil,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho   pojednávania,   a   k vyjadreniu   predsedu okresného súdu okrem iného uviedol:

«... Ak potom po nedôvodnom prerušení konania sa uskutoční 7 pojednávaní, hoci v rámci kontradiktórneho konania strany návrhy nepodávali, musel predseda súdu zistiť prieťah. Sudkyňa síce nariadi pojednávanie (aby bol dodržaný interval 3-4 mesiace), avšak nedokazuje a neposúva konanie k cieľu, t. j. k ukončeniu sporu. Keď predvolá svedka, tak práve   k   dedičskému   konaniu,   ktoré   ale   podľa   odvolacieho   súdu   s   predmetom   sporu „nesúvisí“. Naopak, hodnotu podielu ani po toľkých pojednávaniach súd nezisťuje a ani sa ju nesnaží zistiť...

Konanie   vo   veci   aj   z   hľadiska   plynulosti   vykazuje   prieťahy,   neefektívne a nekoncepčné úkony, ktoré v súhrne porušujú právo sťažovateľky na konanie v primeranej lehote!

Sťažnosť podaná k rukám predsedu súdu bola vybavená nedostatočne, nesprávne a toleruje,   či   ospravedlňuje   absolútne   neprofesionálne   a   nekoncepčné   vedenie   sporu. Samotné rozhodnutia neskôr zrušené odvolacím súdom a rozhodnutia vo veciach vedených na podnet navrhovateľa v iných konaniach, resp. ich obsah, ktoré tvoria prílohu ústavnej sťažnosti,   sú   sudkyňou   JUDr.   Katarínou   Ondrejákovou   negované   a   odmietané   akoby neexistovali.»

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a   predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 335/2009 a z písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

1. Dňa 20. júla 2009 bol okresnému súdu doručený návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového   spoluvlastníctva   nehnuteľnosti,   26.   marca   2010   okresný   súd   vyzval navrhovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   návrh   na   začatie   konania   a následne 8. decembra 2010 doručil odporcovi (právny predchodca sťažovateľky) návrh na začatie konania a vyzval ho na vyjadrenie.

2.   Na   pojednávaní   6.   júna   2012   okresný   súd   vec   prerokoval,   pripustil   zmenu účastníkov konania na strane odporcu, keďže odporca darovacou zmluvou previedol svoj podiel na nehnuteľnosti na sťažovateľku, a prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 12 D 382/2008.

3. Sťažovateľka podala 22. júna 2012 proti uzneseniu o prerušení konania odvolanie, vec bola 29. októbra 2012 predložená Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky.

4. Odvolací súd uznesením sp. zn. 14 Co 528/2012 z 25. februára 2013 zmenil uznesenie okresného súdu o prerušení konania tak, že návrh na prerušenie konania zamietol, a 8. apríla 2013 vec vrátil okresnému súdu.

5. Na pojednávaniach 22. októbra 2013, 8. apríla 2014 a 19. júna 2014 okresný súd vec prerokoval, na pojednávaní 22. októbra 2013 pripustil zmenu petitu návrhu.

6. Dňa 7. júla 2014 podala sťažovateľka námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni, následne   6.   augusta   2014   bola   námietka   zaujatosti   predložená   krajskému   súdu na rozhodnutie. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 NcC 80/2014 z 15. augusta 2014 rozhodol, že zákonná sudkyňa   nie je   vylúčená   z prerokúvania a   rozhodovania   veci, a   vec   vrátil okresnému súdu 20. augusta 2014.

7.   Okresný   súd   vec   prerokoval   na   pojednávaniach   13.   novembra   2014, 10. marca 2015, 21. mája 2015 a 29. septembra 2015.

Napadnuté   konanie   nebolo   ku   dňu   prerokovania   sťažnosti   ústavným   súdom právoplatne skončené.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   rozhodovanie   o   tom,   či   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 335/2009 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konania o návrhoch na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nehnuteľností   tvoria   bežnú   súčasť   sporovej   agendy   všeobecných   súdov   v občianskom súdnom   konaní.   Ústavný   súd   preto   nepovažuje   prerokúvanú   vec   za   právne   zložitú. Z predloženého   vyjadrenia   predsedu   a   spisu   okresného   súdu   nevyplýva   ani   skutková zložitosť napadnutého konania.

2.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorú by bolo potrebné pripísať   na   ťarchu   sťažovateľky,   ktorá   je   účastníčkou   konania,   v   súvislosti   s   prieťahmi v tomto konaní.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Posudzované konanie okresného súdu bolo   vedené proti právnemu predchodcovi sťažovateľky. Sťažovateľka vstúpila do konania v dôsledku procesno-právneho nástupníctva na   základe   singulárnej   sukcesie   (právny   predchodca   sťažovateľky   na   ňu   previedol   ako podielový spoluvlastník sporných nehnuteľností vlastnícke právo k podielom darovacou zmluvou).

Keďže   singulárna   sukcesia   (na   rozdiel   od   univerzálnej   sukcesie)   nevyvoláva automaticky   aj   procesno-právne   nástupníctvo   (sukcesiu),   musel   konajúci   okresný súd uplatňovanú   zmenu   svojím   uznesením   pripustiť.   Uznesením   sp.   zn.   6   C   335/2009 zo 6. júna 2012 okresný súd pripustil zmenu účastníkov konania na strane odporcu tak, že z konania vystúpil pôvodný odporca a na jeho miesto vstúpila sťažovateľka. Právoplatnosťou tohto uznesenia vstúpila sťažovateľka do predmetného konania v tom štádiu, v akom sa nachádzalo pred zmenou účastníkov konania (m. m. I. ÚS 52/01). Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam pre vymedzenie obdobia, ktoré podlieha posúdeniu   namietanej   protiústavnosti   konania   okresného   súdu,   pretože   v uvedenom prípade v dôsledku súdom povolenej zmeny účastníkov konania nedošlo k vzniku nového procesno-právneho   vzťahu,   ale   k   procesno-právnemu   nástupníctvu   v   už   existujúcom procesno-právnom vzťahu (IV. ÚS 222/03, I. ÚS 82/05, II. ÚS 373/06, III. ÚS 416/2011). Aj   s   prihliadnutím   na   tento   záver   ústavný   súd   nemal   pochybnosť   o   tom, že sťažovateľka môže uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene (obdobne III. ÚS 182/2011).

Zo   súdneho   spisu   sp.   zn.   6   C   335/2009   vyplýva,   že   v   doterajšom   priebehu napadnutého   konania   sa   vyskytli   obdobia   neodôvodnenej   nečinnosti   okresného   súdu (od 20. júla 2009 do 26. marca 2010, od 8. decembra 2010 do 6. júna 2012).

Podľa názoru ústavného súdu je navyše napadnuté konanie ako celok poznačené aj neefektívnou,   resp.   nesústredenou   činnosťou   súvisiacou   okrem   iného   i   s prípravou pojednávania,   keď   okresný   súd predvolal   svedka zaviazaného povinnosťou   mlčanlivosti bez toho, aby ho v súvislosti s týmto občianskym súdnym konaním príslušný orgán tejto povinnosti   zbavil.   Neefektívne   postupoval   okresný   súd   aj   v súvislosti   s rozhodnutím o prerušení konania. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie krajského súdu sp. zn. 14 Co 528/2012 z 25. februára 2013, ktorý v odvolacom konaní zmenil rozhodnutie okresného   súdu   o   návrhu   na   prerušenie   konania   tak,   že   návrh   na   prerušenie   konania zamietol s odôvodnením: „Vzhľadom na dôvody podaného návrhu na obnovu konania, charakter daného sporu v prejednávanej veci, ako aj na skutočnosť, že toho času je už spoluvlastníčkou   predmetnej   nehnuteľnosti ⬛⬛⬛⬛,   odvolací   súd   nezistil dôvod, pre ktorý by bolo potrebné v predmetnej veci konanie prerušiť...“

Zohľadňujúc doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania (vyše šesť rokov), predmet sporu, ktorým je majetkovo-právne vyrovnanie účastníkov konania, a jeho význam pre   sťažovateľku,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   jeho   doterajšom   priebehu   došlo k zbytočným   prieťahom,   ktoré   boli   spôsobené   jednak   neodôvodnenou   nečinnosťou,   ako aj neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 335/2009 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   ústavný   súd   vychádza zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   charakter   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu,   berúc   do   úvahy obdobia   jeho   neodôvodnenej   nečinnosti   a   doterajšiu   neprimeranú   dĺžku   napadnutého konania, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 500 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 € (za 2 úkony urobené v roku 2015).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), §   16   ods.   3   a   §   18   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Sťažovateľke   priznal   za   každý   úkon   vykonaný   v   roku   2015   sumu   139,83   €, čo predstavuje sumu 279,66 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2015 po 8,39 €, čo spolu predstavuje sumu 296,44 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, keďže právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH; celková odmena za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 355,73 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na   účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015