znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 459/2014-10

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 342/2013 a jeho rozsudkom z 12. decembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupovala   v   procesnom postavení žalobkyne v konaní vedenom Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“), predmetom ktorého bolo rozhodovanie o jej žalobe, ktorou sa domáhala náhrady majetkovej škody   a   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím,   resp.   nesprávnym úradným postupom okresného súdu (ďalej len „žaloba“), ktorý je súčasne súdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mal spôsobiť.

Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   prvého   stupňa   podala sťažovateľka   odvolanie. Krajský súd svojím napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie okresného súdu.

Podľa názoru sťažovateľky odvolací súd „spôsobil“ porušenie jej základných práv, „osobitne“:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:

1. „Rozhodoval   vylúčený   sudca.   Všetky   úkony,   ktoré   boli   zo   strany   konajúceho prvostupňového   súdu   vykonané   predstavujú   úkony   vykonané   vylúčeným   sudcom.   Ako sťažovateľ   podrobne uviedol   vo svojej žalobe,   existujú objektívne dôvody,   pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15 OSP.   Zásadnosť   výhrad   sťažovateľa   k   nestrannosti   súdu   však   jednoznačne   preukazuje vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...“

2. „Napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   je   rozhodnutím   absolútne prekvapivým...“

3. „Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch,   ku   ktorým   sa   sťažovateľ   nemohol   vyjadriť   s   cieľom   ovplyvniť   súdne rozhodnutie vo svoj prospech...“

4. „... konanie   pred   odvolacím   súdom   ako   aj   rozhodnutie   odvolacieho   súdu v predmetnej   veci   porušuje   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...“

5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie   a   zároveň   jej   prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušenie konania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k   úlohám   právneho   štátu   patrí   aj   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií na uplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôd   ich   nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby a právnické   osoby.   Ak   je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom   verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez   akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých   procesných   postupov. Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese   vylučuje   svojvôľa   v   konaní   a rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci. Objektívny   postup   orgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však   nesmie   obmedziť   prístup   jednotlivca   k   súdu   takým   spôsobom   a   v   takej   miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len   vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany bola daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento   argument   (Ruiz   Torija c.   Španielsko z 9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-A,   s.   12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnosti možno zhrnúť takto:

1. vo veciach rozhodoval vylúčený sudca,

2. napadnutý rozsudok krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým,

3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,

4. napadnutý rozsudok krajského súdu nie je dostatočne odôvodnený,

5.   odvolací   súd sa   nezaoberal odvolaním   sťažovateľky   voči   výroku   o   zamietnutí prerušenia súdneho konania.

V   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajský   súd   zhodne konštatoval, že sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej moci a o zmene   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 514/2003 Z. z.“) z dôvodu nesprávneho úradného postupu. V tomto kontexte sa osobitne zaoberal   skutočnosťou,   či   postupom   okresného   súdu   v   namietanom   exekučnom   konaní došlo   k nesprávnemu   úradnému   postupu   a   či   je   tak   daný   základ   pre   priznanie   práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Krajský súd vyhodnotil tiež námietku sťažovateľky o tom, že jej postupom okresného súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetný rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny resp. svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   zjavne   neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutie krajského súdu je „rozhodnutím absolútne prekvapivým“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in   abstracto judikatúru všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods.   1   písm.   b),   §   21,   §   22   a §   23   ods.   1 písm.   b)]   zveruje práve   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky   (resp. jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva aj právomoc   zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   všeobecnými   súdmi   len   v   prípadoch, keď sa   ich   výklad   vyznačuje   svojvôľou   a zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval   v   danom   prípade   argumentáciu   sťažovateľky   za   spôsobilú   na   to,   aby   len na jej základe   bolo   možné   toto   rozhodnutie   hodnotiť   ako   ústavne   neakceptovateľné a neudržateľné.

V týchto súvislostiach ústavný súd tiež konštatuje, že s ústavnou udržateľnosťou právnych   záverov   krajských   súdov   ako   odvolacích   súdov   vo   vzťahu   k   námietkam sťažovateľky, ktoré formuluje sťažovateľka paušálne bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu,   sa   ústavný   súd   podrobne   vysporiadal   aj   v   predchádzajúcich   rozhodnutiach (napr. IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014, I. ÚS 369/2014), ktoré v čase rozhodovania ústavného   súdu   síce   nie   sú   právoplatné,   ale   ústavný   súd   sa   s   nimi   plne   stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na argumentáciu uvedenú v týchto rozhodnutiach.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu,   a základným právom   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014