znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 459/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. K. A., Advokátska kancelária A. s. r. o., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 7 CoP 50/2012 z 31. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2012 doručená sťažnosť E. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoP 50/2012 z 31. júla 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:«Návrhom   doručeným   Okresnému   súdu   Košice   II   dňa   6.8.2010   sa   sťažovateľka domáhala voči B. K., nar...., bytom v K., v konaní pod sp. zn. 31 C/117/2010, určenia príspevku na výživu rozvedenej manželky.

Rozsudkom zo dňa 18.7.2011 Okresný súd Košice II uvedený návrh zamietol. Sťažovateľka podala proti rozsudku Okresného súdu Košice II v predmetnej veci odvolanie a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a vyhovel jej návrhu v plnom rozsahu.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd rozsudkom zo dňa 31.07.2012 rozsudok Okresného súdu Košice II potvrdil....

Krajský súd bez akéhokoľvek dôkazu alebo opory v zákone bezdôvodne konštatoval nepravdepodobnosť vynaložených investícií sťažovateľkou na nutnú rekonštrukciu bytu. Bez toho,   aby   sa   súd   oboznámil   s konkrétnymi   činnosťami   zahŕňajúcimi rekonštrukciu bytu sťažovateľky, svojvoľne túto nepravdepodobnosť konštatoval.

Zároveň krajský súd bez toho, aby skúmal o aký typ rekonštrukcie bytu išlo, priamo prejudikoval   povinnosť   sťažovateľky   predpokladať   svoju   budúcu   nepriaznivú   finančnú situáciu   na   základe   vykonanej   rekonštrukcie,   ktorú   krajský   súd   označil   ako nepravdepodobnú.

Vzhľadom k tomu, že krajský súd nepreskúmal v akom stave bol byt sťažovateľky po jeho   kúpe,   t.j. v   stave   neobývateľnom,   arbitrárne prejudikoval   povinnosť   sťažovateľky predpokladať jej budúcu nepriaznivú finančnú situáciu.“ Preto vyššie uvedené odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu bolo založené na jeho svojvôli, pričom neopieralo sa o skutkový stav   (nakoľko   ho   súd   neskúmal)   a   právny   stav.   Takéto   odôvodnenie   je   jednoznačne nedostačujúce pre   prijatie   záveru   krajského   súdu   o   tom,   že „Príjem   navrhovateľky umožňuje pokryť jej nevyhnutné životné náklady.“

Krajský   súd   nevykonal   žiadne   dokazovanie   vo   vzťahu   k   rekonštrukcii   bytu sťažovateľky,   ktorá   bola   nevyhnutná   pre   jeho   obývateľnosť.   Preto   postup   súdu nebol vysvetlený   s   poukazom   na   výsledky   vykonaného   dokazovania   ako   ukladá   súdom   §   157 ods. 2 OSP v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, no napriek tomu súd konštatoval príjem navrhovateľky, ktorý jej zabezpečuje nevyhnutné životné   náklady,   pričom žiaden   iný   príjem   sťažovateľky   okrem   invalidného   dôchodku preukázaný nebol pričom invalidný dôchodok jej zabezpečuje na život 4,85 EUR denne, čo sťažovateľka preukázala rozpisom nákladov na nevyhnutné výdavky v predmetnom konaní. Nie je právne udržateľné a je arbitrárne, aby suma 4,85 EUR denne bola dostačujúca pre primeranú výživu sťažovateľky....

...   Dôvody   rozhodnutia   neboli   špecifikované   s   ohľadom   na   skutkové   okolnosti prípadu, nakoľko súd rozhodoval na základe,,nepravdepodobnosti“ vynaloženia finančnej sumy na rekonštrukciu bytu sťažovateľkou.

... Krajský súd nedal žiadnu odpoveď v odôvodnení rozsudku ako dospel k záveru, že príjem sťažovateľky postačuje na uspokojenie jej nevyhnutných potrieb

...   Vyvodený   záver   krajského   súdu   o   tom,   že   príjem   sťažovateľky   postačuje na uspokojenie jej nevyhnutných potrieb je zjavne neodôvodnený a krajský súd neodôvodnil na akom základe došiel k takémuto skutkovému zisteniu, ak príjem navrhovateľky na vlastnú výživu je denne 4,85 EUR (ako je uvedené v priloženom rozpise), tento svoj záver krajský súd neodôvodnil a nie je pre sťažovateľku ani pre tretie osoby možné vydedukovať, aký postup pri prijatí tohto záveru krajsky súd použil

... Vyvodený záver krajského súdu o tom, že „je nepravdepodobné (!) a v tom sa odvolací   súd   stotožňuje   so   súdom   prvého   stupňa,   že   1-izbový   byt   o   výmere   42,10   m2 kupovaný   za   tvrdenú   sumu   1.350.000   SK   bol   v tak   dezolátnom   stave,   že   by   vyžadoval investície   navrhovateľkou   tvrdené   305.000   SK“ je   zjavne   neodôvodnený,   založený na svojvôli   súdu,   nakoľko   súd   nijako   neskúmal   predmetnú   rekonštrukciu,   avšak   len svojvoľne prejudikovai, či mohlo ísť o pravdepodobne vynaložené náklady na rekonštrukciu alebo nepravdepodobne vynaložené náklady na rekonštrukciu

Odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu   je   preto zjavne   nepresvedčivé a nedostatočné....»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vec prijal na ďalšie konanie a vo veci vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľky E. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa 6 ods. 1 Dohovoru ochrany   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde v Košiciach, sp. zn. 7 CoP/50/2012 a jeho rozhodnutím zo dňa 31.07.2012 v predmetnej veci, porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach zo dňa   31.07.2012   vo   veci   sťažovateľky   proti   B.   K.,   nar.  ...,   bytom   v K.,   sp.   zn. 7 CoP/50/2012 a vec vracia na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania   v   sume 524,26 EUR do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.

Ústavný súd priznáva sťažovateľke E. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000   EUR,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Košiciach   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   pri   do   2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný súd“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 7 CoP 50/2012 z 31. júla 2012 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu   nemohlo vôbec dôjsť   k porušeniu   základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   skúma,   či   konanie   ako   celok   bolo   spravodlivé,   a   nie   je   zásadne oprávnený   a   povinný   posudzovať   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu súd vyvodil (m. m. I. ÚS 21/96). Do obsahu práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nepatrí   právo   účastníka   konania   vyjadrovať   sa   k   spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia   vykonaných   dôkazov   (m.   m.   I.   ÚS   97/97)   alebo   dožadovať   sa   toho,   aby všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s ústavou, prípadne   s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   17/01,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu označeného odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:„... súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných   ustanovení   Zákona   o   rodine   a   v   súlade   s   §   132   O.s.p,   vyhodnotil   dôkazy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na to, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací   súd   v   plnom   rozsahu   stotožňuje.   Konajúci   súd   sa   dôsledne   vysporiadal s odvolacími námietkami navrhovateľky uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jej obranu už v   priebehu   konania   na   súde   prvého   stupňa,   navrhovateľka   neuviedla   ani   v   priebehu odvolacieho   konania   žiadne   relevantné   skutočnosti,   ktoré   by   mali   za   následok   iné rozhodnutie   o   návrhu   na   určenie   príspevku   na   rozvedeného   manžela.   Odvolací   súd posúdením   všetkých   relevantných   skutočností   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   dospel k rovnakému   právnemu   záveru   ako   súd   prvého   stupňa,   že   návrh   navrhovateľky   nie   je dôvodný, pretože navrhovateľka ako invalidná dôchodkyňa má svoj príjem, ktorý pozostáva z   invalidného   dôchodku   319   €   a   v   konaní   bolo   preukázané,   že   po   vyporiadaní BSM odpredala byt za 2.600.000 Sk, odporcovi vyplatila jeho podiel a zabezpečila pre seba 1-izbový   byt,   ktorý   bol   v   dezolátnom   stave,   preto   bola   nútená   zvyšok   finančných prostriedkov v sume 305.000 Sk investovať do úpravy. Po vyplatení odporcovho podielu 995.000 Sk a po rekonštrukcii by jej mala zostať suma 255.000 Sk a aj v čase rekonštrukcie disponovala sumou 50.000 Sk je   nepravdepodobné a   v tom   sa   odvolací   súd   stotožňuje so súdom prvého stupňa, že 1-izbový byt o výmere 42,10 m2 kupovaný za tvrdenú sumu 1.350.000 Sk bol v tak dezolátnom stave, že by vyžadoval investície navrhovateľkou tvrdené 305.000 Sk. Správne konajúci súd skonštatoval, že navrhovateľka, keďže bola oboznámená so stavom bytu a jeho vybavením, mala už v tom čase zvažovať, či vzhľadom na ňou tvrdenú nepriaznivú životnú a finančnú situáciu bude schopná zabezpečiť pre seba takú životnú úroveň, aby nemusela prenášať svoju životnú úroveň na bývalého manžela. Odvolací sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že náklady navrhovateľky ktoré má v súvislosti s bývaním, vynakladá aj odporca, ktorý je starobným dôchodcom, jeho príjem je síce vyšší, tým   však   nie   je   preukázaný   návrh   navrhovateľky,   ktorá   malá   k dispozícii   finančné prostriedky,   s   ktorými   podľa   vlastného   rozhodnutia   naložila.   Príjem   navrhovateľky umožňuje pokryť jej nevyhnutné životné náklady. Na druhej strane odporca nemá vyriešenú bytovú otázku a finančné prostriedky na účte odporcu, na ktorých výšku navrhovateľka poukazovala,   sú   zároveň   aj   peniazmi   vyplatenými   z   vysporiadania BSM, ktoré   nie   je povinný odporca vynakladať na poskytnutie príspevku navrhovateľke.“

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie.   V   citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého rozsudku krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli   k   rozsudku.   V   každom   prípade   rozsudok   krajského   súdu,   ktorý   treba   vidieť v súvislosti s rozsudkom Okresného súdu Košice II, pri odôvodňovaní právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou   aplikáciou   a   výkladom   práva.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   V   konečnom   dôsledku ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný súd nesúhlasil s právnym názorom a interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takého nedostatky nevykazuje.

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Z   uvedených   dôvodov   preto   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   po   jej   predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných návrhoch   sťažovateľky   v   uvedenej   veci   (návrhu   na   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia krajského   súdu   a   vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie)   stratilo   opodstatnenie,   preto   o   nich ústavný súd už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2012