znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 459/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   XV/2 Gn 147/11   a   uznesením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky č. k. XV/2 Gn 147/11-9 z 24. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2011 doručená sťažnosť M. M., P., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. XV/2 Gn 147/11-9 z 24. júna 2011 a jej postupom v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Gn 147/11.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   8.   apríla   2011   oznámil   podozrenie zo spáchania   trestného   činu   prokurátorom   Krajskej   prokuratúry   v T.   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) JUDr. V. G. z toho dôvodu, že v trestnej veci vedenej proti nemu v rámci výkonu   prokurátorského   dozoru   nad   zákonnosťou   prípravného   konania   nestíhal   všetky trestné   činy,   o   ktorých   sa   dozvedel,   a   nerešpektoval   ním   oznamované   skutočnosti. Vyšetrovateľ   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru,   odboru   kriminálnej   polície   T. uznesením sp. zn. ORP-432/1-OVK-TN-2011 z 25. mája 2011 trestné oznámenie podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odmietol z dôvodu, že nebol dôvod na začatie trestného   stíhania.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažnosť,   ktorú   generálna   prokuratúra uznesením z 24. júna 2011 zamietla ako nedôvodnú. Postup generálnej prokuratúry a jej rozhodnutie je v rozpore so zákonom, pretože v sťažnosti proti uvedenému rozhodnutiu vyšetrovateľa   uviedol,   že   tvrdenia   svedka   mali   byť   preverované   v záujme   zistenia skutkového stavu. Vyšetrovateľ však nezistil dostatočne skutkový stav, a preto uznesenie o odmietnutí trestného oznámenia bolo vydané predčasne. Podozrivý prokurátor oznámenia D. V. nebral dostatočne do úvahy a nevybavil jeho podanie v zákonom ustanovenej lehote. Tým zrejme zakrýval trestný čin, hoci o ňom mal vedomosť. Trestné stíhanie začalo po dva a pol roku od podania trestného oznámenia D. V. a začalo výlučne na základe výpovedí toho poškodeného, ktoré dôkazy však boli zabezpečené ešte v roku 2008. Prokurátor mal postupovať v súlade so zákonom a v lehotách tam uvedených, čo však neurobil. K týmto skutočnostiam   neprihliadla   ani   generálna   prokuratúra   a   nereagovala   na   žiadnu   jeho námietku a argumentáciu, v dôsledku čoho došlo k popretiu spravodlivosti, a preto sa toto rozhodnutie javí ako arbitrárne, čím došlo k porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na základe toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález: „1. Základné právo M. M. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Gn 147/11 a jej uznesením č. k. XV/2 Gn 147/11-9 zo dňa 24. júna 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. XV/2 Gn 147/11-9 zo dňa 24. júna 2011 zrušuje a vec jej vracia na ďalšie konanie.

3. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv M. M.

4. M. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €, ktorú mu je povinná   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. M. M. priznáva trovy konania, ktoré je povinná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky vyplatiť na účet právneho zástupcu Mgr. R. T., PhD.,, B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   jeho základného práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať len ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 247/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 23/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Tieto   závery   sa   týkajú   aj   preskúmavania   postupov   a   rozhodnutí   orgánov prokuratúry,   v   danom   prípade   generálnej   prokuratúry.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napadnutým rozhodnutím,   prípadne postupom, ktorý   mu predchádzal. Tieto   závery   sa týkajú aj postupov a rozhodnutí orgánov prokuratúry.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   vysloviť porušenie   svojho   základného práva   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   generálnou   prokuratúrou   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. XV/2 Gn 147/11 a jej uznesením č. k. XV/2 Gn 147/11-9 z 24. júna 2011 tým, že proti krajskému prokurátorovi nebolo vznesené obvinenie pre trestný čin.

Z napadnutého rozhodnutia generálnej prokuratúry vyplýva:„Na   podklade   podanej   sťažnosti   som   ako   nadriadený   orgán   preskúmala   obsah vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v T. sp. zn. ORP-432/1- OVK-TN-2011 a dospela som k záveru, že sťažnosť oznamovateľky nie je dôvodná. Vyšetrovateľ Policajného zboru vo veci rozhodol v súlade s ustanovením §-u 197 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku a svoje rozhodnutie náležité zdôvodnil.

S jeho právnym záverom, že vo veci nedošlo k spáchaniu trestného činu a nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku sa stotožňujem.

Pre   konanie   podľa   Trestného   poriadku   č.   301/2005   Z.   z.   v   znení   neskorších predpisov sú rozhodujúce objektívne skutočnosti preukazujúce spáchanie trestného činu trestno - právnym subjektom.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť ak nie je dôvodná.

Sťažnosť oznamovateľa M. M. nie je dôvodná a preto som vo veci rozhodla tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Toto   rozhodnutie   generálnej   prokuratúry   treba   posudzovať   spolu   s   rozhodnutím vyšetrovacieho spisu   Okresného riaditeľstva Policajného zboru   v T. sp.   zn. ORP-432/1-OVK-TN-2011   a   vnímať   ho   ako   celok.   Z   toho   potom   vyplýva,   že   v rozhodnutiach   sú zrozumiteľne a jednoznačne uvedené dôvody, pre ktoré bolo treba sťažnosť sťažovateľa zamietnuť.   Zo   záverov   napadnutého   rozhodnutia   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   či zmyslu. Ústavný súd pripomína, že tak ako všeobecný súd, ani orgány prokuratúry nemusia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam.   Preto   aj   rozhodnutie   a   odôvodnenie všeobecného súdu (v danom prípade generálnej prokuratúry), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka (napr. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Ústavný   súd z rozhodnutia   generálnej prokuratúry   nezistil,   že by jej závery   boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom generálnej prokuratúry nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo   arbitrárnosti   napadnutého   postupu   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu   generálnej prokuratúry   by bolo   možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   táto natoľko   odchýlila   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprela   ich   účel a význam. Takéto nedostatky však rozhodnutie generálnej prokuratúry nevykazuje, a preto na meritórne preskúmanie napadnutého rozhodnutia ústavný súd nie je oprávnený.

K   tvrdeniam   sťažovateľa,   ktorých   podstatu   ústavný   súd   vníma   ako   tvrdenia o námietkach   o porušení   záruk   spravodlivého   trestného   procesu,   je   nutné   uviesť,   že napadnuté   rozhodnutie   nie   je   končeným   rozhodnutím   o vine   a treste   ani   rozhodnutím o trestnom obvinení, a z toho dôvodu sa na ňu príslušné normy týkajúce sa ústavných záruk spravodlivého procesu nevzťahujú. Ústavný súd je toho názoru, že toto rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a dostatočne uvádza dôvody, na ktorých bolo založené.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že právo fyzickej osoby alebo právnickej osoby na začatie trestného stíhania proti označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (II. ÚS 42/00).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   predbežnom prerokovaní ako zjave neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011