znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 459/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   PharmDr.   E.   Š.,   Česká   republika,   a P.   T.   K.,   Česká republika, zastúpených Advokátskou kanceláriou H., s. r. o., za ktorú koná advokát JUDr. M. H., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 82/2010-46 z 20. apríla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PharmDr. E. Š. a P. T. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2010 doručená sťažnosť PharmDr. E. Š., Česká republika, a P. T. K., Česká republika (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 82/2010-46 z 20. apríla 2010 a ústavný súd žiadajú, aby nálezom „vyslovil, že naše základné právo na rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva a právo na ochranu majetku podľa Čl. 20 ods.1 Ústavy a Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici č. 15 Co 82/2010-46   z   20.4.2010   porušené   boli,   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici č. 15 Co 82/2010-46 z 20.4.2010 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie a priznal nám náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR“.

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   sťažovatelia,   ktorí   sú spoluvlastníkmi rekreačnej chaty v B. súp. č. 5 na parc. č. 31, k. ú. B. a pozemku parc. č. 28/1, parc. č. 28/2, parc. č. 29, parc. č. 30, parc. č. 31 a parc. č. 33/3 zapísaných na LV č. 1124,   k.   ú.   B.   B.,   ktoré   v   rokoch   2000   a   2001   rekonštruovali   s investíciou   takmer 1 000 000 Sk, podali Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie predbežného opatrenia smerujúci proti spoločnostiam W., s. r. o., B., a M., a. s., B. (ďalej len „odporcovia“), ktorým sa domáhali uloženia povinnosti odporcom „zdržať sa užívania nehnuteľností“ bližšie špecifikovaných v návrhu zapísaných na LV č. 1214 a LV č. 1263,   k. ú.   B.   B. „na   účely   prevádzky   drevovýroby   a   to   až   do   doby   získania právoplatného rozhodnutia orgánov ochrany verejného zdravia, ktorým dôjde k udeleniu súhlasu   s uvedením   priestorov   v B.   B.   č.   4   do   prevádzky   a   schváleniu   prevádzkového poriadku, alebo do doby rozhodnutia vo veci samej“. Zároveň žiadali okresný súd, aby uložil odporcom podať žalobu vo veci samej („žalovaní sú povinní v lehote 30 dní podať žalobu   vo   veci   samej“).   Tvrdili,   že   z nehnuteľností   vo   vlastníctve   odporcov   (ktoré odporcovia užívajú spoločne ako drevovýroba) vychádza hluk, ktorý prekračuje prípustné hladiny hluku vznikajúci z prevádzky technického zariadenia – píly. Tento hluk preniká na nehnuteľnosť   sťažovateľov.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľov   od   1.   júla   2009   je prevádzkovateľom drevovýroby spoločnosť W., s. r. o. Okresnému súdu predložili protokol z merania hluku vo vonkajšom prostredí ev. č. 09-09 a 09-10 vyhotovený na základe meraní 30. – 31. júla 2009 a 19. augusta 2009 MVDr. J. V., PhD., z ktorého vyplýva, že pre referenčné   intrevaly   deň,   večer   a   noc   presahujú   namerané hodnoty   najvyššiu   prípustnú hladinu   hluku   vo   vonkajšom   prostredí.   Sťažovatelia   v   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia poukázali na to, že tento stav trvá už dlhodobo (viac ako sedem rokov), a preto už v minulosti podali okresnému súdu obdobné návrhy na nariadenie predbežných opatrení, avšak   bezúspešne   (konania   boli   vedené   pred   okresným   súdom   pod   sp. zn.   7   C   42/09 a sp. zn.   6   C   203/2009).   Podanie   ďalšieho   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia odôvodnili tým, že sa nachádzajú v situácii, keď nemajú k dispozícii žiadny iný účinný prostriedok nápravy. Prenikajúcim hlukom trpia už viac ako sedem rokov. Táto skutočnosť im   bráni   v   pokojnom   užívaní   ich   majetku.   Návrhom   vo   veci   samej   sa   chcú   domáhať ochrany   svojho   vlastníckeho   práva   v zmysle   ustanovenia   §   123   a   nasl.   Občianskeho zákonníka. Odporcovia ako vlastníci užívajú podľa tvrdenia sťažovateľov nehnuteľnosti, z ktorých pochádza hluk v rozpore so zákonom. Stavby boli skolaudované rozhodnutím Krajského stavebného úradu v B. B. č. KSU BB – 2008-311/487-1:OŠSS Ja z 29. mája 2008,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   5. júna   2008.   Toto   rozhodnutie   bolo   napadnuté sťažovateľmi žalobou o preskúmanie jeho zákonnosti na správnom súde, avšak o žalobe sťažovateľov nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté. Hoci sa podľa § 13 ods. 4 v spojení s § 27 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   pred začatím   prevádzkovania   drevovýroby   vyžaduje   rozhodnutie   orgánov   ochrany   zdravia, ktorým   sa   odsúhlasí   prevádzkový   poriadok   a   udelí   sa   súhlas s uvedením   priestorov   do prevádzky,   odporcovia   takýto   súhlas   nemajú.   Spoločnosť   W.,   s.   r.   o.,   síce   požiadala Regionálny   úrad   verejného   zdravotníctva   v Ž.   12.   mája   2010   o vydanie   takéhoto rozhodnutia, avšak konanie vedené pod č. B/2010/00800-3 bolo rozhodnutím zo 14. júna 2010 prerušené do doplnenia podania, najneskôr však do 14. júla 2010 s tým, že inak konanie zastaví. Odporcovia svojím konaním znemožňujú podľa tvrdení sťažovateľov obom sťažovateľom výkon ich vlastníckych práv k nehnuteľnosti v ich vlastníctve.

Okresný súd návrh sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia uznesením č. k. 5 C 20/2010-16 z 22. februára 2010 zamietol a odporcom náhradu trov konania nepriznal. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia, okresný súd považoval za preukázané, že sťažovatelia sú vlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. 1124, k. ú. B. B., avšak odporca   W.,   s.   r.   o.,   už   ani   v   čase   podania   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia vlastníkom nehnuteľností (sušiarne, trafostanice a parc. č. 26/7) nebol a ich vlastníkom v čase rozhodovania okresného súdu bola spoločnosť L., s. r. o. S poukazom na toto zistenie dospel okresný súd k záveru, že odporca W., s. r. o., nie je v konaní pasívne legitimovaný, a preto návrh na vydanie predbežného opatrenia voči nemu musel byť zamietnutý (nemožno mu uložiť zákaz nakladania s nehnuteľnosťami, ktorých nie je vlastníkom). Odporca M., a. s., je vlastníkom nehnuteľností, tak ako ich označili sťažovatelia v návrhu na vydanie predbežného   opatrenia,   aj   v   čase   rozhodovania   okresného   súdu.   Nehnuteľnosti vo vlastníctve   tohto   odporcu   sa   nachádzajú   v   susedstve   nehnuteľností   sťažovateľov. Z protokolov   o   meraní   hluku   považoval   okresný   súd   za   preukázané,   že   k   prekročeniu povolených hodnôt v čase merania došlo. Zo správy od Obecného úradu B. B. okresný súd zistil,   že   sťažovatelia   sa   v obci   nachádzali   naposledy   v   januári   2010   a   ani   v   čase rozhodovania súdu sa v obci nenachádzajú; v obci na trvalý pobyt prihlásení nie sú, keďže ide o cudzincov, sú evidovaní v evidencii cudzineckej polície. Okresný súd poukázal na to, že ak má byť návrhu na vydanie predbežného opatrenia vyhovené, vyžaduje sa predpoklad, aby sa danosť práva aspoň osvedčila, aby neboli vážne pochybnosti o potrebe predbežnej úpravy, t. j. aby sa osvedčilo aj nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Okresný súd dospel k záveru, že sťažovatelia osvedčili danosť práva, avšak nepreukázali nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy pre sťažovateľov. K tomuto záveru dospel s poukazom na to, že sťažovatelia sa zdržujú v obci B. B. iba sporadicky, v čase rozhodovania súdu aktuálne neznášajú   nadmerný   hluk,   pretože   sa   v   obci   nezdržujú,   navyše   samotná   existencia nadmerného   hluku   bola   preukázaná   iba   v   čase   meraní   (v   roku   2009).   V   konaní o predbežnom   opatrení   nemožno   vykonávať   dokazovanie   na   otázku   trvania   a   intenzity hluku   –   takto   možno   postupovať   v   konaní   o   veci   samej.   Navyše,   v   danom   prípade nariadením predbežného opatrenia v rozsahu, v akom to navrhujú sťažovatelia, by došlo k neprimeranosti   medzi   právom,   ktoré   má   byť   obmedzené,   a   právom,   ktoré   má   byť chránené; ide o nepomer medzi právom navrhovateľov, ktorému má byť poskytnutá ochrana a právom odporcu, keďže sťažovatelia sa domáhajú úplného pozastavenia výrobnej činnosti. V danom prípade je namieste, aby si sťažovatelia uplatnili nárok na ochranu svojich práv žalobou   vo veci   samej   (čo   však   dosiaľ   neurobili),   pretože   iba   takto   sa   môžu   domôcť ochrany vlastníckeho práva s konečnou platnosťou.

Potom, ako proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali odvolanie sťažovatelia, zaoberal   sa   vecou   krajský   súd.   Uznesením   č.   k.   15   Co   82/2010-46   z   20.   apríla   2010 uznesenie   okresného   súdu   ako   vecne   správne   potvrdil.   Jeho   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť 14. mája 2010.

Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu svoje tvrdenie o porušení ich základného   práva   na   vlastníctvo   a   práva   na   majetok   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 15 Co 82/2010-46 z 20. apríla 2010 odôvodnili takto:

«Podľa § 52 ods.1 písm. b) zákona č. 355/2007 Z. z. v platnom znení v spojení s § 13 ods.4 písm. a) cit. zákona je právnická osoba povinná predkladať opatrenia a návrhy na uvedenie priestorov do prevádzky vrátane návrhov na zmenu v ich prevádzkovaní a ak si to vyžaduje objektivizácia faktorov životného prostredia na posúdenie príslušnému orgánu verejného   zdravotníctva   a   do   času   kladného   posúdenia   zdržať   sa   vykonávania posudzovaných opatrení alebo činností.

Z uvedeného dovodzujeme, že právo užívať majetok ako drevovýrobu vlastníkom ani prevádzkovateľovi dosiaľ neprislúcha a vznikne až kladným rozhodnutím RUVZ v Z., bez ohľadu na právoplatné kolaudačné rozhodnutie. Toto sme i náležite tvrdili v predbežnom konaní.

Krajský   súd,   avšak   i   súd   prvostupňový   vo   svojich   rozhodnutiach   ale   na   túto skutočnosť neprihliadajú a túto cielene prehliadajú. Domnievame sa, že tým všeobecné súdy napádanými rozhodnutiami porušujú Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR keď poskytujú vlastníkom a prevádzkovateľom zjavne porušujúcim zákon súdnu ochranu na náš úkor.

Uvedomujeme si, že otázku ochrany vlastníckeho práva ako práva ústavného zveruje právny poriadok Slovenskej republiky do rúk predovšetkým všeobecných súdov.

Odôvodnenie   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   však   podľa   nášho názoru priam dáva vlastníkom a prevádzkovateľom drevovýroby silný nástroj ochrany ich nezákonného správania, keď výslovne uvádza, že „rozhodovanie orgánov štátnej správy nemôže obmedziť výkon vlastníckeho práva“. Záver prezentovaný v uznesení Krajského súdu podľa nášho názoru výslovne odporuje vyššie cit. ustanoveniam zákona a Ústavy SR. Ktorý úrad bude mať teraz dosť argumentov brániť vlastníkovi a prevádzkovateľovi drevovýroby v porušovaní zákona, keď vecne príslušný odvolací súd tento stav odobril, a to dokonca za situácie zisteného a preukázaného pokračovania prípustných hladín hluku? Pzn.1: Dovoľujeme si poznamenať, že v konaní o nariadenie predbežného opatrenia (avšak   i   v   správnych   konaniach   iniciovaných   pred   RUVZ   v Z.   súvisiacich   s   daným nezákonným stavom) sme sa nedomáhali znemožnenia výkonu užívacieho práva pre našich susedov. Domáhali sme sa len zákazu užívania presne stanoveným spôsobom – na účely prevádzky drevovýroby. Akékoľvek iné užívanie majetku našich susedov by nám za danej situácie neprekážalo.

Pzn.2: Rovnako sme nútení informovať Vážený súd, že samotný vlastník, resp. jeho prevádzkovateľ ignoruje potrebu získania rozhodnutia RUVZ v Z., ktoré by ho oprávňovalo prevádzkovať   drevovýrobu.   Dňa   29.10.2009   bolo   právoplatne   zastavené   takéto   konanie pred UVZ SR, nakoľko nový prevádzkovateľ drevovýroby, spoločnosť W. s.r.o. B.,, ktorá je prevádzkovateľkou už od 1.7.2009 nepožiadala o zámenu účastníkov konania. Nové konanie začalo   až   na   základe   vykonania   štátneho   dozoru   dňa   12.5.2010,   avšak   i   toto   bude pravdepodobne pre nečinnosť menovanej spoločnosti zastavené.

Taktiež   si   uvedomujeme,   že   tu   napádané   rozhodnutie   všeobecného   súdu   je rozhodnutím   vydaným   v   predbežnom   konaní.   Spôsob   rozhodnutia   avšak   najmä   jeho odôvodnenie nás ale privádza k záveru, že i žaloba vo veci samej by bola posúdená úplne rovnako.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa môže domôcť využitím jemu dostupných a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ako   vyplýva   z petitu   sťažnosti,   sťažovatelia   sa   sťažnosťou   domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   a   to   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 15 Co 82/2010-46 z 20. apríla 2010.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Krajský súd uznesenie č. k. 15 Co 82/2010-46 z 20. apríla 2010 odôvodnil takto:„Krajský súd, ako súd odvolací, vec prejednal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods.1, 2 O.s.p. vo výroku ako vecne správne potvrdil.

Podľa   ust.   §   76   ods.1   písm.   e/   O.s.p.   môže   súd   uložiť   účastníkovi   konania,   aby nenakladal s určitými vecami alebo právami a podľa písm. f/ citovaného ustanovenia niečo vykonal,   niečoho   sa   zdržal   alebo   niečo   znášal.   Pred   nariadením   takéhoto   opatrenia vychádza súd z jeho vymedzenia uvedeného v návrhu a skúma, či je dostatočne odôvodnený a   ďalej   skutkové   okolnosti   vzťahujúce   sa   na   rozsah   navrhovaného   opatrenia.   Zákaz nakladania s vecami alebo právami uloží takým spôsobom, aby nenarušil činnosť účastníka, ktorá   je   nevyhnutná   pre   plnenie   jeho   povinností   voči   tretím   osobám   alebo   aby   ho neobmedzoval   v   ekonomickej   činnosti,   čo   by   v   konečnom   dôsledku   mohlo   negatívne ovplyvniť   uspokojenie   práva   účastníka,   ktorý   podal   návrh.   Už   z   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia podávaného pred začatím konania musí byť zrejmé čoho sa mieni navrhovateľ v budúcom konaní domáhať, teda akú žalobu mieni podať. Len tak je možné posúdiť,   či   navrhované   predbežné   opatrenie   má   vzťah   k   predmetu   budúceho   konania o žalobe, najmä či vzťah, ktorý sa predbežným opatrením upraví, bude vyriešený konečným rozhodnutím vydaným na základe žaloby.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu dospel k záveru, že   návrhu   navrhovateľov   na   vydanie   predbežného   opatrenia   tak,   ako   to   navrhovali podaným návrhom, nie je možné vyhovieť. Pomery účastníkov nie je potrebné upraviť v takom rozsahu, ako to navrhujú a okrem toho nie je možné vyhovieť takému návrhu, ktorým žiadali, aby bola uložená povinnosť odporcom podať do 30 dní na súde žalobu vo veci samej. Z listinných dôkazov pripojených navrhovateľmi 1/ a 2/ k návrhu vyplýva, že sú spoluvlastníkmi   nehnuteľností,   ktoré   susedia   s   nehnuteľnosťami   vlastnícky   patriacich odporcovi 1/ a pokiaľ ide o parc. č. 26/7 terajšej spoločnosti L. s.r.o. so sídlom v B. a na nehnuteľnostiach vedených na odporcu 1/, vykonáva prevádzku drevovýroby odporca 1/. Podľa vyjadrenia Úradu verejného zdravotníctva SR zo dňa 11.11.2009, ktoré bolo zaslané právnemu   zástupcovi   navrhovateľov,   k   uvedenému   dňu   nepodal   návrh   na   vstúpenie   do konania   o   uvedenie   priestorov   prevádzky   drevovýroby   spoločnosti   W.   a.s.   namiesto pôvodného žiadateľa. Je tiež preukázané, že v dôsledku činnosti prevádzok drevovýroby dochádza   k   prekračovaniu   povolenej   miery   hlučnosti.   Nie   je   právne   významná   tá skutočnosť, že sa majú navrhovatelia zdržiavať na svojich nehnuteľnostiach len sporadicky. Nie je však možné vyhovieť návrhu navrhovateľov, ktorí sa domáhajú vydania predbežného opatrenia, ktorým by bolo zakázané odporcom zdržať sa užívania nehnuteľnosti na účely prevádzky drevovýroby až do doby získania právoplatného rozhodnutia orgánov ochrany verejného   zdravia,   ktorým   dôjde   k udeleniu   súhlasu   s uvedením   priestorov   v B.   č.4   do prevádzky   a   schváleniu   prevádzkového   poriadku.   Odporcov   1/   a   2/   nemožno   obmedziť v užívaní   nehnuteľností   do   rozhodnutia   správnych   orgánov  .   Ustanovenie   §   123 Občianskeho zákonníka upravuje práva vlastníka. Ide o práve vec držať, užívať, požívať jeho plody a nakladať s ním. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia by neprimerane zasiahol do týchto práv, pretože právom vlastníka je vec užívať v súlade so zákonom, tj tak, aby sa neposudzovalo ust. § 127 ods.1 Občianskeho zákonníka. Okresný súd teda správne rozhodol, keď návrh navrhovateľov ako nedôvodný zamietol.“

Podstatou   sťažnosti   je tvrdenie   sťažovateľov,   podľa   ktorého krajský   súd   tým, že potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na vydanie predbežného opatrenia   (uloženie   povinnosti   odporcom   zdržať   sa   prevádzkovania   drevovýroby   do rozhodnutia správnych orgánov), porušil základné právo sťažovateľov na vlastníctvo a ich právo na majetok vo vzťahu k nehnuteľnostiam v ich podielovom spoluvlastníctve. Inak povedané, k porušeniu základného práva sťažovateľov na vlastníctvo a práva na majetok malo dôjsť tým, že krajský súd nezakázal odporcom prevádzkovať drevovýrobu.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (napr. II. ÚS 81/07, II. ÚS 198/05) vyslovil, že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie v súdnom konaní možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však len také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (ďalej len „OSP“) v spojitosti s predbežnými opatreniami (I. ÚS 52/09).

Pri rozhodovaní o predbežnom opatrení ide o poskytnutie dočasnej ochrany, pretože až   právoplatné   rozhodnutie   vo   veci   samej   je   konečným   rozhodnutím   (II.   ÚS   141/04, IV. ÚS 291/07).

Podľa § 74 ods. 1 OSP pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím   by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Preto najmä nesmie... nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom...

Podstatou rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu a dôvodom, pre ktorý bol návrh sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý, je (okrem iného) spôsob, ktorý   sťažovatelia   na   ochranu   svojich   práv   použili   (návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia), a rozsah, v ktorom sa domáhali zákazu voči žalovaným (trvanie predbežného opatrenia   do   rozhodnutia   správnych   orgánov;   úplné   pozastavenie   výrobnej   činnosti). Z oboch rozhodnutí vyplýva, že za správny spôsob ochrany, ktorý mali sťažovatelia použiť, treba   považovať   podanie   žaloby   vo   veci   samej   (podľa   §   127   Občianskeho   zákonníka), v ktorom je možné vykonať i dokazovanie v potrebnom rozsahu, a to aj s poukazom na to, že podľa tvrdení samotných sťažovateľov nemenný stav trvá už 7 rokov (z toho vyplývajúci nedostatok naliehavosti potreby upraviť pomery účastníkov občianskeho súdneho konania predbežným opatrením).

Ústavný súd sa stotožňuje s dôvodmi vyslovenými všeobecnými súdmi, pre ktoré dospeli k záveru, že návrh sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia bolo nevyhnutné zamietnuť.   Tieto   dôvody   jasne   a   zrozumiteľne   dávajú   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Formulovanie princípov   posudzovania   podmienok   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   všeobecnými súdmi považuje ústavný súd za zodpovedajúce zmyslu a účelu zákonnej úpravy i záverom právnej teórie a stotožňuje sa s nimi. Aj podľa názoru ústavného súdu sa sťažovatelia mohli (a   stále   môžu)   domáhať   ochrany   svojich   práv   žalobou   vo   veci   samej   opierajúcou   sa o ustanovenie § 127 Občianskeho zákonníka.

Keďže predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd v prípadoch obdobných prípadu sťažovateľov je len také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v konaní o veci samej, považuje ústavný súd už z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľov   na   porušenie   ich   základného   práva   na   vlastníctvo   a   práva   na   majetok nevydaním sťažovateľmi navrhovaného predbežného opatrenia za zjavne neopodstatnenú, pretože   sťažovateľom   ostáva   zachované   ich   právo   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv podaním žaloby vo veci samej.

Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov namietajúcu porušenie ich základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1   dodatkového   protokolu,   a   to   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   vychádzajúc z   toho,   že   pri   svojom   rozhodovaní   je   viazaný   petitom sťažnosti, sa už nezaoberal tým, či postupom všeobecných súdov mohlo dôjsť k porušeniu iných základných práv sťažovateľov, než ktoré označili v petite svojej sťažnosti. Nad rámec odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   však   ústavný   súd   dáva   do   pozornosti   sťažovateľom rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach, ktorých podstatou bolo rozhodovanie   vnútroštátnych   orgánov   o   poskytovaní   ochrany   proti   nadmernému obťažovaniu hlukom a iným obdobným zásahom do životného prostredia vo väzbe na čl. 8 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (napr.   Moreno   Gómez v. Španielsko, sťažnosť č. 4143/02, rozhodnutie zo 16. novembra 2004, 53 – 56).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010