znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 458/2015-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   v   konaní   o   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   Lanikova   Group,   s.   r.   o.,   Advokátska   kancelária, Grösslingová 8, Bratislava, konajúca prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. Zdenky Lánikovej, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97 p o r u š e n é   b o l i.

2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3 000   € (slovom tritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účet jej právnej   zástupkyne   Lanikova   Group,   s.   r.   o.,   Advokátska   kancelária,   Grösslingová   8, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenej   Lanikova   Group,   s.   r.   o.,   Advokátska   kancelária, Grôsslingová 8, Bratislava, konajúca prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. Zdenky Lánikovej, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka je účastníčkou konania o neplatnosť právnych úkonov vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 53/97. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 4. februára 1997. Sťažovateľka vstúpila do napadnutého konania na základe uznesenia sp. zn. 9 C 53/97 z 28. mája 2003, ktorým okresný súd pripustil jej vstup do konania na strane odporcu ako odporkyne v 35. rade. Označené uznesenie bolo sťažovateľke doručené 13. januára 2005.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem opisu skutkového stavu uvádza:„Poukazujeme   na   skutočnosť,   že   celé   súdne   konanie   vedené   od   roku   1997,   je poznačené neprimeranými prieťahmi, a to najmä odo dňa 29. 06. 2006, kedy bolo na Okresný   súd   Bratislava   II   doručené   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave, č. k. 3 Co 131/06 zo dňa 31. 05. 2006, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní niektorých z účastníkov konania. Okresný súd Bratislava 2 vo veci absolútne nekonal takmer 8 rokov. Vychádzajúc z uvedeného má sťažovateľ za to, že namietaným postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod spis. zn. 9 C 53/97 došlo k zbytočným prieťahom, čím   bolo   porušené   základne   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

Sťažovateľka sa „... domáha tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume   10.000   eur,   a   to   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti,   pričom   jeho   primeranosť odôvodňuje najmä absolútne neprimeranou dĺžkou konania, a skutočnosťou, že za obdobie takmer 11 rokov, keď bol účastníkom konania ako vlastník spornej nehnuteľnosti, súd mu neposkytol žiadnu ochranu jeho práv.

Poukazujeme   tiež   na   celkovú   neprimeranú   dĺžku   súdneho   konania   (trvá   už   vyše 16 rokov) a v súčasnosti je v štádiu prvostupňového konania.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛...   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod spis. zn. 9C 53/97porušené bolo.

II. ⬛⬛⬛⬛... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 eur (slovom: desaťtisíc euro), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

III.   Okresný   súd   Bratislava   II   je   povinný   nahradiť ⬛⬛⬛⬛...   trovy konania vo výške 340,90 eur na účet Advokátskej kancelárie Lanikova Group, s. r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedníčku okresného súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagovala predsedníčka okresného súdu v písomnom vyjadrení sp. zn. Spr 3243/2015 z 1. júla 2015, v ktorom okrem iného uvádza:

„Po   oboznámení   sa   s   obsahom   súdneho   spisu   k   otázke   účastníctva   sťažovateľky v konaní uvádzam, že v návrhu na začatie konania nebola pôvodne sťažovateľka označená ako účastníčka konania na strane odporcu. Až písomným podaním zo dňa 09. 04. 2003 (č. l. 204) navrhovateľ rozšíril návrh a žiadal tiež o pripustenie ďalších účastníkov na strane odporcu, medzi nimi je aj uvedený ako odporca v 34. rade ⬛⬛⬛⬛ a ďalej mala byť uvedená jeho manželka ako odporkyňa v 35. rade ⬛⬛⬛⬛ (ako to vyplýva z ),   avšak   navrhovateľ   uviedol   vo   svojom   písomnom   podaní   meno (č.   l.   216).   Na   základe   takto   podaného   návrhu   súd   uznesením   zo   dňa 28. 05. 2003   okrem   iných   pripustil,   aby   do   konania   na   strane   odporcu   č.   35   vstúpila označená ⬛⬛⬛⬛. Následne v konaní bolo zistené správne označenie odporkyne v 35. rade a bolo jej dňa 13. 01. 2005 (č. l. 304) doručené uznesenie zo dňa 28. 05. 2003. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojich   nálezoch   prikázal   tunajšiemu   súdu konať bez zbytočných prieťahov a predchádzajúcim sťažovateľom (odporca v 26., 27., 28., 29., 35., navrhovateľka) bolo priznané finančné zadosťučinenie, ktoré bolo sťažovateľom vyplatené.

Predmetný spis sa dlhodobo nachádzal u v minulosti vo veci konajúcej zákonnej sudkyne ⬛⬛⬛⬛.

Z dôvodu vzdania sa funkcie menovanej sudkyne bol spis v zmysle dodatku k rozvrhu práce prikázaný opatrením zo dňa 24. 2. 2014 na rozhodovanie ⬛⬛⬛⬛, sudcovi tunajšieho súdu.

Uznesením Súdnej rady SR zo dňa 31. 3. 2014 bol ⬛⬛⬛⬛ s účinnosťou od 1. 4. 2014 preložený na výkon funkcie sudcu na Okresný súd Bratislava V, pričom vzniknutá situácia pri pôvodnom prideľovaní veci nebola predvídateľná.

V súčasnosti v zmysle Dodatku č. 10 k Rozvrhu práce tunajšieho súdu na rok 2014 je spis pridelený na rozhodovanie ⬛⬛⬛⬛, ktorá vo veci plynulo koná.“

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 53/97 zistil, že jeho obsah   zodpovedá   prehľadu   procesných   úkonov,   ktorý   je   uvedený   v odôvodnení   nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 780/2014 z 18. marca 2015, a preto z neho pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky vychádzal. Nad rámec skutočností uvedených v označenom náleze ústavný súd zistil, že:

- uznesením sp. zn. 9 C 53/97 z 29. januára 20015 ustanovil okresný súd odporcom v 2. a 3. rade opatrovníka na zastupovanie v konaní,

-   27.   apríla   2015   nariadila   zákonná   sudkyňa   preveriť   stav   dedičského   konania vedeného pod sp. zn. 46 D 391/2014,

-   25.   júna   2015   okresný   súd   vyzval   navrhovateľku   osobne,   či   trvá   na   späťvzatí žaloby,   keďže   jej   novozvolená   právna   zástupkyňa   zastupuje   v   tomto   konaní   i   jedného z účastníkov konania na strane odporcu.

Vo   vzťahu   k   účastníctvu   sťažovateľky   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn. 9 C 53/97 ústavný súd zistil, že do tohto konania vstúpila na základe uznesenia sp. zn. 9 C 53/97 z 28. mája 2003, ktorým okresný súd pripustil jej vstup do konania na strane odporcu ako odporkyne v 35. rade. Označené uznesenie bolo sťažovateľke doručené 13. januára 2005.

Uznesením č. k. II. ÚS 458/2015-13 z 29. júla 2015 ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu,   aby   prípadne   doplnila   predchádzajúce   vyjadrenie   okresného   súdu   k   sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 2097/15 z 11. septembra 2015 oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, a svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti nedoplnila.

Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrila, či trvá   na   konaní   ústneho   pojednávania,   a   zároveň   jej   zaslal   vyjadrenia   predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr 3243/15 z 1. júla 2015 a sp. zn. Spr 2097/15 z 11. septembra 2015 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 1. októbra 2015 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, k vyjadreniam predsedníčky okresného súdu nezaujala stanovisko.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   rozhodovanie   o   tom,   či   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov.   Ak   súd   zistí,   že   existuje   dôležitý   dôvod   na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Ústavný súd už nálezom sp. zn. IV. ÚS 352/2013 z 23. septembra 2013 rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97 došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva navrhovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov, na základe čoho jej priznal finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania. Súčasne uložil okresnému súdu konať vo veci. Ústavný súd vyslovil porušenie tohto základného práva aj vo vzťahu k niektorým účastníkom označeného súdneho konania na   strane   odporcov,   o   sťažnostiach   ktorých   rozhodol   nálezmi   sp.   zn.   I.   ÚS   473/2013 z 20. novembra 2013, sp. zn. III. ÚS 226/2014 z 10. júna 2014, sp. zn. III. ÚS 329/2014 z 30. júla 2014 a sp. zn. I. ÚS 780/2014 z 18. marca 2015. Ústavný súd nenašiel dôvod na to,   aby   sa   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľky   odchýlil   od   právnych   záverov vyslovených   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   týkajúcich   sa   namietaného konania.

1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje,   že   rozhodovanie   o   určení   neplatnosti   právneho   úkonu   tvorí   bežnú   súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Aplikácia relevantnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na tento typ konania je v judikatúre všeobecných súdov stabilizovaná. Prípadnú skutkovú zložitosť vyplývajúcu z osobitných okolností veci ústavný súd nemohol zohľadniť, pretože sa v doterajšom priebehu konania neprejavila. Väčší počet účastníkov na strane odporcov ústavný súd taktiež nemohol zohľadniť ako okolnosť, ktorá by výrazne komplikovala postup okresného súdu, pretože okresný súd od rozhodnutia o ich vstupe do konania o veci v podstate   nekonal   a   nevyužil   ani   možnosť   ustanoviť   im   spoločného   zástupcu   podľa § 29a OSP.

2.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z vyžiadaného spisu okresného   súdu   sp.   zn.   9   C   53/97,   ako   aj   z vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa stala účastníčkou napadnutého konania až na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 9 C 53/97 z 28. mája 2003, ktorým okresný súd pripustil jej vstup do konania na strane odporcu ako odporkyne v 35. rade. Ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorú by bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľky, ktorá je účastníčkou   konania,   v   súvislosti   s   prieťahmi   v   tomto   konaní,   avšak   poukazuje   na skutočnosť,   že   navrhovateľka   1.   októbra   2014   vzala   svoj   návrh   späť   v   celom   rozsahu a sťažovateľka (ako odporkyňa v 35. rade) sa o tomto späťvzatí dozvedela ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, čo vyplýva priamo z odôvodnenia sťažnosti.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd preskúmal postup okresného súdu v období od vstupu sťažovateľky do konania na základe uznesenia z 28. mája 2003, ktoré jej bolo doručené 13. januára 2005. Okresný súd od 7. septembra 2006, keď doručoval účastníkom konania uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 131/2006 z 31. mája 2006, až do podania sťažnosti ústavnému súdu   (20.   apríla   2015)   nevykonal   žiadne   pojednávanie   a   bol   prakticky   nečinný   okrem realizácie   sporadických   úkonov,   ktoré   sa   týkali   doručovania   písomností   a ustanovenia opatrovníka účastníkom konania, ktorých pobyt nie je známy. V napadnutom konaní došlo k späťvzatiu   žaloby   právnou   zástupkyňou   navrhovateľky,   ktorá   však   v tomto   konaní zastupuje i jedného z odporcov, preto okresný súd vyzval 25. júna 2015 navrhovateľku osobne, aby sa vyjadrila, či trvá na späťvzatí.

Posudzované   obdobie   v napadnutom   konaní   okresného   súdu   je   ako   celok poznamenané   jeho   nečinnosťou,   sporadicky   prerušenou   vykonaním   úkonov   procesného charakteru.   Zohľadňujúc   jeho   doterajšiu   neprimeranú   dĺžku   (vyše   dvanásť   rokov) a poukazujúc na celkovú dĺžku napadnutého konania (takmer devätnásť rokov), ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené predovšetkým neodôvodnenou nečinnosťou okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval. Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a nemajú povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.

Napriek   tomu,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľky   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené, neprikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 53/1997 konal bez   zbytočných   prieťahov,   pretože   takýto   príkaz   je   už   obsahom   nálezov   sp.   zn. IV. ÚS 352/2013 z   23.   septembra   2013,   sp. zn.   I.   ÚS 473/2013 z   20.   novembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 226/2014 z 10. júna 2014.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   ústavný   súd   vychádza zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 9 C 53/97 a jeho dlhodobú nečinnosť, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä povahu prerokúvanej veci a jej význam pre účastníka konania, ale aj skutočnosť, že sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu až po späťvzatí   žaloby, a zohľadňujúc aj rozhodnutia   ústavného súdu sp. zn. I.   ÚS 473/2013, sp. zn. III.   ÚS 226/2014, sp. zn. III. ÚS 329/2014 a sp. zn. I. ÚS 780/2014, ústavný súd považuje priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním Lanikova Group, s. r. o., Advokátska kancelária, Grösslingová 8, Bratislava. Ústavný súd vychádzal pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   z   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 € (za 2 úkony urobené v roku 2015).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia, podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16   ods.   3   a   §   18   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Sťažovateľke   priznal   za   každý   úkon   vykonaný   v   roku   2015   sumu   139,83   €,   čo predstavuje sumu 279,66 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2015 po 8,39 €, čo spolu predstavuje sumu 296,44 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, keďže právna zástupkyňa sťažovateľky je platcom DPH; celková odmena za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 355,73 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015