znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 458/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. D. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 2/2010 zo 17. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2010 doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 2/2010 zo 17. marca 2010.Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Sťažovateľ je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Počnúc 7.4.2008 prebiehal v poisťovni R. a.s. dohľad na mieste, ktorý sa začal na základe poverenia Ing. M. B. CSc. č. ODO-3548/2008 z 14.3.2008.... Výkonom dohľadu nad poisťovňou - žalobcom bola poverená aj Mgr. E. P.

Sťažovateľ v súlade s ust. § 7 zákona o dohľade (zák. č. 747/2004 Z.z. ďalej v texte len „zákon o dohľade“) podal voči osobe Mgr. E. P. námietku zaujatosti. Dôvodom podanej námietky zaujatosti bola skutočnosť,   že namietaná osoba Mgr.   E.   P.   nebola vo vzťahu k sťažovateľovi nezávislá a nezaujatá a teda ani dohľad vykonávaný u sťažovateľa touto osobou nie je nezaujatý a nestranný, a teda je nezákonný.

Dôvodom pre vznik pochybnosti o nezaujatosti je spôsob, akým namietaný subjekt systematicky, vedome a úmyselne vykonával svoju pôsobnosť voči sťažovateľovi. V týždni od pondelka   19.10.2009   do   piatka   23.10.2009   kontaktovalo   sťažovateľa   viacero   klientov poisťovne   R.   z   rôznych   častí   Slovenskej   republiky   so   znepokojením   a   so   žiadosťou o informáciu, čo sa deje s ich poistením, či má poisťovňa nejaké problémy a pod.. Príčinou znepokojenia bol list dvoch úradníkov P. K. a E. P., ktorí písomne oslovili sťažovateľovi neznámy počet jeho klientov so žiadosťou, ktorá zjavne vyvolala ich znepokojenie a neistotu vo vzťahu k sťažovateľovi.... Ako vyplýva z obsahu doloženého listu, úradníci NBS ním v rozpore s § 2 ods. 5 zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade porušili zákonom uloženú povinnosť mlčanlivosti, ktorá spočíva v prvom rade v tom, že z výkonu dohľadu nebudú sprístupnené informácie o dohľade nad konkrétnou finančnou inštitúciou.   Takouto informáciou je aj informácia,   že   v   danej   inštitúcii   dohľad   na   mieste   prebieha.  ...   Úradníci   NBS   vrátane namietanej osoby Mgr. E. P. vyzvedali osobné údaje, osobitne obzvlášť citlivé zdravotné údaje,   klientov   uvádzali   do   omylu   a   vyvolávali   pochybnosti   o riadnom   fungovaní podnikateľskej činností poisťovne a touto činnosťou spôsobili u nich znepokojenie, ktorého dôsledkom môže byť neprirodzené, úradníkmi NBS vyvolané rušenie poistných zmlúv a tým ďalšie   hospodárske   škody   hroziace   poisťovni   spôsobené   prekračovaním   zákonov a neodbornou činnosťou úradníkov dohľadu....

Sťažovateľ v súlade s ust. § 7 zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade podal voči osobe Mgr. E. P. námietku zaujatosti, ktorou požiadal o vylúčenie Mgr. E. P. z výkonu dohľadu na mieste   nad   sťažovateľom.   Dôvody   zaujatosti   Mgr.   E.   P.   uviedol   sťažovateľ   v   podanej námietke   zo   dňa   26.10.2009,   pričom   išlo   o   závažné   dôvody,   ktoré   samostatne,   alebo v spojení odôvodnene vyvolávajú pochybnosť o jej nezaujatosti voči dohliadanému subjektu. O   námietke   zaujatosti   rozhodol   jej   nadriadený   Ing.   M.   B.   CSc,   viceguvernér Národnej banky Slovenska, v súlade s ust. § 7 ods. 5 zákona o dohľade, a to rozhodnutím označeným ako „Zamietnutie námietok zaujatosti“ zo dňa 12.11.2009, VG2-15580/2009, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 16.11.2009....

Sťažovateľ   v   zákonom   ustanovenej   lehote   rozhodnutie   Ing.   M.   B.,   CSc.   č. VG2- 15580/2009 napadol žalobou proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu na Najvyššom súde   Slovenskej   republiky   zo   dňa   7.1.2010.   Sťažovateľ   sa   žalobou   domáhal   vyslovenia nezákonnosti rozhodnutia Ing. M. B., CSc. č. VG2-15580/2009 a jeho zrušenia. Dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu sťažovateľ uviedol v tejto žalobe.

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 17. marca 2010 konanie o sťažovateľovej žalobe zastavil, lebo zistil, že napadnuté rozhodnutie ako individuálny správny akt nebolo vydané v administratívnom konaní a nejde o individuálny správny akt, ktorým by bolo rozhodnuté vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu žalovaného na mieste podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 747/2004 Z. z. Ide o procesné rozhodnutie, ktoré v zmysle   §248   písm.   a/   O.   s.   p.   súd   samostatne   nepreskúmava.   Zároveň   uviedol,   že nezákonnos't tohto rozhodnutia - jeho vady bude možné namieta't až v konaní o žalobe proti rozhodnutiu žalovaného vo veci samej, čím nedôjde k porušeniu jeho práv na prejednanie veci   nezávislým   a   nestranným   súdom   ani   jeho   práva   na   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.... Sťažovateľ predložil Najvyššiemu súdu SR   žalobu,   ktorou sa uchádzal o ochranu svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR pred výkonom dohľadu zaujatým subjektom Národnej banky Slovenska.

... Najvyšší súd SR namiesto toho, aby poskytol ochranu týmto právam sťažovateľa podliehajúcim ochrane podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sa uspokojil s povrchným, formálnym, konštatovaním,   že   sťažovateľ   síce   namietol   porušenie   svojho   základného   práva,   ale ustanovenie   §   248   písm.   a)   OSP   bráni   súdu   poskytnúť   ochranu   právu   uplatnenému sťažovateľom....

S účelom práva na prístup k súdu je zlučiteľný iba taký postup súdu, pri ktorom súd skutočne preskúma namietnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy z hľadiska dodržania uplatneného základného práva. V okolnostiach prípadu Najvyšší súd SR nesplnil povinnosť orgánu súdnej moci implikovanú v základnom práve na prístup k súdu. Namiesto toho nadradil   formálnu   ochranu   ústavnosti   nad   materiálnu   ochranu,   čím   spôsobil,   že sťažovateľovi sa v okolnostiach prípadu nedostalo takej právnej ochrany, akú mu priznala ústava.   Tým   Najvyšší   súd   SR   porušil   základné   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR....»

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 2/2010 zo   17.   marca 2010 došlo   k porušeniu   označených   článkov ústavy, namietané uznesenie zrušil   a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie,   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 2/2010 zo 17. marca 2010.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie označených základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 2/2010 zo 17. marca 2010, ktorým konanie o žalobe sťažovateľky zastavil, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV.   ÚS   100/04,   IV.   ÚS   42/06).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   podanú sťažovateľkou považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade sťažovateľky   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   ak by   podmienky   na   prístup   k   tomuto   súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (ďalej len „OSP“) neboli zo strany najvyššieho súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, ak by   najvyšší   súd   tieto   všeobecné   podmienky   prístupu   k   súdu   vykladal   vo   vzťahu k sťažovateľke   diskriminačne   v   porovnaní   s   ich   výkladom   pri   iných   subjektoch domáhajúcich   sa   súdnej   ochrany.   V   prípade   sťažovateľky   k   takej   situácii   nedošlo, sťažovateľka   mala priznané postavenie   účastníka   súdneho   konania   a   najvyšší   súd   o   jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavou sťažovateľky.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný cieľ, a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 2/2010 zo 17. marca 2010 vyplýva, že ním bolo zastavené konanie o žalobe sťažovateľky proti Národnej banke Slovenska (ďalej len „národná banka“) o preskúmanie rozhodnutia č. VG2-15580/2009 z 12. novembra 2009. Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie národnej banky, ktorým bola zamietnutá námietka zaujatosti, nie je rozhodnutím podľa § 244 ods. 3 OSP,   pretože   ním   nebolo   zasiahnuté   do   hmotných   subjektívnych   práv   sťažovateľky, a predmetné rozhodnutie preto nie je preskúmateľné v správnom súdnictve. Rozhodnutím o námietke zaujatosti sa iba preveruje, či osoba poverená výkonom dohľadu nie je zaujatá, pričom   napadnutým   rozhodnutím   bolo   rozhodnuté   iba   o procesných   právach.   Preto   ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu na mieste zo strany národnej banky podľa   §   5   ods.   1   písm.   a)   zákona   č.   747/2004   Z.   z.   o dohľade   nad   finančným   trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade“). Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 143/02 a III. ÚS 138/03 a zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie priamo zasiahlo do jej práva na spravodlivý proces, ústavný súd uvádza, že rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa § 7 ods. 5 zákona o dohľade sa netýka základných práv a slobôd. Pri vykonávaní dohľadu na mieste národnou bankou nejde o prípad, kedy by sa sťažovateľka domáhala svojho práva na inom   orgáne   v zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Preto   nemôže   byť ani   porušené   jej   právo domáhať sa práva na nezávislom a nestrannom orgáne Slovenskej republiky. S poukazom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že predmet konania nemožno vyhodnotiť ako rozhodnutie správneho orgánu v zmysle ustanovenia § 244 ods. 3 OSP, a konanie zastavil, pretože žaloba bola podaná proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že tento zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom   uviedol   rozsiahle   dôvody,   pre   ktoré   konanie   o žalobe   sťažovateľky o preskúmanie napadnutého rozhodnutia národnej banky zastavil. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru (rozhodnutie národnej banky treba považovať za procesné rozhodnutie) vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že zastavením konania o žalobe sťažovateľky nedošlo k odmietnutiu súdneho preskúmania jej žaloby, pretože k nej môže dôjsť v rámci žaloby o preskúmanie zákonnosti zásahu do práv sťažovateľky.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   (zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010