znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 458/08-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   decembra   2009 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť B. K., S., zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. R., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 1457/91 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   C   1457/91 p o r u š i l   základné právo B. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. B. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 500 € (slovom päťtisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Spišská Nová Ves p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia B. K. v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov)   na   účet   ustanovenej advokátky JUDr.   Ľ.   R.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Spišská Nová Ves   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 458/08-10 zo 16. decembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť B. K., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 1457/91 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľovi bola uvedeným uznesením ustanovená aj právna zástupkyňa v konaní pred ústavným súdom, a to advokátka JUDr. Ľ. R.

2. Z obsahu sťažnosti vyplynuli najmä tieto relevantné skutočnosti:„Na Okresnom súde Sp. Nová Ves sa vedie konanie o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   a   jeho nesprávnym úradným postupom č. k. 1 C 1457/91. (...)

Z tohto titulu žalujem Slovenskú republiku(...) z dôvodu prieťahov na Okresnom súde SNV a jeho nečinnosť bez akýchkoľvek úkonov od roku 1998 do 20 júla 2005 a žiadam, aby som bol odškodnený nemajetkovou ujmou podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sumou 3 000 000 Sk. Na   OS   Sp.   Nová   Ves   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní   a teda   k porušeniu základného   práva   podľa   čl.   48   odst.   2   Ústavy   a   ľudského   práva   podľa   čl.   6   odst.   1 dohovoru. (...)

Ďalej poukazujem na moju sťažnosť zo dňa 16. 3. 2008 adresovanú predsedovi OS SNV, na ktorú : mi dal listom zo dňa 27. 3. 08 neadekvátnu odpoveď. Nezdôvodnil nečinnosť súdu od roku 1998 do 20 júla 2005 bez akýchkoľvek úkonov. (...)“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom   JUDr.   J.   S.,   listom   sp.   zn.   Spr   2/09 z 11. februára   2009   a právna   zástupkyňa   sťažovateľa „upresnením   sťažnosti“ zo 16. februára 2009.

3.1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   tieto   relevantné skutočnosti:

„Oznamujeme Vám, že spis sp. zn. 1 C 1457/91 sa z dôvodu odvolania od 23. 6. 2008 nachádza   na   Krajskom   súde   v Košiciach.   Tunajší   okresný   súd   vo   veci   rozhodol   dňa 7. 5. 2008.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   skutočnosť   nie   je   možné   podrobnejšie   vyjadrenie. Tvrdenia   sťažovateľa   považujeme   za   neopodstatnené,   nakoľko   sám   sťažovateľ   svojím prístupom k prejednávanej veci spôsoboval naťahovanie konania.

Netrváme na ústnom prejednaní veci.“

3.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom podaní zo 16. februára 2009 upresnila predmetnú   sťažnosť,   najmä   rozsiahlo   uviedla   dôvody   sťažnosti,   presný   petit   sťažnosti a náležito odôvodnila aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktorú v mene svojho mandanta upresnila na sumu 100 000 €.

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 1 C 1457/91, najmä po 15. februári 1993, pretože ústavný súd chráni ústavnosť spôsobom, ktorý upravuje ústava a zákon o ústavnom súde, pričom zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej účinnosti, preto ústavný súd nemá oprávnenie konať a rozhodovať o porušení práv fyzickej alebo právnickej osoby, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993 (napr. I. ÚS 81/03).

Dňa   24.   augusta   1990   podal   sťažovateľ   okresnému   súdu   žalobný   návrh na „neplatnosť rozviazania prac. pomeru“ proti Č. (ďalej aj „odporca 1“), a 1. marca 1991 rozšíril svoju žalobu aj na F. (ďalej aj „odporca 2“), pričom od uvedeného dňa si uplatnil „aj   škodu   spôsobenú   porušením   právnej   povinnosti“.   Vec   bola   vedená   pod   sp.   zn. 2 C 1063/90.

Dňa 12. marca 1991 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok č. k. 2 C 1063/90-30, ktorým bol žalobný návrh sťažovateľa sčasti zamietnutý, pričom okresný súd týmto rozsudkom návrh sťažovateľa na „náhradu škody vo vzťahu k odporcom 1. a 2. rade vylučuje na samostatné konanie“.

Dňa   29.   apríla   1991   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   uvedenému   rozsudku okresného súdu.

Dňa 8. júla 1991 bola vec predložená Krajskému súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa.

Dňa 27. septembra 1991 krajský súd rozsudkom č. k. 11 Co 106/91-96 napadnuté rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil   a zamietol   odvolanie   sťažovateľa „proti   výroku rozsudku o vylúčení veci náhrady škody vo vzťahu k odporcom v prvom a druhom rade na samostatné konanie“.

Dňa 14. októbra 1991 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 22. októbra 1991 rozsudok č. k. 11 Co 106/91-96 nadobudol právoplatnosť.Dňa 25. novembra 1991 bola žaloba sťažovateľa vo vylúčenej časti zaevidovaná pod sp. zn. 1 C 1457/91.

Dňa 26. februára 1992 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby oznámil, akú škodu vymáha od odporcov.

Dňa 18. decembra 1992 sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že od odporcov sa domáha náhrady škody v celkovej sume 102 491 Kčs.

Dňa 6. mája 1993 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 26. máj 1993.Dňa 26. mája 1993 bolo pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu predvolania účastníkov konania.

Dňa 3. júna 1993 bolo nariadené pojednávanie na 30. jún 1993. Dňa 30. júna 1993 bolo pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu predvolania účastníkov konania.

Dňa 10. septembra 1993 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby odstránil nedostatky svojho podania.

Dňa 27. septembra 1993 sťažovateľ reagoval na uvedenú výzvu súdu.Dňa 5. októbra 1993 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito, pretože sa nedostavili účastníci konania.

Dňa 3. apríla 1997 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 12. máj 1997. Dňa 12. mája 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 2. jún 1997.

Dňa   2.   júna   1997   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito z dôvodu dokazovania.

Dňa   19.   júna   1997   si   okresný   súd   vyžiadal   súvisiace   spisy   a dôkazy   a vyzval odporcu 1, aby zaslal spis „o šetrení sťažnosti“.

Dňa 9. júla 1997 odporca 1 reagoval na výzvu súdu. Dňa 6. októbra 1997 súd nariadil vo veci pojednávanie na 24. október 1997.Dňa 24. októbra 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 9. apríla 1998 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 24. apríl 1998.

Dňa 24. apríla 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 12. jún 1998.

Dňa 12. júna 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa   11.   októbra   2005   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   oznámil,   či   trvá   na podanej žalobe.

Dňa 26. októbra 2005 sťažovateľ oznámil súdu, že na podanej žalobe trvá.Dňa 9. marca 2006 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 31. máj 2006.Dňa 31. mája 2006 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že sťažovateľ požiadal súd o ustanovenie právneho zástupcu v predmetnom konaní.

Dňa   23.   augusta   2006   okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   C   1457/91-65   priznal sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a ustanovil   mu   právneho   zástupcu, advokáta JUDr. P. H.

Dňa   18.   septembra   2006   advokát   P.   H.   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   č.   k. 1 C 1457/91-65.

Dňa 30. októbra 2006 sťažovateľ požiadal súd „o zmenu advokáta“.

Dňa 2. novembra 2006 okresný súd uznesením č. k. 1 C 1457/91-71 ustanovil za právneho zástupcu v predmetnom konaní advokáta JUDr. L. S.

Dňa 31. januára 2007 právny zástupca sťažovateľa doplnil žalobný návrh.Dňa 7. marca 2007 súd vyzval odporcu 1, aby sa vyjadril k doplnenému návrhu.Dňa 19. marca 2007 sa odporca 1 vyjadril k doplnenému návrhu. Dňa 23. apríla 2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 13. jún 2007.Dňa   8.   júna   2007   bolo   pojednávanie   nariadené   na   13.   jún   2007   odročené   na 5. október 2007.

Dňa   30.   júla   2007   súd   uznesením   č.   k.   1   C   1457/91-93   pripustil   zmenu   petitu žalobného návrhu.

Dňa 5. októbra 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu ďalšieho dokazovania.

Dňa 15. októbra 2007 súd uznesením č. k. 1 C 1457/91-104 pripustil do konania ako odporcu 2 S.

Dňa 30. novembra 2007 sťažovateľ založil do spisu „dôkazný materiál“ a predložil súdu „rozšírenie návrhu“.

Dňa   3.   decembra   2007   okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   C   1457/91-116   pripustil „rozšírenie petitu žalobného návrhu“.

Dňa 31. januára 2008 súd nariadil vo veci pojednávanie na 7. máj 2008.Dňa 15. apríla 2008 sťažovateľ písomným podaním upresnil svoj návrh.Dňa 7.   mája   2008   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   na   ktorom   okresný   súd rozsudkom č. k. 1 C 1457/91-132 „konanie o zaplatenie sumy 4.840,- Sk zastavuje a po právoplatnosti rozhodnutia vec v tejto časti nároku postúpi S. p. V prevyšujúcej časti návrh zamieta“.

Dňa 2. júna 2008 sťažovateľ podal odvolanie proti uvedenému rozsudku.Dňa 25. júna 2008 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa.

Dňa   27.   augusta   2009   krajský   súd   uznesením   č.   k.   1   Co   173/08-164   napadnutý rozsudok   v zamietajúcej   časti   potvrdil   a zrušil   napadnutý „rozsudok   v časti   o zastavení konania o zaplatenie 4.840,-Sk a postúpení veci S. p., ako aj vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie“.

Dňa 10. septembra 2009 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 6. októbra 2009 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 13. november 2009.Dňa 13. novembra 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd rozsudkom   č.   k.   1   C   1457/91-208   návrh   zamietol   a doplňujúcim   rozsudkom   č.   k. 1 C 1457/91-213 rozhodol, že „štát nemá právo na náhradu trov konania“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 1457/91 došlo k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého občianskoprávneho konania je „náhrada škody“, t. j. vec, ktorej povaha (spor o zdroje príjmov sťažovateľa) si vyžadovala osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a skončená   (§   100   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného,   viac   ako   osemnásť   rokov   trvajúceho   konania,   v danom   prípade   zjavne nebola   závislá   od   zložitosti   veci,   ale,   ako   je   to   ďalej   vyhodnotené,   predovšetkým   od správania (postupu) okresného súdu.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v napadnutom   konaní k zbytočným prieťahom. Predkladanie návrhov (napr. na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov,   upresnenia   žalobného   návrhu)   alebo   podanie   opravných   prostriedkov nekvalifikuje ústavný súd ako skutočnosti, ktoré môžu mať za následok zbytočné prieťahy v konaní. Podľa právneho názoru ústavného súdu využitie možností daných sťažovateľovi procesnými   predpismi   (napr.   Občianskym   súdnym   poriadkom)   na   uplatňovanie a presadzovanie   jeho   práva   v súdnom   konaní   môže   síce   spôsobiť   predĺženie   priebehu konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú   zbytočné prieťahy   (napr.   I.   ÚS   31/01).   Na   opakované   nekvalifikované   podania   sťažovateľa v napadnutom konaní však ústavný súd nemohol neprihliadnuť pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania už viac ako osemnásť rokov je samo osebe celkom jednoznačne neprimerané.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd bol v danej veci bez akýchkoľvek dôvodov opakovane dlhodobo nečinný, konkrétne v období od 5. októbra 1993 do 3. apríla 1997 (tri a pol roka) a od 12. júna 1998 do 11. októbra 2005 (viac ako sedem rokov). Okresný súd teda počas takmer jedenástich rokov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas napadnutého súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti   veci   ani   správania   účastníkov,   ale   výlučne   v dôsledku   postupu   súdu.   Ústava pritom v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci¬a   teda   vykonanie   spravodlivosti¬bez zbytočných   prieťahov.   Okrem   uvedeného   ústavný   súd   opakovane   zdôrazňuje,   že   pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené   činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 13. novembra 2009 bol v predmetnej veci na okresnom súde vyhlásený rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €, ktorú odôvodnil najmä „stavom právnej neistoty po dobu takmer 19 rokov“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa a jeho podiel na zbytočných prieťahoch, a najmä vzhľadom na celkovo neobyčajne dlhé trvanie napadnutého konania považuje za primerané v sume 5 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 9. februára 2009 a upresnenie sťažnosti zo 16. februára 2009). Za dva úkony vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume dvakrát po 115,90 € a režijný paušál dvakrát po 6,95 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 245,70 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 a 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009