znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 457/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD.,   B., vedené pod sp. zn. Rvp   12133/2013 až sp. zn. Rvp 12184/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 NcC 172/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 173/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 174/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 173/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 162/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 147/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 146/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 161/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 145/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 162/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 156/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 143/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 169/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 168/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 167/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 166/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 165/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 141/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 159/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 158/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 164/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 152/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 163/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 170/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 173/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 142/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 150/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 174/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 149/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 165/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 160/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 177/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 171/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 159/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 152/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 144/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 153/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 156/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 161/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 151/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 171/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 180/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 169/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 170/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 175/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 175/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 146/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 143/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 159/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 141/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 155/2012 zo 17. októbra 2012 a sp. zn. 5 NcC 154/2012 z 22. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12133/2013 až sp. zn. Rvp 12184/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12133/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. marca 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 NcC 172/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 173/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 174/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 173/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 162/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 147/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 146/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 161/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 145/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 162/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 156/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 143/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 169/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 168/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 167/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 166/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 165/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 141/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 159/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 158/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 164/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 152/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 163/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 170/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 173/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 142/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 150/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 174/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 149/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 165/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 160/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 177/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 171/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 159/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 152/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 144/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 153/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 156/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 161/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 151/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 171/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 180/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 169/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 170/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 175/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 175/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 146/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 143/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 159/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 141/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 155/2012 zo 17. októbra 2012 a sp. zn. 5 NcC 154/2012 z 22. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Pezinok (ďalej len „okresný   súd“)   žaloby,   ktorými   sa   domáhala   svojich   nárokov   na   náhradu   škody   – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   platnom   znení, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov. Predmetné žaloby boli vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   10   C   236/2012,   sp.   zn.   10   C   235/2012,   sp.   zn. 10 C 233/2012, sp. zn. 10 C 241/2012, sp. zn. 10 C 256/2012, sp. zn. 10 C 224/2012, sp. zn. 10 C 225/2012, sp. zn. 8 C 239/2012, sp. zn. 8 C 209/2012, sp. zn. 8 C 222/2012, sp. zn. 8 C 244/2012, sp. zn. 8 C 212/2012, sp. zn. 10 C 245/2012, sp. zn. 10 C 247/2012, sp. zn. 10 C 248/2012, sp. zn. 10 C 249/2012, sp. zn. 10 C 251/2012, sp. zn. 10 C 229/2012, sp. zn. 10 C 261/2012, sp. zn. 10 C 260/2012, sp. zn. 10 C 255/2012, sp. zn. 10 C 220/2012, sp. zn. 10 C 253/2012, sp. zn. 10 C 217/2012, sp. zn. 10 C 242/2012, sp. zn. 8 C 218/2012, sp. zn. 8 C 214/2012, sp. zn. 8 C 249/2012, sp. zn. 8 C 206/2012, sp. zn. 8 C 219/2012, sp. zn. 8 C 240/2012, sp. zn. 8 C 225/2012, sp. zn. 10 C 238/2012, sp. zn. 10 C 259/2012, sp. zn. 10 C 268/2012, sp. zn. 10 C 267/2012, sp. zn. 10 C 266/2012, sp. zn. 10 C 262/2012, sp. zn. 10 C 257/2012, sp. zn. 10 C 219/2012, sp. zn. 10 C 243/2012, sp. zn. 5 C 218/2012, sp. zn. 5 C 203/2012, sp. zn. 5 C 253/2012, sp. zn. 10 C 230/2012, sp. zn. 10 C 231/2012, sp. zn. 10 C 226/2012, sp. zn. 10 C 227/2012, sp. zn. 10 C 203/2012, sp. zn. 10 C 207/2012, sp. zn. 10 C 208/2012 a sp. zn. 10 C 209/2012.

Popisom procesných úkonov vykonaných v troch konaniach pred okresným súdom, v ktorých na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a dvoch žiadostí o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   došlo   zo   strany   okresného   súdu k oneskorenému   rozhodnutiu   o   zmene   súdneho   exekútora   a   k   oneskorenému   udeleniu poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu   škody   okresnému   súdu,   ktorý   je   zároveň   podľa   zákona   súdom   príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu Pezinok sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci   vzhľadom   na   ich   pomer   k   veci   a   k   účastníkovi   konania   (námietka   zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,   že okresný   súd,   ktorý   zapríčinil   svojím   nesprávnym úradným   postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúce   sa rozhodovania   o   nestrannosti   zákonného   sudcu   (napr.   nález   sp.   zn.   II.   ÚS   283/09 z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006, uznesenie sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález sp. zn. II. ÚS 71/97 z 24. novembra 1997, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, „rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, ods. 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005“ atď.) a odvolávajúc   sa   na   ňu   uviedla,   že „trvá   na   tom,   že   objektívna   námietka   porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);

b)   vylúčený   je   sudca   aj   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c)   do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

V   sporoch   vedených   okresným   súdom   bude   podľa   sťažovateľky   nevyhnutné „na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   bude   takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:

a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Brezno   a   na   strane   žalovaného   stojí   zástupca   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Brezno, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Brezno a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z.   bude   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tým,   kto   bude   uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú   naplnenie   požiadavky nestrannosti.“.

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach.

Krajský   súd   podľa   sťažovateľky   v   napadnutých   rozhodnutiach   dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými rozhodnutiami krajského   súdu,   zruší napadnuté rozhodnutia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane   ustanovenia   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 2 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 12133/2013   až   sp.   zn.   Rvp   12184/2013   a   z   neho   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu. K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že napadnutými   rozhodnutiami   krajský   súd   nevylúčil   všetkých   sudcov   okresného   súdu z prerokúvania   a   rozhodovania   predmetných   vecí   napriek   tomu,   že   škoda,   ktorú   si sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho istého okresného súdu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   14   až   §   16   OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy nie   je   však   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   (v   danom   prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi označených sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh   na   vylúčenie   všetkých   sudcov   z   ďalšieho   prerokúvania   a   rozhodnutia   veci   pre zaujatosť)   a   rozhodnúť   o   ňom.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje“ (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov spravodlivého   procesu,   ktoré   nebolo   napravené   ani   v   inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov“ (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), ako aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými rozhodnutiami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom v   ďalšom   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   môže   postupovať   už   uvedeným   spôsobom. V tomto prípade v predmetných konaniach teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   povolané   na   poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky. Najvyšší súd napr. vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 inter alia uviedol: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“. Ústavný súd preto nemá   dostatok   právomoci   na   preskúmanie   sťažovateľkiných   námietok   týkajúcich   sa nezákonného sudcu, ktoré smerovali voči napadnutým rozhodnutiam krajského súdu. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy.   Takýto   postup   však   vylučuje   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   sťažnosti   sťažovateľky   pri   ich   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   veci   ústavný   súd   poznamenáva,   že   pokiaľ   by   sa   v   ďalšom   priebehu konania   objavili   nové   skutočnosti   objektívne   a   dôvodne   vzbudzujúce   pochybnosť o nestrannosti   a   nezaujatosti   sudcu   konajúceho   v   sťažovateľkinej   veci/veciach,   môže sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP).

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti) v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013