znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 457/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T, s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. F. P., B., vo veci   namietaného   porušenia   čl.   20   ods.   1,   čl.   46   ods.   1   a čl. 48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 59/2009 a jeho rozhodnutím z 18. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2010 doručená   (a   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   27.   mája   2010   doplnená)   sťažnosť spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   3   Sžf   59/2009   a jeho   rozhodnutím   z 18.   februára   2010   (ďalej   aj   „namietaný rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   podala 12.   októbra   2008 žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia D. (ďalej len „žalovaný“) č. I/221/11114-62440/2008/991909-r   z   23.   júla   2008   na   Krajskom   súde   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský   súd“),   ktorý   rozsudkom   č.   k.   23   S/172/2008-45   z 28. januára   2009   jej   žalobu zamietol.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   23.   marca   2009   odvolanie. Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sžf   59/2009   z 18.   februára   2010 rozsudok krajského súdu potvrdil. Podľa sťažovateľky týmto rozhodnutím sa najvyšší súd stotožnil s tým, že krajský súd prisvedčil správnosti právneho názoru žalovaného v tom, že spoločnosť T., s. r. o., nebola vraj vlastníkom pohľadávky v celkovej nominálnej hodnote vyše 37 000 000 Sk prihlásenej konkurznou prihláškou na Krajskom súde v Bratislave 25. januára 2002 (v konkurznej veci vedenej pod sp. zn. 3 K 246/01) voči úpadcovi Z. v Slovenskej republike (ďalej len „Z. v SR“), ktoré prevzalo tento dlh od S. v Slovenskej republike (ďalej len „S. v SR“) „Zmluvou o prevzatí dlhu“ zo 14. februára 2001, pretože úkon „Uznania dlhu“ z 10. januára 2001 (ako vraj vyplýva z rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 11 C 184/04-168 zo 16. októbra 2006) bol od počiatku neplatný, a teda pohľadávka   neexistovala.   Keďže   spoločnosť   T.,   s.   r.   o.,   nebola   vlastníkom   predmetnej pohľadávky   nemohla   postúpiť   sťažovateľke   časť   tejto   pohľadávky   v zmysle „Zmluvy o postúpení pohľadávky“ z 31. decembra 2006, a teda vraj možno jednoznačne konštatovať, že sťažovateľka nenadobudla túto pohľadávku od spoločnosti T., s. r. o., a fakturované služby   (sprostredkovateľské   a poradenské),   ktoré   bezprostredne   súviseli   s deklarovaným odkúpením časti predmetnej pohľadávky, nepoužila a nepoužije na účely svojho podnikania ako platiteľ, a teda zo strany sťažovateľky nebola splnená podmienka na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Z týchto skutočností krajský súd vyvodil záver, že sťažovateľke nevznikol nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na základe dodávateľskej faktúry č. 310307/TA z 31. marca 2007 od dodávateľa V., s. r. o., za sprostredkovateľské služby pri nákupe pohľadávok v obchodnom prípade „Hotel...“ na základe „Zmluvy o dielo (o sprostredkovaní č. 310307/TA)“ z 31. marca 2007.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd vo veci rozhodol v „diametrálnom rozpore s platnou judikatúrou ESD“ a za porušenie jej základných práv považuje to, že

«a/ zo záverov uvedených v konaní NS SR č. k. 3 Sžf 59/2009 a z platnej judikatúry ESD je zrejmý rozpor a nesprávne podaný výklad smernice a judikatúry. Napriek tomu, že v konaní   pred   Najvyšším   súdom,   ako   súdom   poslednej   inštancie   vznikli   otázky   aktov komunitárneho práva a Najvyšší súd /povinný predložiť otázky ESD/ ich nepredložil ESD porušil tak právo účastníka konania na prístup k súdu, ktorým je ESD, a zmaril takto možnosť zaujať stanovisko /podať zjednocujúci výklad/ jediným súdom, ktorý je oprávnený vo veci rozhodnúť. Podľa nášho názoru došlo k porušeniu čl. 46, ods. 1, Ústavy SR, lebo každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   podľa   čl.   6,   ods.   1,   Dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť   bola   spravodlivo  ,   verejne   a   v   primeranej   dobe   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

b/ postupom Najvyššieho súdu SR /nepredložením prejudiciálnych otázok ESD/ došlo aj k porušeniu nášho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, nakoľko v tomto prípade mal byť zákonným sudcom pri splnení podmienok k daňovému súdu sudca ESD, ktorý   jediný   je   oprávnený   rozhodovať   o   prejudiciálnych   otázkach   vo   veci.   Ústava   SR zaručuje prístup k ESD na základe „Zmluvy o založení ES“, ktorá má povahu prameňa práva podľa čl. 7, ods. 2, 4 a 5, resp. čl. 154 c Ústavy SR,. Tým, že súd neprerušil konanie napriek vzniku povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku ESD došlo k porušeniu čl. 48, ods. 1   Ústavy   SR,   t.j.   porušeniu   nášho   základného   práva   „nebyť   odňatý   zákonnému sudcovi“.

c/   nerešpektovaním   spoločnosti   T.   s.   r.   o.   B.,   ako   právoplatného   veriteľa,   resp. vlastníka pohľadávky v konkurznom konaní č. k. 3 K 246/01, vedenom na Krajskom súde Bratislava, ktorá je zdokumentovaná notárskou zápisnicou /stále platnou/ ako exekučným a vykonateľným titulom a následným ignorovaním postúpenia časti tejto pohľadávky pre spoločnosť T. s. r. o., B. dochádza k popieraniu vlastníctva majetku našej spoločnosti, čím došlo k porušeniu nášho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20, ods. 1, Ústavy SR.».

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom v konaní a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 59/2009 z 18. februára 2010 došlo k porušeniu označených článkov ústavy, namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, prikázal najvyššiemu súdu konať vo veci, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 305,70 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 150 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená   iným   platiteľom   v tuzemsku   z tovarov   a služieb,   ktoré   sú   alebo   majú   byť platiteľovi dodané.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tom, že sťažovateľka je toho názoru, že po splnení   zákonných   podmienok   si   oprávnene   mohla   odpočítať   daň   z pridanej   hodnoty z faktúry   za   sprostredkovateľské   a   poradenské   služby   od   spoločnosti   V.,   s. r. o., č. 310307/TA   z 31.   marca   2007.   Neuznaním   tohto   nároku   z dôvodu,   že   sťažovateľka nenadobudla   časť   pohľadávky   od   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   došlo   podľa   sťažovateľky k porušeniu jej základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Z odôvodnenia   namietaného   rozsudku   okrem   iného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   po oboznámení   sa   so   samotnými   odvolacími   dôvodmi   sťažovateľky   (žalobcu)   vo   vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických a právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení rozsudku krajského súdu a obmedzil sa len na právne vyhodnotenie a posúdenie veci.

V   tomto   smere   najvyšší   súd   musel   jednoznačne   prisvedčiť   správnosti   právneho záveru   žalovaného,   že   spoločnosť   T.,   s. r. o.,   nebola   vlastníkom   pohľadávky   v celkovej nominálnej hodnote vyše 37 000 000 Sk prihlásenej konkurznou prihláškou na Krajskom súde v Bratislave 25. januára 2002 voči Z. v SR, ktoré prevzalo tento dlh od S. v SR „Zmluvou   o   prevzatí   dlhu“ zo   14. februára   2001,   pretože   úkon „Uznania   dlhu“ z 10. januára 2001, ako vyplýva z rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 11 C 184/04-168   zo   16.   októbra   2006,   bol   od   počiatku   neplatný,   a   teda   pohľadávka   neexistovala. Spoločnosť   T.,   s.   r.   o.,   nebola   vlastníkom   predmetnej   pohľadávky,   nemohla   postúpiť žalobcovi   (sťažovateľke)   časť   tejto   pohľadávky   v   zmysle „Zmluvy   o postúpení pohľadávky“ z 31. decembra 2006, na základe ktorej dodávateľ T., s. r. o., vystavil pre sťažovateľku uvedené faktúry za dohodnutú cenu 1 Sk. Teda najvyšší súd jednoznačne konštatoval, že sťažovateľka (žalobca) nenadobudla túto pohľadávku od spoločnosti T., s. r. o., a fakturované služby – sprostredkovateľské a poradenské činnosti, ktoré bezprostredne súviseli s deklarovaným odkúpením časti predmetnej pohľadávky, nepoužila a nepoužije na účely   svojho   podnikania   ako   platiteľ,   a   teda   zo   strany   sťažovateľky   (žalobcu)   nebola splnená podmienka na odpočítanie dane v zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľke   (žalobcovi)   tak   nevznikol   nárok   na odpočítanie   dane   z pridanej   hodnoty   na   základe   citovanej   dodávateľskej   faktúry   za kontrolované obdobie roku 2007 vystavené dodávateľom V., s. r. o., za sprostredkovateľské a   poradenské   služby   v   zmysle „Zmluvy   o   dielo   (o   sprostredkovaní   č. 310307/TA)“ z 31. marca 2007.

Keďže   sťažovateľka   nenadobudla   časť   predmetnej   pohľadávky   od   uvedenej spoločnosti, potom fakturované sprostredkovateľské služby od spoločnosti V., s. r. o., ktoré mali bezprostredne súvisieť s deklaráciou odkúpenia časti predmetnej pohľadávky v zmysle zmluvy o sprostredkovaní z 31. marca 2007, sťažovateľka (žalobca) nemohla použiť na účely svojho podnikania ako platiteľ dane z pridanej hodnoty, a preto nebola z jej strany ako daňovníka splnená podmienka na odpočítanie dane podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH. Z tohto dôvodu najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodnutia žalovaného, ako   aj   správcu   dane   sú   zákonné,   preto   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   ako   vecne správny potvrdil.

V odôvodnení namietaného rozsudku najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom vysvetlil svoj právny názor, podľa ktorého sťažovateľka nenadobudla spornú pohľadávku,   čím   nebola   splnená   podmienka   na   odpočítanie   dane   z pridanej   hodnoty v zmysle   zákona   o DPH.   V   každom   prípade   tento   postup   najvyššieho   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom   je   založený   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu,   je   z ústavného   hľadiska akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy.

K namietanému rozporu napadnutého rozhodnutia s označenou smernicou v spojení s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (sťažovateľka uviedla prípady: 1. Ghent Coal Terminal – C 37/95,   2. Breitsohl   – C   400/98,   3. Gabalfrisa a ďalší   –   C   110/98,   C   147/98,   4. Rompelman   – C 268/93,   4. Inzo   – C 110/94   a 5. Enkler – C 230/94)   ústavný súd po oboznámení   sa   s obsahom   uvedených   judikátov   a so   skutkovým   stavom   danej   veci, z ktorého   napadnuté   rozhodnutie   vychádzalo,   konštatuje,   že   v okolnostiach   danej   veci nepripadala   do   úvahy   aplikácia   uvedenej   smernice   v spojení   s označenou   judikatúrou z dôvodu odlišného skutkového stavu, a preto aj v tejto časti bolo treba sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010