SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 456/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť,
vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 To 37/2012 z 11. októbra 2012 v spojenís rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 4 T 34/2011 z 5. júna 2012 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. júladoručené podanie, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), označené ako „Ústavní stížnost“, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„Tímto podávam ústavní stížnost proti rozsudku Krajského soudu v Prešově ze dne 11. 10. 2012 č. j. 2 To/37/2012 ve spojení s rozsudkem okresného soudu Poprad ze dne 5. 6. 2012 č. j. 4 T/34/2011 podle něhož jsem byl uznán vinným ze spáchaní zločinu týrání blízke osoby... a odsouzen... k trestu odnětí slobody v délce 10-ti roků...
Podle mého názoru byla porušena základní práva na spravodlivý soudní proces, když od počátku vyšetrování docházelo k hrubému zacházení v cele předběžného zadržení, protiprávního umístění do vyšetrovací vazby, nekorektní postup vyšetrovatele...
Žádam: aby ústavní soud Slovenské republiky vyslovil názor, že v mém případě došlo k porušení základních práv a podle kompetence sám o mé stížnosti rozhodl.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniesvojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Ústavný súd podanie sťažovateľa podľa obsahu kvalifikoval ako sťažnosť podľačl. 127 ods. 1 ústavy vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 37/2012 z 11. októbra 2012(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súduPoprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 34/2011 z 5. júna 2012 (ďalej len „napadnutýrozsudok okresného súdu“).
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutýmrozsudkom okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho zločinu týraniablízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) Trestnéhozákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona a zo zločinu znásilnenia podľa§ 199 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestnéhozákona a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ a tiež okresnýprokurátor odvolanie, o ktorom rozhodol napadnutým rozsudkom krajský súd tak, žeodvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil v celom rozsahu a uznal sťažovateľaza vinného na nezmenenom skutkovom základe zo spáchania pokračovacieho zločinutýrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) a d)Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. g) a § 138 písm. b) Trestného zákona a uložilmu podľa § 208 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov.
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti ďalej vyplýva, že 18. decembra 2014 podalsťažovateľ proti napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu dovolanie,o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) akodovolací súd uznesením sp. zn. 6 Tdo 18/2015 z 8. apríla 2015 tak, že ho odmietol. Ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s napadnutýmrozsudkom okresného súdu nadobudol právoplatnosť 11. októbra 2012.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonomustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu v spojenís napadnutým rozsudkom okresného súdu nadobudol právoplatnosť 11. októbra 2012,pričom sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu až 6. júla 2015, t. j. zjavne pouplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľa podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ako podanúoneskorene.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že jehoustálená judikatúra (obdobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, IV. ÚS 58/2011), podľaktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu v prípadoch, ak sťažovateľv predmetnej veci podal dovolanie, začne plynúť dňom doručenia rozhodnutiao mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú ajvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (v prípade sťažovateľa by maloísť o napadnutý rozsudok krajského súdu), nie je na vec sťažovateľa aplikovateľná. Ústavnýsúd totiž už viackrát vyslovil, že pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podaniesťažnosti musí vychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde a z toho, že aksťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, spôsobilý zabezpečiťochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako neprípustný, mal namietaťvo svojej sťažnosti nielen napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s napadnutýmrozsudkom okresného súdu, ale aj uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn.6 Tdo 18/2015 z 8. apríla 2015, resp. postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, čo všakneurobil, a preto bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť ako podanú oneskorene(IV. ÚS 318/2013, II. ÚS 505/2014, m. m. III. ÚS 34/2012, III. ÚS 543/2012).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2015