znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 456/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť,

vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôdrozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 To 37/2012 z 11. októbra 2012 v spojenís rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 4 T 34/2011 z 5. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo   6.   júladoručené podanie, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), označené ako „Ústavní stížnost“, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Tímto podávam ústavní stížnost proti rozsudku Krajského soudu v Prešově ze dne 11. 10. 2012 č. j. 2 To/37/2012 ve spojení s rozsudkem okresného soudu Poprad ze dne 5. 6. 2012 č. j. 4 T/34/2011 podle něhož jsem byl uznán vinným ze spáchaní zločinu týrání blízke osoby... a odsouzen... k trestu odnětí slobody v délce 10-ti roků...

Podle mého názoru byla porušena základní práva na spravodlivý soudní proces, když od   počátku   vyšetrování   docházelo   k hrubému   zacházení   v   cele   předběžného   zadržení, protiprávního umístění do vyšetrovací vazby, nekorektní postup vyšetrovatele...

Žádam: aby ústavní soud Slovenské republiky vyslovil názor, že v mém případě došlo k porušení základních práv a podle kompetence sám o mé stížnosti rozhodl.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniesvojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôdvyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný   súd   podanie   sťažovateľa   podľa   obsahu   kvalifikoval   ako   sťažnosť   podľačl. 127 ods. 1 ústavy vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 37/2012 z 11. októbra 2012(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súduPoprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 34/2011 z 5. júna 2012 (ďalej len „napadnutýrozsudok okresného súdu“).

Z   dokumentácie   priloženej   k   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   napadnutýmrozsudkom okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho zločinu týraniablízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) Trestnéhozákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona a zo zločinu znásilnenia podľa§ 199 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestnéhozákona a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov.

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   a   tiež   okresnýprokurátor   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   napadnutým   rozsudkom   krajský   súd   tak,   žeodvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil v celom rozsahu a uznal sťažovateľaza   vinného   na   nezmenenom   skutkovom   základe   zo   spáchania   pokračovacieho   zločinutýrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) a d)Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. g) a § 138 písm. b) Trestného zákona a uložilmu podľa § 208 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti ďalej vyplýva, že 18. decembra 2014 podalsťažovateľ   proti   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   a   krajského   súdu   dovolanie,o ktorom   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   akodovolací súd uznesením sp. zn. 6 Tdo 18/2015 z 8. apríla 2015 tak, že ho odmietol. Ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s napadnutýmrozsudkom okresného súdu nadobudol právoplatnosť 11. októbra 2012.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonomustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu v spojenís   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   nadobudol   právoplatnosť   11.   októbra   2012,pričom sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu až 6. júla 2015, t. j. zjavne pouplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľa podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ako podanúoneskorene.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že jehoustálená judikatúra (obdobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, IV. ÚS 58/2011), podľaktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu v prípadoch, ak sťažovateľv   predmetnej   veci   podal   dovolanie,   začne   plynúť   dňom   doručenia   rozhodnutiao mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je   považovaná   za   zachovanú   ajvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (v prípade sťažovateľa by maloísť o napadnutý rozsudok krajského súdu), nie je na vec sťažovateľa aplikovateľná. Ústavnýsúd totiž už viackrát   vyslovil,   že   pri posudzovaní otázky   dodržania   lehoty na   podaniesťažnosti musí vychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde a z toho, že aksťažovateľ   uplatnil   mimoriadny   opravný   prostriedok   –   dovolanie,   spôsobilý   zabezpečiťochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako neprípustný, mal namietaťvo svojej sťažnosti nielen napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s napadnutýmrozsudkom okresného súdu, ale aj uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn.6 Tdo 18/2015 z 8. apríla 2015, resp. postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, čo všakneurobil,   a   preto   bolo   potrebné   jeho   sťažnosť   odmietnuť   ako   podanú   oneskorene(IV. ÚS 318/2013, II. ÚS 505/2014, m. m. III. ÚS 34/2012, III. ÚS 543/2012).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015