znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 456/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., T., zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. R., Advokátska kancelária, K.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 115/2011 z 13. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2012 doručená   sťažnosť   J.   B.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 115/2011 z 13. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovateľ v podstatnej časti sťažnosti uviedol:

„Sťažovateľ   je navrhovateľom   v súdnom   konaní vedenom   pred Okresným   súdom Trnava pod sp. zn. 15 C/33/2010 proti odporcovi T... o určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy.

Sťažovateľ podal dňa 24.7.2000 žalobu na Okresný súd Trnava proti odporcovi S., S....   T.,   ktorý   bol   zamestnávateľom   sťažovateľa   od   1.8.1977... Výpoveď   zo   strany zamestnávateľa bola daná sťažovateľovi... dňa 21.2.2000...

Počas súdneho konania došlo k prechodu pracovnoprávnych vzťahov zo S., S. T. na T. − odporcu.

Čiastočným rozsudkom   sp.   zn.   15   C/33/2000-472 zo dňa   17.3.2006 Okresný   súd Trnava   určil,   že   výpoveď   daná   sťažovateľovi   listom   zo   dňa   15.2.2000   je   neplatná. O odvolaní odporcu Krajský súd v Trnave rozhodol rozsudkom sp. zn. 11 Co/163/2006-506 zo   dňa   22.11.2006   tak,   že   výrok   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   zmenil   a   určil,   že výpoveď   daná   sťažovateľovi   daná   predchodkyňou   odporcu   podľa   §   46   ods.   1   písm.   c) Zákonníka práce č. 65/1965 Zb.... a doplnení dňa 21. februára 2000 je neplatná... Nakoľko   výpoveď   daná   sťažovateľovi   bola   súdom   určená   za   neplatnú,   v ďalšom priebehu súdneho konania sa rozhodovalo o náhrade mzdy sťažovateľa.

Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 15 C/33/2000-575 zo dňa 19.6.2008 rozhodol tak, že odporca je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 52.291,03 EUR...

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca v časti povinnosti odporcu zaplatiť sťažovateľovi náhradu mzdy...

Rozsudok   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   15   C/33/2000-575   zo   dňa   19.6.2008 Krajský súd v Trnave v napadnutej časti... čiastočne potvrdil. V zvyšnej napadnutej časti Krajský súd rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konania...

Okresný súd Trnava vec v intenciách požiadaviek Krajského súdu v Trnave opätovne prejednal a rozhodol rozsudkom sp. zn. 15 C/33/2000-693 zo dňa 1.2.2011 tak, že odporca je   povinný   sťažovateľovi   zaplatiť   sumu 27.874,51 EUR,   ktorá   je   súčtom   náhrady mzdy z neplatného   rozviazania   pracovného   pomeru...   Zároveň   bol   odporca   zaviazaný na zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa splatnosti tej ktorej mesačnej náhrady mzdy, ktorých výška úrokov sa priebežne znižovala. Konanie v časti späťvzatia návrhu zastavil a v zvyšnej časti návrh zamietol...

Námietke premlčania odporcovi vyhovel, a nárok sťažovateľa na náhradu mzdy za obdobie   od   1.7.2002   do   2.4.2005   považoval   súd   za   premlčaný.   Proti   tomuto   rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 15 C/33/2000-693 zo dňa 1.2.2011 podali včas odvolanie obaja účastníci konania.

Odporca napadol rozsudok v časti priznania náhrady mzdy nad zákonný 6-mesačný nárok...   Sťažovateľ   podal   odvolanie   čo   do   výroku,   ktorým   Okresný   súd   Trnava   návrh vo zvyšnej   časti   zamietol   a   to   z   dôvodu   nesprávneho   právneho   posúdenia   premlčania nároku náhrady mzdy za obdobie od 1.7.2002 do 2.4.2005...

Krajský   súd   v   Trnave   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co/115/2011   zo   dňa   13.3.2012 o odvolaniach účastníkov konania rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia návrhu vo zvyšnej časti potvrdil a v napadnutej časti povinnosti odporcu zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   27.874,51   EUR   s   úrokom   z omeškania   špecifikovane   zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ... ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky namieta porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ktoré porušenie nastalo rozhodnutím − Rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co/115/2011-738 zo dňa 13.3.2012... Keďže Krajský súd v Trnave sa stotožnil   s   dôvodmi   napadnutého   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa, sťažovateľ v ďalšom vychádza z dôvodov uvádzaných v rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 15 C/33/2000-693.

Predmetom   súdneho   konania,   ktoré   predchádzalo   vyneseniu   rozsudku   Okresného súdu Trnava sp. zn. 15 C/33/2000-693 bolo... posúdenie námietky premlčania vznesenej odporcom v tomto konaní ako aj rozhodovanie o žiadosti odporcu o zníženie náhrady mzdy za čas, ktorý presahuje 6 mesiacov odo dňa neplatného rozviazania pracovného pomeru... Spornou   otázkou   v   konaní   je   otázka   obdobia,   za   ktoré   je   odporca   povinný navrhovateľovi   uhradiť   náhradu   mzdy   s   príslušenstvom,   nakoľko   odporca   sa   bráni námietkou   premlčania.   S   námietkou   premlčania   sú   súdy   povinné   sa   vysporiadať, v ktoromkoľvek štádiu konania. Sťažovateľ má za to, že sa jedná výlučne o otázku právneho posúdenia, a nakoľko sa nestotožnil s právnym posúdením súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 15 C/33/2000-693, podal sťažovateľ odvolanie... Nakoľko súd dospel k právnemu záveru, že každý mesačný nárok sťažovateľa na náhradu mzdy sa premlčoval postupne tak, ako vznikal a to v 3-ročnej premlčacej lehote, ďalej posudzoval, či sťažovateľ si svoj nárok v súdnom konaní riadne uplatnil. Za riadne uplatnený nárok súd považoval podanie sťažovateľa zo dňa 27.6.2002 a na pojednávaní dňa 3.4.2008, kedy sťažovateľ podľa názoru súdu sa domáhal pripustenia zmeny návrhu jeho rozšírením.   Podanie   sťažovateľa   na   pojednávaní   dňa   11.1.2006,   ktorým   upresnil   výšku náhrady mzdy súd prvého stupňa neposúdil ako riadne a kvalifikované, pretože navrhovateľ nežiadal o pripustenie zmeny návrhu...

V danej veci sťažovateľ namieta svojvoľné a arbitrárne rozhodnutie Krajského súdu v Trnave   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co/115/2011-738   zo   dňa   13.3.2012,   pretože   predmetné rozhodnutie sťažovateľ nepovažuje za kvalitné, správne a ani za spravodlivé. Z odôvodnenia tohto   rozsudku   vyplynulo,   že   Krajský   súd   v   Trnave   sa v   celom   rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa...

Aj napriek tomu, že odvolací súd je v zmysle zákonných ustanovení oprávnený len stručne skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je odvolací   súd   povinný   dodržiavať   aj   zákonné   ustanovenia   obsahujúce   požiadavky na rozhodnutie.   ust.   § 157 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého v odôvodnení   rozsudku   súd   uvedie,   čoho   sa   navrhovateľ   (žalobca)   domáhal   a   z   akých dôvodov,   ako   sa   vo veci   vyjadril   odporca   (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil a zároveň dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, sa plne uplatňuje aj v konaní odvolacom... Sťažovateľ má za to, že Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 9 Co/115/2011-738 zo dňa 13.3.2012 nedodržal požadované imperatívy zákona, nevysporiadal sa nastolenými dôvodmi   odvolania   a   prijaté   závery   sú   z   ústavného   hľadiska   zjavne   neodôvodnené, arbitrárne, neospravedlniteľné a neudržateľné. Za rozhodujúco významné námietky podané v odvolaní sťažovateľ považuje nevysporiadanie sa predloženou judikatúrou, podľa ktorej žaloba   o   neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru   je   tak   právnym   úkonom   procesno- právnym ako aj hmotnoprávnym, nevyporiadanie sa s obsahom dvoch odlišných právnych inštitútov - nárok na náhradu mzdy a splatnosť na náhradu mzdy, a s tým súvisiaci časový okamih začatia   plynutia   premlčacej lehoty   a   nevysporiadanie   sa s prerušením   plynutia premlčacej doby   v dôsledku podania   žalobného   návrhu,   ktorým   sa sťažovateľ   domáhal určenia neplatnosti výpovede a náhrady mzdy...

Sťažovateľ   považuje   za   nezmyselné   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Trnave sp. zn. 9 Co/115/2011-738 zo dňa 13.3.2012 v časti, v ktorej povinnosť odporcu zaplatiť sťažovateľovi náhradu mzdy s úrokom z omeškania špecifikovane zrušil a vec mu vrátil na ďalšie   konanie.   Vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého   po   uplynutí   šiestich   mesiacov celkového času, počas ktorého by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, ustupuje sankčná a satisfakčná povaha náhrady mzdy a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia a ďalej zdôraznil   otázku,   či   správanie   zamestnanca   pri   zabezpečovaní   si   ďalšieho   zárobku   je korektné...

Sťažovateľ požaduje priznať primerané finančné zadosťučinenie pretože má za to že, prípadné   pozitívne   rozhodnutie   Ústavného   súdu   SR   nebude   postačovať   na   zahojenie duševnej traumy a pocitu krivdy v súvislosti s napadnutým rozsudkom...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné práva sťažovateľa J. B. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co/115/2011 zo dňa 13. marca 2012 porušené boli. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co/115/2011 zo dňa 13. marca 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi J. B. podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky finančné zadosťučinenie vo výške 6.000,- €.

Súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnej zástupkyni sťažovateľa JUDr. Ľ. R., advokátke... vo výške 270,52 €... na účet advokátky...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako   vyplýva   z petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 115/2011 z 13. marca 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 115/2011 z 13. marca 2012 vyplýva, že ním „odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v časti   zamietnutia   návrhu vo zvyšnej časti potvrdzuje. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti povinnosti   odporcu   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu   27.874,51   eur   s úrokom   z omeškania špecifikovane zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol najmä:„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť, aby zaplatil navrhovateľovi   sumu   27.874,51   a   úrok   z   omeškania   vo   výške   17,6   %   ročne,   pričom špecifikoval   začiatok   splatnosti   a   povinnosti   odporcu   platiť   úroky   z   omeškania navrhovateľovi, tieto úroky priebežne upravoval na sumu 15,5 % ročne, 16,5 % ročne, 6 % ročne, 7 % ročne, 8 % ročne, 9 % ročne a 9,5 % ročne z jednotlivých mesačných plnení. Konanie   zastavil   v   časti   istiny   3.365,37   eur   s   úrokom   z   omeškania   18   %   ročne   od 13.03.2007   do zaplatenia, vo zvyšnej časti návrh zamietol....

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.)... dospel k záveru, že rozhodnutie súdu v časti zamietnutia návrhu vo zvyšnej časti je vecne správny, v napadnutej časti povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 27.874,54 eur s úrokom z omeškania špecifikovane je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť...

Odvolací,   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti zamietnutia návrhu vo zvyšnej časti, preto rozsudok súdu   prvého   stupňa   v   tejto   časti   ako   vecne   správny   podľa   ustan.   §   219   ods.   1   O.s.p. potvrdil.

S poukazom na ustan. § 219 ods. 2 O.s.p svoje rozhodnutie v tejto časti odvolací súd podrobnejšie neodôvodňuje s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. V časti uplatnenej náhrady mzdy za čas 6 mesiacov odo dňa neplatného skončenia pracovného   pomeru   bolo   predchádzajúce   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdené. V tomto konaní súd prvého stupňa rozhodoval o nároku navrhovateľa za ďalšie obdobie až do času opätovného zamestnania odporcom, ako aj o žiadosti odporcu ako zamestnávateľa jeho   povinnosť   nahradiť   mzdu   za   ďalší   čas   primerane   znížiť,   prípadne   náhradu   mzdy navrhovateľovi vôbec nepriznať.

Ako bolo správne v priebehu konania uvedené, na právne vzťahy účastníkov tohto konania sa vzťahuje zákon č. 65/1965 Zb. v znení noviel - Zákonník práce v znení platnom v čase neplatného skončenia pracovného pomeru.

Ak   celkový   čas,   za   ktorý   by   sa   mala   zamestnancovi   poskytnúť   náhrada   mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu   za   ďalší   čas   primerane   znížiť,   prípadne   náhradu   mzdy   zamestnancovi   vôbec nepriznať;   súd   pri   svojom   rozhodovaní   prihliadne   najmä   na   to,   či   zamestnanec   bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil (§ 61 ods. 2 ZP).

Uplynutím šiestich mesiacov ustupuje sankčná a satisfakčná povaha náhrady mzdy a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia. Ide predovšetkým o to, či správanie sa zamestnanca pri zabezpečovaní   si   ďalšieho   zárobku   je   korektné. Nepriznanie   časti   mzdy   prichádza   do úvahy, ak zamestnanec svojím zavineným správaním spôsobil sám, že nemá žiaden príjem, aspoň   čiastočne   si   príjem   nahradil   alebo   zarobil   toľko,   že   žiadnu   ujmu   neutrpel. Podmienkou   zníženia   alebo   nepriznania   náhrady   mzdy   je   v   konaní   uplatnenie   nároku zamestnávateľa   na   zníženie,   respektíve   nepriznanie   náhrady   mzdy   za   časť   dlhší   ako 6 mesiacov podľa ustanovenia § 61 ods. 2 ZP. Bez takejto žiadosti nemôže súd náhradu mzdy sám znížiť.

Súd prvého stupňa sa vyporiadaval s návrhom odporcu na zníženie náhrady mzdy za obdobie   presahujúce   6   mesiacov,   podrobne   rozviedol   úvahy,   ktorými   sa   spravoval   pri posudzovaní   tejto   žiadosti.   Navrhovateľ   v   konaní   preukazoval,   že   mal   snahu   nájsť   si zamestnanie, jeho situácia bola komplikovaná vekom, zdravotným stavom a prebiehajúcim súdnym konaním. Navrhovateľ si situáciu vyplývajúcu z neplatného skončenia pracovného pomeru svojím konaním nezavinil, nevyhýbal sa povinnosti nájsť si iné zamestnanie. Ako bolo uvedené, sankčná a satisfakčná povaha náhrady mzdy v ďalšom období nad dobu šesť mesiacov ustupuje. Súd sa musí vyporiadať pri rozhodovaní o priznaní náhrady mzdy za obdobie nad šesť mesiacov s návrhom odporcu na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy navrhovateľovi aj z tohto hľadiska. Počas doterajšieho priebehu konania sa súd prvého stupňa z tohto hľadiska so žiadosťou odporcu o zníženie, resp. nepriznanie náhrady   mzdy   navrhovateľovi   za   obdobie   presahujúce   šesť   mesiacov   nezaoberal, nezaoberal   sa   úvahou,   že   v   ďalšom   období   ide   sociálnu   funkciu   náhrady   mzdy,   teda zamestnanec nemá zákonný nárok na náhradu mzdy v plnej výške....

V   ďalšom   konaní   sa   bude   súd   prvého   stupňa   zaoberať   návrhom   navrhovateľa v zrušenej   časti   aj   z   uvedeného   hľadiska.   Navrhovateľ   musí   preukázať   hľadanie   si zamestnania   za   jednotlivé   obdobia,   za   ktoré   žiada   priznať   náhradu   mzdy.   Súd   prvého stupňa musí získať prehľad, aké zamestnanie si navrhovateľ hľadal. Musí posúdiť znova žiadosť   odporcu   o   zníženie   alebo   nepriznanie   náhrady   mzdy   navrhovateľovi   v zrušenej časti,   pričom   odporca   musí   špecifikovať   a   dokázať   svoje   námietky   ohľadom   hľadania zamestnania navrhovateľom.“

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne i práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   dostatočne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   s poukazom   na   obsah   citovaného   odôvodnenia   uznesenia   krajského súdu vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd sa nevysporiadal so všetkými jeho   námietkami,   dospel   k záveru,   že   táto   argumentácia   neobstojí.   Krajský   súd   dal dostatočnú   a zrozumiteľnú   odpoveď   na   to,   z akého   dôvodu   považoval   za   správne rozhodnutie okresného súdu v časti, v ktorej zamietol sťažovateľov návrh ako nedôvodný. Krajský   súd   v časti,   v ktorej   prvostupňový   súd   rozhodoval   o sťažovateľom uplatnenom nároku na náhradu 27 874,51 € (a v tejto časti rozhodnutie Okresného súdu Trnava zrušil), dal usmernenie prvostupňovému súdu, ako má postupovať v ďalšom konaní a rozhodovaní   o sťažovateľovom   nároku. Nie   je nevyhnutné, aby sa   všeobecný   súd   pre naplnenie požiadavky   riadneho   odôvodnenia   rozhodnutia   formalisticky   vysporiadaval   aj s ďalšími pre objasnenie veci   nerozhodnými kritériami tak, ako to navrhuje sťažovateľ. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva   na   súdnu   ochranu   a spravodlivý   proces   vo   vzťahu   k odôvodneniu   súdneho rozhodnutia.

Napadnuté   závery   krajského   súdu   treba   považovať   za   dostatočne   a   presvedčivo zdôvodnené.   V   žiadnom   prípade   preto   nie   sú   arbitrárne   alebo   zjavne   neodôvodnené. Za porušenie   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru   nemožno   považovať   okolnosť,   že sťažovateľ má odlišný právny názor ako všeobecné súdy.

Za   tejto   situácie   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutie   nevybočilo z medzí stanovených označenými článkami ústavy a dohovoru a rozsudkom krajského súdu č. k.   9 Co   115/2011-738   z 13.   marca   2012   nedošlo   k porušeniu   práv   sťažovateľa označených v jeho sťažnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť bolo potrebné odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2012