znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 456/08-12

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom zaručené v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   33 S   1/04   a   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 2/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2008 doručená sťažnosť M. A., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom zaručené v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 33 S 1/04 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 2/05.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka požiadala 4. novembra 2003 Miestny úrad mestskej časti K. (ďalej len „miestny úrad“) o jednorázovú dávku sociálnej pomoci. Starosta miestneho úradu však rozhodnutím č. soc.2003/06782 z 2. decembra 2003 sťažovateľke požadovanú dávku nepriznal, preto sa sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu odvolala.

Vec   bola   12.   januára   2004   postúpená   okresnému   súdu,   aby   rozhodol   o odvolaní sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   starostu   miestneho   úradu.   Okresný   súd   nariadil   vo   veci pojednávanie   na   5.   október   2004,   ktoré   však   bolo   odročené   na   21.   január   2005. Aj pojednávanie   nariadené   na   21.   január   2005   bolo   odročené   na   25.   január   2005,   keď okresný súd rozsudkom č. k. 33 S 1/04-18 potvrdil rozhodnutie starostu miestneho úradu a sťažovateľku zaviazal na úhradu trov konania. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 30. júna 2005.  

Proti rozsudku č. k. 33 S 1/04-18 podala sťažovateľka 29. septembra 2005 „opravný prostriedok“   a zároveň   požiadala   o ustanovenie   právneho   zástupcu   a o oslobodenie   od súdnych poplatkov. Vec bola 17. októbra 2005 postúpená krajskému súdu, aby preskúmal napadnuté rozhodnutie okresného súdu. Krajský súd však spis vrátil okresnému súdu, aby rozhodol   o návrhu   sťažovateľky   na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Okresný   súd uznesením č. k. 33 S 1/04-50 z 9. mája 2006 priznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov a vec bola 12. júna 2006 postúpená krajskému súdu.  

Krajský súd uznesením č. k. 3 So 2/05-52 z 23. januára 2007 ustanovil sťažovateľke advokátku   JUDr.   Y.   V.,   tá   sa   však   31.   mája   2007   vzdala   právneho   zastupovania sťažovateľky, preto bolo uvedené uznesenie krajským súdom 6. júna 2007 zrušené. Krajský   súd   uznesením   č.   k.   3   So   2/05-61   z 10.   júla   2007   znovu   ustanovil sťažovateľke advokátku JUDr. M. B., tá však 1. augusta 2007 oznámila, že „licenciu na vykonávanie advokátskej činnosti mám odloženú“, preto bolo uvedené uznesenie krajským súdom 20. augusta 2007 zrušené.

Krajský súd uznesením č. k. 3 So 2/05-68 z 10. septembra 2007 opakovane ustanovil sťažovateľke advokátku JUDr. E. B. Sťažovateľka však namietala, že advokát „sa so mnou k dnešnému dňu neskontaktoval“, a práve z tejto skutočnosti vyvodzuje porušenie svojho základného práva „na právnu pomoc v konaní pred súdom od začiatku konania zaručené v čl. 47 ods. 2“.

Sťažovateľka   podala   23.   novembra   2007   okresnému   súdu „sťažnosť   na   postup súdu“, ktorou namietala prieťahy v konaní okresného súdu, ako aj postup krajského súdu. Namietala, že „od odvolania proti rozsudku okr. súdu uplynuli viac ako 2 roky, krajský súd nevykonal   vo   veci   žiadny   úkon,   ani   sám   nerozhodol.   Moje   správanie   bolo   aktívne...“. Napokon   ústavnému   súdu   navrhla,   aby   vyslovil,   že   postupom   označených   súdov   došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a najmä „vzhľadom na sociálny charakter prejednávanej veci“ sa domáhala aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia „vo výške 100 000 Sk“.  

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„-   základné   právo   na   právnu   pomoc   v konaní   pred   súdom   od   začiatku   konania zaručené v čl. 47 ods. 2 bolo porušené.

- zákl. právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 a právo na prerokovanie súdom v primeranej lehote - Okr. súdom KE II, Krajským súdom Košice v konaní vedenom pod sp. zn.: 33 S/1/2004 bolo porušené.

- Ústavný súd SR prikazuje Krajskému súdu Košice, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 33 S/1/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

- M. A. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ktoré je Okr. súd KE II. Spolu s Krajským súdom KOŠICE povinný jej vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 33 S 1/04 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 2/05 došlo k porušeniu jej základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom   zaručeného   v čl.   47   ods.   2   ústavy,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   preskúmal   námietku   sťažovateľky,   ktorá   sa   týkala porušenia jej základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, a dospel k záveru, že jej sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Základné právo zaručené v čl. 47 ods. 2 ústavy je jedným zo základných znakov spravodlivého   konania. Zabezpečuje   rovnosť   zbraní a jeho prvoradým   účelom   je zaistiť účastníkovi konania také postavenie, ktoré nie je podstatne nevýhodnejšie ako postavenie protistrany.

Zo   súvisiaceho   súdneho   spisu,   do   ktorého   bolo   nahliadnuté,   vyplynulo,   že sťažovateľka požiadala o ustanovenie právneho zástupcu v napadnutom konaní potom, keď podala   „opravný   prostriedok“   proti   rozsudku   č.   k.   33 S 1/04-18 z   29. septembra   2005, pričom krajský súd jej žiadosti vyhovel najprv uznesením č. k. 3 So 2/05-52 z 23. januára 2007, neskôr uznesením č.   k. 3 So 2/05-61 z 10. júla 2007 a napokon uznesením č. k. 3 So 2/05-68   z 10.   septembra   2007,   keď   jej   za   právnu   zástupkyňu   bola   ustanovená advokátka   JUDr.   E.   B.   Skutočnosť,   že   menovaná   advokátka   sa   so   sťažovateľkou neskontaktovala   a nereagovala   ani   na   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   3   So   2/05-77 z 5. decembra 2007, ktorým bola sťažovateľka - prostredníctvom ustanovenej advokátky - vyzvaná,   aby   pod   následkami   zastavenia   konania   doplnila   svoj   „opravný   prostriedok“ o chýbajúce náležitosti, nemožno pričítať na vrub krajskému súdu, ale výlučne na ťarchu ustanovenej   právnej   zástupkyne   JUDr.   E.   B.   Krajský   súd   nemôže   byť   zodpovedný   za pochybenie zo strany ustanoveného právneho zástupcu, ale v okolnostiach daného prípadu podľa názoru ústavného súdu práve ustanovená právna zástupkyňa nesie podľa § 21 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení neskorších predpisov zodpovednosť   za   to,   že   krajský   súd   uznesením   č.   k.   3   So   2/05-83   z 31.   marca   2008 odvolanie   sťažovateľky   odmietol, „pretože   navrhovateľka   ani   prostredníctvom   svojej právnej zástupkyne nedoplnila svoje podanie zo dňa 29. 9. 2005“.  

Pretože s ohľadom na uvedené skutočnosti neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   právnu   pomoc   v konaní   pred   súdom podľa čl.   47   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   jej   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

2.   Pokiaľ   ide   o   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 33 S 1/04 došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedené konanie okresného súdu bolo ukončené 25. januára 2005 rozsudkom č. k. 33 S 1/04-18. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 30. júna 2005.  

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť   (pozri   napr.   I. ÚS   120/02, I. ÚS 124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť dňom,   keď   sa   sťažovateľka   „dozvedela“   o zbytočných   prieťahoch,   teda   o „inom zásahu“   okresného   súdu,   ktorého   označila   za   účastníka   tohto   konania.   V napadnutom konaní sa sťažovateľka o namietaných zbytočných prieťahoch mohla dozvedieť najneskôr 30. júna 2005. Pretože predmetná sťažnosť bola podaná na ústavnom súde v čase (3. marca 2008), keď už dávno uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti vo vzťahu   k okresnému   súdu.   Z uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

3. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 2/05. Toto konanie sa na krajskom súde začalo 12. júna 2006 a bolo ukončené uznesením č. k. 3 So 2/05-83 dňa 31. marca 2008.

Z   prehľadu   procesných   úkonov,   ktoré   vyplývajú   z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   zo súdneho   spisu   vyplýva,   že   krajský   súd   prakticky   od   začiatku   konal   vo   veci   v podstate priebežne. Ako už bolo uvedené, krajský súd uznesením č. k. 3 So 2/05-52 z 23. januára 2007 ustanovil sťažovateľke advokátku JUDr. Y. V., tá sa však 31. mája 2007 vzdala jej právneho   zastupovania,   preto   bolo   uvedené   uznesenie   krajským   súdom   6.   júna   2007 zrušené.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   3   So   2/05-61   z 10.   júla   2007   znovu   ustanovil sťažovateľke advokátku JUDr. M. B., tá však 1. augusta 2007 oznámila, že „licenciu na vykonávanie advokátskej činnosti mám odloženú“, preto bolo uvedené uznesenie krajským súdom 20. augusta 2007 zrušené. Krajský súd uznesením č. k. 3 So 2/05-68 z 10. septembra 2007   opakovane   ustanovil   sťažovateľke   advokátku   JUDr.   E.   B.   Po   nadobudnutí právoplatnosti   ostatného   rozhodnutia   o ustanovení   právnej   zástupkyne   krajský   súd uznesením z 5. decembra 2007 č. k. 3 So 2/05-77 vyzval sťažovateľku, aby prostredníctvom ustanovenej   advokátky   pod   následkami   zastavenia   konania   doplnila   svoj   „opravný prostriedok“   o chýbajúce   náležitosti,   a keď   ustanovená   advokátka   sťažovateľky nereagovala, odvolanie sťažovateľky bolo uznesením č. k. 3 So 2/05-83 dňa 31. marca 2008 odmietnuté.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   29. apríla   2008,   a tým   bolo napadnuté konanie krajského súdu skončené.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu,   že namietaný postup krajského súdu   nemožno považovať za porušenie práva garantovaného   v citovanom   článku   ústavy   a   dohovoru.   Podľa   konštantnej   judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať namietaný postup krajského súdu za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle cit. článku ústavy a dohovoru, preto bolo potrebné sťažnosť aj vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008