znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 455/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpenej LEGAL IURIS – advokátska kancelária s. r. o., Tehelná 11, Rožňava,prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Pavol Krajec, ktorou namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomOkresného súdu Rožňava sp. zn. 5 C 66/2009 z 2. decembra 2013 v spojení s dopĺňacímrozsudkom Okresného súdu Rožňava sp. zn. 5 C 66/2009 zo 7. januára 2014 a rozsudkomKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 70/2014 z 27. novembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),zastúpenej   LEGAL   IURIS   –   advokátska   kancelária   s.   r.   o.,   Tehelná   11,   Rožňava,prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Pavol Krajec, ktorou namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresnýsúd“) sp. zn. 5 C 66/2009 z 2. decembra 2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom okresnéhosúdu sp. zn. 5 C 66/2009 zo 7. januára 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a rozsudkomKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 70/2014 z 27. novembra2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   akonavrhovateľka v konaní vedenom okresným   súdom pod sp. zn. 5 C 66/2009   domáhalazriadenia vecného bremena vo forme prechodu peši, osobným a nákladným motorovýmvozidlom cez nehnuteľnosti bližšie špecifikované v návrhu. Okresný súd rozsudkom sp. zn.5   C   66/2009   z 1.   júla   2010   (ďalej   len   „rozsudok   z 1.   júla   2010“)   návrh   sťažovateľkyzamietol.   O odvolaní   proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súdrozsudkom sp. zn. 11 Co 278/2010 z 18. mája 2011 tak,   že rozsudok okresného súduz 1. júla 2010 zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Následne okresnýsúd   o návrhu   napadnutým   rozsudkom   rozhodol   tak,   že   návrh   opätovne   zamietol.   Nazáklade odvolania   sťažovateľky   bol   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený   akovecne správny napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že proti napadnutým rozsudkom okresného súdua krajského súdu podala 25. mája 2015 dovolanie, čím „vyčerpala všetky možné riadne a mimoriadne opravné prostriedky“.

Podľa sťažovateľky „Súdy svoje rozhodnutia postavili na nesprávne vyhodnotených dôkazoch   a nedostatočne   sa   vysporiadali   s listinnými   dôkazmi   svedčiacimi   v prospech sťažovateľky.   Sťažovateľka   predložila   konajúcim   súdom   všetky   rozhodujúce   a právne významné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení vrátane geometrického plánu, projektovej dokumentácie rodinného domu, kolaudačné rozhodnutie, kúpnu zmluvu, skoršie rozhodnutie Okresného súdu Rožňava v obdobnej právnej veci, na základe ktorého bolo zriadené vecné bremeno v prospech všetkých vlastníkov susediacich parciel na danej ulici, územný plán mesta Rožňava, na základe ktorého je nespevnený pozemok za domom ochranným pásmom, i napriek   tomu   sa   súdy   nezaoberali   s predloženým   dôkazmi   a nerešpektovali   zákonné ustanovenie   v zmysle   §   151n   Občianskeho   zákonníka.   Konajúce   súdy   sa   zamerali   na dôkazy, niektoré aj protizákonne získané, predovšetkým výsluch osôb, ktoré boli ovplyvnené žalovanými. Jednotlivé dôkazy neboli zhodnotené vo vzájomnej súvislosti z hľadiska ich vierohodnosti, pravdivosti a význame pre posúdenie veci z právneho hľadiska. Obmedzenie vlastníckeho práva, ku ktorému by došlo zriadením vecného bremena nepredstavuje tak veľký zásah do práv žalovaných a z rozhodnutí nevyplýva skutočný dôvod, ktorý by bránil zriadeniu vecného bremena v prospech sťažovateľky.“.

Napadnuté   rozsudky   okresného   súdu   a krajského   súdu   sú   podľa   sťažovateľky„nespravodlivé,   nezákonné   a vykonané   dôkazy   boli   nesprávne   konajúcimi   súdmi vyhodnotené“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Rožňava, v konaní o zriadenie vecného bremena, vedenom pod sp. zn. 5 C/66/2009 porušil právo ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušil právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajský súd v Košiciach, v konaní o zriadenie vecného bremena, vedenom pod sp. zn. 4 Co/70/2014 porušil právo ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušil právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Zrušuje   sa   rozhodnutie   Krajského   súdu   v Košiciach,   sp.   zn.   4   Co/70/2014-397, zo dňa 27. 11. 2014, právoplatného dňa 25. 04. 2015, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Rožňava sp. zn. 5 C/66/2009-360 zo dňa 2. 12. 2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Rožňava sp. zn. 5 C/66/2009-365 zo dňa 7. 1. 2014 potvrdený a ktorým bola priznaná žalovaným v 2. a 3. rade náhrada trov konania a vracia sa vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €, ktoré je Okresný súd Rožňava povinný jej vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný jej vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Okresný súd v Rožňave a Krajský súd v Košiciach povinní vyplatiť jej právnemu zástupcovi do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   skúmaním   podmienok   konania   o   podanej   sťažnostiv rámci jej predbežného prerokovania zo sťažnosti zistil, že sťažovateľka „podala Dovolanie dňa 25. 5. 2015“. Následne dopytom na okresnom súde zistil, že spis vzťahujúci sa nakonanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 C 66/2009 nebol do rozhodnutia ústavnéhosúdu   o sťažnosti   predložený   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   rozhodnutieo podanom dovolaní.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom jezaložená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysela účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane   základných   práv   a   slobôdspočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučneúlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverenýchkompetencií.   Právomoc   ústavného   súdu   predstavuje   v   tomto   kontexte   ultima   ratioinštitucionálny   mechanizmus,   ktorej   uplatnenie   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnostivšetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.Opačný   záver by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdupodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľaktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   užsamotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňompríslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľka   podaním   dovolania,   ako   ajpodaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci malisúbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   akodovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princípprávnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolaciehosúdu   vo   veci   sťažovateľky   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možnopovažovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu akopredčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013).

Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu preľudské   práva   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09,I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosťpovažovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislostivo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09,IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutío dovolaní   sa   považuje   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemuprávoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavnevylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveňaj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospelk záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavysmerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuťpre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8.11.   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č.   31419/04,   alebo   rozsudokEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Českárepublika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosťsťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015