SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 455/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej LEGAL IURIS – advokátska kancelária s. r. o., Tehelná 11, Rožňava,prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Pavol Krajec, ktorou namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomOkresného súdu Rožňava sp. zn. 5 C 66/2009 z 2. decembra 2013 v spojení s dopĺňacímrozsudkom Okresného súdu Rožňava sp. zn. 5 C 66/2009 zo 7. januára 2014 a rozsudkomKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 70/2014 z 27. novembra 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),zastúpenej LEGAL IURIS – advokátska kancelária s. r. o., Tehelná 11, Rožňava,prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Pavol Krajec, ktorou namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresnýsúd“) sp. zn. 5 C 66/2009 z 2. decembra 2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom okresnéhosúdu sp. zn. 5 C 66/2009 zo 7. januára 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a rozsudkomKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 70/2014 z 27. novembra2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa akonavrhovateľka v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 66/2009 domáhalazriadenia vecného bremena vo forme prechodu peši, osobným a nákladným motorovýmvozidlom cez nehnuteľnosti bližšie špecifikované v návrhu. Okresný súd rozsudkom sp. zn.5 C 66/2009 z 1. júla 2010 (ďalej len „rozsudok z 1. júla 2010“) návrh sťažovateľkyzamietol. O odvolaní proti uvedenému rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súdrozsudkom sp. zn. 11 Co 278/2010 z 18. mája 2011 tak, že rozsudok okresného súduz 1. júla 2010 zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Následne okresnýsúd o návrhu napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že návrh opätovne zamietol. Nazáklade odvolania sťažovateľky bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený akovecne správny napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že proti napadnutým rozsudkom okresného súdua krajského súdu podala 25. mája 2015 dovolanie, čím „vyčerpala všetky možné riadne a mimoriadne opravné prostriedky“.
Podľa sťažovateľky „Súdy svoje rozhodnutia postavili na nesprávne vyhodnotených dôkazoch a nedostatočne sa vysporiadali s listinnými dôkazmi svedčiacimi v prospech sťažovateľky. Sťažovateľka predložila konajúcim súdom všetky rozhodujúce a právne významné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení vrátane geometrického plánu, projektovej dokumentácie rodinného domu, kolaudačné rozhodnutie, kúpnu zmluvu, skoršie rozhodnutie Okresného súdu Rožňava v obdobnej právnej veci, na základe ktorého bolo zriadené vecné bremeno v prospech všetkých vlastníkov susediacich parciel na danej ulici, územný plán mesta Rožňava, na základe ktorého je nespevnený pozemok za domom ochranným pásmom, i napriek tomu sa súdy nezaoberali s predloženým dôkazmi a nerešpektovali zákonné ustanovenie v zmysle § 151n Občianskeho zákonníka. Konajúce súdy sa zamerali na dôkazy, niektoré aj protizákonne získané, predovšetkým výsluch osôb, ktoré boli ovplyvnené žalovanými. Jednotlivé dôkazy neboli zhodnotené vo vzájomnej súvislosti z hľadiska ich vierohodnosti, pravdivosti a význame pre posúdenie veci z právneho hľadiska. Obmedzenie vlastníckeho práva, ku ktorému by došlo zriadením vecného bremena nepredstavuje tak veľký zásah do práv žalovaných a z rozhodnutí nevyplýva skutočný dôvod, ktorý by bránil zriadeniu vecného bremena v prospech sťažovateľky.“.
Napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu sú podľa sťažovateľky„nespravodlivé, nezákonné a vykonané dôkazy boli nesprávne konajúcimi súdmi vyhodnotené“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Rožňava, v konaní o zriadenie vecného bremena, vedenom pod sp. zn. 5 C/66/2009 porušil právo ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušil právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Krajský súd v Košiciach, v konaní o zriadenie vecného bremena, vedenom pod sp. zn. 4 Co/70/2014 porušil právo ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušil právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Zrušuje sa rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4 Co/70/2014-397, zo dňa 27. 11. 2014, právoplatného dňa 25. 04. 2015, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Rožňava sp. zn. 5 C/66/2009-360 zo dňa 2. 12. 2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Rožňava sp. zn. 5 C/66/2009-365 zo dňa 7. 1. 2014 potvrdený a ktorým bola priznaná žalovaným v 2. a 3. rade náhrada trov konania a vracia sa vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €, ktoré je Okresný súd Rožňava povinný jej vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný jej vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Okresný súd v Rožňave a Krajský súd v Košiciach povinní vyplatiť jej právnemu zástupcovi do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnostiv rámci jej predbežného prerokovania zo sťažnosti zistil, že sťažovateľka „podala Dovolanie dňa 25. 5. 2015“. Následne dopytom na okresnom súde zistil, že spis vzťahujúci sa nakonanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 C 66/2009 nebol do rozhodnutia ústavnéhosúdu o sťažnosti predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutieo podanom dovolaní.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom jezaložená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysela účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôdspočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučneúlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverenýchkompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnostivšetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdupodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľaktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť užsamotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňompríslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako ajpodaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci malisúbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky akodovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princípprávnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolaciehosúdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možnopovažovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu akopredčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013).
Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu preľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosťpovažovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislostivo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutío dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemuprávoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavnevylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveňaj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospelk záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavysmerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuťpre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8.11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudokEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Českárepublika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosťsťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2015