znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 455/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť I. D., zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Ulica Teodora Tekela 23, Trnava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods.   2 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   slobodu   a   bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave č. k. 3 Tpo 37/2014-82 z 3. júna 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2014 doručená sťažnosť I. D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Ulica Teodora Tekela 23, Trnava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave (ďalej len   „krajský   súd“)   č.   k.   3   Tpo   37/2014-82   z 3.   júna   2014   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol spolu s ďalším obvineným uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 59/2014 z 23. mája 2014 v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.

Podľa sťažovateľa je jeho väzba v rozpore so základným právom na osobnú slobodu a podmienkami jej dočasného pozbavenia podľa zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Sťažovateľ namieta, že „Súd vychádzal zo spisového materiálu tvoreného zmesou rovnopisov   a fotokópií,   ktorý   vzbudzoval   pochybnosti   o jeho   hodnovernosti   a objektivite a súd,   a tiež   obhajoba,   nemali   možnosť   porovnať   ho   s originálom   spisu,   tento   materiál nespĺňal ani zákonné požiadavky kladené na rovnopis spisu.“. V tejto súvislosti tiež uvádza, že „Súd obhajobe nepredložil utajovanú prílohu, o existencii ktorej sa obhajoba dozvedela až z odôvodnenia uznesenia o väzbe.“.

Vo vzťahu k dôvodom väzby sťažovateľ namieta, že „Súd hovorí, že ak je tu úteková väzba, potom je tu aj preventívna väzba (dôvody ako pri útekovej) a ak je tu preventívna, tak je tu aj väzba kolúzna (dôvody ako pri preventívnej, ktorá je zase odôvodnená súdom dôvodmi ako pri útekovej),   čím sme sa vrátili úplne na začiatok a rovnaké skutočnosti odôvodňujú   tak   podľa   uznesenia   súdu   všetky   dôvody   väzby,   čo   je   ústavne neakceptovateľné.“.

Sťažovateľ je v súvislosti s jednotlivými dôvodmi jeho väzby toho názoru, že hrozba vysokým trestom nemôže byť dôvodom tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, a tvrdí, že odôvodnenie tzv. kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v jeho trestnej veci je postavené na domnienkach, ktoré nemožno oprieť o dosiaľ   procesne   zadokumentované   dôkazy,   z ktorých   nevyplýva   ani   jeho   zámer pokračovať v trestnej   činnosti   ako   dôvod   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku.   Pokračovanie   v trestnej   činnosti   je   podľa   jeho   názoru   po   vznesení   obvinenia vylúčené aj vzhľadom na § 122 ods. 13 Trestného poriadku.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o jeho   sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 3Tpo/37/2014-82 zo dňa 3. 6. 2014 porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k.   3Tpo/37/2014-82   zo   dňa   3.   6.   2014 sa zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.“

Sťažovateľ sa domáha aj úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý pôsobí mimo tejto sústavy. Preto nie je úlohou ústavného súdu konať ako súd vyššej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť rozhodnutia, príp. iného zásahu všeobecného súdu, ktorým bol jednotlivec (sťažovateľ) pozbavený osobnej slobody, s   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

V rámci svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd opakovane uvádza, že v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré garantujú základné právo na osobnú slobodu, je obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil jeho prepustenie, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom   ustanovených   prípadoch   podmieniť   zárukou.   Obsah   označených   ustanovení ústavy   pritom   zodpovedá   právam   vyplývajúcim   z   čl.   5   ods.   3   a   4   dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   každé   pozbavenie   slobody   musí   byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli   (mutatis   mutandis II. ÚS   55/98,   I.   ÚS   177/03,   III.   ÚS   7/00).   Ústavný   súd   preto   v   prípade   namietaného porušenia čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl.   124   ústavy)   je   preskúmať   zlučiteľnosť   opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený slobody,   s   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).

Sťažovateľ   namieta   neústavný   zásah   do   svojich   práv   uznesením   krajského súdu č. k. 3 Tpo 37/2014-82 z 3. júna 2014 z týchto dôvodov:

1. podkladom pre rozhodnutie o väzbe nebol originál vyšetrovacieho spisu ani jeho rovnopis, ako to vyžaduje § 72 ods. 4 Trestného poriadku; sťažovateľ v tejto súvislosti   dôvodí   tým,   že   nemal   možnosť „nazrieť   do   spisového   materiálu označeného   ako   rovnopis,   v ktorom   sa   nachádzali   popri   sebe   rovnopisy   aj fotokópie spisových listín...“;

2. všetky   dôvody   väzby   sú   odôvodnené   takými   skutočnosťami,   ktoré nie sú dostatočné na vzatie do väzby.

Napadnutým uznesením č. k. 3 Tpo 37/2014-82 z 3. júna 2014 krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu (okresného súdu) o vzatí do väzby. V relevantnej časti jeho odôvodnenia týkajúceho sa prvej námietky sťažovateľa sa uvádza:

„Pokiaľ   ide   o námietku   obvineného   I.   D.   spočívajúcu   v tom,   že okresný   súd rozhodoval bez originálu spisu je potrebné uviesť, že predmetnú námietku vzniesol obvinený už   v čase   rozhodovania   o väzbe,   ktorou   skutočnosťou   sa   okresný   súd   zaoberal   už v pôvodnom konaní s ktorou námietkou sa v dostatočnej miere vysporiadal... Pokiaľ ide o podstatné listiny tvoriace obsah vyšetrovacieho spisu je potrebné zdôrazniť, že sa jednalo o   originály   pričom   zápisnica   o vykonaní   domových   prehliadok   bola   súdu   predložená v overenom   opise   ku   ktorým   bol   priložený   originál   prehliadok   ako   i fotodokumentácie. Rovnako boli v origináli predložené i príkazy Okresného súdu Bratislava II a vykonanie domových prehliadok príkazy Okresnej prokuratúry Bratislava II na uchovanie a vydanie počítačových údajov, zápisnice o prehliadke tela a podobne. Vo fotokópii boli predložené uznesenia   o pribratí   KEÚ   PZ   a predbežné   vyjadrenie   tejto   znaleckej   organizácie   ako i návrhy vyšetrovateľa a prokurátora na vydanie príkazu sudcovi pre prípravné konanie. Rovnako boli predložené ako kópie protokolov o vypočutí zadržaných osôb políciou Českej republiky. Aj podľa názoru krajského súdu takto predložený vyšetrovací spis je dostačujúci na to, aby na základe jeho oboznámenia mohlo byť vo veci meritórne rozhodnuté.“

Z citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   krajský   súd sa zaoberal   preskúmaním   námietky   týkajúcej   sa   obsahu vyšetrovacieho   spisu   a poskytol na ňu   sťažovateľovi   dostatočnú   odpoveď.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   na   účely rozhodovania   o väzbe   sťažovateľa   v danej   konkrétnej   veci   a v tomto   štádiu   konania námietka sťažovateľa týkajúca sa obsahu spisu, ktorá je navyše len vo všeobecnej rovine a neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by spochybňovali autentickosť obsahu vyšetrovacieho   spisu,   nemá   ústavnoprávnu   relevanciu   spochybňujúcu   ústavnosť napadnutého uznesenia.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   v   súvislosti   namietaným   porušením   práva sťažovateľa ako obvineného nazrieť do spisu pred rozhodnutím o väzbe z dôvodu, že jemu, resp. jeho obhajcovi nebolo umožnené nazrieť do utajovanej prílohy vyšetrovacieho spisu, poukazuje   na   to,   že   sťažovateľ   ústavnému   súdu   nepreukázal,   že   svoje   právo   uplatnil, resp. ho   uplatnil   jeho   obhajca   na   účely   doplnenia   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   o väzbe, a teda že vôbec žiadal o nazretie do utajovanej prílohy spisu, pričom možnosť na to mal, keďže   o utajovanej   prílohe   spisu   sa   dozvedel   najneskôr   23.   mája   2014   a krajský   súd rozhodol   o sťažnosti   3.   júna   2014.   Ďalšia   námietka   sťažovateľa   poukazujúca   na   to,   že vyšetrovateľ neumožnil jeho obhajcovi nazrieť do spisu   pred vykonaním jeho výsluchu a prokurátor posúdil tento postup ako súladný so zákonom, nemá podľa názoru ústavného súdu žiadnu súvislosť s napadnutým uznesením krajského súdu, keďže okresný súd umožnil jeho obhajcovi nazrieť do spisu pred rozhodnutím o väzbe.

Pokiaľ   ide   o   námietku   neexistencie   dôvodov   väzby,   krajský   súd   sa   s námietkou nesplnenia materiálnych podmienok na rozhodnutie o vzatí väzby vysporiadal takto: „V   súvislosti   s vyššie   uvedenými   dôvodmi   väzby   je   potrebné   poukázať   na   to, že dôvody   väzby   tak   ako   ich   ustálil   okresný   súd   sa   vzájomne   prelínajú,   pričom   všetky dôvody väzby majú spoločného menovateľa spočívajúceho v tom, že obvinení súd podozriví zo spáchania trestnej činnosti vo väčšom rozsahu, po dlhší čas a v rámci organizovanej skupiny, ktorá skutočnosť vypovedá o tom, že obvinení páchali trestnú činnosť premyslene s väčším   rizikom   a v snahe   o trvalý   vysoký   nelegálny   príjem   pričom   trestnej   činnosti sa dopúšťali   na   území   tak   Slovenskej   republiky   ako   aj   Českej   republiky,   a vychádzajúc zo sociálnych a intelektových pomerov obvinených tak, ako na to správne poukázal okresný súd v dôvodoch napadnutého uznesenia, je nepochybné, že obaja obvinení sú si vedomí hrozby   vysokým   trestom,   ktorý   im   sa   túto   trestnú   činnosť   hrozí,   z ktorých   skutočností nepochybne   pramení   i možná   prípadná   snaha   obvinených   po   odhalení   trestnej   činnosti vyhnúť sa vysokému trestu práve zdržiavaním sa na neznámom mieste, nakoľko sa jedná o trestnú činnosť ktorá je páchaná na území dvoch štátov, čo v podstatnej miere zvyšuje i obavu   z útekového   správania   sa   obvinených.   Nadväzujúc   priamo   na   tieto   skutočnosti je nepochybné,   že   charakter   páchanej   trestnej   činnosti   a jej   rozsah   ale   najmä   motív dostatočne opodstatňujú i možnú obavu z možného pokračovania v páchaní trestnej činnosti v prípade prepustenia obvinených z väzby na slobodu. Je nepochybné, že v danom prípade nešlo o náhodné prípady, ale išlo o vopred naplánované premyslené konanie smerujúce k získaniu   vysokých   finančných   ziskov.   V súvislosti   s touto   skutočnosťou   je   potrebné poukázať i na to, že ide o počiatočné štádium konania, kde z charakteru spáchanej trestnej činnosti najmä zo skutočnosti, že obvinení sa mali trestnej činnosti dopúšťať vo väčšom rozsahu počas dlhší čas a v rámci organizovanej skupiny je i reálna obava, že v prípade ich prepustenia   z väzby   na   slobodu   by   mohli   pôsobiť   na   ďalších   svedkov,   prípadných odberateľov, teda osoby, ktorým tieto látky predávali resp. dovážali a ktoré z tohto dôvodu môžu byť vo vzťahu k obvineným v pozícii závislých alebo podriadených osôb. Na takúto obavu   správne   poukázal   i okresný   súd   v dôvodoch   napadnutého   uznesenia   s ktorým názorom sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje.“

Ústavný súd považuje citované uznesenie krajského súdu za ústavne akceptovateľné. Krajský   súd   zrozumiteľne   rozviedol   svojej   úvahy   vyplývajúce   z konkrétnych   okolností daného   prípadu,   ktoré   boli   zistené   v počiatočnom   štádiu   trestného   stíhania   a dostatočne odôvodňujú splnenie zákonných podmienok na vzatie do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Posúdenie jednotlivých dôvodov väzby v rozhodnutí krajského súdu zodpovedá aj požiadavkám vyplývajúcim z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

V počiatočnom štádiu trestného stíhania nie sú ešte známe všetky okolnosti týkajúce sa   skutku   ani   osoby   obvineného.   Rozhodnutie   preto   vychádza   z prvotných   informácií, ktoré odôvodňujú podozrenie z úteku, kolúzneho správania alebo pokračovania v trestnej činnosti s určitou mierou pravdepodobnosti, ktorá sa vykonávaním procesných úkonov buď zvyšuje (resp. potvrdí), alebo oslabí do tej miery, že nemôže odôvodňovať ďalšie trvanie väzby. Pri vzatí do väzby je preto akceptovateľné odôvodnenie rozhodnutia konštruované všeobecnejšie na predpokladoch. Rovnako pristupuje k posudzovaniu rozhodnutí o uvalení väzby aj ESĽP (pozri napr. rozsudok z 31. 5. 2011, Khodorkovskiy v. Rusko, sťažnosť č. 5829/04, body 185 − 189).

Z judikatúry ESĽP vyplývajú kritériá pre posudzovanie jednotlivých dôvodov väzby. Závažnosť trestného činu je relevantným faktorom pri hodnotení nebezpečenstva úteku, závažnosť   obvinenia   sama   osebe   však   nemôže   ospravedlniť   dlhú   dobu   väzby   (Ilijkov v. Bulharsko,   body   80   −   81).   Nebezpečenstvo   úteku   je   potrebné   posudzovať   v spojení s okolnosťami   týkajúcimi   sa   osoby   obvineného,   jeho   morálnych   vlastností,   bydliska, zamestnania,   majetku,   rodinných   väzieb   a všetkých   väzieb   na   krajinu,   v ktorej je stíhaný (Becciev   v.   Moldavsko,   bod   58).   Nebezpečenstvo   pôsobenia   na   svedkov je akceptovateľným   odôvodnením   väzby   v počiatočnom   štádiu   konania   (Jarzynski v. Poľsko, bod 43). Aj preventívne zabránenie páchaniu ďalšej trestnej činnosti je dôvod väzby akceptovaný v judikatúre ESĽP, toto nebezpečenstvo však musí vyplývať z okolností prípadu, kriminálnej minulosti alebo osobnosti obvineného (Clooth v Belgicko, bod 40).

Krajský   súd odôvodnil   rozhodnutie o väzbe sťažovateľa   z charakteru   a závažnosti drogovej trestnej činnosti, ktorá bola podľa dosiaľ zistených skutočností páchaná dlhodobo, na území dvoch štátov, so zapojením viacerých osôb konajúcich ako organizovaná skupina na účely dosiahnutia zisku, ktorý bol predbežne ustálený na pomerne vysokú sumu, z ktorej mali obvinení získavať príjem uľahčujúci prípadný útek, resp. vyhýbanie sa dosahu orgánov činných   v trestnom konaní. Zo skutku   vyplýva, že drogy   mali byť predávané viacerým odberateľom,   ktorých   je   potrebné   vypočuť   v trestnom   konaní.   Ich   výpovede   môžu usvedčovať obvinených, z čoho vyplýva možné riziko ich ovplyvňovania, pričom drogu si zabezpečujú   prevažne   závislé   osoby,   a teda   osoby,   ktoré   sú   z tohto   dôvodu   ľahšie ovplyvniteľné. Okruh týchto osôb nie je na začiatku vyšetrovania ustálený, obvinení však na rozdiel od orgánov činných v trestnom konaní vedomosť o odberateľoch majú. Všetky tieto   okolnosti   tak,   ako   ich   krajský   súd   uviedol   v napadnutom   uznesení   (v   spojení s uznesením   okresného   súdu),   zodpovedajú   dôvodom   väzby,   ktoré   uviedol   vo   výroku uznesenia č. k. 3 Tpo 37/2014-82 z 3. júna 2014.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014