znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 454/2013-10

II. ÚS 455/2013

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn. 16 NcC 190/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5566/2013), sp. zn. 16 NcC 187/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5567/2013), sp. zn. 16 NcC 182/2012 z 10. októbra 2012 (sp.   zn.   Rvp   5568/2013),   sp.   zn.   16   NcC   180/2012   z 10.   októbra   2012   (sp.   zn. Rvp 5569/2013), sp. zn. 13 NcC 225/2012 z 15. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5570/2013), sp. zn.   17   NcC   178/2012   z   11.   októbra   2012   (sp.   zn.   Rvp 5571/2013),   sp.   zn. 17 NcC 176/2012 z 11. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5572/2013), sp. zn. 17 NcC 175/2012 z 11. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5573/2013), sp. zn. 17 NcC 179/2012 z 11. októbra 2012 (sp. zn.   Rvp   5574/2013),   sp.   zn.   17   NcC   184/2012   z 11.   októbra   2012   (sp.   zn. Rvp 5575/2013), sp. zn. 17 NcC 185/2012 z 11. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5576/2013), sp. zn.   13   NcC   216/2012   z   15.   októbra   2012   (sp.   zn.   Rvp 5579/2013),   sp.   zn. 15 NcC 222/2012 z 9. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5581/2013), sp. zn. 15 NcC 221/2012 z 9. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5582/2013), sp. zn. 15 NcC 220/2012 z 9. októbra 2012 (sp. zn.   Rvp   5583/2013),   sp.   zn.   15   NcC   218/2012   z 9. októbra   2012   (sp.   zn. Rvp 5584/2013), sp. zn. 13 NcC 224/2012 z 15. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5587/2013), sp. zn.   13   NcC   222/2012   z   15.   októbra   2012   (sp.   zn.   Rvp 5588/2013),   sp.   zn. 13 NcC 221/2012 z 15. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5589/2013), sp. zn. 13 NcC 219/2012 z 15. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5590/2012), sp. zn. 13 NcC 218/2012 z 15. októbra 2012 (sp.   zn.   Rvp   5591/2013),   sp.   zn.   13   NcC   223/2012   z 15.   októbra   2012   (sp.   zn. Rvp 5592/2012), sp. zn. 13 NcC 217/2012 z 15. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5593/2012), sp. zn.   16   NcC   222/2012   z   10.   októbra   2012   (sp.   zn.   Rvp 5594/2013),   sp.   zn. 16 NcC 221/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5595/2013), sp. zn. 16 NcC 213/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5596/2013), sp. zn. 16 NcC 211/2012 z 10. októbra 2012 (sp.   zn.   Rvp   5597/2013),   sp.   zn.   16   NcC   207/2012   z 10.   októbra   2012   (sp.   zn. Rvp 5598/2013), sp. zn. 16 NcC 206/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5599/2013) a sp. zn. 16 NcC 195/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5600/2013) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 5569/2013, sp. zn.   Rvp   5573/2013,   sp.   zn.   Rvp   5579/2013,   sp.   zn.   Rvp   5584/2013   a sp. zn. Rvp 5591/2013 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn. II. ÚS 454/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. II. ÚS 454/2013 o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

3. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 5566/2013 – sp.   zn.   Rvp   5568/2013,   sp.   zn.   Rvp   5570/2013   –   sp.   zn.   Rvp   5572/2013,   sp.   zn. Rvp 5574/2013 – sp. zn. Rvp 5576/2013, sp. zn. Rvp 5581/2013 – sp. zn. Rvp 5583/2013, sp.   zn.   Rvp   5587/2013   –   sp.   zn.   Rvp   5590/2013   a   sp.   zn.   Rvp   5592/2013   –   sp.   zn. Rvp 5600/2013   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn. II. ÚS 455/2013.

4. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. II. ÚS 455/2013 o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) už označenými   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“). Sťažovateľka podaniami doručenými ústavnému súdu 26. februára 2013 svoje sťažnosti argumentačne doplnila.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Brezno (ďalej len „okresný   súd“)   žaloby,   ktorými   sa   domáhala   svojich   nárokov   na   náhradu   škody   – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   platnom   znení, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov. Predmetné žaloby boli vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   4   C   222/2012   (sp.   zn.   Rvp   5566/2013),   sp.   zn. 3 C 121/2012 (sp. zn. Rvp 5567/2013), sp. zn. 4 C 358/2012 (sp. zn. Rvp 5568/2013), sp. zn.   4   C   359/2012   (sp.   zn.   Rvp   5569/2013),   sp.   zn.   3   C   151/2012   (sp.   zn. Rvp 5570/2013), sp.   zn. 4 C 219/2012 (sp. zn. Rvp 5571/2013), sp.   zn. 4 C 332/2012 (sp. zn.   Rvp   5572/2013),   sp.   zn.   4   C   307/2012   (sp.   zn.   Rvp   5573/2013),   sp.   zn. 4 C 330/2012 (sp. zn. Rvp 5574/2013), sp. zn. 4 C 354/2012 (sp. zn. Rvp 5575/2013), sp. zn.   4   C   286/2012   (sp.   zn.   Rvp   5576/2013),   sp.   zn.   4   C   231/2012   (sp.   zn. Rvp 5579/2013), sp.   zn. 3 C 170/2012 (sp. zn. Rvp 5581/2013), sp.   zn. 3 C 147/2012 (sp. zn.   Rvp   5582/2013),   sp.   zn.   3   C   139/2012   (sp.   zn.   Rvp   5583/2013),   sp.   zn. 4 C 240/2012 (sp. zn. Rvp 5584/2013), sp. zn. 3 C 150/2012 (sp. zn. Rvp 5587/2013), sp. zn.   3   C   171/2012   (sp.   zn.   Rvp   5588/2013),   sp.   zn.   4   C   224/2012   (sp.   zn. Rvp 5589/2013), sp. zn. 3 C 140/2012 (sp. zn. Rvp 5590/2013), sp.   zn. 4 C 232/2012 (sp. zn.   Rvp   5591/2013),   sp.   zn.   3   C   154/2012   (sp.   zn.   Rvp   5592/2013),   sp.   zn. 4 C 230/2012 (sp. zn. Rvp 5593/2013), sp. zn. 3 C 156/2012 (sp. zn. Rvp 5594/2013), sp. zn.   4   C   239/2012   (sp.   zn.   Rvp   5595/2013),   sp.   zn.   3   C   135/2012   (sp.   zn. Rvp 5596/2013), sp.   zn. 3 C 165/2012 (sp. zn. Rvp 5597/2013), sp.   zn. 3 C 158/2012 (sp. zn.   Rvp   5598/2013),   sp.   zn.   4   C   262/2012   (sp.   zn.   Rvp   5599/2013)   a   sp.   zn. 6 C 353/2012 (sp. zn. Rvp 5600/2013).

Popisom procesných úkonov vykonaných v troch konaniach pred okresným súdom, v ktorých na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a dvoch žiadostí o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   došlo   zo   strany   okresného   súdu k oneskorenému   rozhodnutiu   o   zmene   súdneho   exekútora   a   k   oneskorenému   udeleniu poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu Brezno sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci   vzhľadom   na   ich   pomer   k   veci   a   k   účastníkovi   konania   (námietka   zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,   že okresný   súd,   ktorý   zapríčinil   svojím   nesprávnym úradným   postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský   súd   v   sťažovateľkou   napádaných   uzneseniach   sp.   zn.   16   NcC   190/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5566/2013), sp. zn. 16 NcC 187/2012 z 10. októbra 2012 (sp.   zn.   Rvp   5567/2013),   sp.   zn.   16   NcC   182/2012   z   10.   októbra   2012   (sp.   zn. Rvp 5568/2013), sp. zn. 16 NcC 180/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5569/2013), sp. zn.   13   NcC   225/2012   z   15.   októbra   2012   (sp.   zn.   Rvp   5570/2013),   sp.   zn. 17 NcC 178/2012 z 11. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5571/2013), sp. zn. 17 NcC 176/2012 z 11. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5572/2013), sp. zn. 17 NcC 175/2012 z 11. októbra 2012 (sp.   zn.   Rvp   5573/2013),   sp.   zn.   17   NcC   179/2012   z   11.   októbra   2012   (sp.   zn. Rvp 5574/2013), sp. zn. 17 NcC 184/2012 z 11. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5575/2013), sp. zn.   17   NcC   185/2012   z   11.   októbra   2012   (sp.   zn.   Rvp   5576/2013),   sp.   zn. 13 NcC 216/2012 z 15. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5579/2013), sp. zn. 15 NcC 222/2012 z 9. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5581/2013), sp. zn. 15 NcC 221/2012 z 9. októbra 2012 (sp. zn.   Rvp   5582/2013),   sp.   zn.   15   NcC   220/2012   z   9.   októbra   2012   (sp.   zn. Rvp 5583/2013), sp. zn. 15 NcC 218/2012 z 9. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5584/2013), sp. zn.   13   NcC   224/2012   z   15.   októbra   2012   (sp.   zn.   Rvp   5587/2013),   sp.   zn. 13 NcC 222/2012 z 15. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5588/2013), sp. zn. 13 NcC 221/2012 z 15. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5589/2013), sp. zn. 13 NcC 219/2012 z 15. októbra 2012 (sp.   zn.   Rvp   5590/2012),   sp.   zn.   13   NcC   218/2012   z   15.   októbra   2012   (sp.   zn. Rvp 5591/2013), sp. zn. 13 NcC 223/2012 z 15. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5592/2012), sp. zn.   13   NcC   217/2012   z   15.   októbra   2012   (sp.   zn.   Rvp   5593/2012),   sp.   zn. 16 NcC 222/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5594/2013), sp. zn. 16 NcC 221/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5595/2013), sp. zn. 16 NcC 213/2012 z 10. októbra 2012 (sp.   zn.   Rvp   5596/2013),   sp.   zn.   16   NcC   211/2012   z   10.   októbra   2012   (sp.   zn. Rvp 5597/2013), sp. zn. 16 NcC 207/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5598/2013), sp. zn.   16   NcC   206/2012   z   10.   októbra   2012   (sp.   zn.   Rvp   5599/2013)   a   sp.   zn. 16 NcC 195/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5600/2013) „mal“ rozhodnúť tak, že z prerokovania   žalôb   sťažovateľky   o   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným postupom okresného súdu v exekučných konaniach je buď vylúčený iba sudca, príp. sú vylúčení sudcovia okresného súdu, ktorý/ktorí bol/boli zákonnými sudcami v predmetných exekučných   konaniach, v   ktorých   k   nesprávnemu   úradnému postupu   malo dôjsť,   avšak ostatní   sudcovia   okresného   súdu   z   prerokovania   a   rozhodnutia   o   týchto   žalobách sťažovateľky vylúčení neboli.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúce   sa rozhodovania   o   nestrannosti   zákonného   sudcu   (napr.   nález   sp.   zn.   II.   ÚS   283/09 z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006, uznesenie sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález sp. zn. II. ÚS 71/97 z 24. novembra 1997, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, „rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, ods. 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005“ atď.) a odvolávajúc   sa   na   ňu   uviedla,   že „trvá   na   tom,   že   objektívna   námietka   porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);

b)   vylúčený   je   sudca   aj   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c)   do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

V   sporoch   vedených   okresným   súdom   bude   podľa   sťažovateľky   nevyhnutné „na základe   vykonaného   dokazovania   posúdiť,   či   a   akým   spôsobom   došlo   k   uskutočneniu nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   bude   takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:

a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Brezno   a   na   strane   žalovaného   stojí   zástupca   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Brezno, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Brezno a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z.   bude   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tým,   kto   bude   uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú   naplnenie   požiadavky nestrannosti.“.

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označenými   uzneseniami   krajského   súdu,   zruší označené uznesenia krajského súdu, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či napádanými uzneseniami krajského súdu (A.) sp. zn. 16 NcC 180/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5569/2013), sp.   zn.   17   NcC   175/2012   z   11.   októbra   2012   (sp.   zn.   Rvp   5573/2013),   sp.   zn. 13 NcC 216/2012 z 15. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5579/2013), sp. zn. 15 NcC 218/2012 z 9. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5584/2013) a sp. zn. 13 NcC 218/2012 z 15. októbra 2012 (sp.   zn.   Rvp   5591/2013),   ako   aj   sťažovateľkou   napádanými   „uzneseniami“   (v   týchto prípadoch   o   uznesenia   nejde,   pozri   ďalej,   pozn.)   krajského   súdu (B.) sp.   zn. 16 NcC 190/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5566/2013), sp. zn. 16 NcC 187/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5567/2013), sp. zn. 16 NcC 182/2012 z 10. októbra 2012 (sp.   zn.   Rvp   5568/2013),   sp.   zn.   13   NcC   225/2012   z   15.   októbra   2012   (sp.   zn. Rvp 5570/2013), sp. zn. 17 NcC 178/2012 z 11. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5571/2013), sp. zn.   17   NcC   176/2012   z   11.   októbra   2012   (sp.   zn.   Rvp   5572/2013),   sp.   zn. 17 NcC 179/2012 z 11. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5574/2013), sp. zn. 17 NcC 184/2012 z 11. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5575/2013), sp. zn. 17 NcC 185/2012 z 11. októbra 2012 (sp.   zn.   Rvp   5576/2013),   sp.   zn.   15   NcC   222/2012   z   9.   októbra   2012   (sp.   zn. Rvp 5581/2013), sp. zn. 15 NcC 221/2012 z 9. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5582/2013), sp. zn.   15   NcC   220/2012   z   9.   októbra   2012   (sp.   zn.   Rvp   5583/2013),   sp.   zn. 13 NcC 224/2012 z 15. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5587/2013), sp. zn. 13 NcC 222/2012 z 15. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5588/2013), sp. zn. 13 NcC 221/2012 z 15. októbra 2012 (sp.   zn.   Rvp   5589/2013),   sp.   zn.   13   NcC   219/2012   z   15.   októbra   2012   (sp.   zn. Rvp 5590/2012), sp. zn. 13 NcC 223/2012 z 15. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5592/2012), sp. zn.   13   NcC   217/2012   z   15.   októbra   2012   (sp.   zn.   Rvp   5593/2012),   sp.   zn. 16 NcC 222/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5594/2013), sp. zn. 16 NcC 221/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5595/2013), sp. zn. 16 NcC 213/2012 z 10. októbra 2012 (sp.   zn.   Rvp   5596/2013),   sp.   zn.   16   NcC   211/2012   z   10.   októbra   2012   (sp.   zn. Rvp 5597/2013), sp. zn. 16 NcC 207/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5598/2013), sp. zn.   16   NcC   206/2012   z   10.   októbra   2012   (sp.   zn.   Rvp   5599/2013)   a   sp.   zn. 16 NcC 195/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5600/2013) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K spojeniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde,   možno   aj   v   konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   primerane   citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 5569/2013, sp. zn. Rvp 5573/2013, sp. zn. Rvp 5579/2013, sp. zn. Rvp 5584/2013 a sp. zn. Rvp 5591/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd,   aplikujúc   citované   právne   normy,   tak,   že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Obdobne s prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 5566/2013 – sp. zn. Rvp 5568/2013, sp. zn. Rvp 5570/2013 – sp. zn. Rvp 5572/2013, sp.   zn.   Rvp   5574/2013   –   sp.   zn.   Rvp   5576/2013,   sp.   zn.   Rvp   5581/2013   –   sp.   zn. Rvp 5583/2013, sp. zn. Rvp 5587/2013 – sp. zn. Rvp 5590/2013 a sp. zn. Rvp 5592/2013 – sp. zn. Rvp 5600/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd,   aplikujúc   citované   právne   normy,   tak,   že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

A. Sťažovateľka v prvom rade namieta porušenie ňou označených základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom tým, že krajský súd uzneseniami sp. zn. 16 NcC 180/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5569/2013), sp. zn. 17 NcC 175/2012 z 11. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5573/2013), sp. zn. 13 NcC 216/2012 z 15. októbra 2012 (sp.   zn.   Rvp   5579/2013),   sp.   zn.   15   NcC   218/2012   z   9.   októbra   2012   (sp.   zn. Rvp 5584/2013) a sp. zn. 13 NcC 218/2012 z 15. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5591/2013) nevyhovel jej návrhu a z prerokovania ňou podaných žalôb na okresnom súde nevylúčil všetkých   sudcov   tohto   okresného   súdu   napriek   tomu,   že   škoda,   ktorej   náhradu   si sťažovateľka na okresnom súde týmito žalobami uplatnila, mala podľa jej tvrdení vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom práve toho okresného súdu, ktorého sudcovia tak v tomto dôsledku nemôžu rozhodovať objektívne a nezaujato.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu   z   jej   ďalšieho   prerokovávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   14   až §   16   OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prerokúvaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnenej osoby (v danom prípade sťažovateľky, ktorá podala   námietku   zaujatosti   proti   všetkým   sudcom   okresného   súdu)   a   vylúčiť   ňou označených   sudcov   z ďalšieho   prerokovávania a rozhodovania   vecí   pre zaujatosť.   Jeho obsahom   je   len   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   takýto   návrh   oprávnenej   osoby a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   9/00,   IV.   ÚS   236/07).   Ak   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   II.   ÚS   60/01,   II.   ÚS   142/02,   II.   ÚS   263/07, IV. ÚS 115/07). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi   a   judikatúry všeobecného   súdnictva   sú   závažné   procesné   pochybenia   súdov   (vrátane   porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   na   jej   námietky   neprihliadal   a   napadnutými uzneseniami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu v tomto štádiu konania javia ako predčasne podané, keďže v ďalšom konaní o merite veci pred okresným súdom môže sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa   ochrany   svojich   práv   podaním   odvolania   proti   rozhodnutiam   prvostupňového   súdu, prípadne   dovolania   proti   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu.   V   tomto   prípade   teda v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré sú povolané na poskytnutie ochrany základným právam   sťažovateľky.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza: „Neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného   rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciach sťažovateľky nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcich proti uzneseniam krajského súdu sp. zn. 16 NcC 180/2012 z 10. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5569/2013), sp. zn. 17 NcC 175/2012 z 11. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5573/2013), sp. zn.   13   NcC   216/2012   z   15.   októbra   2012   (sp.   zn.   Rvp   5579/2013),   sp.   zn. 15 NcC 218/2012 z 9. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5584/2013) a sp. zn. 13 NcC 218/2012 z 15. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 5591/2013).

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo pred ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne   i   mimoriadne   opravné   prostriedky,   resp.   iné   prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky   pôvodne   vedené   pod sp. zn.   Rvp   5569/2013,   sp.   zn.   Rvp   5573/2013,   sp.   zn.   Rvp   5579/2013,   sp.   zn. Rvp 5584/2013 a sp. zn. Rvp 5591/2013 už po ich predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

B. Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľkou označených práv v konaniach vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 5566/2013 – sp. zn. Rvp 5568/2013, sp. zn. Rvp 5570/2013 – sp. zn. Rvp 5572/2013, sp. zn. Rvp 5574/2013 – sp. zn. Rvp 5576/2013, sp.   zn.   Rvp   5581/2013   –   sp.   zn.   Rvp   5583/2013,   sp.   zn.   Rvp   5587/2013   –   sp.   zn. Rvp 5590/2013 a sp. zn. Rvp 5592/2013 – sp. zn. Rvp 5600/2013, ústavný súd konštatuje, že v týchto konaniach sťažovateľka namieta porušenie svojich práv v príčinnej súvislosti s „uzneseniami“ krajského súdu, ktoré v skutočnosti krajským súdom nikdy vydané neboli.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   napríklad   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Rvp 5566/2013   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   práv   v   príčinnej   súvislosti s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   16   NcC   190/2012   z   10.   októbra   2012,   ktoré   však neexistuje. V skutočnosti krajský súd pripojil vec vedenú pod sp. zn. 16 NcC 190/2012 k veci ním vedenej pod sp. zn. 16 NcC 180/2012 a spojené konanie ďalej viedol pod sp. zn. 16 NcC 180/2012 a v tejto veci napokon aj rozhodol uznesením z 10. októbra 2012.

Podľa zistenia ústavného súdu tak krajský súd uznesením sp. zn. 16 NcC 180/2012 z 10. októbra 2012, o ktorom sa na ústavnom súde vedie konanie pod sp. zn. Rvp 5569/2013 (vyhodnotené už v bode A., pozn.), spojil vo svojom prvom výroku na spoločné konanie konania o námietkach zaujatosti pôvodne ním vedené pod sp. zn. 16 NcC 182/2012 (sp. zn. Rvp   5568/2013),   sp.   zn.   16   NcC   187/2012   (sp.   zn.   Rvp   5567/2013),   sp.   zn. 16 NcC 190/2012   (sp.   zn.   Rvp   5566/2013),   sp.   zn.   16   NcC   195/2012   (sp.   zn. Rvp 5600/2013),   sp.   zn.   16   NcC   206/2012   (sp.   zn.   Rvp   5599/2013),   sp.   zn. 16 NcC 207/2012   (sp.   zn.   Rvp   5598/2013),   sp.   zn.   16   NcC   211/2012   (sp.   zn. Rvp 5597/2012),   sp.   zn.   16   NcC   213/2012   (sp.   zn.   Rvp   5596/2013),   sp.   zn. 16 NcC 221/2012   (sp.   zn.   Rvp   5595/2013)   a   sp.   zn.   16   NcC   222/2012   (sp.   zn. Rvp 5594/2013), pričom ďalšími výrokmi tohto uznesenia krajský súd rozhodol o otázke zaujatosti sudcov okresného súdu v týchto veciach.

Obdobne   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   17   NcC   175/2012   z   11.   októbra   2012, o ktorom sa na ústavnom súde vedie konanie pod sp. zn. Rvp 5573/2013 (vyhodnotené už v bode   A.,   pozn.),   spojil   vo   svojom   prvom   výroku   na   spoločné   konanie   konania o námietkach   zaujatosti   pôvodne   ním   vedené   pod   sp.   zn.   17   NcC   176/2012   (sp.   zn. Rvp 5572/2013),   sp.   zn.   17   NcC   178/2012   (sp.   zn.   Rvp   5571/2013),   sp.   zn. 17 NcC 179/2012   (sp.   zn.   Rvp   5574/2013),   sp.   zn.   17   NcC   184/2012   (sp.   zn. Rvp 5575/2013)   a   sp.   zn.   17   NcC   185/2012   (sp.   zn.   Rvp   5576/2013),   pričom   ďalším výrokom tohto uznesenia krajský súd rozhodol o otázke zaujatosti sudcov okresného súdu v týchto veciach.

Uznesením sp. zn. 13 NcC 216/2012 z 15. októbra 2012, o ktorom sa na ústavnom súde vedie konanie pod sp. zn. Rvp 5579/2013 (vyhodnotené už v bode A., pozn.), spojil krajský súd vo svojom prvom výroku na spoločné konanie konania o námietkach zaujatosti pôvodne ním   vedené pod sp.   zn. 13 NcC 217/2012 (sp.   zn. Rvp 5593/2013)   a sp.   zn. 13 NcC 223/2012 (sp. zn. Rvp 5592/2013), pričom ďalším výrokom tohto uznesenia krajský súd rozhodol o otázke zaujatosti sudcov okresného súdu v týchto veciach.

Uznesením sp. zn. 15 NcC 218/2012 z 9. októbra 2012, o ktorom sa na ústavnom súde vedie konanie pod sp. zn. Rvp 5584/2013 (vyhodnotené už v bode A., pozn.), spojil krajský súd vo svojom prvom výroku na spoločné konanie konania o námietkach zaujatosti pôvodne   ním   vedené   pod   sp.   zn.   15   NcC   220/2012   (sp.   zn.   Rvp   5583/2013),   sp.   zn. 15 NcC 221/2012   (sp.   zn.   Rvp   5582/2013)   a   sp.   zn.   15   NcC   222/2012   (sp.   zn. Rvp 5581/2013), pričom ďalšími výrokmi tohto uznesenia krajský súd rozhodol o otázke zaujatosti sudcov okresného súdu v týchto veciach.

Napokon uznesením sp. zn. 13 NcC 218/2012 z 15. októbra 2012, o ktorom sa na ústavnom   súde vedie   konanie pod sp.   zn. Rvp   5591/2013 (vyhodnotené už v bode   A., pozn.),   spojil   krajský   súd   vo   svojom   prvom   výroku   na   spoločné   konanie   konania o námietkach   zaujatosti   pôvodne   ním   vedené   pod   sp.   zn.   13   NcC   219/2012   (sp.   zn. Rvp 5590/2013),   sp.   zn.   13   NcC   221/2012   (sp.   zn.   Rvp   5589/2013),   sp.   zn. 13 NcC 222/2012   (sp.   zn.   Rvp   5588/2013),   sp.   zn.   13   NcC   224/2012   (sp.   zn. Rvp 5587/2013)   a   sp.   zn.   13   NcC   225/2012   (sp.   zn.   Rvp   5570/2013),   pričom   ďalšími výrokmi tohto uznesenia krajský súd rozhodol o otázke zaujatosti sudcov okresného súdu v týchto veciach.

Vzhľadom na skutočnosť, že v uvedených prípadoch sťažovateľka namieta porušenie svojich práv v príčinnej súvislosti s uzneseniami krajského súdu, ktoré neexistujú, resp. ktoré   krajský   súd   nikdy   nevydal,   nemožno   túto   príčinnú   súvislosť   konštatovať,   preto ústavný súd mohol označené sťažnosti sťažovateľky odmietnuť ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Aj napriek uvedenému však ústavný súd s prihliadnutím na požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažností k ich preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za následok ich odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Vzhľadom   na uvedené   zistenia   ústavný   súd   konštatuje,   že   z   dôvodu   identickosti predmetu   konaní,   ako   aj   účastníkov   konaní   vedených   pred   krajským   súdom,   ktoré   sú označené v tomto vyhodnocovanom bode „B.“, s konaniami vyhodnotenými v bode „A.“, a to   konkrétne   s   konaniami   vedenými   pod   sp.   zn.   16   NcC   180/2012   (sp.   zn. Rvp 5569/2013),   sp.   zn.   17   NcC   175/2012   (sp.   zn.   Rvp   5573/2013),   sp.   zn. 13 NcC 216/2012   (sp.   zn.   Rvp   5579/2013),   sp.   zn.   15   NcC   218/2012   (sp.   zn. Rvp 5584/2013) a sp. zn. 13 NcC 218/2012 (sp. zn. Rvp 5591/2013), ku ktorým boli tieto konania z bodu „B.“ podľa uvedených zistení pripojené na spoločné konania, bolo potrebné sťažnosti   sťažovateľky   vedené   pod   už   v   bode   „B.“   uvedenými   spisovými   značkami odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti) v nich uplatnených nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa sťažností   založených   na   tých   istých   skutkových   a   právnych   okolnostiach,   ústavný   súd rozhodne   bez   odôvodnenia,   iba   s   poukazom   na   svoje   v   týchto   okolnostiach   identické rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013