SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 455/2012-109
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza v konaní o sťažnostiach Daňového úraduKošice, Rozvojová 2, Košice, a Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Vazovova 2,Bratislava, zastúpených Mgr. Zuzanou Tomkovou, Továrenská 480/60, Vlkanová,zamestnankyňou odboru právnych služieb Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky,vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenompod sp. zn. 26 R 5/2011 a jeho uznesením zo 4. mája 2012 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo Daňového úradu Košice na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduKošice I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 R 5/2011 a jeho uznesením zo 4. mája 2012p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 26 R 5/2011 zo 4. mája 2012z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti Daňového úradu Košice n e v y h o v u j e.
4. Sťažnosti Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012doručená sťažnosť Daňového úradu Košice, Rozvojová 2, Košice (ďalej len „daňový úrad“alebo „sťažovateľ“), a 18. júla 2012 sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky,Vazovova 2, Bratislava (ďalej len „finančné riaditeľstvo“, spolu ďalej len „sťažovatelia“),ktorou zhodne namietali porušenie základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 26 R 5/2011 a jeho uznesením zo 4. mája 2012.
Podľa názoru sťažovateľov k porušeniu označených práv malo dôjsť uznesenímokresného súdu sp. zn. 26 R 5/2011 zo 4. mája 2012, ktorým potvrdil reštrukturalizačnýplán spoločnosti(ďalej aj „dlžník“),schválený na schôdzi konanej 19. apríla 2012 a súčasne ukončil reštrukturalizáciudlžníka. Sťažovatelia v tejto súvislosti uviedli, že„v právnej veci povolenej reštrukturalizácie o návrhu dlžníka:... na potvrdenie reštrukturalizačného plánu podáva Ústavnému súdu SR... sťažnosť proti Okresnému súdu Košice I, pretože sa domnieva, že Uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 4. 5. 2012, sp. zn. 26 R/5/2011, zverejneného v Obchodnom vestníku SR dňa 14. 5. 2012, v právnej veci povolenej reštrukturalizácie o návrhu dlžníka na potvrdenie reštrukturalizačného plánu, ktorým bol reštrukturalizačný plán dlžník potvrdený a reštrukturalizácia ukončená... boli porušené jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, práva na ochranu majetku podľa článku 20 Ústavy SR a článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
Čo sa týka procesnej spôsobilosti na podanie sťažnosti ústavnému súdu, sťažovateliaokrem iného uviedli, že„... poskytnutie Ústavou SR garantovanej ochrany účastníka konania nemôže byť viazané len na neštátne fyzické a právnické osoby, a podľa názoru sťažovateľa je potrebné takúto ochranu Ústavným súdom SR poskytnúť aj štátu, ktorý má v prípadoch súdnych konaní postavenie právnickej osoby a jeho postavenie účastníka konania nie je postavením vrchnostenským, ale musí mať rovnaké práva a povinnosti ako všetci ostatní účastníci súdneho konania...“.
K porušeniu základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 20 ústavy,ako aj čl. 1 dodatkového protokolu sťažovatelia okrem iného uviedli, že okresný súd sa„vo svojom rozhodnutí... dostatočne nevysporiadal so svojou povinnosťou posúdiť súlad reštrukturalizačného plánu so spoločným záujmom veriteľov, ktorý by... mal v sebe zahŕňať aj právo na rovnaké postavenie účastníkov reštrukturalizačného konania vyplývajúce z článku 47 ods. 3 Ústavy SR a zároveň z ustanovenia § 6 ZKR, podľa ktorého zvýhodňovanie niektorých veriteľov je neprípustné a veritelia s rovnakými právami majú pri riešení úpadku dlžníka rovnaké postavenie (všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní)“. Podľa názoru sťažovateľov je preto zrejmé, že v danom prípade„došlo v celom procese reštrukturalizácie k zvýhodneniu len určitej skupiny veriteľov − akcionárov príjemcu štátnej pomoci a ich záujem a pohľad na výhodnosť reštrukturalizačného plánu bol jediným kritériom pre rozhodovanie súdu. Takýmto postupom súdu došlo k porušeniu práva na ochranu majetku SR ako aj k porušeniu princípu rovnakého postavenia účastníkov konania.“.
K porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia uviedli, že jeho„Obsahom... je aj právo účastníka konania... na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné a založené na nestrannom posúdení predmetu konania v súlade so všetkými všeobecne záväznými právnymi predpismi...“. Napriek tomu, že v reštrukturalizačnom konaní bolauplatnená požiadavka daňového úradu podľa európskeho práva, sa okresný súd vo svojomrozhodnutí riadne nevysporiadal so všetkými podmienkami potvrdenia reštrukturalizačnéhoplánu,„nerešpektujúc prednosť komunitárneho práva pred vnútroštátnym právnym poriadkom...“.
Pokiaľ ide o výklad ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizáciia o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono reštrukturalizácii“) okresným súdom, sťažovatelia takisto poukázali na skutočnosť,že„Ústavne konformný výklad ustanovení ZKR... musí zohľadňovať povinnosť určenú Slovenskej republike v rozhodnutí Komisie v súlade s príslušnými normami EÚ a judikatúrou ESD v nadväznosti na článok čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého SR dodržiava a uznáva svoje medzinárodné záväzky a s čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého majú právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie prednosť pred zákonmi SR ako aj princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej.“.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnostína ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 R/5/2011 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na rovnosť účastníkov konania podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR a právo na ochranu majetku sťažovateľa podľa článku 20 Ústavy SR a článku 1 ods. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 26 R/5/2011 zo dňa 4. 5. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“
Sťažovatelia zároveň navrhli, aby ústavný súd rozhodol aj o odložení vykonateľnostiuznesenia okresného súdu sp. zn. 26 R 5/2011 zo 4. mája 2012 až do rozhodnutia ústavnéhosúdu vo veci samej, a taktiež, aby sa neriadil poradím doručenia ústavnej sťažnostia rozhodol o nej prednostne„v súlade s naliehavosťou veci vyplývajúcej z rozhodnutia Komisie o povinnosti Slovenskej republiky vymôcť nezákonne poskytnutú štátnu pomoc okamžite a rýchlo“.
Uznesením č. k. II. ÚS 455/2012-30 z 18. októbra 2012 ústavný súd sťažnostisťažovateľov spojil na spoločné konanie, prijal ich na ďalšie konanie a odložilvykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu č. k. 26 R 5/2011-2072zo 4. mája 2012 podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postaveníjeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Po prijatí sťažností na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.Predseda okresného súdu sa k sťažnostiam vyjadril v prípise sp. zn. 1 SprV 459/2012z 12. novembra 2012, v ktorom poukázal na doterajší priebeh napadnutého konania, pričomuviedol:
„Nakoľko dospel súd k záveru, že neboli podstatným spôsobom porušené ustanovenia ZKR týkajúce sa náležitostí reštrukturalizačného plánu, postupe pri jeho príprave, hlasovaní o tomto pláne a ani iné ustanovenia týkajúce sa reštrukturalizačného plánu spôsobom, ktorý by mal nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov reštrukturalizačného plánu, nebolo súdom zistené, že by prijatie tohto plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu, ani to, že by bol reštrukturalizačný plán v podstatnom rozpore so spoločnými záujmami veriteľov, súd uznesením zo dňa 04. 05. 2012 č. k. 26 R/5/2011-2072 potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka a ukončil reštrukturalizáciu dlžníka −
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 05. 2012.
Dňa 11. 05. 2012 spoločnosť
podali návrh na zamietnutie reštrukturalizačného plánu v znení prijatom na schvaľovacej schôdzi dňa 19. 04. 2012.
Okresný súd Košice I uvedený návrh spoločnosti
predložil Krajskému súdu Košice na rozhodnutie.
Krajský súd Košice uznesením zo dňa 21. 06. 2012 č. k. 3 CoKR/9/2012-2107 odvolanie spoločnosti proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 04. 05. 2012... odmietol...
Na základ uvedeného sa Okresný súd Košice I nestotožňuje so sťažnosťami sťažovateľov, a to s poukazom na skutočnosť, že v prípade pripustenia správnosti argumentácie sťažovateľov vo vzťahu k zabezpečeniu vymožiteľnosti ich právnych nárokov v celom rozsahu, by nepochybne došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov reštrukturalizačného a rovnako aj k porušeniu práv na ochranu majetku ostatných účastníkov reštrukturalizačného konania.“
Predseda okresného súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnompojednávaní vo veci.
Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd na vedomie a prípadné zaujatiestanoviska zástupkyni sťažovateľov a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila, či trvá na tom,aby sa vo veci sťažovateľov konalo ústne pojednávanie. Zástupkyňa sťažovateľovk vyjadreniu okresného súdu uviedla:
„Z uvedeným záverom Okresného súdu Košice I. sťažovatelia nemôžu súhlasiť. Pokiaľ sa ako determinant určujúci spoločný záujem veriteľov uplatňuje maximalizácia uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom v reštrukturalizačnom konaní, nie je možné považovať uspokojenie pohľadávok aj keď väčšiny (ale majetkovo bezvýznamnej menšiny) veriteľov dosiahnutej v dôsledku popretia pohľadávky s najvyššou hodnotou za dodržanie zásady rovnosti účastníkov reštrukturalizačného konania. Najmä ak prihliadneme na skutočnosti uvedené v podaných sťažnostiach, že na popretie prihlásenej pohľadávky Daňového úradu Košice, ktorá bola rozhodujúca pre posúdenie predĺženia dlžníka pre účely povolenia reštrukturalizácie, neboli dané zákonom stanovené dôvody. Zároveň tým bola Daňovému úradu Košice odňatá možnosť uplatňovania jeho ďalších veriteľských oprávnení v rámci prebiehajúceho reštrukturalizačného konania.
Je teda nepochybne zrejmé, že v danom prípade došlo v celom procese reštrukturalizácie k zvýhodneniu len určitej skupiny veriteľov − akcionárov dlžníka, ktorých záujem a pohľad na výhodnosť reštrukturalizačného plánu bol jediným kritériom pre rozhodovanie súdu.“
Zástupkyňa sťažovateľov súčasne ústavnému súdu oznámila, že netrvá na ústnompojednávaní vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Dňa 31. januára 2013 bol ústavnému súdu doručený návrh dlžníka na prerušeniekonania a vstup vedľajšieho účastníka do konania.
O návrhu dlžníka rozhodol ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 455/2012-53zo 7. februára 2013 tak, že ho odmietol.
Ústavný súd následne zaslal dlžníkovi ako dotknutej osobesťažnostisťažovateľov, uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 455/2012-30 z 18. októbra 2012,vyjadrenie okresného súdu z 12. novembra 2012 a vyjadrenie zástupkyne sťažovateľovz 13. decembra 2012.
Dlžník zaslal 17. apríla 2013 ústavnému súdu„Vyjadrenie dotknutej osoby k prijatým sťažnostiam“, v ktorom poukázal na to, že ústavný súd prijal sťažnosti osôb, ktorétieto sťažnosti nepodali, pretože v sťažnostiach sú sťažovatelia označení ako«„Slovenská republika – Daňový úrad Košice“ a „Slovenská republika – Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky“», pričom v uznesení o prijatí sú sťažovatelia označení ako„Daňový úrad Košice... a Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky“. Okrem toho argumentovaltým, že finančné riaditeľstvo nebolo účastníkom reštrukturalizačného konania a neprihlásilosi žiadnu pohľadávku.
Dlžník v súvislosti s aktívnou vecnou legitimáciou sťažovateľov poukázal tiež na to,že sťažovatelia sú orgánmi štátu, ktorým ústava nepriznáva právo namietať pred ústavnýmsúdom porušenie ich základných práv a slobôd. Na podporu svojej argumentácie poukázalna závery ústavného súdu v uznesení sp. zn. II. ÚS 87/09 z 24. februára 2009.
Podľa dlžníka z okolností prípadu je zrejmé, že daňový úrad si plnil„verejnoprávnu povinnosť uloženú rozhodnutím Komisie... uplatňoval svoju obmedzenú spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania..., ktorá vyplýva z § 5 ods. 6 zákona č. 479/2009 Z. z. o daňových orgánoch... len v rámci svojej pôsobnosti určenej zákonom. A contrario daňové úrady ani nemajú spôsobilosť byť účastníkom konania vo veciach, ktoré nepatria do ich zákonom vymedzenej právomoci a pôsobnosti, teda mimo rámca plnenia úloh verejného záujmu... nekonal v rámci svojho slobodného priestoru a neprejavoval svoju slobodnú vôľu, ale konal na základe rozhodnutia Komisie a na základe Nariadenia Rady (ES) č. 659/1999... bol povinný informovať Komisiu o opatreniach vykonaných na splnenie povinnosti uvedenej v rozhodnutí Komisie.“. Z týchto skutočností vyplýva, že daňový úrad„vykonával vrchnostenskú právomoc štátu a vystupoval ako nositeľ verejných úloh, čo vylučuje, aby bol zároveň nositeľom základných ľudských práv, ktorých ochrany by sa mohol domáhať v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pred ústavným súdom“.
Dlžník vo svojom vyjadrení poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora Európskejúnie (ďalej len „Súdny dvor“) z 24. 1. 2013 vo veci C-73/11 P, ktorým bol zrušenýrozsudok Všeobecného súdu Európskej únie zo 7. 12. 2010 vo veci T-11/07, ktorým tentozamietol žalobu dlžníka o vyhlásenie neplatnosti rozhodnutia Komisie 2007/254/ESzo 7. júna 2006 C 25/05 (ex NN 21/05). Podľa dlžníka predmetné rozhodnutie naznačuje, žerozhodnutie Komisie môže byť zrušené v ďalšom konaní pred Všeobecným súdomEurópskej únie, čím by odpadol právny dôvod vzniku pohľadávky daňového úradu.Dlžník tiež namietal, že rozhodujúca časť argumentácie sťažovateľov nebolauplatnená v reštrukturalizačnom konaní, kde by sa ňou mohli zaoberať veriteľský výbor,schvaľovacia schôdza a okresný súd. Zo zápisnice zo zasadnutia veriteľského výboru22. marca 2012 vyplýva, že predseda veriteľského výboru vyzval všetkých veriteľov,aby pripomienky k návrhu reštrukturalizačného plánu predložili do 28. marca 2012. Daňovýúrad svoje vyjadrenie, ktoré neobsahuje námietky zodpovedajúce ústavnoprávnejargumentácii v sťažnostiach, predložil až 29. marca 2012. Týmto daňový úrad„znemožnil, aby sa s ňou (teda ústavnoprávnou argumentáciou, pozn.) v záujme riadneho a presvedčivého odôvodnenia uznesenia o potvrdení plánu vysporiadal okresný súd“,a týmto tiež postavil ústavný súd„do pozície prvoinštačného súdu“. Ústavný súd pretonemá právomoc rozhodovať o týchto námietkach, pričom je irelevantné, že sťažovateliasú„telesá štátu“.
Dlžník k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že okresný súd„dal všetkým účastníkom reštrukturalizačného konania (teda aj daňovému úradu) jasnú, zrozumiteľnú a primerane odôvodnenú odpoveď prečo rozhodol tak, že reštrukturalizačný plán dotknutej osoby potvrdil a rozhodol o skončení reštrukturalizácie. Vysporiadal sa pritom so všetkými relevantnými ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ZKR), pričom celkom logicky nemohol reagovať na sťažnostnú argumentáciu daňového úradu, keďže tento popretý veriteľ ju v reštrukturalizačnom konaní ani pred správcom, a ani pred okresným súdom neuplatnil...“.
Dlžník tiež uviedol, že postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu základnéhopráva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže daňový úrad dostalprimeranú príležitosť na uplatnenie svojich procesných práv a povinností.
„Miera uspokojenia zabezpečených veriteľov (akcionárov dotknutej osoby) bola vyššia z dôvodu nespornosti ich pohľadávok. Naopak, miera uspokojenia prihlásenej pohľadávky daňového úradu bola v reštrukturalizačnom pláne nižšia z dôvodu, že táto bola v celom rozsahu správcom popretá... Naopak, ako správne uvádza okresný súd vo vyjadrení k sťažnostiam, až pripustenie správnosti argumentácie daňového úradu o 100 % uspokojení popretej pohľadávky daňového úradu s vylúčením akéhokoľvek uspokojenia ostatných veriteľov, by zakladalo porušenie označeného práva u týchto ostatných účastníkov.“
K porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu dlžník uviedol, že nikdy neuznal žiadnu pohľadávku na vrátenie„údajnej štátnej pomoci. Jediná pohľadávky daňového úradu voči dotknutej osobe bola daňová pohľadávka vo výške cca 416 mil. Sk, ktorá bola odpísaná právoplatným rozhodnutím samotného daňového úradu ešte v roku 2005 na základe právoplatného uznesenia o potvrdení vyrovnania...“.
Dňa 9. apríla 2013 bolo ústavnému súdu doručené podanie dozorného správcudlžníka(ďalej len „správca“), v ktorom navrhol, aby ústavný súdpovolil jeho vstup do konania o sťažnostiach sťažovateľov ako vedľajšieho účastníka.
O návrhu správcu rozhodol ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 455/2012-67z 30. apríla 2013 tak, že ho odmietol.
Dlžník v podaní doručenom ústavnému súdu 7. júna 2013 namietal predpojatosťsudcu II. senátu ústavného súdu Lajosa Mészarosa, vychádzajúc so záverov, ktoré tentosudca vyslovil vo svojom odlišnom stanovisku z 12. decembra 2012 k nálezu plénaústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 115/2011.
Sudca II. senátu ústavného súdu Lajos Mészáros vo svojom vyjadrení k námietkepredpojatosti dlžníka navrhol na túto námietku neprihliadnuť vzhľadom na to, že dlžník akodotknutá osoba nie je účastníkom konania so všetkými jej procesnými právamia povinnosťami, preto nemá ani procesné právo odmietnuť sudcu pre jeho predpojatosť.
Napriek stanovisku sudcu II. senátu ústavného súdu Lajosa Mészárosa ústavný súdpovažoval za vhodné, aby o námietke predpojatosti dlžníka rozhodol iný senát ústavnéhosúdu postupom podľa § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde. O námietke predpojatostirozhodoval na základe relevantného rozvrhu práce III. senát ústavného súdu, ktorý rozhodoluznesením č. k. III. ÚS 278/2015-18 z 9. júna 2015 tak, že sudca II. senátu ústavného súduLajos Meszáros nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci vedenej na ústavnomsúde pod sp. zn. II. ÚS 455/2012.
Podaním doručeným ústavnému súdu 21. novembra 2013 doplnil dlžník svojevyjadrenie k sťažnostiam sťažovateľov. V predmetnom podaní poukázal na rozhodnutieKomisie zo 16. októbra 2013 o štátnej pomoci č. SA.18211 (C 25/2005) (ex NN 21/2005)poskytnutej Slovenskou republikou v prospech, ktorým bolorozhodnuté o zrušení rozhodnutia Komisie 2007/254/ES zo 7. júna 2006 vo veci C 25/2005(ex NN 21/2005) a tiež o tom, že štátna pomoc, ktorú Slovenská republika poskytlav prospech spoločnosti, vo výške 416 515 990 Sk, nie je zlučiteľnás vnútorným trhom.
Dlžník uviedol, že s výrokom predmetného rozhodnutia Komisie zo 16. októbra 2013nesúhlasí a má v úmysle podať žalobu o neplatnosť tohto rozhodnutia. Poukázal však na to,že rozhodnutie Komisie zo 16. októbra 2013 má vplyv na konanie o sťažnostiachsťažovateľov.
„Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v dôsledku zrušenia rozhodnutia Komisie 2007/254/ES zo 7. júna 2006 vo veci C 25/2005 (ex NN 21/2005) odpadol právny dôvod vzniku pohľadávky, ktorú si sťažovateľ Daňový úrad Košice prihlásil prihláškou č. 1 do reštrukturalizačného konania na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 26 R/5/2011. Zrušením predmetného rozhodnutia Komisie došlo k tomu, že pohľadávka sťažovateľa, ktorá bola prihlásená prihláškou do reštrukturalizácie dlžníka neexistuje a v dôsledku uvedeného je vyvrátená celá sťažnostná argumentácia sťažovateľov.“
Podaním doručeným ústavnému súdu 28. mája 2015 doplnil dlžník svoje vyjadreniek sťažnostiam sťažovateľov. Vo svojom podaní opakovane poukázal na to, že rozhodnutieKomisie zo 7. júna 2006 bolo zrušené rozhodnutím Komisie zo 16. októbra 2013. Podľadlžníka zrušením predmetného rozhodnutia Komisie„odpadol právny dôvod vzniku pohľadávky, ktorú si sťažovateľ Daňový úrad Košice prihlásil prihláškou... pohľadávka sťažovateľa... neexistuje, v dôsledku čoho je vyvrátená celá sťažnostná argumentácia sťažovateľov“. Dlžník poukázal na rozsudok č. k. 31 Cbi 3/2012-438 z 18. decembra 2014,ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľa – daňového úradu na určenie, že jeveriteľom pohľadávky uplatnenej prihláškou zo 4. novembra 2011. O odvolaniach protitomuto rozsudku rozhoduje Krajský súd v Košiciach. Dlžník tiež uviedol, že sťažovateľ –daňový úrad žiadal okresný súd o pripustenie zmeny návrhu, takže tento súd rozhodoval„o právnom dôvode, výške a vymáhateľnosti pohľadávky z titulu rozhodnutia Komisie zo 16. 10. 2013... Súd prvého stupňa celkom správne takúto zmenu návrhu na začatie konania nepripustil, keďže v zmysle § 124 ods. 4 ZKR... v žalobe sa veriteľ môže domáhať najviac toho, čo uviedol v prihláške.“.
Dlžník vo svojom podaní uviedol, že proti rozhodnutiu Komisie zo 16. októbra 2013podal žalobu o jej neplatnosť„na Všeobecnom súde Európskej únie, ktorej výsledkom môže byť zrušenie tohto exekučného titulu“, pričom konanie o tejto žalobe je vedenépod sp. zn. T-103/14. Dlžník tiež uviedol, že rozhodnutie Komisie zo 16. októbra 2013je priamym exekučným titulom. Na vymoženie sumy priznanej v rozhodnutí Komisiezo 16. októbra 2013 prebieha proti dlžníkovi exekučné konanie. Okresný súdMalacky (ďalej len „exekučný súd“) rozhodol uznesením č. k. 23 Er 9188/2013-128z 2. septembra 2014 tak, že povolil odklad exekúcie do právoplatnosti rozhodnutiaVšeobecného súdu Európskej únie vo veci sp. zn. T 103/14.
Podaním doručeným ústavnému súdu 29. júla 2015 doplnil dlžník svoje vyjadreniek sťažnostiam sťažovateľov a uviedol, že vo veci vedenej na Všeobecnom súde Európskejúnie pod sp. zn. T-103/14,„ktorej predmetom je žaloba spoločnosti proti Komisii o neplatnosť jej rozhodnutia zo 16. 10. 2013, bol nariadený termín ústneho pojednávania na 8. 9. 2015...“.
Podaním doručeným ústavnému súdu 25. novembra 2015 dlžník uviedol,že 8. septembra 2015 sa uskutočnilo pojednávanie na Všeobecnom súde Európskej únie,„pričom strany prezentovali svoje postoje a návrhy. Na predmetnom pojednávaní však nebolo vyhlásené rozhodnutie vo veci samej, pričom toto spoločnosť očakáva najskôr na prelome rokov 2015/2016.
Napokon v tejto súvislosti možno poukázať aj na predchádzajúce konanie na Všeobecnom súde EÚ, ktorého predmetom bola žaloba spoločnosti
na zrušenie Rozhodnutia Komisie 2007/254/ES zo 7. júna 2006 vo veci C 25/2005 (ex NN 21/2005). Ústne pojednávanie sa v tejto veci konalo 14. 10. 2009, avšak rozsudok T-11/07 bol vyhlásený až 7. 12. 2010.“.
Následne dlžník vo svojom podaní uviedol argumentáciu, ktorou prezentoval svojprávny názor na vzájomný vzťah konania pred Všeobecným súdom Európskej úniea konania o sťažnostiach sťažovateľov pred ústavným súdom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o prijatých sťažnostiach vychádzal zo zistenia,že sťažovateľ – daňový úrad podal 17. decembra 2013 na exekučnom súde návrhna vykonanie exekúcie proti dlžníkovi na základe exekučného titulu podľa zákonač. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnejpomoci“) – rozhodnutia Komisie ES zo 16. októbra 2013 o štátnej pomoci č. SA 18211(C 25/2005) (ex NN 21/2005). Konanie o tomto návrhu je vedené na exekučnom súde podsp. zn. 23 Er 9188/2013 s tým, že exekučný súd povolil odklad exekúcie.
Rovnako tak ústavný súd zistil, že uznesením č. k. III. ÚS 638/2014-20zo 4. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť dlžníka, ktorou namieta porušeniezákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Obdo 7/2011z 11. decembra 2013. Najvyšší súd predmetným uznesením zrušil rozsudok Krajského súduv Košiciach č. k. 2 Cob 155/2007-186 z 21. apríla 2008 a rozsudok Okresného súduKošice II č. k. 34 Cb 338/2006-85 zo 6. júla 2007 a konanie zastavil. V odôvodnení svojhouznesenia najvyšší súd poukázal na rozhodnutie Komisie zo 7. júna 2006 o štátnej pomociC 25/2005 (ex NN 21/2005), v ktorom táto vyslovila, že štátna pomoc poskytnutáSlovenskou republikou nie je zlučiteľná so spoločným trhom. Konštatoval tiež,že prvostupňový súd nerešpektoval ustanovenia komunitárneho práva, ako ani znenie § 26ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci a nápravu neuskutočnil ani odvolací súd, preto konajúcesúdy vec po právnej stránke nesprávne posúdili [§ 243f ods. 1 písm. c) Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Najvyšší súd ako dovolací súd rozsudok odvolaciehosúdu, ako aj súdu prvého stupňa zrušil a podľa § 156 zákona o reštrukturalizácii konaniezastavil.
Ústavný súd následne nálezom č. k. III. ÚS 638/2014-35 z 10. februára 2015rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 7/2011 z 11. decembra 2013bolo porušené základné právo dlžníka podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu z 11. decembra 2013 zrušil a vec muvrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd v náleze z 10. februára 2015 dospel k záveru,že„odôvodnenie napadnutého uznesenia nekorešponduje s jeho výrokom...“, a tiežže„odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je nedostatočné, keďže najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s touto novovzniknutou situáciou(existenciou novšiehorozhodnutia Komisie, pozn.),ktorá podľa názoru ústavného súdu je podstatná pre rozhodnutie najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
1. K namietanému porušeniu základných práv finančného riaditeľstva podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
Pre posúdenie namietaného porušenia označených práv podľa ústavy, podľadohovoru a podľa dodatkového protokolu je potrebné dôsledne rozlišovať medzi uvedenýmisťažovateľmi.
Ústavný súd už uviedol (II. ÚS 501/2010), že účelom konania o sťažnosti podľačl. 127 ods. 1 ústavy je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických osôb a právnickýchosôb pred verejnou mocou a s tým previazané presadzovanie ochrany a rešpektu k ľudskýmslobodám na všetkých orgánoch verejnej moci. Verejná moc je teda povinná rešpektovaťa chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený charakteromjednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto determinovaný oblasťouochrany, ktorú má dané základné právo zaručovať. Existujú základné práva, ktoréprislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len štátnym občanom, alebopráva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým osobám prislúchajú len taképráva, ktoré sú zlučiteľné s ich povahou právnickej osoby. Štát, ani keď vystupuje v pozíciiprávnickej osoby, tak v zásade nie je nositeľom základných práv (II. ÚS 80/09,II. ÚS 87/09). Ústavný súd vykladá jeho prípadné postavenie ako sťažovateľa prísnereštriktívne. V prerokovávanej veci vystupuje štát ako nositeľ procesného základného práva,ktorého porušenie namieta a ktorého môže byť v okolnostiach danej veci nositeľom(porovnaj tiež rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1052/10 a sp. zn.I. ÚS 1744/10).
Sťažnosti sťažovateľov sú z obsahového hľadiska prakticky identické. Z ichargumentácie je zrejmé, že svoju aktívnu vecnú legitimáciu na podanie sťažností podľačl. 127 ods. 1 ústavy odvodzujú zo svojho hmotnoprávneho postavenia ako poskytovateľovštátnej pomoci podľa zákona o štátnej pomoci.
Ústavný súd, vychádzajúc z reštriktívneho prístupu pri vymedzení štátuako sťažovateľa v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, za rozhodujúce kritérium preto ztohto hľadiska považoval to, ktorý zo sťažovateľov reálne vystupoval ako účastník konaniav napadnutom reštrukturalizačnom konaní a ktorý bol teda skutočným nositeľomprocesných práv a povinností v tomto konaní.
Zo záhlavia napadnutého uznesenia okresného súdu zo 4. mája 2012 vyplýva,že účastníkom konania bol sťažovateľ – daňový úrad.
Na tomto základe nemožno v prerokúvanom prípade uvažovať o porušení základnýchpráv finančného riaditeľstva podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom okresnéhosúdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 4. mája 2012, preto ústavný súd nevyhovelsťažnosti finančného riaditeľstva (bod 4 výroku tohto nálezu).
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa – daňového úradu podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadochustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorýrozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a obsahom práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), t. j. sú založenéna rovnakých právnych východiskách, a preto možno ich rešpektovanie posudzovaťspoločne (m. m. IV. ÚS 147/08).
Sťažovateľ argumentoval tým, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní,ako aj jeho napadnutým uznesením boli porušené jeho základné práva podľa ústavy, právopodľa dohovoru a právo podľa dodatkového protokolu.
K porušeniu označených práv sťažovateľa – daňového úradu malo dôjsťpredovšetkým tým, že okresný súd napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil,nevysporiadal sa s jeho argumentáciou, ktorú predložil okresnému súdu.
Sťažovateľ poukázal na to, že reštrukturalizačný plán bol založený na metóde zmenypohľadávok spočívajúcej v odpustení príslušenstva a čiastočnom odpustení istiny v rozsahu98 % v prípade zistenia pohľadávky v konaní o incidenčnej žalobe. Sťažovateľ – daňovýúrad namieta, že predmetná zmena pohľadávky je neprípustná,„pretože by tým došlo k zmene samotného rozhodnutia Komisie“. Zmena pohľadávky je v rozpore s požiadavkou„komunitárneho práva na neuplatnenie vnútroštátneho predpisu v prípade, ak by došlo k zabráneniu vymoženia neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci v celej výške“a tiežv rozpore s požiadavkou„prednosti komunitárneho práva pred vnútroštátnymi právnymi normami“. Podľa sťažovateľa – daňového úradu z napadnutého uznesenia okresného súdu„vysporiadanie sa s uvedenými skutočnosťami nijako nevyplýva“.
V súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľ poukázal na judikatúru Súdneho dvora(napr. rozhodnutia vo veci C-119/05 Lucchini Siderurgia a vo veci C-232/05 Komisia protiFrancúzsku), z ktorého tiež vyplýva zásada, že„vnútroštátna norma, ktorá neumožňuje účinné a okamžité vymoženie štátnej pomoci sa... neuplatní...“.
Podľa sťažovateľa sa okresný súd„dostatočne nevysporiadal so svojou povinnosťou posúdi súlad reštrukturalizačného plánu so spoločným záujmom veriteľov, ktorý by... mal v sebe zahŕňať aj právo na rovnaké postavenie účastníkov reštrukturalizačného konania vyplývajúce z článku 47 ods. 3 Ústavy SR a zároveň z ustanovenia § 6 ZKR, podľa ktorého zvýhodňovanie niektorých veriteľov je neprípustné a veritelia s rovnakými právami majú pri riešení úpadku dlžníka rovnaké postavenie...“. V súvislosti s touto argumentáciou poukázalsťažovateľ na to, že pohľadávka štátu predstavovala 86,045 % všetkých záväzkov dlžníka,práva prepojených osôb dlžníka – jeho akcionárov predstavovali 13,799 % a ostatnépohľadávky 0,0156 %, pričom„je zrejmé, že reštrukturalizačný plán predstavoval len záujem ani nie 14 % veriteľov – akcionárov príjemcu štátnej pomoci na zachovaní jeho ďalšieho fungovania bez straty majetkových hodnôt práve týchto akcionárov ako osôb majetkovo ako aj personálne prepojených s príjemcom štátnej pomoci... Právny záujem na okamžitom a účinnom uspokojení pohľadávky štátu však vyplýva jednak z práva ES a EÚ, ktorého uplatnenie malo mať pri schvaľovaní reštrukturalizačného plánu prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou a jednak z hrozby sankcie zo strany EÚ... čím dochádza k vzniku verejného záujmu na uspokojení pohľadávky štátu...“. Sťažovateľ – daňový úradpoukázal na to, že spoločným záujmom veriteľov je najmä záujem väčšiny všetkýchveriteľov, t. j. veriteľov uplatnených pohľadávok, a nie len veriteľov zistených pohľadávok.„Je zrejmé, že v danom prípade došlo v celom procese reštrukturalizácie k zvýhodneniu len určitej skupiny veriteľov – akcionárov príjemcu štátnej pomoci a ich záujem a pohľad na výhodnosť reštrukturalizačného plánu bol jediným kritériom pre rozhodovanie súdu... Nerovnomerné uspokojenie pohľadávok prvej a druhej skupiny zároveň je jasným dôkazom nezohľadnenia tohto princípu súdom.“
V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd poukázal na relevantný priebehreštrukturalizačného konania, pričom uviedol:
„Dňa 30. 12. 2011 o 10.00 hod. sa v predmetnom reštrukturalizačnom konaní konala schôdza veriteľov dlžníka s nasledujúcim programom: 1. Otvorenie, 2. Zisťovanie stanovísk veriteľov prihlásených pohľadávok, 3. Voľba veriteľského výboru, 4. Záver.
V súlade s 3. bodom programu tejto schôdze došlo na uvedenej schôdzí veriteľov k zvoleniu päťčlenného veriteľského výboru v zložení:
,,,
a.
Zo zápisnice zo zasadnutia veriteľského výboru tvoriacej súčasť súdneho spisu súd zistil, že veriteľský výbor dňa 29. 03. 2012 schválil predložený záverečný návrh reštrukturalizačného plánu dlžníka.
Dňa 20. 04. 2012 dlžník doručil tunajšiemu súdu zápisnicu zo zasadnutia schvaľovacej schôdze dlžníka konanej dňa 19. 04. 2012 spolu s prílohami a zároveň doručil návrh na potvrdenie reštrukturalizačného plánu súdom. Zo zápisnice zo schvaľovacej schôdze konanej dňa 19. 04. 2012 tvoriacej súčasť súdneho spisu súd zistil, že predseda schôdze, reštrukturalizačný správca o 11.00 hod. otvoril schvaľovaciu schôdzu, pričom konštatoval, že zo 6 veriteľov prítomných na schvaľovacej schôdzi veriteľov, sú prítomní 5 veritelia, ktorých pohľadávky sa v reštrukturalizačnom konaní považujú za zistené. Správca ďalej konštatoval, že veriteľ č. 7 Daňový úrad Košice, ktorého pohľadávka bola v celom rozsahu popretá a o ktorej doposiaľ nebolo rozhodnuté a ktorá bola zaradená do skupiny č. 2 pre zabezpečené pohľadávky je prítomný na schvaľovacej schôdzi veriteľov, avšak nie je oprávnený na schôdzi veriteľov hlasovať. Správca ďalej oboznámil prítomných veriteľov s rozsahom hlasovacích práv na schvaľovacej schôdzi. Do skupiny č. 1 pre zabezpečené pohľadávky zaradil 3 veriteľov, pričom všetci traja sú oprávnení hlasovať o prijatí plánu s celkovým počtom 3 335 639 hlasov. Do skupiny č. 2 pre nezabezpečené pohľadávky sú zaradení 3 veritelia, ktorých pohľadávky boli zaradené aj do skupiny č. 1 pre zabezpečené pohľadávky aj do skupiny č. 2 pre nezabezpečené pohľadávky a zároveň na schvaľovacej schôdzi boli prítomní aj 3 veritelia, ktorých pohľadávky boli zaradené iba do skupiny č. 2 pre nezabezpečené pohľadávky, pričom jeden veriteľ zaradený do skupiny č. 2 pre nezabezpečené pohľadávky nie je oprávnený hlasovať z dôvodu popretia jeho pohľadávky. Veritelia prítomní na schvaľovacej schôdzi veriteľov zaradení do skupiny č. 2. pre nezabezpečené pohľadávky oprávnení hlasovať majú na účely hlasovania celkovo 62 202 hlasov.
Po otvorením rozpravy správca konštatoval, že v zákonnej 7 dňovej lehote pred konaním schvaľovacej schôdze žiaden účastník plánu nepožiadal o korekcie v zmysle ust. § 145 ods. 1 ZKR. Zároveň informoval o skutočnosti, že v pláne bola z podnetu predkladateľa plánu vykonaná jedná oprava, a to oprava zjavnej chyby v písaní.
Po skončení rozpravy správca ako predsedajúci schôdze pred samotným hlasovaním informoval prítomných účastníkoch o zákonom spôsobe určenia počtu hlasov jednotlivých veriteľov na účely hlasovania na schvaľovacej schôdzi a o samotnom výkone hlasovacieho práva. Správca poukázal na skutočnosť, že boli vytvorené dve skupiny a to skupina č. 1 do ktorej boli zaradené zabezpečené pohľadávky a skupina č. 2 do ktorej boli zaradené nezabezpečené pohľadávky.
Po prednesení podmienok potrebných pre prijatie plánu správca vyzval prítomných veriteľov zaradených do skupiny č. 1 pre zabezpečené pohľadávky, aby hlasovali. Za prijatie plánu v skupine č. 1 pre zabezpečené pohľadávky hlasovali 3 veritelia z 3 hlasujúcich, čo je 100 % veriteľov a zároveň ich celkový počet hlasov v počte 3 335 639 hlasov predstavuje 100 % hlasov veriteľov hlasujúcich v tejto skupine. Za prijatie plánu v skupine č. 2 pre nezabezpečené pohľadávky hlasovali 5 veritelia z 5 hlasujúcich, čo je 100 % veriteľov a zároveň ich celkový počet hlasov v počte 62 202 hlasov predstavuje 100 % hlasov veriteľov hlasujúcich v tejto skupine.“
Okresný súd uviedol relevantné ustanovenia zákona o reštrukturalizácii (§ 153 ods. 1,§ 154 ods. 1, § 146 ods. 3 až 6, § 144 ods. 4) a následne svoje právne závery v prerokúvanejveci formuloval takto:
„Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že nakoľko neboli podstatným spôsobom porušené ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii týkajúce sa náležitostí reštrukturalizačného plánu, postupe pri jeho príprave, hlasovaní o tomto pláne a ani iné ustanovenia týkajúce sa reštrukturalizačného plánu spôsobom, ktorý by mal nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov reštrukturalizačného plánu, nebolo súdom zistené, že by prijatie tohto plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu, ani to, že by bol reštrukturalizačný plán v podstatnom rozpore so spoločnými záujmami veriteľov, čo dokumentuje taktiež skutočnosť, že predložený reštrukturalizačný plán bol riadne prijatý schvaľovacou schôdzou konanou dňa 19. 04. 2012, a to vo všetkých skupinách bez potreby nahradiť súhlas niektorej zo skupín súdom, nezostávalo súdu nič iné, ako v lehote 15 dní odo dňa doručenia návrhu na potvrdenie reštrukturalizačného plánu súdom takto predložený plán potvrdiť a zároveň rozhodnúť o skončení reštrukturalizácie dlžníka:, so sídlom,. Potvrdený reštrukturalizačný plán tvorí, v zmysle ust. § 153 ods. 1 ZKR, prílohu tohto rozhodnutia.“
Podľa § 196 zákona o reštrukturalizácii ak tento zákon neustanovuje inak, na začatiekonkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania,na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len „konanie podľa tohtozákona“) sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 198 ods. 2 zákona o reštrukturalizácii v písomnom vyhotovení uzneseniavydaného v konaní podľa tohto zákona sa uvedie, ktorý súd uznesenie vydal, označenienavrhovateľa, dlžníka (úpadcu) a správcu, ak je ustanovený, výrok, odôvodnenie, poučenieo odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsahprednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečonevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,ktoré použil.
Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenieprimerane ustanovenia o rozsudku.
Ustanovenie § 157 OSP je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruvykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva (ďalej len „ESĽP“; pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999, bod26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorýchje založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí saposúdiť podľa okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každýargument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tentoargument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinnenámietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majúvýznam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveďna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatnývýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnenínekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiťpríslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to,aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premísdospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07,I. ÚS 402/08).
Podľa názoru ústavného súdu okresný súd pri rozhodovaní v predmetnej vecinepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP a relevantnejjudikatúry ESĽP (ktorú si vo svojej judikatúre osvojil aj ústavný súd, pozn.), ktorou je prisvojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Ústavný súd svoj názor opierapredovšetkým o tieto skutočnosti:
Podľa § 154 ods. 1 písm. d) zákona o reštrukturalizácii súd uznesením zamietne plán,ak plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.
Podľa reštrukturalizačného plánu dlžníka z 22. marca 2012 veritelia pohľadávokzaradených do skupiny č. 1 sa vzdávajú 5 % zistenej prihlásenej zabezpečenej istiny,predmetné istiny bude dlžník splácať v splátkach, pokiaľ ide o príslušenstvo týchto istín,veritelia odpustia dlžníkovi ich zaplatenie, tieto prihlásené a zistené príslušenstvá budúzaradené do skupiny č. 2 – nezabezpečené pohľadávky (porovnaj bod 11 záväznej častireštrukturalizačného plánu, s. 53 a 54).
Do skupiny č. 2 boli zaradené pohľadávky nezabezpečených veriteľov, okrem inýchaj pohľadávka sťažovateľa. Z istín nezabezpečených pohľadávok zaradených do skupinyč. 2 veritelia tejto skupiny odpustia dlžníkovi 98,0 %. Veritelia tejto skupiny odpustiadlžníkovi všetky príslušenstvá prihlásených istín v celom rozsahu. Splácanie plánomzmenených pohľadávok v skupine č. 2 sa rozloží na päť rokov podľa špecifikovanéhosplátkového kalendára (porovnaj bod 11 záväznej časti reštrukturalizačného plánu, s. 58).
Z opisnej časti reštrukturalizačného plánu (s. 6 7) vyplýva, že veritelia zaradenído skupiny č. 1 sú akcionármi dlžníka, resp. členmi štatutárneho orgánu – predstavenstvadlžníka.
Prihlásená pohľadávka sťažovateľa predstavovala 86,045 % všetkých prihlásenýchpohľadávok (opisná časť reštrukturalizačného plánu, s. 19). Táto pohľadávka bola správcompopretá. Jej určenie je predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.31 Cbi 3/2012. Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 31 Cbi 3/2012-438 z 18. decembra2014 v znení opravného uznesenia tak, že konanie o určení, že sťažovateľ – daňový úrad jeveriteľom pohľadávky proti dlžníkovi v reštrukturalizačnom konaní vedenom okresnýmsúdom pod sp. zn. 26 R 5/2011 uplatnenej prihláškou zo 4. novembra 2011, zastavil.V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie,o ktorom krajský súd v čase rozhodovania ústavného súdu o prijatých sťažnostiachsťažovateľov nerozhodol.
Zo znenia § 154 zákona o reštrukturalizácii vyplýva, že pri rozhodovaní o potvrdeníalebo zamietnutí reštrukturalizačného plánu je úlohou súdu hodnotiť, či bol dodržanýzákonný postup pri tvorbe a schvaľovaní reštrukturalizačného plánu (formálne hľadisko).Zákonodarca však vyžaduje, aby súd hodnotil aj to, či porušenie pravidiel tvorbya schvaľovania reštrukturalizačného plánu malo nepriaznivý vplyv na niektoréhoz účastníkov plánu, či sa neposkytujú osobitné výhody niektorému účastníkovi plánu aleboči plán nie je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Na základeuvedeného možno teda konštatovať, že zákonodarca vyžaduje, aby súd hodnotil aj to,či reštrukturalizačný plán predstavuje také riešenie úpadku dlžníka alebo jeho hrozby, ktoréje primerané, spravodlivé, férové, adekvátne a pod. (materiálne hľadisko).
Tak pre konkurz ako aj pre reštrukturalizáciu sú vlastné určité pravidlá, ktoré sú preich začatie, priebeh a výsledok určujúce a nezastupiteľné a ktorými je povinný riadiťsa príslušný konkurzný či reštrukturalizačný súd, správca a veriteľský výbor (v širšomzmysle aj všetci účastníci konania). Tieto pravidlá vymedzuje pod názvom „Základnézásady“ aj prvá časť zákona o reštrukturalizácii.
Ústavný súd už uviedol (I. ÚS 200/2011), že v reštrukturalizačnom konaní, ktoréje zložito štruktúrovaným právnym procesom, je príslušný všeobecný súd zaťaženýpovinnosťou zisťovať a odhaliť to, čo sa skrýva pod obsahom pojmu spoločný záujemveriteľov.Spoločnýzáujemveriteľovprikolektívnom(spravidlapostupnom,resp. neúplnom) uspokojení veriteľov v reštrukturalizáciiprima facienekorešpondujes individuálnymi záujmami jednotlivých veriteľov. Maximalizácia uspokojenia pohľadávokvšetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkomje determinantom určujúcim spoločný záujem veriteľov (porovnaj I. ÚS 200/2011).
Relevantným zmyslom a účelom reštrukturalizácie je zabránenie individuálnemuuplatňovaniu či výkonu práv jednotlivých veriteľov v prospech ich kolektívnehouspokojenia (m. m. I. ÚS 200/2011).
Reštrukturalizačný súd je povinný postupovať tak, aby sa dosiahla pre veriteľovčo najvyššia miera uspokojenia ich pohľadávok (§ 5 zákona o reštrukturalizácii).
V súvislosti s hľadaním zmyslu a účelu pojmu „spoločný záujem veriteľov“ústavný súd považuje za vhodné poukázať na zákonnú úpravu v Českej republike.Ekvivalentným právnym predpisom k zákonu o reštrukturalizácii je v Českej republikezákon č. 182/2006 Sb. o úpadku a spôsoboch jeho riešenia (insolvenčný zákon), ktorýobsahuje zákonnú definíciu pojmu „spoločný záujem veriteľov“.
Podľa § 2 písm. j) insolvenčného zákona pre účely tohto zákona sa rozumiespoločným záujmom veriteľov záujem nadradený ich jednotlivým záujmom, ak je jehocieľom, aby zvolený postup riešenia úpadku bol pre nich spravodlivý a výnosnejší akoostatné spôsoby riešenia úpadku; tým nie je dotknuté zákonom zaručené osobitnépostavenie niektorých veriteľov.
Predmetná zákonná definícia v insolvenčnom zákone obdobne ako príslušnéustanovenia zákona o reštrukturalizácii a tiež závery judikatúry ústavného súdu vyjadrujúzákladné východiská pri vymedzení spoločného záujmu veriteľov, ktorými sú princípspravodlivosti pri usporiadaní vzťahov veriteľov, princíp maximalizácie uspokojeniapohľadávok veriteľov a špecifické postavenie veriteľov zabezpečených pohľadávok.
V uvedených súvislostiach sú tiež relevantné závery ústavného súdu, ktorýuž vo svojej rozhodovacej činnosti zvýraznil požiadavku na spravodlivú rovnováhupri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania(napr. III. ÚS 72/2010), ako aj povinnosť súdu zohľadniť nespravodlivé dôsledky svojhorozhodnutia na účastníkov konania (napr. I. ÚS 26/2010).
V prerokúvanom prípade z reštrukturalizačného plánu vyplýva, že veritelia dlžníkaboli zaradení do dvoch skupín. V skupine č. 1 boli veritelia – akcionári dlžníka a zároveňčlenovia predstavenstva dlžníka, ktorí boli veriteľmi zabezpečených a zistenýchpohľadávok. Reštrukturalizačný plán im zabezpečoval uspokojenie istiny v splátkachv rozsahu 95 % a vzdanie sa príslušenstva, resp. jeho preradenie do skupiny č. 2. V skupineč. 2 boli veritelia nezabezpečených, zistených, prípadne popretých pohľadávok, ktorýmreštrukturalizačný plán zabezpečoval uspokojenie istiny v splátkach v rozsahu 2 %a vzdanie sa príslušenstva.
Uvedené okolnosti sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o adekvátnosti, primeranosti,spravodlivosti takéhoto usporiadania prihlásených pohľadávok veriteľov dlžníka. Okresnýsúd v napadnutom uznesení zo 4. mája 2012 uviedol len priebeh spracovania a schvaľovaniareštrukturalizačného plánu, z čoho je zrejmé, že formálne hľadisko tvorby a schvaľovaniaplánu považoval za dodržané. Následne len paušálne konštatoval, že nezistil dôvodyna zamietnutie reštrukturalizačného plánu v zmysle § 154 zákona o reštrukturalizácii.V odôvodnení napadnutého uznesenia sa špecificky nevysporiadal so skutočnosťou, čiuvedenýmusporiadanímvzťahovdlžníkav reštrukturalizačnomplánenedošlok poskytnutiu osobitných výhod niektorému z účastníkov plánu, prípadne či plán nie jev podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Vzhľadom na skutkové okolnostiprerokúvanej veci však bolo potrebné, aby sa okresný súd špecificky vysporiadals uvedenými hľadiskami. Zohľadniť a vyhodnotiť uvedené hľadiská zaväzuje okresný súdpriamo zákon, preto je v zásade irelevantné, či sťažovateľ uvedené námietky uplatnilv reštrukturalizačnom konaní.
Podľa názoru ústavného súdu len tá skutočnosť, že pohľadávka sťažovateľa bolapopretá, neodôvodňuje dostatočne takéto usporiadanie vzťahov dlžníka. Sťažovateľinicioval incidenčné konanie, ktorého predmetom je rozhodovanie o spornej pohľadávke,pričom toto konanie nie je právoplatne skončené. Ústavný súd neprihliadol na rozhodnutieKomisie zo 16. októbra 2013, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Komisie zo 7. júna 2006vo veci C 25/2005 (ex NN 21/2005), pretože vyhodnotenie vplyvu tohto rozhodnutiana pohľadávky sťažovateľa – daňového úradu bude úlohou okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 31 Cbi 3/2012.
Ústavný súd považoval tiež za relevantný tvrdený právny základ pohľadávkysťažovateľa – rozhodnutie Komisie.
Podľa čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva rozhodnutie je vo svojejcelistvosti záväzné pre toho, komu je určené.
Ekvivalentnú formuláciu obsahuje čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,podľa ktorého rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých,ktorým je určené, je záväzné len pre nich.
Súdny dvor v tejto súvislosti uviedol: „Je potrebné pripomenúť, že vnútroštátnymsúdom náleží vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva v čo najväčšom možnom rozsahutak, aby mohli byť použité spôsobom prispievajúcom k vykonaniu práva Spoločenstva.Z ustálenej judikatúry okrem toho vyplýva, že vnútroštátny súd, poverený v rámci svojejprávomoci použitím ustanovení práva Spoločenstva, má povinnosť zaistiť plný účinoktýchto noriem podľa potreby aj tak, že z vlastnej právomoci ponechá nepoužitéakékoľvek ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov...“(rozsudok Súdnehodvora vo veci C-119/05 z 18. 7. 2007 Lucchini SpA, predtým Lucchini Siderurgica SpA,body 60 a 61).
Obdobne sa Súdny dvor odvoláva na čl. 249 Zmluvy o založení Európskehospoločenstva vo veci C-232/05 Komisie proti Francúzskej republike, ktoré sa týkalovykonania rozhodnutia Komisie, ktoré obsahuje záväzok vymáhať protiprávnu pomoc.
V odbornej literatúre bol vyslovený právny názor, podľa ktorého „Vychádzajúcz doterajšej judikatúry, princíp prednosti vytvorený (a dotváraný) Súdnym dvorom možnov súčasnosti charakterizovať nasledovne: v prípade rozporu medzi vnútroštátnymprameňom a komunitárnym prameňom práva má platná, záväzná a priamo účinná normapráva Európskych spoločenstiev absolútnu prednosť pred vnútroštátnou normou, a to bezohľadu na právnu silu konfliktnej normy obsiahnutej vo vnútroštátnom práve členskéhoštátu... Prednosť má tak primárne, ako aj sekundárne priamo účinné komunitárne právo.“(Klučka, J. – Mazák, J. a kol. Základy Európskeho práva. Bratislava: IURA EDITION,2004, s. 120 121).
V prerokúvanom prípade reštrukturalizačný plán predpokladá zmenu pohľadávkysťažovateľa – daňového úradu a zabezpečuje mu uspokojenie pohľadávky v rozsahu 2 %v splátkach a odpustenie pohľadávky v rozsahu 98 % istiny a príslušenstva pohľadávky.Možno dospieť k záveru, že takto formulovaný reštrukturalizačný plán svojimi účinkamimení rozhodnutie Komisie, ktoré je právnym základom pohľadávky sťažovateľa – daňovéhoúradu. Rovnako tak potvrdenie reštrukturalizačného plánu súdom vyvoláva právne účinky,ktoré môžu mať vplyv na obsah rozhodnutia Komisie [napr. zánik práva veriteľov, ktoríriadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávkyvoči dlžníkovi (§ 155 ods. 2 zákona o reštrukturalizácii)]. Doktrína priameho účinkua prednosti noriem komunitárneho práva – vrátane rozhodnutí Komisie ako noriemsekundárneho práva vyvoláva otázky týkajúce sa obsahu reštrukturalizačného plánua možnosti súdu potvrdiť reštrukturalizačný plán, ktorý svojimi účinkami priamo meníobsah rozhodnutia Komisie, a to aj vo vzťahu k možnosti vykonať rozhodnutie Komisiev exekučnom konaní na základe zákona o štátnej pomoci.
Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, účelom povinnosti vymáhaťpomoc, ktorú Komisia považuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom, je odstránenienenáležitej konkurenčnej výhody a nastolenie pôvodného stavu na trhu Únie (napríkladrozsudok vo veci C-350/93, Komisia/Taliansko zo 4. 4. 1995, Zb. s. I-699, bod 21, rozsudokvo veci C-75/97, Belgicko/Komisia zo 17. 6. 1999, Zb. s. I-3671, bod 64).
Ak by sa nezlučiteľná pomoc nevrátila v plnej výške, jej príjemca by si moholnaďalej zachovať nenáležitú konkurenčnú výhodu (rozsudok vo veci C-214/07,Komisia/Francúzsko z 13. 11. 2008, Zb. s. I-8357, bod 47). Preto musí byť protiprávneposkytnuté zvýhodnenie v plnej výške odstránené, a ak majetok povinnej osoby nepostačujena vrátenie pomoci v plnej výške, má sa predmetná konkurenčná výhoda odstrániťkonkurzom na jeho majetok (rozsudok vo veci 52/84, Komisia proti Belgicku z 15. 1. 1986,Zb. s. 89, bod 16).
Rozsah protiprávne poskytnutej pomoci, a tým aj rozsah povinnosti vymáhať tútopomoc späť, vymedzila svojím rozhodnutím Komisia a ani vnútroštátny orgán verejnejmoci, ani dohoda súkromných subjektov nemôže fakticky zmeniť rozsah tejto povinnosti,napríklad schválením plánu, ktorý by obmedzil rozsah povinnosti vrátiť nenáležitú pomoc.Inak by sa účel pravidiel upravujúcich vymáhanie protiprávnej pomoci nemohol naplniť.Z týchto dôvodov je na reštrukturalizáciu, ktorej účinky sa dotýkajú povinnosti dlžníkavrátiť nezlučiteľnú štátnu pomoc, potrebné nazerať nielen optikou zúčastnených subjektov veriteľov a ich spoločných záujmov, ale aj z perspektívy konkurentov dlžníka, ktorí súkonfrontovaní jeho nenáležitým konkurenčným zvýhodnením, ktoré má byť v zmyslepravidiel práva EÚ v plnom rozsahu odňaté.
S uvedenými právnymi okolnosťami sa okresný súd v odôvodnení napadnutéhouznesenia nijako nevysporiadal, hoci sa javí, že stanovisko okresného súdu v tomto smereby prispelo k zrozumiteľnosti a presvedčivosti napadnutého uznesenia. Uvedené skutočnostivyplývajú zo vzájomnej interakcie vnútroštátneho právneho poriadku a práva EÚ,predstavujú vyjadrenie zásady iura novit curia (súd pozná právo), preto je tiež irelevantné,že tieto skutočnosti sťažovateľ nenamietal v reštrukturalizačnom konaní.
Vychádzajúc zo svojich zistení, ústavný súd zastáva názor, že v konkrétnychokolnostiach posudzovanej veci je napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 26 R 5/2011zo 4. mája 2012 nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keďže jeho odôvodnenie nedávav zásade žiadne odpovede na podstatné okolnosti prerokúvanej veci, preto je z ústavnéhohľadiska neudržateľné a neakceptovateľné.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesenímokresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu základnéhopráva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali, že sťažovateľovi nebolaposkytnutá primeraná príležitosť na uplatnenie jeho procesných práv a povinností, pretorozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesenímzo 4. mája 2012 nebolo porušené základné právo sťažovateľa na rovnosť v konaní podľačl. 47 ods. 3 ústavy (bod 3 výroku tohto nálezu).
V súlade s reštriktívnym vymedzením štátu ako sťažovateľa v konaní pred ústavnýmsúdom nemožno v prerokúvanej veci uvažovať o sťažovateľovi ako nositeľovi vlastníckehopráva v zmysle čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľv prerokúvanej veci vystupuje ako veriteľ pohľadávky, t. j. ako „vlastník“ pohľadávky,avšak uvedená pohľadávka predstavuje príjem do štátneho rozpočtu, a nie napr. existujúcimajetok štátu (napr. motorové vozidlá, budovy a pod.). Na tomto základe ústavný súdrozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesenímzo 4. mája 2012 nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy ani právopodľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 3 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnostivyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 26 R 5/2011 a jeho uznesením zo 4. mája 2012 bolo porušené základnéprávo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolopotrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavom súderozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vecv zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde okresnému súdu na ďalšie konaniea rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Po zrušení napadnutého uznesenia okresného súdu a vrátení veci na ďalšie konaniebude okresný súd povinný vo veci opätovne rozhodnúť, pričom bude viazaný právnyminázormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnomsúde).
Ústavný súd nerozhodoval o práve sťažovateľa na úhradu trov konania, keďže si totoprávo neuplatnil.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výrokutohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
K rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Ladislav Orosz.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2015