znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 455/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. F. K., P., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., P., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove č. k. 3 Co 153/2010-175 z 13. apríla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. F. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011 doručená   sťažnosť   JUDr.   F.   K.,   P.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 153/2010-175 z 13. apríla 2011, ktorou žiadal vydať tento nález:

„1. Základné právo JUDr. F. K. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 153/2010-175 zo 13.4.2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 153/2010-175 zo 13.4.2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť JUDr. F. K. v sume 314,18 Eur na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. D. K., P., do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako   vyplynulo   z   podanej   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   domáhal   žalobou   doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 15. februára 2007 ako žalobca v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 103/2007 po pripustení zmeny petitu (uznesením okresného súdu z 20. novembra 2008) proti žalovanej M. G. (ďalej len „žalovaná v 1. rade“) zaplatenia sumy 50,45 € so 6 % ročným úrokom z omeškania od 7. marca 2006 do zaplatenia a proti žalovanému J. G. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“) rovnako zaplatenia sumy 50,45 € so 6 % ročným úrokom z omeškania od 7. marca 2006 do zaplatenia ako aj náhrady trov konania, ktorej zaplatenie žiadal uložiť žalovaným spoločne a nerozdielne. Žalobu odôvodnil tým, že ako advokát poskytoval (na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb s dojednanou tarifnou odmenou) právnu pomoc žalovaným v konaní pred okresným súdom pod sp. zn. 15 C 128/2003 (vo veci M. G., J. G. c/a P. Š. a spol. o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva)   a   žalovaná   suma   zodpovedá   jemu   dosiaľ   žalovanými   neuhradenej   odmene   za jednotlivé   úkony   právnej   služby,   ktoré   vykonal.   Po   skončení   právneho   zastupovania žalovaných im vyúčtoval odmenu a výdavky za právne zastupovanie za jednotlivé úkony celkovo u každého zo žalovaných   vo výške 133,44 €.   Po zohľadnení zálohy zaplatenej žalovanými zostalo uhradiť každému zo žalovaných sťažovateľovi (podľa jeho vyúčtovania) po 50,45 €.

Sťažovateľ takto vyfaktúroval každému zo žalovaných tarifnú odmenu za tri úkony právnej   služby   [za   prevzatie   a   prípravu   zastupovania   9.   júna   2005   podľa   §   11   ods.   1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „advokátska tarifa“) vo výške 1 154 Sk; za zastúpenie pri pojednávaní 24. októbra 2005   podľa   §   13   ods.   3   advokátskej   tarify   vo   výške   923   Sk;   za   návrh   na   vykonanie znaleckého dokazovania z 24. októbra 2005 podľa § 13 ods. 3 advokátskej tarify vo výške 923 Sk], ďalej 3 x 150 Sk (režijný paušál) a DPH 570 Sk, z čoho bola odpočítaná záloha zaplatená každým zo žalovaných vo výške 2 500 Sk. Výsledná suma na zaplatenie bola 1 520   Sk   (t.   j.   50,45   €)   pre   každého   zo   žalovaných.   Žalovaní   však   vystavenú   faktúru sťažovateľovi neuhradili ani na základe jeho opakovaných výziev.

Žalovaní žiadali sťažovateľovu žalobu zamietnuť, pretože sťažovateľ odmenu (podľa ich názoru) nesprávne účtoval. Zastávajú názor, že im nemala byť účtovaná odmena, resp. trovy právneho zastúpenia pre každého žalovaného osobitne, pretože oni sú manželmi, išlo o jednu nehnuteľnosť v ich bezpodielovom spoluvlastníctve, jednu vec a jeden súdny návrh. Úkony právnej služby neboli robené zvlášť pre žalovanú v 1. rade a zvlášť pre žalovaného v 2. rade. Žalovaní namietali i to, že úkon „návrh na znalecké dokazovanie“ bol vykonaný iba ústne do zápisnice na pojednávaní, a nie je samostatným úkonom. Uviedli, že už zálohu 5 000 Sk zaplatili sťažovateľovi spoločne. Podľa ich názoru sťažovateľovi má patriť iba odmena za dva úkony právnej služby po 1 154 Sk plus 2 x režijný paušál a daň z pridanej hodnoty, teda spolu suma 3 047 Sk. Keďže zaplatili sťažovateľovi spolu 5 000 Sk, žiadali súd,   aby   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   im   rozdiel   (64,83   €   so   6   %   ročným   úrokom z omeškania   od   ukončenia   právneho   zastupovania   16.   decembra   2005   do   zaplatenia) a sťažovateľovu žalobu žiadali zamietnuť.

Okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 103/2007-155 z 30. septembra 2010 zaviazal žalovaného   v   1.   rade   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   50,45   €   so   6   %   ročným   úrokom z omeškania   od   7.   marca   2006   do   zaplatenia   a rovnako   zaviazal žalovaného v   2.   rade zaplatiť sťažovateľovi sumu 50,45 € so 6 % ročným úrokom z omeškania od 7. marca 2006 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, zamietol vzájomný návrh žalovaných a zaviazal ich zaplatiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 210,45 €. Z   pripojeného spisu   sp.   zn.   15 C 128/2003   považoval   za   preukázané,   že sťažovateľ   sa zúčastnil   pojednávania   24.   októbra   2005,   ako   aj   to,   že   25.   októbra   2005   doručil   súdu podanie, ktoré obsahuje otázky pre znalca, ktoré bolo neskôr znalcovi uložené okresným súdom aj zodpovedať. Z obsahu tohto spisu okresný súd zistil i to, že sťažovateľ oznámil okresnému súdu podaním z 20. decembra 2005, že došlo k vypovedaniu jeho plnej moci pre toto   konanie.   Keďže   okresný   súd   považoval   vykonanie   úkonov   právnej   služby,   ktoré sťažovateľ účtoval žalovaným, za preukázané a za správny považoval aj spôsob určenia výšky odmeny za jednotlivé úkony právnej služby, žalobe sťažovateľa vyhovel.

Proti   vyhovujúcim   výrokom   tohto   rozsudku   podali   žalovaní odvolanie, v ktorom zopakovali svoju dovtedajšiu argumentáciu a znova zdôraznili, že sťažovateľ postupoval nesprávne,   ak   účtoval   odmenu   za   úkony   právnej   služby   pre   každého   zo   žalovaných osobitne, čomu nasvedčuje aj to, že príjmový doklad na zaplatenie zálohy 5 000 Sk vystavil sťažovateľ iba jeden, a nie pre každého žalovaného zvlášť. Proti výroku o zamietnutí ich vzájomného návrhu žalovaní odvolanie nepodali.

Krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co 153/2010-175 z 13. apríla 2011 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nárok na náhradu trov nepriznal. Vychádzal z toho, že žalobcovia tvorili v konaní, v ktorom im poskytoval právne   služby   sťažovateľ,   nerozlučné   procesné   spoločenstvo,   ustanovenie   §   13   ods.   3 advokátskej tarify sa vzťahuje iba na spoločenstvo samostatné. Celkovo teda sťažovateľovi patrí voči žalovaným právo na zaplatenie iba 4 655 Sk, čo je menej ako zaplatili na zálohe sťažovateľovi,   a   preto   považoval   žalobu   za   nedôvodnú.   Sťažovateľovi   bol   rozsudok krajského súdu doručený 9. mája 2011.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnil sťažovateľ v sťažnosti ústavnému súdu tým, že právny názor krajského súdu (na ktorom založil krajský súd zamietnutie jeho žaloby),   podľa   ktorého   sa   v   prípade   nerozlučného   spoločenstva   odmena   advokáta nevypočítava u každého spoločníka v spore a advokátovho klienta samostatne, ale vždy pre všetkých nerozlučných spoločníkov spoločne, popiera účel a zmysel ustanovenia § 13 ods. 3 advokátskej   tarify.   Výklad   tohto   ustanovenia   krajského   súdu   neberie   do   úvahy,   že ustanovenie   §   13   ods.   3   advokátskej   tarify   výslovne   nerozlišuje   medzi   samostatným a nerozlučným   procesným   spoločenstvom   klientov   advokáta.   Navyše,   krajský   súd   svoje rozhodnutie   nedostatočne   odôvodnil,   jeho   rozhodnutie   nerešpektuje   minimálnu   mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie. Keďže otázka samostatnosti alebo   nerozlučnosti   procesného   spoločenstva   v   občianskom   súdnom   konaní   má procesnoprávny   charakter,   nemôže mať dopad   na ustanovenie   §   13   ods.   3   advokátskej tarify, podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Správny a ústavne súladný výklad tohto ustanovenia je taký, že advokát má právo na odmenu voči každému klientovi vo výške zníženej o 20 % za každý spoločne vykonaný úkon v zastúpení klientov. To, že sťažovateľ v pôvodnom konaní zastupoval na základe zmluvy o právnej službe oboch žalovaných, bolo v konaní preukázané. Sťažovateľ poukázal aj na to, že rozsudok krajského súdu v jeho veci je v rozpore s inými rozhodnutiami súdov v analogických veciach.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 153/2010-175 z 13. apríla 2011 tým, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a jednak z dôvodu, že rozhodnutie založil na takej aplikácii § 13 ods. 3 advokátskej tarify, ktorá popiera jej účel a pravidlá ústavne konformného výkladu.

Krajský súd odôvodnil rozsudok č. k. 3 Co 153/2010-175 z 13. apríla 2011 takto:„Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov; ďalej len O. s. p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal   napadnuté   rozhodnutie,   ako   aj   konanie   mu   prechádzajúce   v   zmysle   zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p, bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné....

Pri rozhodovaní o nároku žalobcu správne postupoval prvostupňový súd, ak si ako dôkaz vyžiadal spis Okresného súdu Prešov sp. zn. 15 C 128/2003. V označenom súdnom konaní žalobca ako advokát na základe udeleného plnomocenstva zo dňa 09. 06. 2005 zastupoval   žalovaných   v   súdnom   spore   o   zdržanie   sa   zásahov   do   vlastníckeho   práva. Uzavretím zmluvy o poskytnutí právnej pomoci medzi žalovanými ako klientmi a žalobcom ako   advokátom   sa   založil   právny   vzťah,   v   ktorom   sa   v   medziach   určených   vyhláškou o odmenách a náhradách advokátov uplatňuje princíp zmluvnej voľnosti (napr. čo sa týka samej dohody o zmluvnej odmene, o jej druhu, výške a pod.). Účastníci zmluvy sa dohodli na tarifnej odmene (§§ 9, 11 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) a žalovaní zaplatili žalobcovi zálohu vo výške 5 000 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje 1/13 výpočtového základu, lebo vo veci 15 C 128/2003 nebolo možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch. Je nepochybné, že žalobca ako advokát poskytol žalovaným právne služby za tri úkony: prvý úkon – prevzatie a príprava zastupovania zo dňa 09.06.2005, druhý úkon – účasť na pojednávaní 24.10.2005, tretí úkon – návrh otázok pre znalca, ktoré boli vypracované písomným podaním na súd zo dňa 24.10.2005. Ako vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní vo veci sp. zn. 15 C 128/2003, na pojednávaní dňa   24.10.2005   súd   uložil   účastníkom   aby   predložili   konkrétne   otázky   vo   vzťahu k znaleckému   dokazovaniu,   príp.   odbornému   vyjadreniu,   pričom   žalobca   písomne vypracoval otázky pre znalca. Z uvedeného teda vyplýva, že účtovaný tretí úkon právnej služby žalobcom bol dôvodný. Keďže žalovaní v konaní 15 C 128/2003 tvorili nerozlučné spoločenstvo,   pri náhrade   trov   konania   sa odmena   nevypočítava u každého spoločníka samostatne   ako   pri   samostatnom   spoločenstve,   ale   vždy   pre   všetkých   nerozlučných spoločníkov spoločne. Ust. § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. upravuje výpočet odmeny advokáta pri zastupovaní viacerých účastníkov, ust. § 13 ods. 4 citovanej vyhlášky zase výpočet odmeny pri spojenú viacerých vecí do jedného konania. Aplikácia ust. § 13 ods. 3 vyhlášky prichádza do úvahy vtedy, ak advokát v jednom konaní zastupuje viac ako jedného účastníka.   Vyhláška   pri   výpočte   výšky   odmeny   advokáta   výslovne   nerozlišuje   medzi samostatným   a   nerozlučným   spoločenstvom   účastníkov.   Pri   úvahe   o   tom,   na   ktoré spoločenstvo účastníkov sa ust. § 13 ods. 3 vyhlášky vzťahuje, možno si pomôcť podstatou každého spoločenstva. Pri samostatnom spoločenstve (§ 91 ods. 1 O. s. p.) sú spoločníci oprávnení alebo zaviazaní na tom istom alebo aspoň podobnom skutkovom základe, avšak v konaní   nejde   o   ich   spoločné   právo   alebo   povinnosť.   Ich   vzájomná   samostatnosť   sa prejavuje v tom, že každý z nich môže uplatniť voči odporcovi námietky, ktoré uzná za vhodné a procesné úkony jedného nie sú na prospech ani na ujmu ostatných. Tak isto sa rozhodnutie   súdu   týka   každého   osobitne   a   môže   vyznieť   voči   každému   inak.   Pri nerozlučnom   spoločenstve   platia   úkony   jedného   zo   spoločníkov   aj   pre   ostatných   zo spoločníkov (§ 91 ods. 2 prvá veta O. s. p.). Iba pre niektoré procesné úkony, ktoré sú taxatívne vypočítané v ust. § 91 ods. 2 druhá veta O. s. p. sa vyžaduje súhlas všetkých spoločníkov. Vzhľadom na povahu práva alebo povinností, ktoré sú predmetom konania, rozhoduje sa o nich v jednom výroku, ktorý vyznieva voči všetkým nerozlučným spoločníkom rovnako   (priaznivo   alebo   nepriaznivo).   Hmotnoprávny nárok   teda neumožňuje,   aby bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi.

Z   hľadiska   účinkov   úkonov   právnej   služby   realizovaných   žalobcom   v   konaní 15 C 128/2003 je možné uzavrieť, že žalovaní tam vystupovali v nerozlučnom spoločenstve (§ 91 ods. 2 O. s.p.), a preto ak žalobca ako advokát robil určitý úkon v mene žalovaných, je potrebné považovať tento úkon stále len za jeden úkon a nie za spoločný úkon.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že výpočet základnej sadzby tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby žalobcom za tri úkony predstavujú 3 x 1 154 Sk (1/13 výpočtového základu), režijný paušál 3 x 150 Sk, 19 % DPH 743 Sk, spolu odmena predstavuje 4 655 Sk. Keďže takto vypočítaná odmena, ktorá patrí žalobcovi za poskytnuté právne služby v konaní 15 C 128/2003, je nižšia ako žalovanými zložená záloha 5 000 Sk, žaloba žalobcu je nedôvodná.

Odvolací   súd   preto   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   jeho   vyhovujúcich výrokoch (§ 220 O. s. p.) a žalobu ako nedôvodnú zamietol.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský súd   dal   jasnú a zrozumiteľnú   odpoveď   na všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené. Takto krajský súd reagoval na tvrdenia žalovaných o tom, že niektoré zo sťažovateľom účtovaných úkonov právnej služby účtované byť nemali, ako aj na otázku, z akých dôvodov dospel k záveru o tom, že v prípade nerozlučného procesného spoločenstva klientov advokáta považuje za jediný   správny   výklad   ustanovenia   §   13   ods.   3   advokátskej   tarify   taký   výklad,   podľa ktorého sa toto ustanovenie na prípady nerozlučného spoločenstva nevzťahuje. Krajský súd neponechal teda bez povšimnutia žiadny z argumentov účastníkov konania, ktoré majú pre vec   podstatný   význam.   Odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky   požiadavky vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   vo   vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu   však   ďalej   tvrdil,   že   tento   je založený   na   takom   výklade   a   aplikácii   dotknutých   právnych   noriem   (§   13   ods.   3 advokátskej tarify), ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo veci sťažovateľa teda nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým postupom   umožnil   presadenie   zrejmej   nespravodlivosti.   Krajský   súd   naopak   dôsledne zvažujúc   účel   a   zmysel   aplikovaného   ustanovenia   právneho   predpisu   poskytol   ochranu žalovaným pred uplatňovaním práva sťažovateľom v situácii, keď nárok sťažovateľa podľa názoru   krajského   súdu   bol   nedôvodný.   V   tomto   prípade   od   krajského   súdu   ani   účel aplikovanej právnej normy, ani história jej vzniku, ani systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov nevyžadovali vykladať dotknuté ustanovenie spôsobom, aký sťažovateľ od krajského súdu žiadal. Krajský súd našiel interpretáciou abstraktných noriem, konkrétne právo rešpektujúc ústavné zásady.

Keďže   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   takom   výklade   dotknutých ustanovení   právnych   predpisov,   ktorý   nemožno   označiť   za   ústavne   nekonformný   alebo nezodpovedajúci   dikcii   aplikovaných   zákonných   ustanovení,   sťažnosť   sťažovateľa neobstojí.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Za tejto situácie ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 153/2010-175 z 13. apríla 2011 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť sťažovateľa preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011