znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 455/08-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť I. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 3/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 3/02 p o r u š i l základné právo I. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. I. B. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia I. B. v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov)   na   účet   ustanovenej advokátky JUDr.   V.   D.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Bratislava   II   j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 16. decembra 2008 č. k. II. ÚS 455/08-14 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   aj „okresný   súd“   alebo „súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 3/02 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľovi bola uvedeným uznesením ustanovená aj právna zástupkyňa v konaní pred ústavným súdom, a to advokátka JUDr. V. D., B.

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynuli   tieto   relevantné   skutočnosti: «(...) Konanie Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   7   C   3/02   sa   viedlo   v   právnej   veci   sťažovateľa o zaplatenie 3.200.000,- Sk proti odporcom Ing. M. B. a Z. B. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 18. 04. 2005. (...)

Napriek skutočnosti, že rozsudok Okresného súdu č. k. 7 C 3/02 bol vyhlásený dňa 13. mája 2005, aj v súčasnosti stále trvá stav právnej neistoty sťažovateľa z dôvodu, že neexistuje konečný právoplatný rozsudok, ktorý by určoval povinnosť odporcov uhradiť mi finančné   prostriedky   zo   zmluvy   o   pôžičke.   Sťažovateľ   má   dôvodný   záujem   na   čo najrýchlejšom konečnom usporiadaní svojich právnych vzťahov s odporcami, nakoľko je v súčasnosti nútený žiť v stave hmotnej núdze. Sťažovateľovi sú v súčasnosti vykonávané zrážky z dôchodku vo výške 996,- Sk mesačne na úhradu nároku na náhradu škody, ktorú sťažovateľovi spôsobil práve odporca v 1. rade trestným činom, za ktorý bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava V č. k. 2 T 36/00. V súčasnosti sťažovateľ disponuje mesačným príjmom po odpočítaní uvedenej zrážky vo výške 3.742,- Sk mesačne. Z uvedených   dôvodov   by   včasné   definitívne   vyriešenie   daného   sporu   viedlo   k zlepšeniu bezútešnej životnej situácie sťažovateľa.

Sťažovateľ sa podnetom zo dňa 23. 04. 2007 domáhal ochrany vo veci ochrany práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   u   Verejného   ochrancu   práv.   Verejný ochranca práv listom zo dňa 20. 12. 2007 upovedomil sťažovateľa o výsledkoch vybavenia podnetu, v ktorom vyslovil svoj názor, že v konaní sp. zn. 7 C 3/02 došlo k zbytočným prieťahom,   čím   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov,   zaručených   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a čl.   6 ods.   1 dohovoru. Zároveň Verejný ochranca práv oznámil sťažovateľovi, že vzhľadom na výsledky vybavenia podnetu   a   zistené   nedostatky   požiadal   predsedníčku   Okresného   súdu   Bratislava II,   aby dohliadla   na   plynulosť   predmetného   konania   a   prijala   opatrenia,   ktoré   povedú   k   jeho skončeniu v primeranej lehote. (...)»

2.1 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava II v dôsledku svojej procesnej nečinnosti v konaní vedenom pod   sp.   zn.   7   C   3/02   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   vzniklo   nečinnosťou   Okresného   súdu Bratislava II, sťažovateľ I. B., Ústavnému súdu Slovenskej republiky tiež navrhuje, aby v súlade s ustanovením čl. 127 ods. 2 Ústavy SR Okresnému súdu Bratislava II prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ taktiež navrhuje, aby mu z dôvodu porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a z dôvodu vzniku ujmy špecifikovanej v bode IV. sťažnosti v súlade s ustanovením čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk. (...)“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd,   zastúpený jeho predsedníčkou   JUDr. A.   R., listom   z 23. februára 2009   sp.   zn.   Spr.   2006/09   a právna   zástupkyňa   sťažovateľa   prípisom   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 20. marca 2009.

3.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...) navrhujem, aby ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý   proces   v konaní   porušené   nebolo   a   nepriznal   sťažovateľovi   ním   žiadané finančné odškodnenie. (...)

Z(...) chronológie vyplýva, že sa v spise konalo plynulo. Určité zdržanie v konaní spôsobili problémy s doručovaním a zisťovaním pobytu účastníkov, a to aj navrhovateľa. Samotný navrhovateľ   svojim   správaním neprispieval   k urýchleniu konania,   keď viaceré pojednávania   boli   odročené   na   jeho   žiadosť   resp.   sa   na   ne   nedostavil,   nepredkladal požadované   dôkazy   a   nevedel   uviesť   adresu   svedkov   resp.   zabezpečiť   ich   účasť   na pojednávaní, hoci trval na ich výsluchu. Mám za to, že v konaní nedošlo k subjektívnym prieťahom zo strany sudcu.

Ako vyplynulo z vyššie uvedeného, bez aktívnej účasti navrhovateľa, ktorého bolo potrebné v konaní vypočuť nebolo možné vo veci rozhodnúť, rovnako aj bez vykonania dôkazov, ktoré navrhli účastníci konania. Postup súdu, ktorý vykonával úkony smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu bol plynulý a bez subjektívnych prieťahov.

Navrhujem   upustiť   od   ústneho   pojednávania,   keďže   nemožno   od   neho   očakávať ďalšie objasnenie veci.“

3.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu zotrvala na podanej ústavnej sťažnosti a dodala: „súhlasíme s tým, aby bolo upustené od ústneho pojednávania(...)“

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúcich súdnych spisov ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 3/02:

Dňa 3. januára 2002 podal sťažovateľ Okresnému súdu Bratislava II žalobný návrh proti Ing. M. B., B. (ďalej len „odporca“), a Ing. Z. B., B. (ďalej len „odporkyňa“, spolu ďalej   „odporcovia“),   na zaplatenie   83   200   nemeckých   mariek   s prísl.   z   titulu   zmluvy o pôžičke. Sťažovateľ požiadal súd o oslobodenie od súdnych poplatkov. Vec bola pridelená na prerokovanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. Z. K.

Dňa   12.   marca   2002   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   zdokladoval   svoje príjmové a majetkové pomery.

Dňa 22. apríla 2002 bola súdu doručená odpoveď sťažovateľa na uvedenú výzvu.Dňa 13. mája 2002 súd urobil dopyt na kataster nehnuteľností a dopravný inšpektorát z dôvodu overenia tvrdení sťažovateľa týkajúcich sa jeho majetkových pomerov.

Dňa 14. júna 2002 katastrálny úrad a 17. júna 2002 dopravný inšpektorát reagoval na výzvu súdu.

Dňa   5.   septembra   2002   okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   C   3/02-21   priznal sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   zároveň   zaslal   odporcom   návrh   na vyjadrenie.

Dňa 1. októbra 2002 súd urobil dopyt na políciu, na mestskú evidenciu obyvateľov a centrálnu evidenciu obyvateľov z dôvodu zistenia adresy pobytu odporcov, pretože sa im nepodarilo doručiť žalobný návrh.

Dňa   21.   novembra   2002   súd   požiadal   políciu   o doručenie   písomností   odporcom, keďže ich adresu sa nepodarilo zistiť.

Dňa 23. decembra 2002 polícia oznámila súdu, že odporcovia sa na adrese trvalého pobytu nezdržiavajú.

Dňa 10.   marca 2003   súd požiadal   S.,   aby oznámila, kto je platiteľom   poistného za odporcov z dôvodu zistenia ich zamestnávateľa.

Dňa 22. apríla 2003 S. reagovala na dopyt súdu tak, že odporcovia sú evidovaní ako samostatne zárobkovo činné osoby.

Dňa 2. júna 2003 si súd vyžiadal z okresného úradu výpis zo živnostenského registra týkajúci sa odporcov.

Dňa 11. júna 2003 živnostenské oddelenie okresného úradu reagovalo na výzvu súdu. Dňa 3. júla 2003 okresný súd uznesením č. k. 7 C 3/02-39 ustanovil odporcom za opatrovníčku J. G.

Dňa   29.   júla   2003   súd   opätovne   urobil   dopyt na   políciu,   na   mestskú   evidenciu obyvateľov a centrálnu evidenciu obyvateľov s cieľom zistenia adresy pobytu odporcov.Dňa 21. augusta 2003 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 20. október 2003.Dňa   20.   októbra   2003   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania a ich právnych zástupcov.

Dňa 23. októbra 2003 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 21. január 2004.Dňa 3. novembra 2003 súd požiadal Národnú banku Slovenskej republiky (ďalej len „NBS“) o oznámenie kurzu nemeckej marky k 1. aprílu 1999 a 31. marcu 2000 a toho istého dňa súd prípisom poučil účastníkov konania o možnosti podania námietok zaujatosti.Dňa 21. januára 2004 bolo pojednávanie odročené na neurčito, pretože sa nedostavili účastníci konania. Právny zástupca sťažovateľa ospravedlnil svoju neúčasť.

Dňa 21. januára 2004 NBS reagovala na dopyt súdu.Dňa 22. januára 2004 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 8. marec 2004.Dňa   8.   marca   2004   bolo   pojednávanie   odročené   na   21.   apríl   2004,   pretože   sa nedostavila   opatrovníčka   odporcov   a právny   zástupca   sťažovateľa,   pričom   sťažovateľ nesúhlasil s pojednávaním bez jeho právneho zástupcu, ktorý bol hospitalizovaný.Dňa   21.   apríla   2004   bolo   pojednávanie   odročené   na   28.   jún   2004,   pretože   sa nedostavil právny zástupca sťažovateľa, pričom sťažovateľ mal založiť do spisu originály listinných dôkazov.

Dňa 7. mája 2004 sťažovateľ vypovedal plnú moc svojmu právnemu zástupcovi.Dňa 28. júna 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 4. október 2004 z dôvodu výsluchu svedkov.

Dňa 13. septembra 2004 bol termín pojednávania preročený na 26. október 2004. Dňa 29. septembra súd požiadal centrálnu evidenciu obyvateľov o zistenie trvalého pobytu sťažovateľa.

Dňa 12. októbra 2004 centrálna evidencia obyvateľov reagovala na dopyt súdu.Dňa 26. októbra 2004 bolo pojednávanie odročené na neurčito, pretože sa nedostavili účastníci konania s tým, že bude zisťovaný pobyt sťažovateľa.

Dňa 28. októbra 2004 súd požiadal S., aby oznámila, kto je platiteľom poistného za sťažovateľa, a o oznámenie jeho adresy.

Dňa   11.   novembra   2004   sťažovateľ   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   ostatnom pojednávaní a oznámil súdu svoju novú adresu.

Dňa 20. decembra 2004 S. poisťovňa reagovala na dopyt súdu.Dňa 22. decembra 2004 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 2. február 2005.Dňa 2. februára 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 18.   apríl   2005   z   dôvodu   predloženia   listinných   dôkazov   a   výsluchu   ďalších   svedkov, ktorých účasť mal zabezpečiť sťažovateľ.

Dňa 6. apríla 2005 sťažovateľ predložil súdu požadovanú dokumentáciu.Dňa 18. apríla 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok č. k. 7 C 3/02-103.

Dňa 13. mája 2005 bol uvedený rozsudok vypracovaný písomne.Dňa 13. júla 2005 podal odporca odvolanie proti rozsudku č. k. 7 C 3/02-103. Dňa   14.   júla   2005   odporca   požiadal   súd   o   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   za odvolanie.

Dňa 20. júla 2005 súd vyzval odporcu, aby zdokladoval svoje príjmové a majetkové pomery.

Dňa 8. augusta 2005 sťažovateľ písomne reagoval na odvolanie odporcu.Dňa   14.   novembra   2005   okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   C   3/02-139   nepriznal odporcovi oslobodenie od súdnych poplatkov a v ten istý deň uznesením č. k. 7 C 3/02-140 odmietol odvolanie odporcu, ako oneskorene podané. Súd uznesením č. k. 7 C 3/02-142 tiež zrušil svoje uznesenie o ustanovení opatrovníčky odporcovi.

Dňa 2. decembra 2005 súd cestou centrálnej evidencie obyvateľov zisťoval pobyt sťažovateľa.

Dňa 12. decembra 2005 odporca podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 3/02-140 a taktiež proti uzneseniu č. k. 7 C 3/02-139.

Dňa   15.   decembra   2005   súd   požiadal   Generálne   riaditeľstvo   Zboru   väzenskej a justičnej stráže o oznámenie, či sťažovateľ je vo väzbe alebo vo výkone trestu.

Dňa 19. decembra 2005 centrálna evidencia obyvateľov reagovala na výzvu súdu.Dňa   20.   decembra   2005   sa   okresný   súd   pokúsil   doručiť   zásielku   sťažovateľovi prostredníctvom jeho zamestnávateľa, avšak bezúspešne.

Dňa   17.   januára   2006   súd   uznesením   sp.   zn.   7   C   3/02   ustanovil   sťažovateľovi opatrovníčku.

Dňa   2.   februára   2006   sa   osobne   dostavil   na   okresný   súd   sťažovateľ   a prevzal príslušné písomnosti.

Dňa 20. februára 2006 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský   súd“),   aby   rozhodol   o odvolaní   odporcu   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 7 C 3/02-139 a proti uzneseniu č. k. 7 C 3/02-140.

Dňa   31.   mája   2006   krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   Co   84/05-182,   4   Co   85/06 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 7 C 3/02-140 zrušil s tým, aby súd znovu doručil odporcovi tlačivo na vyhlásenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch. Dňa 7. júla 2006 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 19. júla 2006 bolo uvedené uznesenie krajského súdu doručované účastníkom konania.

Dňa   5.   septembra   2006   súd   doručoval   odporcovi   tlačivo   na   vyhlásenie   o jeho osobných, majetkových a zárobkových pomeroch s tým, aby toto tlačivo vyplnené vrátil do 10 dní.

Dňa 10. apríla 2007 bol spis opätovne predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní odporcu proti uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 3/02-139, pretože nereagoval na výzvu súdu z 5. septembra 2006.

Dňa   28.   februára   2007   krajský   súd   svojím   uznesením   č.   k.   4   Co   508/06-188 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 7 C 3/02-139 potvrdil.

Dňa 10. apríla 2007 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 12. apríla 2007 súd vyzval odporcu, aby oznámil adresu odporkyne. Dňa 17. mája 2007 súd požiadal políciu o doručenie zásielky odporcom.Dňa 27. septembra 2007 súd vyzval políciu, aby oznámila, či sa podarilo doručiť zásielky odporcom.

Dňa 2. novembra 2007 polícia reagovala na ostatnú výzvu súdu.

Dňa   20.   februára   2008   súd   požiadal   S.   o oznámenie   adries   zamestnávateľov odporcov, vyzval políciu na prešetrenie pobytu odporcov.

Dňa 19. marca 2008 polícia oznámila súdu, že zásielky sa odporcom   nepodarilo doručiť.

Dňa 7. apríla 2008 bolo uznesením č. k. 7 C 3/02-212 zrušené rozhodnutie okresného súdu, ktorým ustanovil sťažovateľovi opatrovníčku. V ten istý deň bol uznesením sp. zn. 7 C 3/02 vyrubený odporcom súdny poplatok za odvolanie.

Dňa 12. júna 2008 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní odporcu proti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 3/02-103 z 18. apríla 2005.

Dňa 10. decembra 2008 krajský súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 15 Co 355/08-233 tak, že zmenil rozsudok súdu prvého stupňa.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 3/02 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka napadnutého konania po právnej stránke nebola zložitá, avšak do určitej miery bola závislá od faktickej zložitosti veci, pretože sťažovateľ nevedel uviesť správnu adresu odporcov, ktorým   po   poldruharočnom   intenzívnom   zisťovaní   ich   pobytu   súdom   musela   byť ustanovená opatrovníčka.

2.   Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľa   v napadnutom   konaní   ústavný   súd konštatuje,   že   aj   sťažovateľ   významne prispel   svojím   správaním   k prieťahom   v konaní, keďže sa jednak osobne alebo prostredníctvom svojho splnomocneného právneho zástupcu minimálne   v štyroch   prípadoch   (20.   októbra   2003,   21.   januára   2004,   8.   marca   2004 a 21. apríla   2004)   nezúčastnil   na   pojednávaniach   alebo   nesúhlasil   s pojednávaním   pred okresným súdom. Na ťarchu sťažovateľa bolo treba ďalej pripísať skutočnosť, že nebol súčinnostný   s okresným   súdom,   pretože   v určitom   štádiu   konania   neoznámil   súdu   ani zmenu svojho bydliska, a tak súd musel opakovane prostredníctvom centrálnej evidencie obyvateľov   (2.   decembra   2005)   a Generálneho   riaditeľstva   Zboru   väzenskej   a justičnej stráže (15. decembra 2005) zisťovať jeho pobyt. Dokonca 17. januára 2006 súd uznesením sp. zn. 7 C 3/02 musel sťažovateľovi ustanoviť opatrovníčku. Okrem toho sťažovateľ a jeho právny zástupca neprispeli k plynulosti napadnutého konania ani tým, že navrhnuté dôkazné materiály   nepredkladali   súdu   riadne   a   včas. Na   uvedené   nesúčinnostné   správanie sťažovateľa a ich právneho zástupcu v určitom štádiu napadnutého konania ústavný súd nemohol neprihliadnuť pri úvahe o priznaní finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a predovšetkým konštatuje, že okresný súd bol v určitých obdobiach v posudzovanej veci opakovane aj nečinný (napr. od 23. decembra 2002 do 10. marca 2003, od 5. septembra 2006 do 10. apríla 2007 a od 2. novembra 2007 do 20. februára 2008). Úkony okresného súdu teda v napadnutom konaní minimálne po dobu jedného roka nesmerovali k odstráneniu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Tieto   nečinnosti

-nedostatky   plynulosti   konania   by   však   samy   osebe   neznamenali   porušenie   základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ale kvalitu porušenia tohto základného práva   nadobudli   počas   viac   ako   sedemročnej   dĺžky   konania,   čo   je   z ústavnoprávneho aspektu   neospravedlniteľné.   Uvedenú   nečinnosť   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní. Obranu okresného súdu,   podľa   ktorého „v konaní   nedošlo   k subjektívnym   prieťahom   zo   strany   sudcu“, nemožno   akceptovať.   V tejto   súvislosti   treba   opakovane   zdôrazniť,   že   ústavný   súd   pri posudzovaní toho, či bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nebolo   možné   prihliadnuť   na   skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (napr. I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 10. decembra 2008 bola predmetná vec na krajskom súde rozsudkom   č.   k.   15   Co   355/08-233   rozhodnutá,   neprichádzalo do   úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 200 000 Sk,   teda   6   638,78   €,   z dôvodu,   že „trvá   stav   právnej   neistoty   sťažovateľa“, a pretože „by   včasné   definitívne   vyriešenie   daného   sporu   viedlo   k zlepšeniu   bezútešnej životnej situácie sťažovateľa“.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci,   najmä   na   výrazný   podiel   sťažovateľa   na vzniknutých zbytočných prieťahoch v napadnutom konaní, ako i vzhľadom na to, že vec bola ukončená poskytnutím súdnej ochrany sťažovateľovi, ústavný súd dospel k názoru, že aj   konštatovanie   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa. Ústavný súd preto neuznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde.

Z uvedených podstatných dôvodov ústavný súd o návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z   5. februára 2009 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 20. marca 2009). Za dva úkony vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume dvakrát po 115,90 € a režijný paušál dvakrát po 6,95 € (v zmysle §   1   ods.   3   a   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   predstavujú celkovú sumu 245,70 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 a 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2009