znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 454/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Z. o., D., a V. Š., B., zastúpených advokátom Mgr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v   konaniach   vedených   Krajským   súdom   v   Bratislave   pod   sp.   zn. 1 S 185/2009 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 10 Sžr 101/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. o. a V. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra 2012   doručená   sťažnosť   Z.   o.,   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   a V.   Š.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“, spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaniach   vedených   Krajským   súdom   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 S 185/2009 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 10 Sžr 101/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 24. septembra 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu M. (ďalej len „obvodný úrad“) sp. zn. 2008/4967/1225-15/07-TKA zo 14. augusta 2008 bolo zastavené konanie vo   veci   návrhu užívateľov   pozemkov na vyporiadanie   vlastníctva   k pozemkom v záhradkovej osade sťažovateľky v zmysle zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o záhradkových osadách“) z dôvodu, že na základe písomnej výzvy obvodného úradu zo 14. apríla 2008 žiadatelia v určenej lehote neodstránili prekážky, pričom boli o možnosti zastavenia konania poučení. Rozhodnutím Krajského pozemkového úradu v B. (ďalej len „krajský úrad“) sp. zn. 1275/161/07/2009 z 3. septembra 2009 bolo odvolanie podané proti rozhodnutiu obvodného úradu zamietnuté a rozhodnutie obvodného úradu bolo potvrdené. Rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 185/2009-168 z 5. mája 2011 bola   žaloba   25   žalobcov   proti   rozhodnutiu   krajského   úradu   zamietnutá.   Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 101/2011 z 23. mája 2012 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

Sťažovatelia   poukazujú   na   to,   že   krajský   úrad   zdôvodnil   rozhodnutie   tým,   že nepovažoval žalobcov (členov záhradkovej osady) za užívateľov predmetných pozemkov. Návrhy kúpnych zmlúv postupom podľa § 7 ods. 1 zákona o záhradkových osadách boli zaslané hromadne vlastníkom pozemkov zo strany sťažovateľa 23. augusta 2002, a to bez toho,   že   by   bol   sťažovateľ   záhradkármi   na   tento   právny   úkon   splnomocnený.   Navyše, v návrhu kúpnych zmlúv zistil určité právne vady. Keďže sťažovateľ nereagoval na výzvu obvodného   úradu   zo   14.   apríla   2008   a   nedoručil   splnomocnenie,   došlo   k   zastaveniu správneho konania. Takýto postup z dôvodu nenaplnenia výzvy bol podľa neho dôvodný.

Krajský súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia krajského úradu považoval rozhodnutie   za   vecne   správne.   Žalobcovia   nevedeli   preukázať   existenciu   zmlúv jednotlivých záhradkárov so sťažovateľkou, hoci ide o zákonnú podmienku na ďalší postup pri vyporiadaní vlastníckych vzťahov v záhradkových osadách. Správna bola aj požiadavka na splnomocnenie s dátumom spred 23. augusta 2002, pretože predloženie takejto plnej moci je nevyhnutné na preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa § 7 zákona o záhradkových osadách. S námietkou sťažovateľa, že sa s ním v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom konania, sa krajský súd nezaoberal.

Najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ dal v mene účastníkov konania návrh na začatie správneho konania podľa § 7 zákona o záhradkových osadách, avšak konal bez plnej moci.

Podľa   názoru   sťažovateľov   sú   závery   všeobecných   súdov   arbitrárne,   v   rozpore so základnými   zásadami   logiky   a   právneho   poriadku.   Sú   teda   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a   zároveň   porušujú   práva   sťažovateľov   na   riadny a spravodlivý proces.

Z   výzvy   obvodného   úradu   zo   14.   apríla 2008   vyplývalo,   že   je potrebné doložiť splnomocnenia   udelené   užívateľmi   sťažovateľovi,   ako   ich   zástupcovi.   Malo   ísť o splnomocnenia   podpísané   pred   23.   augustom   2002,   teda   pred   rozposlaním   návrhov kúpnych   zmlúv.   Ďalej   sa   výzva   týkala   doloženia   aktuálneho   zoznamu   užívateľov pozemkov. Obsahom výzvy teda nebolo predloženie tzv. malých nájomných zmlúv, ale ani ďalších dokumentov. Hoci splnomocnenia neboli predložené, zoznam užívateľov bol riadne doložený. Potvrdzuje to aj rozhodnutie obvodného úradu, ktorý zastavil konanie iba pre nepredloženie splnomocnení. Keďže obvodný úrad nevyzval na predloženie tzv. malých nájomných zmlúv, sťažovateľ tieto ani nebol povinný predložiť. Ak sa aj všeobecné súdy domnievali,   že   predloženie   tzv.   malých   nájomných   zmlúv   je   nevyhnutné   na   posúdenie existencie   podmienok   na   začatie   správneho   konania,   tento   argument   je   vo   vzťahu k zákonnosti   rozhodnutia   správnych   orgánov   irelevantný.   Tie   totiž   nezaložili   svoje rozhodnutia   na   absencii   malých   nájomných   zmlúv,   ale   na   nedoložení   splnomocnení. Krajský úrad síce spomína skutočnosť, že malé nájomné zmluvy neboli predložené, zároveň však opomenul, že na ich predloženie účastníci konania neboli vyzvaní a neboli poučení o možnosti   zastavenia   konania   pre   ich   nepredloženie.   Treba   tiež   uviesť,   že   účastníci správneho konania sa mohli o potrebe predloženia malých nájomných zmlúv dozvedieť najskôr   z   odvolacieho   rozhodnutia   krajského   úradu,   teda   prakticky   až   po   skončení správneho konania, kedy už nebolo možné tejto požiadavke vyhovieť.

Pokiaľ   ide   o   zastavenie   konania   pre   nepredloženie   písomných   splnomocnení, sťažovatelia konštatujú, že ani tento dôvod na zastavenie konania neobstojí. Najvyšší súd argumentuje,   že   písomné   splnomocnenia   od   užívateľov   záhrad   pre   sťažovateľa   boli nevyhnutné s ohľadom   na ustanovenie §   11 ods.   3 zákona č.   71/1967 Zb. o   správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Ide o mylný   názor   miešajúci   dve   nesúvisiace   potreby   splnomocnení.   Kým   najvyšší   súd argumentuje   splnomocnením   procesným   týkajúcim   sa   správneho   konania,   pre   zaslanie návrhov   kúpnych   zmlúv   je   potrebné   splnomocnenie.   Kým   náležitosti   splnomocnenia, o ktorom hovorí najvyšší súd, sú upravené v Správnom poriadku, náležitosti splnomocnenia, ktorým bol sťažovateľ splnomocnený na rozposlanie návrhov kúpnych zmlúv, sa spravujú ustanoveniami   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   však   písomnú   formu   pre   takéto splnomocnenie nevyžadujú. Na rokovanie o podmienkach zmlúv, resp. na zaslanie návrhov postačovalo sťažovateľovi aj ústne poverenie. Existenciu tohto ústneho poverenia si mal správny   orgán   v   rámci   svojich   právomocí   overiť   a   zistiť   (§   3   ods.   1   a   2   Správneho poriadku). Navyše, udelením neskorších písomných splnomocnení na zastupovanie, ktoré správne   orgány   mali   k   dispozícii,   jednotliví   užívatelia   dovtedajšie   konanie   sťažovateľa schválili (§ 33 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Splnomocnenie na zaslanie návrhov zmlúv nie je a nemôže byť považované za splnomocnenie na začatie správneho konania či na zastupovanie   v   tomto   konaní.   Ide   o   splnomocnenie   hmotnoprávne   netýkajúce   sa samotného správneho konania.

Sťažovateľka   namieta,   že   ani   rozhodnutie   obvodného   úradu,   ale   ani   rozhodnutie krajského   úradu   jej   nebolo   doručené,   hoci   sa   s   ňou   ako   s   účastníčkou   malo   konať. Všeobecné   súdy   následne   so   sťažovateľkou   konali,   ale   ich   postup   nezodpovedal ustanoveniu § 250 b ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí správnosť tohto postupu a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho   vykonateľnosť.   Hoci   sťažovateľka   v   žalobe   výslovne   namietala   nedoručenie rozhodnutí   správnych   orgánov,   všeobecné   súdy   nepostupovali   v   zmysle   citovaného ustanovenia. Sťažovateľke tým bola odňatá možnosť konať v správnom konaní.

Sťažovatelia   navrhujú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy,   listiny   a   dohovoru   s   tým,   aby   rozsudok   krajského   súdu z 5. mája 2011 a rozsudok najvyššieho súdu z 23. mája 2012 boli zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáhajú sa tiež náhrady trov konania vo výške 269,58 €.

II.

Z   výzvy   obvodného   úradu   sp.   zn.   2008/3907/1225-13/07   zo   14.   apríla   2008 adresovanej sťažovateľovi vyplýva, že mal do 30 dní od doručenia výzvy predložiť jednak aktuálny zoznam užívateľov pozemkov, ako aj plné moci, ktorými ho užívatelia poverili na zastupovanie pri uzatváraní kúpno-predajných zmlúv s vlastníkmi (odosielané poštou 23. augusta 2002). Výzva obsahuje aj poučenie, podľa ktorého v zmysle § 30 ods. 1 písm. d) Správneho poriadku môže byť konanie zastavené, ak účastník konania v určenej lehote neodstráni nedostatky podania.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 101/2011 z 23. mája 2012 vyplýva, že ním bol potvrdený vo veci samej rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 185/2009-168 z 5. mája 2011.   Zo   spoločného   odvolania,   ktoré   podali   inter   alia   aj   sťažovatelia,   vyplýva,   že vyžadovanie   splnomocnení   správnymi   orgánmi   nemalo   žiadnu   oporu   v   zákone,   pričom v zaslanej výzve nebola ani žiadna odvolávka na právny predpis, v zmysle ktorého by bolo nevyhnutné tieto splnomocnenia predkladať. Poukázali na to, že sťažovateľ na zastupovanie vo   veci   spracovania   a   rozosielania   návrhov   kúpnych   zmlúv   bol   splnomocnený   ústne jednotlivými záhradkármi, a to na základe záverov členskej schôdze sťažovateľky. Správny orgán nad rámec zákona vyžadoval predmetné písomné splnomocnenia, a preto nebol daný dôvod na zastavenie konania. Správny orgán si mal sám z úradnej moci objasniť, na základe akých   skutočností   konal   sťažovateľ   v   zastúpení   záhradkárov   vo   veci   návrhov   kúpnych zmlúv. Podľa názoru najvyššieho súdu v konaní bolo nesporne preukázané, že sťažovateľ dal v mene účastníkov správneho konania návrh na začatie správneho konania podľa § 7 zákona o záhradkových osadách, pričom návrhy kúpnych zmlúv mali právne vady (nebol uvedený konkrétny kupujúci a nebola dostatočne vymedzená veľkosť konkrétne užívaného pozemku).   Z   hľadiska   tejto   skutočnosti   bola   legitímna   požiadavka   správneho   orgánu skúmať   udelenie   plnej   moci,   pričom   v   zmysle   §   11   ods.   3   Správneho   poriadku splnomocnenie   musí   mať   písomnú   formu,   čo   je   jeho   formálnou   požiadavkou.   Správny orgán   dostatočne   poučil   sťažovateľa   o   podmienkach   konania   a   nevyhnutnosti   predložiť požadované splnomocnenia, lebo v čase, keď zaslal vlastníkom pozemkov návrhy kúpnych zmlúv (23. augusta 2002), členmi sťažovateľky nebol na tento úkon splnomocnený, teda konal bez právneho dôvodu. Predloženie takej plnej moci je nevyhnutnou podmienkou, aby bolo   možné   preskúmať   splnenie   podmienok   na   začatie   konania   podľa   ustanovenia   §   7 zákona o záhradkových osadách.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 1 S 185/2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 185/2009-168 z 5. mája 2011 bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov vo vzťahu voči krajskému súdu mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená v tejto časti sťažnosti právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovatelia právo podať odvolanie aj využili.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 10 Sžr 101/2011.

Pokiaľ sťažovateľka namietala, že v rámci správneho konania sa s ňou v rozpore so zákonom nenakladalo ako s účastníčkou konania a neboli jej ani doručené rozhodnutia obvodného úradu a krajského úradu, treba túto námietku považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Zodpovedá   skutočnosti,   že   sťažovateľka   v   podanej   žalobe   o   preskúmanie právoplatného   rozhodnutia   obvodného   úradu   a   krajského   úradu   namietala   nedoručenie rozhodnutí, čím jej mal byť znemožnený výkon jej účastníckych práv. Rovnako je pravdou, že krajský súd sa vo svojom rozsudku touto námietkou nijako nezaoberal, a teda sa s ňou ani nevysporiadal. Napriek uvedenému stavu však sťažovateľka podľa listinných dôkazov ňou predložených ústavnému súdu v odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu tento nedostatok postupu a rozsudku krajského súdu nevytýkala.

Možno   urobiť   záver,   že   sťažovateľka   v   súvislosti   s   uvedenou   námietkou   síce formálne   využila   možnosť   podať   proti   rozsudku   krajského   súdu   odvolanie,   avšak z materiálneho hľadiska vzaté námietku v odvolaní neuplatnila, čo znamená, že nevyužila riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   jej   zákon   v   tomto   smere   poskytoval.   To   zakladá neprípustnosť tejto časti sťažnosti.

Sťažovateľka   ani   len   netvrdila   (tým   menej   preukazovala),   že   uvedenú   námietku neuplatnila   v   podanom   odvolaní   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   ani neprichádzal   do   úvahy   prípadný   postup   ústavného   súdu   podľa   §   53   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Zvyšnú časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Závery   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorých   obvodný   úrad   dôvodne   požadoval od sťažovateľa predloženie dôkazu o tom, že bol oprávnený 23. augusta 2002 konať nielen vo   vlastnom   mene,   ale   aj   v   mene   ostatných   užívateľov   záhrad,   nemožno   z   pohľadu ústavného súdu považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

Aj keby sa vychádzalo z právneho názoru sťažovateľov, podľa ktorých nemohlo ísť o splnomocnenie procesno-právnej povahy, pričom splnomocnenie hmotno-právnej povahy nemuselo byť písomné, nie je možné prijaté závery považovať za neakceptovateľné.

Aj   sťažovatelia uznávajú, že sťažovateľ potreboval a aj mal poverenie ostatných účastníkov správneho konania, ktoré mu však bolo udelené ústne. Preto, pokiaľ obvodný úrad výzvou zo 14. apríla 2008 sťažovateľa požiadal o predloženie plných mocí, ktorými ho užívatelia poverili na zastupovanie pri uzatváraní kúpno-predajných zmlúv s vlastníkmi, mal tento vo vlastnom záujme a v záujme ostatných účastníkov konania na výzvu reagovať a   oznámiť obvodnému   úradu,   že jeho poverenie   bolo ústne.   Zároveň   mu nič nebránilo uviesť, že túto skutočnosť môžu ostatní účastníci konania obvodnému úradu na jeho žiadosť potvrdiť. Mohol postupovať aj tak, že by predložil obvodnému úradu písomné vyhlásenie ostatných účastníkov o tom, že sťažovateľa ústne poverili zastupovaním. Zo sťažnosti, ale ani z predložených listinných dôkazov nevyplýva, že by sťažovateľ takto postupoval, resp. že   by   vôbec   na   výzvu   obvodného   úradu   akokoľvek   reagoval.   Pritom,   ako   to   už   bolo zdôraznené, snaha obvodného úradu preukázať oprávnenosť sťažovateľa konať za ostatných účastníkov správneho konania bola plne legitímna. Sťažovateľ svojou nečinnosťou však spôsobil, že o jeho legitimácii zostali pochybnosti.  

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2012