znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 454/2011-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Š., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súkromie zaručeného v čl. 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na spravodlivý   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného v čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   žiadosťou   Colného riaditeľstva   Slovenskej   republiky   č.   p.   CR-V-56/2008   zo   14.   mája   2008   a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. KS KE-V-141-1/2008-3-Ntt zo 16. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Š. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2011 doručená sťažnosť Ing. J. Š., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súkromie zaručeného v čl. 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva   na   spravodlivý   proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 8 dohovoru   žiadosťou   Colného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „colné riaditeľstvo“)   č.   p.   CR-V-56/2008   zo   14.   mája   2008   a rozhodnutím   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. KS KE-V-141-1/2008-3-Ntt zo 16. mája 2008. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 14. apríla 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je (resp. bol) zamestnancom colného   riaditeľstva   v inkriminovanom   období   vo   funkcii   vedúceho   C.   K.,   oddelenia vnútornej   kontroly.   V priebehu   rokov   2008   –   2010   bola   prostredníctvom   Inšpekcie generálneho   riaditeľa   colného   riaditeľstva   a následne   prostredníctvom   Colného kriminálneho   úradu,   oddelenia   vyšetrovania   P.   objasňovaná   údajná   trestná   činnosť sťažovateľa súvisiaca s výkonom jeho funkcie. V rámci jej objasňovania došlo na základe predchádzajúceho   písomného   súhlasu   sudcu   krajského   súdu   udeleného   v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon   o ochrane   pred   odpočúvaním)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ochrane pred odpočúvaním“) k použitiu informačno-technických prostriedkov (ďalej len „ITP“) podľa § 29 zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 652/2004 Z. z.“). Trestná vec, v ktorej bol sťažovateľ v procesnom postavení podozrivého, bola právoplatne skončená uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry P. (ďalej len „obvodná prokuratúra“) sp. zn. Opv 158/09 z 30. apríla 2010.

Keďže procesné postavenie sťažovateľa nezakladalo povinnosť príslušných orgánov doručovať   mu   rozhodnutia   alebo   iné   písomnosti,   je   sťažovateľ „v objektívnej   dôkaznej tiesni pri presnom označovaní aktov s vecou súvisejúcich“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Pri výsluchu svedkov sa sporadicky mali vyskytnúť zo strany vypočúvajúcich otázky veľmi   vzdialene   a   opatrne   naznačujúce,   že   vypočúvaní   so   sťažovateľom   „telefonovali“. Keďže však ich formulácia vyznievala skôr ako „taktika vyšetrovania“, i keď sťažovateľovi pri   rozhovoroch   tieto   osoby   túto   okolnosť   spomenuli,   nenadobudol   prevedčenie,   že k nasadeniu odpočúvania hovorov skutočne došlo.

Po zistení, že trestná vec, ktorá sa ho týkala, skončila vyššie uvedeným spôsobom, podal sťažovateľ sťažnosť Samostatnému oddeleniu vnútornej kontroly CR SR. Z odpovede na   ňu   sa   oficiálne   dozvedel   o   použití   informačno   -   technických   prostriedkov   v   rámci prešetrovania jeho údajnej trestnej činnosti.

Ako z pripojeného „oznámenia“ vyplýva, oprel vyšetrovateľ žiadosť o použitie ITP o §   29   zák.č.   652/2004   Z.z.   Ako   sa   ďalej   uvádza,   „...   bolo   vykonané   na   základe predchádzajúceho písomného súhlasu Krajského sudcu v Košiciach...“.

V snahe zistiť podrobnosti obrátil sa sťažovateľ na Krajský súd v Košiciach dvoma žiadosťami podľa zák.č. 211/2000 Z.z. o podanie informácie.

Podľa   pripojeného   rozhodnutia   1   Spr   I/8/2011   mu   bola   požadovaná   informácia odmietnutá   s   poukazom   na   zák.č.   215/2004   Z.z.   o   ochrane   utajovaných   skutočností... Sťažovateľ   je   teda   v   situácii,   keď   mu   bolo   znemožnené   konkrétne   argumentovať   na podopretie   presvedčenia,   že   použitie   ITP   bolo   jednak   vyžiadané   a   jednak   povolené s vyvarovaním sa všetkých pochybení, ktoré príslušným orgánom dôvodne vytýka viacero rozhodnutí   Ústavného   súdu   SR   i   ESĽP.   /viď.   rozhodnutia   I.ÚS   274/05,   III.ÚS   80/08, I. ÚS 117/2007,   Kruslin   proti   Francúzsku,   Huvig   proti   Francúzsku,   Amann   proti Švajčiarsku a ďalšie/.»

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   predovšetkým   to,   že   použitie   ITP   vo   vzťahu k sťažovateľovi bolo nelegálne, čo odôvodnil tým, že súhlas na použitie ITP bol vydaný nepríslušným krajským súdom. V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľ argumentoval § 4a ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním, podľa ktorého na rozhodovanie o súhlase na použitie ITP je miestne príslušný krajský súd, v obvode ktorého má sídlo žiadateľ alebo jeho   organizačný   útvar.   Z odpovede   colného   riaditeľstva   na   sťažnosť   sťažovateľa z 15. februára 2011 vyplýva, že žiadateľ dostal súhlas na použitie ITP od „Krajského sudcu v Košiciach“. Sťažovateľ nemá, lebo nemôže mať vedomosť o presných dátumoch, kedy k uvedenej   žiadosti   a súhlasu   došlo.   Až   do   preukázania   opaku   však   tvrdí,   že   k týmto úkonom   došlo   v roku   2008.   Sťažovateľ   navrhol   vyžiadať   od   odporcu   v 2.   rade   (colné riaditeľstvo, pozn.) organizačný poriadok colného riaditeľstva platný v roku 2008. Ak totiž o udelenie   súhlasu   na   použitie   ITP   požiadal   odbor   kontroly   a   inšpekcie,   tento   mal pracovisko v K. až od 1. januára 2009. Krajský súd nebol príslušný ani podľa § 24 ods. 4 Trestného   poriadku,   preto   nie   je   efektívnou   polemika   o tom,   ktorý   z oboch   právnych predpisov je voči druhému v postavení lex specialis.  

Podľa slov sťažovateľa:„Predmetný zásah do namietnutých základných práv je vždy judikatúrou považovaný za vážny. Sťažovateľ bol a má reálnu nádej, že ostane v pomerne dôležitom postavení v štruktúre Colnej správy. I keď odposluchy ostali pri výsluchoch mnohých svedkov iba v rovine   náznakov,   bolo   by   iluzórne   očakávať,   že   toto   vo   vzťahoch   so   sťažovateľom nezanechá stopy. Popritom je samozrejmé, že nelegálne odposluchy zaznamenali množstvo správ vyslovene súkromného charakteru. Zrušenie rozhodnutia preto nemôže objektívne byť reálnym zadosťučinením.“

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol „vyniesť   nález,   ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky

1/ vysloví, že odporcovia v 1/ a 2/ porušili zákadné práva sťažovateľa na tajomstvo správ   podávaných   telefónom   podľa   čl.   22   ods.   2/   Ústavy   SR,   na   zákonný   postup   pri uplatňovaní svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1/ Ústavy SR, na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1/   a   ochranu   súkromného   života   podľa   čl.   8 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaniach,   vedených   pod sp.zn..................žiadosťou   a   vydaním   rozhodnutia   na   odpočúvanie   a   zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky v súvislosti s jeho postavením ako podozrivého zo spáchania viacerých prečinov,

2/ príslušné rozhodnutie zruší, 3/ prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 10.000,-Eur,

4/ prizná sťažovateľovi právo na náhradu trov konania“.V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu   k   sťažnosti   sťažovateľa   vyjadrilo   colné   riaditeľstvo,   ktoré   vo   svojom   vyjadrení z 1. júna 2011 okrem iného uviedlo:

«Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti...   uvádza,   že   o   použití   informačno   -   technických prostriedkov   sa   oficiálne   dozvedel   až   z   odpovede   Samostatného   oddelenia   vnútornej kontroly CR SR na svoju sťažnosť, ktorú podal až po právoplatnom uznesení v trestnej veci vedenej   Vojenskou   obvodovou   prokuratúrou   sp.zn.   Opv   158/09   zo   dňa   30.4.2010. K uvedenenému   uvádzame,   že   sa   jedná   o   nepravdivé   tvrdenie   zo   strany   sťažovateľa, nakoľko menovaný v predchádzajúcom období rokov 2010 a 2011 niekoľkokrát dožadoval Colné   riaditeľstvo   SR   o   sprístupnenie   informácií   v   zmysle   zák.   č.   211/2000   Z.   z. o slobodnom   prístupe   k   informáciám,   týkajúcich   sa   jeho   prešetrovania   zo   strany   IGR. Menovanému bola na jeho žiadosť poskytnutá úplná dokumentácia, resp. spis vedený na IGR   č.j.   HSP   338/2009   vo   forme   fotokópie,   ktorú   si   bol   na   CR   SR   osobne   porovnať s predloženým originálom spisu a prevziať proti podpisu dňa 28.07.2010.

V predmetnom spise je uvedená písomnosť zn. HSP 338/2009 č.j. 5580/2009-1472- INT zo dňa 19.5.2009 s názvom Predbežná správa, v ktorej je uvedené v prvom odseku, že: „... poznatky na menovaných boli získané nasadením ITP na služobný mobil kpt. Ing. J. Š., kde po odtajnení niektorých hovorov došlo aj k následnému šetreniu vo veci...“.

V tejto súvislosti sa domnievame, že sťažovateľ sa o nasadení ITP na svoj služobný mobil dozvedel už v júli minulého roku (po sprístupnení spisu), čím uplynula dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd v zmysle § 53 ods. 3 zákona č.38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľom   namietané porušenie jeho základných   práv podľa čl. 22 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru žiadosťou colného riaditeľstva č. p. CR-V-56/2008 zo 14. mája 2008 o udelenie súhlasu na použitie ITP a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. KS KE-V-141-1/2008-3-Ntt zo 16. mája 2008, ktorým bol udelený súhlas na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky.Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03). Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Sťažovateľ   v sťažnosti   tvrdí,   že   o namietanom   zásahu   do   jeho   práv   sa   oficiálne dozvedel až z odpovede samostatného oddelenia vnútornej kontroly colného riaditeľstva č. 7758/2011-1314 z 15. februára 2011 na jeho sťažnosť, ktorú podal 22. novembra 2010 po zistení, že trestná vec týkajúca sa jeho osoby bola právoplatne skončená.

Ústavný   súd   si   zabezpečil   spis   obvodnej   prokuratúry   sp.   zn.   OPv   158/09   a spis Inšpekcie   generálneho   riaditeľa   colného   riaditeľstva   (ďalej   aj   „inšpekcia“)   vedený   pod č. HSP   338/2009   vo   veci   prešetrovania   údajnej   trestnej   činnosti   sťažovateľa,   z ktorých vyplýva, že na základe trestného oznámenia podaného inšpekciou 27. júla 2009 na obvodnej prokuratúre   bolo   uznesením   vyšetrovateľa   colnej   správy   ČVS:   CKÚ-14/5008-V-2009 z 21. októbra 2009 podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie vo veci viacerých prečinov spáchaných nezisteným páchateľom (colníkom Colného úradu K.) pri výkone služby. Uznesením vyšetrovateľa colnej správy z 24. februára 2010 bolo uvedené trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavené. Proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania podal oznamovateľ (inšpekcia) sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor obvodnej prokuratúry uznesením sp. zn. OPv 158/09 z 30. apríla 2010 tak, že sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.  

Zo spisu obvodnej prokuratúry sp. zn. OPv 158/09 ústavný súd zistil, že sťažovateľ 17. mája 2010 doručil Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)   žiadosť   v zmysle   zákona   č.   211/2000   Z.   z.   o slobodnom   prístupe k informáciám   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o slobode   informácií) v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o slobode   informácií“),   ktorou   žiadal o sprístupnenie   informácií   v súvislosti   s trestným   oznámením   podaným   inšpekciou obvodnej   prokuratúre.   Sťažovateľ   v predmetnej   žiadosti   žiadal   sprístupniť   informácie v elektronickej podobe, okrem iných aj trestné oznámenie podané inšpekciou, uznesenie vyšetrovateľa   o začatí   trestného   stíhania   vo   veci   a   uznesenie   vyšetrovateľa   o zastavení trestného   stíhania.   Generálna   prokuratúra   žiadosť   sťažovateľa   odstúpila   obvodnej prokuratúre, ktorá túto 2. júna 2010 postúpila v časti týkajúcej sa uznesení vyšetrovateľa na vybavenie   Colnému   kriminálnemu   úradu   v B.   (ďalej   len   „CKÚ“).   Rozhodnutím   CKÚ č. 4771/2010-5037 zo 6. júla 2010 boli požadované informácie žiadateľovi (sťažovateľovi) sprístupnené,   s výnimkou   údajov   dotýkajúcich   sa   osobnosti   a súkromia   tretích   osôb, a označené uznesenia   vyšetrovateľa   colnej   správy   o začatí   trestného   stíhania   a zastavení trestného stíhania boli 6. júla 2010 sťažovateľovi zaslané v elektronickej forme na jeho e-mailovú adresu uvedenú v žiadosti.  

V odôvodnení uznesenia vyšetrovateľa colnej správy ČVS: CKÚ-14/5008-V-2009 z 24. februára 2010, ktorým bolo trestné stíhanie vo veci sťažovateľa zastavené, sa na strane 2 okrem iného uvádza:

„... Svedkovia, colníci IGR CR SR vypovedali v intenciách trestného oznámenia... ďalej uvádzali informácie získané zo záznamov z telekomunikačnej prevádzky – ktoré boli realizované na základe písomného súhlasu sudcu Krajského súdu v Košiciach, ktorý bol vydaný na základe Zákona 652/2004 Z.z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov...“

Ako   to   vyplýva   zo   spisu   Inšpekcie   generálneho   riaditeľa   colného   riaditeľstva vedeného pod č. HSP 338/2009, sťažovateľ 19. júla 2010 prostredníctvom elektronickej pošty doručil colnému riaditeľstvu žiadosť v zmysle zákona o slobode informácií, ktorou žiadal o sprístupnenie informácie nahliadnutím do spisu č. HSP 338/2009, ako aj do jeho všetkých vytvorených č. j. a vyhotovenie odpisu vybraných písomností s uplatnením tejto požiadavky   28.   júla   2010.   Colné   riaditeľstvo   umožnilo   sťažovateľovi   požadované nahliadnutie   do   predmetného   spisu   v ním   požadovanom   termíne,   t.   j.   28.   júla   2010 s obmedzeniami,   ktoré   vyplynuli z rozhodnutia   colného   riaditeľstva   č.   28093/2010-1201 z 27. júla 2010 o nesprístupnení informácie sčasti. Nesprístupnenie informácie – spisu, do ktorého mal sťažovateľ nahliadnuť, sa týkalo informácií obsahujúcich osobné údaje tretích fyzických osôb (§ 9 ods. 1 zákona o slobode informácií), informácií (materiálov), ktoré boli povinnej osobe odovzdané osobou, ktorej   takú povinnosť zákon   neukladá   [§ 11 ods.   1 písm. a)   zákona   o slobode   informácií]   a   údajov   získaných   informačno-technickými prostriedkami (prepisy hovorov) (§ 3 ods. 2 zákona o slobode informácií). Pri nahliadnutí do spisu 28. júla 2010 bol sťažovateľovi na základe jeho žiadosti odovzdaný vo fotokópii celý   spisový   materiál   vedený   inšpekciou   pod   č.   HSP   338/2009   s obmedzeniami vyplývajúcimi z rozhodnutia colného riaditeľstva č. 28093/2010-1201 z 27. júla 2010.

Súčasťou spisového materiálu, ktorý bol sťažovateľovi sprístupnený, je aj písomnosť č.   HSP   338/2009,   č.   j.   5580/2009-1472   INT   z 19.   mája   2009   s   názvom „Predbežná správa“, v ktorej sa v prvom odseku uvádza:

„Operatívnou   činnosťou   Inšpekcie   generálneho   riaditeľa   CR   SR   bolo   zistené,   že vedúci   oddelenia vnútornej kontroly   Colného úradu   K.,   kpt.   Ing.   J.   Š.   prostredníctvom služobného mobilu vykonáva nelegálne aktivity v súvislosti s obchodovaním a to prevažne s betonárskou oceľou, plechmi, ako aj s nehnuteľnosťami. Tiež bolo zistené, že menovaný spolu   s námestníkom   riaditeľa   Colného   úradu   K.  ...   protiprávne   zasahovali   do   výkonu priameho predaja tovaru, ktorý realizoval Colný úrad K. Poznatky na menovaných boli získané nasadením ITP na služobný mobil kpt. J. Š., kde po odtajnení niektorých hovorov, došlo aj k následnému šetreniu vo veci.“

Ako už bolo uvedené, lehota na podanie sťažnosti pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa mohol sťažovateľ o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. Ide o lehotu,   ktorá   závisí   od   subjektívnych   možností   sťažovateľa.   Zo   spisového   materiálu colného   riaditeľstva   a obvodnej   prokuratúry   vyplýva,   že   sťažovateľovi   boli   najneskôr v júli 2010   sprístupnené   písomnosti   (uznesenie   vyšetrovateľa   colnej   správy   o zastavení trestného   stíhania   z 24.   februára   2010   a celý   spisový   materiál   vedený   inšpekciou   pod č. HSP 338/2009), z ktorých obsahu sa sťažovateľ dozvedel/mohol dozvedieť o nasadení ITP   na   jeho   služobný   mobil,   ako   aj   o tom,   že   odpočúvanie   a zaznamenávanie telekomunikačnej   prevádzky   bolo   realizované   na   základe   písomného   súhlasu   sudcu krajského súdu vydaného v zmysle zákona č. 652/2004 Z. z.

Z okolností prípadu sťažovateľa preto vyplýva jednoznačný záver, že sťažovateľ sa dozvedel/mohol dozvedieť o namietanom zásahu do jeho označených práv už v júli 2010. Vzhľadom   na   dátum   doručenia   sťažnosti   (18.   apríl   2011),   resp.   na   dátum   jej   podania na poštovú   prepravu   (14.   apríl   2011)   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   bola   podaná zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011