znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 454/08-21

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Š. B., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd),   práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 2   a   3   písm.   d)   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 222/07 zo 6. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2008 doručená   sťažnosť   Š.   B.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) - (čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd – ďalej len „listina“), práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 5 To   222/07   zo 6. novembra   2007   tým,   že   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   rozhodol v odvolacom   konaní   neúplným   výrokom   a taktiež   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) napriek tomu, že na hlavnom pojednávaní nebol vypočutý dôležitý svedok. Sťažnosť bola doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 18. januára 2008.

Sťažovateľ   bol   okresným   súdom   rozsudkom   sp.   zn.   1   T   6/07   z   1. augusta   2007 uznaný vinným z trestného činu   vydierania   podľa   § 189 ods.   1 a 3 písm. b) Trestného zákona spáchaného formou   spolupáchateľstva.   Bol   za to   odsúdený   podľa   §   189 ods.   3 Trestného zákona k trestu odňatia slobody na 12 rokov.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že krajský   súd   na   základe   jeho   odvolania   na verejnom zasadnutí 6. novembra 2007 sp. zn. 5 To 222/07 zrušil podľa § 321 ods. l písm. e) a ods. 3 Trestného poriadku rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 6/07 z 1. augusta 2007 a zároveň   podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   rozhodol   rozsudkom   s   dvoma samostatnými výrokmi:„Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. zrušuje rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici sp zn. 1T 6/07 zo dňa 01. 08. 2007.

Rozhodujúc podľa § 322 ods. 3 Tr. por. a podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. zaraďuje obidvoch obžalovaných na výkon trestu odňatia slobody do ústavu so stredným stupňom stráženia."

Napriek   sťažovateľovmu   odvolaniu   smerujúcemu   proti   všetkým   výrokom   súdu prvého stupňa krajský súd ako odvolací súd v rozsudku sp. zn. 5 To 222/07 rozhodol len o výroku týkajúcom sa zaradenia na výkon trestu odňatia slobody do ústavu so stredným stupňom stráženia, avšak nerozhodol o výroku o vine a treste a výroku o náhrade škody. Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   krajský   súd   nezaoberal   správnosťou   všetkých   výrokov napadnutého prvostupňového rozhodnutia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, ale vo výrokovej   časti   svojho   rozhodnutia rozhodol   iba   vo   vzťahu   k   jednému   výroku prvostupňového rozhodnutia (výroku o zaradení na výkon trestu odňatia slobody do ústavu so stredným stupňom stráženia). Vo vzťahu k zostávajúcej časti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu odvolací súd nerozhodol, čo jednoznačne vyplýva z výrokovej časti tohto   rozhodnutia,   preto   ostatné   výroky   do   dňa   podania   tejto   sťažnosti   nenadobudli právoplatnosť.

Sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   táto   skutočnosť   má   za   následok,   že   napadnuté prvostupňové   rozhodnutie   stále   nie   je   právoplatné   a vykonateľné,   a   teda   v   súčasnosti neexistuje také právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu, na základe ktorého by mohol byť držaný vo výkone trestu odňatia slobody. Ak boli odvolaním napadnuté všetky výroky, nemohol nadobudnúť právoplatnosť výrok o vine a treste, takže v súčasnosti sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody bez rozhodnutia súdu.

Sťažovateľ tvrdí, že „na základe uvedeného boli porušené jeho práva garantované Ústavou   SR   podľa   čl.   17   odsek   2   ako   aj   práva   garantované   Dohovorom   základných ľudských práv a slobôd podľa čl. 6 odsek 1“.

V prípade obmedzenia osobnej slobody ako jedného z najzákladnejších ľudských práv je nutné, aby rozhodnutie o zásahu štátu do osobnej slobody malo formu súdneho rozhodnutia,   ktoré   musí   byť   vo   svojom   výroku   jasné,   zrozumiteľné   a   určité,   tak   aby nepripúšťalo   iný   výklad. Samotné   obmedzenie   osobnej   slobody   musí   byť   uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia, ktorým je sloboda obmedzená. To sa týka tak obmedzenia osobnej slobody väzbou (porov. nález sp. zn. II. ÚS 315/06), ako aj obmedzenia osobnej slobody výkonom trestu odňatia slobody.

Sťažovateľ   ďalej   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   súd   prvého   stupňa   rozhodol predčasne   a   na   základe   neúplného   dokazovania   najmä   v   tom   smere,   že nevypočul   na hlavnom pojednávaní svedka P. V., ktorého výpoveď je jediným priamym dôkazom v celej veci tak podľa tvrdenia orgánov činných v trestnom konaní, ako aj podľa záverov súdu. Aj keď sa súd prvého stupňa a prokurátor dovolávajú ustanovenia § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku („Zápisnica o výpovedi spoluobžalovaného alebo svedka sa prečíta na návrh   prokurátora   alebo   obžalovaného   aj   vtedy,   ak   bol   výsluch   vykonaný   spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a taká osoba zomrela alebo sa stala nezvestnou, pre dlhodobý pobyt v cudzine alebo na neznámom mieste nedosiahnuteľnou, alebo ochorela na chorobu, ktorá natrvalo alebo na dlhší čas znemožňuje jej výsluch; ak ide o výpoveď svedka, u ktorého bol v čase jeho výpovede v prípravnom konaní, ktorá sa má prečítať, dôvodný predpoklad, že na hlavnom pojednávaní ho nebude možné vypočuť, možno jeho výpoveď   prečítať   len   vtedy,   ak   bol   o   úkone   riadne   upovedomený   obvinený,   a   ak   má obhajcu,   jeho   obhajca“),   postup   okresného   súdu   podľa   tohto   ustanovenia   Trestného poriadku bol v rozpore s čl. 48 ústavy a čl. 38 listiny, lebo okresný súd neurobil všetko pre naplnenie zásady spravodlivého súdneho procesu. S týmto porušením základných ľudských práv a slobôd pokračoval aj odvolací súd, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil, len pokiaľ ide o jeden výrok.

Odvolací súd síce uviedol, že mu chýbalo podrobnejšie zhodnotenie dôkazov viny, a podľa sťažovateľa ich úplná absencia, avšak odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Takto z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zreteľné, na základe čoho aj on dospel   k   uznaniu   viny.   Odvolací   súd   len   konštatuje,   že   odvolanie   sťažovateľa   v   časti týkajúcej   sa   spôsobu   výkonu   trestu   možno   akceptovať,   v   ostatných   smeroch   ho   však vyhodnotil   ako   nedôvodné.   V dôvodoch   svojho   rozhodnutia,   s   výnimkou   zmienky o náhrade škody, neuvádza akú mienku má o odvolaní v ostatnom, tak, aby rozhodnutie o odvolaní našlo odraz vo výrokovej časti rozhodnutia odvolacieho súdu, teda aký je stav rozhodovania odvolacím súdom o vine a treste.

Okresný súd sa pri zabezpečovaní účasti svedka P. V. obmedzil len na doručovanie poštovej zásielky, a to aj prostredníctvom polície (tiež len ako „poštového doručovateľa“), nevyužijúc ďalšie možnosti, akými je možnosť predvedenia políciou, prípadne zabezpečenie svedka   podľa   §   88   Trestného   poriadku.   To   všetko   napriek   tomu,   že   sťažovateľ prostredníctvom obhajcu doložil dôkaz, ktorý sa nachádza v spise, že P. V. bol v máji 2007 doma   (pripravoval   s   otcom   drevo)   a taktiež,   že   podľa   zistenia   súkromnej   detektívnej kancelárie mal P. V. prísť na ďalšiu návštevu v prvý augustový týždeň, teda v čase, keď prebiehalo hlavné pojednávanie, čo bol dostatočný podklad na to, aby okresný súd reagoval predvedením   tohto   svedka   podľa   podmienok,   ktoré   mu   dovoľuje   zákon,   podstatne pružnejšie a efektívnejšie, nie formálne.

Sťažovateľ   tvrdí,   že tento svedok   sa   úmyselne vyhýbal tomu,   aby vypovedal   na hlavnom pojednávaní, o čom boli získané poznatky už v prípravnom konaní (vyhýbal sa úkonu konfrontácie a súčasnej výpovede s bratom J.), pričom sa jeho osobná svedecká výpoveď javí v dosiaľ vykonanom dokazovaní ako výlučne podstatná. Bez jeho výpovede na   hlavnom   pojednávaní   rozhodnutie   súdu   je   predčasné,   neúplné   a   nezákonné.   Jeho výpovede z prípravného konania sú rozporné, pokiaľ ide o jeho samotné výpovede, tiež vo vzťahu k iným dôkazom a výpovediam, pričom dokonca sám svedok P. V. pripúšťa, že v časti   svojej   svedeckej   výpovede   krivo   vypovedal.   Napriek   tomu   súdy,   vrátane odvolacieho súdu, jeho výpoveď považujú za dôkaz, a to napriek tomu, že nebol skutočný dôvod   na   čítanie   tejto   výpovede   na   hlavnom   pojednávaní,   pretože   jeho   výpoveď nepodporovali iné nepriame dôkazy. Napokon nemožno nechať bez povšimnutia, že svedok P.   V.   v   prípravnom   konaní   vypovedal   k   inak   modifikovanému   skutku,   ako   je   tento modifikovaný vo výrokovej časti obžaloby, čím je nepochybne dané dôvodné podozrenie, že jeho výpoveď nezodpovedá tomu, čo bolo čítané na hlavnom pojednávaní a na základe čoho bol sťažovateľ uznaný vinným len na základe tohto jediného dôkazu.

Napriek tomu, že obhajoba a obžalovaný v priebehu hlavného pojednávania dôrazne trvali na zabezpečení výpovedí tohto svedka, okresný súd práva obhajoby neakceptoval. Na tomto   mieste   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   sám   prostredníctvom   obhajcu   zabezpečoval súkromnú   detektívnu   kanceláriu   na   zistenie   skutočností,   kde   sa   nachádza   tento   svedok v priebehu   pojednávania,   avšak   tento   listinný   dôkaz   nebol   náležite   vyhodnotený,   bol hodnotený v dokazovaní na hlavnom pojednávaní len formálne tak, aby nespochybňoval prípravné konanie.

Na   základe   uvedeného   tvrdí,   že   došlo   k   porušeniu   jednej   zo   základných   zásad trestného   konania   (zásada   zákonného   trestného   procesu   podľa   §   2   ods.   7   Trestného poriadku, ako aj k porušeniu dohovoru podľa čl. 6 ods. 3 písm. d), teda „vypočúvať alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok a svedkov proti sebe“.

Sťažovateľ   uvádza,   že   jeho   tvrdenie   je   opodstatnené   tým,   že   počas   hlavného pojednávania   sa   neustále   domáhal   zabezpečenia   tohto   svedka   na   hlavnom   pojednávaní, o čom svedčia nielen jeho vyjadrenia, ale aj písomné podania a procesné námietky jeho obhajcu,   pričom   tieto   písomné   námietky   a   prednesy   neboli   akceptované   na   hlavnom pojednávaní   napriek   jeho   súčasnému   charakteru   ako   kontradiktórneho   procesu. V procesnom postavení obvineného nemal možnosť byť prítomný pri výsluchu svedka P. V. pred vyšetrovateľom, pričom podľa sťažovateľa nepostačuje pri takomto dôležitom úkone len   prítomnosť   obhajcu.   Nie   je   takto   zabezpečená   formálna   aj   materiálna   obhajoba v prípravnom konaní. Z vyhodnotenia dôkazov je zrejmé, že výpoveď svedka P. V. je jediný dôkaz,   ktorému   nekorešpondujú   iné   nepriame   dôkazy.   Možno   vysloviť   tiež   dôvodné podozrenie, že tento svedok úmyselne využíva súčasnú a aj v čase trestného konania danú možnosť voľného pohybu po Európe v krajinách EÚ, aby sa tak vyhol svedčiť pred súdom. Pre vyslovenie takéhoto názoru svedčí aj stav dokazovania z prípravného konania.

Sťažovateľ podáva zároveň návrh v zmysle § 52 ods. 2 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“),   aby ústavný   súd   rozhodol   o   dočasnom   opatrení   voči   orgánu,   ktorý porušil základné práva a slobody sťažovateľa - Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby do rozhodnutia   ústavného   súdu   nálezom   tento   súd   bezodkladne   prepustil   sťažovateľa   na slobodu.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje vydať nasledujúce rozhodnutie:„1/   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   5   To   222/07   zo   dňa 06. 11. 2007   došlo   k   porušeniu   základných   ľudských   práv   a   slobôd   sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, Listiny základných práv a slobôd čl. 8 ods.2., čl. 50 ods. 2 Ústavy SR ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 6 ods.2, ods. 3 písm. d/.

2/ Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 222/07 a prikazuje, aby Š. B. prepustil neodkladne z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu. Alternatívne k bodu 2/

Ústavný súd SR prikazuje Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby vo veci sp. zn. 5To 222/07   obnovil   stav   pred   porušením   základného   práva   a   slobody   a   prikazuje Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby Š. B. prepustil neodkladne z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.

3/ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť Š. B. trovy konania v sume 7.939,-Sk (sedemtisícdeväťstotridsaťdeväť) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., B.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 369 ods. 2 písm. b) a ods. 3 Trestného poriadku s podnadpisom (Oprávnené osoby),

„(2) Právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

...

b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.(3)   Osoba   oprávnená   podať   dovolanie   proti   niektorému   výroku   napadnutého rozhodnutia môže podať dovolanie aj preto, že taký výrok nebol urobený.“

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   a g)   Trestného   poriadku   s podnadpisom   (Dôvody dovolania)

„(1) Dovolanie možno podať, ak...

c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu...

g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.“

Podstatou   prvej   časti   sťažnosti   je   tvrdenie,   že   krajský   súd   (odvolací   súd)   sa nevysporiadal   explicitným,   zamietavým   alebo   iným   výrokom   s relevantnými   časťami odôvodnenia   smerujúcimi   proti   výroku   okresného   súdu   o vine   a treste   a náhrade   škody. Dôsledkom   uvedeného   opomenutia   je   skutočnosť,   že   odsudzujúci   rozsudok   vôbec nenadobudol   právoplatnosť,   a teda   sťažovateľ   je   bez   súdneho   titulu   vo   výkone   trestu odňatia slobody. Týmto spôsobom došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

V § 371 Trestného poriadku sú vymenované dôvody dovolania. Ustanovenie § 369 ods. 3 v spojení s § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku však navyše ustanovuje, že obvinený môže podať dovolanie aj preto, že výrok nebol urobený. Podľa názoru ústavného súdu   uvedený   dôvod   smeruje   práve   na prípadnú   vadu   namietanú sťažovateľom,   a preto možno   dovolanie   v danej   veci   považovať   za   účinný   opravný   prostriedok   na   ochranu základných   práv   a   slobôd   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde.   Podľa   zistenia ústavného súdu sťažovateľ takéto dovolanie nepodal. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd musel v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nevyčerpanie opravných prostriedkov. Ústavný súd   ešte   dodáva,   že   vzhľadom   na   lehotu   podľa   §   370   ods.   2   Trestného   poriadku   má sťažovateľ stále právo podať dovolanie.

Podstatou druhej časti sťažnosti je tvrdenie, že okresný súd na hlavnom pojednávaní nevypočul   svedka,   ktorého   výpoveď   je   ako   uvádza   sťažnosť „podľa   orgánov   činných v trestnom   konaní   a súdu   jediným   priamym   dôkazom“,   hoci   tento   svedok   bol   dostupný a namiesto toho bola čítaná len jeho výpoveď z prípravného konania. Týmto spôsobom došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, pretože sa nemohol riadne vyjadriť k vykonanému dôkazu. Podľa   názoru   ústavného   súdu sa   v tejto   námietke   prekrýva   princíp   kontradiktórnosti a rovnosti zbraní, právo na obhajobu a zákonnosť výkonu dôkazu. Sťažovateľ vlastne tvrdí, že kľúčový dôkaz nebol vykonaný zákonným spôsobom, pretože namiesto výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní bola čítaná zápisnica   o jeho výpovedi.   Námietka nezákonnosti vykonania dôkazu vyplýva aj z nasledujúcej časti sťažnosti: „Jeho výpovede z prípravného konania sú rozporné pokiaľ ide o jeho samotné výpovede, tiež vo vzťahu k iným dôkazom a výpovediam, dokonca sám svedok P. V. pripúšťa, že v časti svojej svedeckej výpovede krivo vypovedal. Napriek tomu súdy vrátane odvolacieho súdu jeho výpoveď považujú za dôkaz, a to   napriek   tomu   že   nebol   skutočný   dôvod   pre   čítanie   tejto   výpovede   na   hlavnom pojednávaní,   pretože   jeho   výpoveď   nepodporovali   iné   nepriame   dôkazy.“ Podľa   § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno dovolanie podať ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Podľa   názoru ústavného súdu   uvedený   dôvod   smeruje   práve   na prípadnú   vadu   namietanú sťažovateľom,   a preto možno dovolanie v danej veci považovať za účinný opravný prostriedok nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ takéto dovolanie nepodal. Ústavný súd ešte dodáva, že vzhľadom na lehotu podľa § 370 ods. 2 Trestného poriadku má sťažovateľ stále právo podať dovolanie.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd musel v obidvoch častiach sťažnosť odmietnuť pre nevyčerpanie opravných prostriedkov.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008