znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 453/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť B. S., zastúpenej advokátkou   JUDr.   Emíliou   Korčekovou,   Novomeského   25,   Pezinok,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 501/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2014 doručená sťažnosť B. S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Pezinok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 501/2008 vo veci žaloby o ochranu osobnosti.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„Sťažovateľka   bola   od   09.   01.   2007   (podaná   žaloba   na   Okresnom   súde Bratislava III)   žalovanou   na   ochranu   osobnosti   a nemajetkovej   ujmy   v konaní   vedenom na Okresnom súde Pezinok č. k. 4 C 501/08, v ktorom Okresný súd Pezinok rozsudkom vydaným   až   dňa   18.   mája   2011   a č.   k.   4   C   501/08-242   konanie   v časti   o zaplatenie nemajetkovej ujmy zastavil. Vo zvyšku návrh zamietol.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu z 5. júna 2012 č. k. 8 Co 316/2011- 288 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   č.   k.   2   Cdo   115/2013   zo   dňa 27. februára 2014, doručeným sťažovateľke dňa 28. 4. 2014 odmietol.

Dĺžka konania na troch stupňoch nesplnila požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 odseku 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď konanie na ochranu osobnosti   a nemajetkovej   ujmy   nie   vinou   sťažovateľky...   trvalo   od   09.   januára   2007 do 28. apríla 2014, teda 7 rokov, 4 mesiace a 19 dní.“

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal   sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1) Základné práva B. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   SR   a na   jej   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod č. k. 4 C 501/2008 porušené boli.

2)   B.   S.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   7 000,-   Eur,   ktoré je jej povinný vyplatiť Okresný súd Pezinok do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3)   B.   S.   sa   priznávajú   trovy   konania   a   právneho   zastupovania   290,-   Eur,   ktoré je povinný   Okresný   súd   Pezinok   vyplatiť   advokátke   JUDr.   E.   Korčeková   do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán porušoval uvedené   základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho,   že   porušenie   uvedeného   práva   sa   namieta   v takom   konaní   pred   všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   (II.   ÚS   184/06),   a preto   už   k namietanému   porušovaniu základného práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, IV.   ÚS   102/05).   Ak   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Zo sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd v konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vo veci sťažovateľky (ako odporkyne v namietanom   konaní)   rozsudkom   č.   k.   4   C   501/2008-242   z 18.   mája   2011   (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že „konanie v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy zastavuje...“ (prvý výrok), „vo zvyšku návrh zamieta...“ (druhý výrok) a o trovách konania okresný súd rozhodne samostatným uznesením (tretí výrok).

Proti prvému a druhému výroku rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“).   Krajský   súd   rozhodol   o tomto odvolaní rozsudkom č. k. 8 Co 316/2011-288 z 5. júna 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil. Rozsudok okresného súdu   č.   k.   4   C   501/2008-242   z 18.   mája   2011   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu č. k. 8 Co 316/2011-288 z 5. júna 2012 nadobudol právoplatnosť 12. júna 2012.

Žalobca   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie.   O podanom   dovolaní rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   115/2013 z 27. februára 2014 tak, že dovolanie žalobcu odmietol; toto uznesenie bolo sťažovateľke doručené 28. apríla 2014.

Ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a v súlade so svojou stabilnou judikatúrou (napr. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05) je viazaný návrhom na začatie konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   zákone   o ústavnom   súde.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa teda prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (§   20   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde), čím zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred   ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa vyžaduje aj primerané odôvodnenie návrhu na rozhodnutie ústavného súdu. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že prvé dva výroky rozsudku okresného súdu nadobudli právoplatnosť 12. júna 2012.

Vzhľadom na už uvedené a s prihliadnutím na návrh sťažovateľky na rozhodnutie vo veci (petit) a jeho odôvodnenie bol predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu len postup okresného súdu v konaní vo veci samej (prvý a druhý výrok rozsudku okresného súdu),   čo   vyplýva   z   požiadavky   sťažovateľky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany, a nie aj samostatné   rozhodovanie   o trovách   konania   po   nadobudnutí   právoplatnosti uvedených   výrokov   (čo   vyplýva   aj   z časového   vymedzenia   napadnutého   konania sťažovateľkou obdobím od 9. januára 2007 do 28. apríla 2014).

V čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu,   t.   j.   10.   júna   2014,   okresný   súd v napadnutom konaní v rozsahu vymedzenom sťažovateľkou, t. j. v konaní vo veci samej, vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu jej právnej neistoty, a preto už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh tohto   konania,   prípadne   prieťahy   v ňom,   a teda   v   sťažovateľkou   označenom   období vymedzenom dátumom podania návrhu proti nej − 9. január 2007, a dátumom doručenia rozhodnutia o dovolaní sťažovateľke − 28. apríl 2014 (pozri aj na s. 2, pozn.), nemohol už ani porušovať jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014