znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 453/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti I. s. r. o., zastúpenej advokátom Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 43 Cob 29/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti I. s. r. o.,   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   I.   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 43 Cob 29/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 24. septembra 2012.Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že 12. februára 2001 bola medzi zmluvnými stranami V. s. r. o., ako veriteľom a M. K. (ďalej len „dlžník“) ako dlžníkom   uzatvorená   dohoda   o   uznaní   dlhu   a   vysporiadaní   vzájomných   finančných vzťahov. Dohoda obsahovala popri vysporiadaní finančných vzťahov aj vyhlásenie dlžníka o   tom,   že   uznáva   svoj   dlh   voči   veriteľovi   čo   do   právneho   dôvodu   a   celkovej   výšky 1 213 466 Sk (40 279,03 €) k 1. februáru 2001. Pohľadávka bola niekoľkokrát postúpená, naposledy zmluvou o postúpení pohľadávky z 8. októbra 2008, na základe ktorej prešla na sťažovateľku ako postupníka. Sťažovateľka pohľadávku vymáhala od dlžníka výzvami, avšak vzhľadom na bezúspešnosť tohto postupu 25. marca 2009 podala Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zaplatenie sumy 40 279,03 €. Dlžník sa v následnom konaní vyjadril v tom zmysle, že nepopiera existenciu vymáhanej pohľadávky, vzniesol však námietku premlčania. Odôvodnil ju tým, že dlh vznikol z hospodárskeho vzťahu na základe faktúry dodávateľa z roku 1991. Neskôr, a to 23. mája 1995, dodávateľ uzavrel   s dlžníkom   dohodu   o uznaní dlhu. Následne potom   bola pohľadávka postúpená spoločnosti V. s. r. o. Dlh teda vznikol v roku 1991 a bol dvakrát uznaný dlžníkom čo do právneho dôvodu a výšky   (prvý   raz 23. mája 1995 a druhý raz 12. februára 2001). Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   60 Cb   62/2009-101   z   5.   augusta   2010   bola   žaloba sťažovateľky   zamietnutá,   lebo   podľa   názoru   okresného   súdu   nešlo   o   občianskoprávny vzťah, ale o vzťah obchodnoprávny, pričom podľa § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka je premlčacia doba v prípade písomného uznania záväzku štvorročná (nie teda desaťročná, ako to tvrdila sťažovateľka). Keďže dlh bol písomne uznaný 12. februára 2001 a žaloba bola podaná 25. marca 2009, premlčacia doba uplynula 14. februára 2005 (12. február 2005 pripadol totiž na sobotu). Sťažovateľka v podanom odvolaní namietala, že právny vzťah medzi účastníkmi konania sa nemôže spravovať Obchodným zákonníkom, keďže v čase vzniku záväzku bol účinný ešte Hospodársky zákonník, podľa ktorého je premlčacia doba tiež desaťročná. Uznesením krajského súdu sp. zn. 43 Cob 287/2010 z 21. októbra 2010 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd sa stotožnil   s   námietkou   sťažovateľky,   podľa   ktorej   právny   vzťah   treba   posúdiť   podľa Hospodárskeho zákonníka. Následným rozsudkom okresného súdu č. k. 60 Cb 62/2009-192 z 27. decembra 2011 bola žaloba sťažovateľky opäť v plnom rozsahu zamietnutá. Okresný súd rešpektoval, že predmetný právny vzťah je potrebné skúmať v zmysle Hospodárskeho zákonníka.   Poukázal   však   na   prvé   uznanie   záväzku   z   23.   mája   1995   a   uviedol,   že premlčacia   doba   sťažovateľke   uplynula   23.   mája   2005.   Poznamenal   tiež,   že   v   zmysle ustanovenia § 131c ods. 2 Hospodárskeho zákonníka sa zmluvné strany nemôžu vopred dohodou premlčania vzdať, dohodou tiež nemôžu premlčaciu lehotu predĺžiť ani skrátiť, a preto druhé uznanie záväzku z 12. februára 2001 vyhodnotil ako právny úkon, ktorý je v rozpore s citovaným kogentným ustanovením Hospodárskeho zákonníka. Sťažovateľka v podanom odvolaní konštatovala, že kľúčovým problémom je otázka, či bolo možné uznať záväzok len raz alebo aj opakovane. Zaujala pritom stanovisko, že vzhľadom na absenciu výslovného   zákazu   opakovane   záväzok   uznať   treba   dospieť   k   záveru,   že   Hospodársky zákonník   opakované   uznanie   záväzku   nevylučoval.   Rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 43 Cob 29/2012 z 28. júna 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru krajského súdu skutkový stav, ako aj existencia záväzku dlžníka voči sťažovateľke nie je sporná.   Za   správny   považuje   názor,   podľa   ktorého   opakované   uznanie   záväzku   nebolo možné. Právny úkon z 12. februára 2001 treba považovať za dohodu o predĺžení premlčacej lehoty, ktorá je v rozpore s ustanovením § 131c ods. 2 Hospodárskeho zákonníka.

Podľa   názoru   sťažovateľky   popísaným   postupom   všeobecných   súdov   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, zhoršilo sa jej procesné postavenie a bola jej fakticky odňatá možnosť uplatniť svoje práva v tejto veci pred súdmi Slovenskej republiky. Sťažovateľke   bolo   zabránené   domáhať   sa   zaplatenia   svojej   pohľadávky   z   dôvodu nesprávnej právnej aplikácie a výkladu Hospodárskeho zákonníka zo strany všeobecných súdov. Okrem toho okresný súd v novom konaní po zrušení pôvodného rozsudku krajským súdom prekročil rámec dôvodov, na základe ktorých krajský súd zrušil jeho predchádzajúci rozsudok, hoci podľa § 226 Občianskeho súdneho poriadku je súd prvého stupňa právnym názorom   odvolacieho   súdu   viazaný.   V   každom   prípade   všeobecné   súdy   nesprávne vykladajú   ustanovenia   právnych   predpisov   a   na   predmetný   prípad   aplikujú   inštitút absolútnej premlčacej lehoty, ktorý vniesol do právneho poriadku až neskorší zákon.

Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť doručením sťažovateľke 23. júla 2012.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 43 Cob 29/2012 s tým, aby boli rozsudky krajského súdu z 28. júna 2012 a okresného súdu z 27. decembra 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov právneho zastúpenia advokátom v sume 1 027,68 €.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľka   nepodala   dovolanie   proti   rozsudku krajského súdu sp. zn. 43 Cob 29/2012 z 28. júna 2012.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Jadrom námietok sťažovateľky je tvrdenie, podľa ktorého postupom a rozsudkami všeobecných súdov jej bola fakticky odňatá možnosť uplatniť svoje práva vo veci pred všeobecnými   súdmi.   Zabránilo   sa   jej   totiž   domáhať   sa   zaplatenia   svojej   pohľadávky nesprávnou   aplikáciou   a   výkladom   príslušných   ustanovení   Hospodárskeho   zákonníka o premlčaní zo strany všeobecných súdov.

Pokiaľ sťažovateľka vidí pochybenie zo strany všeobecných súdov v tom, že tieto jej odňali   možnosť   uplatniť   jej   právo   nesprávnou   aplikáciou   zákonných   ustanovení o premlčaní,   potom   mala   možnosť   podať   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie, prípustnosť ktorého by sa opierala o ustanovenie § 237 písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku. Inými slovami, vzhľadom na to, ako je námietka sťažovateľky konštruovaná, právomoc poskytnúť ochranu jej označeným právam mal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľka   nepodala   dovolanie   proti   rozsudku krajského súdu, teda nevyčerpala mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej Občiansky súdny poriadok na ochranu označených práv účinne poskytuje a na ktorého použitie bola oprávnená. To zakladá neprípustnosť sťažnosti.

Napokon   treba   poznamenať,   že   sťažovateľka   ani   len   netvrdila   (tým   menej preukazovala), že právo podať dovolanie nevyužila z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu v intenciách ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2012