znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 452/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpeného advokátom Mgr. Branislavom Samcom, Sad SNP 668/8, Žilina,ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 54/2012 z 22. novembra2012 a jeho dopĺňacím uznesením sp. zn. 2 Obo 54/2012 z 3. januára 2013 a porušeniesvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky apráva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 30 Cb 404/1995-Že z 3. mája 2012 a postupom,ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenéhoadvokátom Mgr. Branislavom Samcom, Sad SNP 668/8, Žilina, ktorou namieta porušeniesvojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 54/2012 z 22. novembra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudoknajvyššieho súdu“) a jeho dopĺňacím uznesením sp. zn. 2 Obo 54/2012 z 3. januára 2013(ďalej   len   „napadnuté   dopĺňacie   uznesenie   najvyššieho   súdu“)   a   porušenie   svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.30 Cb 404/1995-Že   z   3.   mája   2012   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“)a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcuúčastníkom   napadnutého   konania   vedeného   krajským   súdom,   ktorého   predmetom   bolorozhodovanie   o jeho   žalobe,   ktorou   sa   domáhal   zaplatenia   peňažného   plnenias príslušenstvom.   Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   žalobu   zamietol   a sťažovateľazaviazal   na   náhradu   trov   konania.   Proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   podalsťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Obo 54/2012 z 22. novembra 2012napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil   vo   výroku,   ktorým   žalobu   zamietol,a vo výroku   o trovách   konania   ho   zrušil   a vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.Napadnutým   dopĺňacím   uznesením   najvyšší   súd   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiťžalovanej   trovy   právneho   zastúpenia   v odvolacom   konaní.   Sťažovateľ   podal   protinapadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   dovolanie.   Dovolací   súd   uznesením   sp.   zn.2 Obdo V 17/2013   z 24. februára   2015   dovolanie   odmietol   a zaviazal   sťažovateľa   nazaplatenie trov dovolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Porušovatelia označili ako jeden a hlavný dôvod zamietnutia žaloby Sťažovateľa. premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Poukazovali na ustanovenie § 107 ods.1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia   premlčí   za   dva   roky   odo   dňa,   keď   sa   oprávnený   dozvie,   že   došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške, že právo na jeho vydanie možno uplatniť na súde. Rozhodujúca je skutočná a   nie   predpokladaná   znalosť   okolností uvedených v   ustanovení §   107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Podľa   verejne   dostupného   výpisu   z   katastra   nehnuteľností   vedeného   Okresným úradom katastrálnym odborom, pre kat. územie je zrejmé, že delimitačný protokol, na základe ktorého žalovaná nadobudla vlastnícke právo k domu s. č.   na   pare.   C   KN   č. ⬛⬛⬛⬛ bol   zapísaný   do   listu   vlastníctva   vedeného príslušným katastrálnym úradom až v roku 1994 (znenie zápisu: DELIM. PROTOKOL

-16/92; ZIADOST - 69/92; 70/92; ROZH. POLN. - 725/1993-212/SA-27/94)...

Aj keď je v tomto prípade s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 1 vtedy platného katastrálneho   zákona   nepochybné,   že   žalovaná   nadobudla   vlastníctvo   k   pekárni   už samotnou delimitáciou v roku 1992, zápis príslušného delimitačného protokolu do katastra nehnuteľností   bol   realizovaný   až   začiatkom   roku   1994,   t.   j.   až   v   tomto   okamihu   sa Sťažovateľ objektívne mohol dozvedieť, kto sa na jeho úkor obohatil a až vtedy mohla začať plynúť subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie Sťažovateľovho práva.

Sťažovateľ pritom vychádza zo znenia ustanovenia § 11 vtedy platného katastrálneho zákona, ktoré rieši dobromyseľnosť toho, kto vychádza zo zápisu v katastri nehnuteľností v tom smere, že tento stav zodpovedá skutočnému stavu veci...

Ak   mu   aj   žalovaná   doručila   listom   zo   dňa   22.   7.   1993   výzvu   na   vypratanie nehnuteľnosti - domu (pekárne) s. č. v tejto výzve nepreukázala svoje vlastnícke právo k stavbe,   preto   z   tejto   výzvy   žalovaný   mohol   maximálne   získať   znalosť,   kto   ho   žiada o vypratanie   nehnuteľnosti,   do   ktorej   vložil   investície,   avšak   objektívne   nemohol   mať ustanovením § 107 ods. 1 predpokladanú skutočnú znalosť,, kto je vlastníkom pekárne s. č.,   t.   j.   voči   komu   sa   môže   žalobou   domáhať   vydania   plnenia   z   bezdôvodného obohatenia...

Vo svetle prezentovaných skutočností je totiž vylúčené, aby mal skutočnú znalosť o subjekte povinnom na vydanie bezdôvodného obohatenia pred 1. 1. 2014, t. j. žaloba bola nepochybne podaná v rámci plynutia subjektívnej 2-ročnej premlčacej lehoty.

Z uvedeného dôvodu súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom tento postup možno opodstatnene kvalifikovať ako aplikáciu majúcu za následok porušenie základných práv a slobôd Sťažovateľa; ktorá sa javí v konkrétnom prípade nesprávnou, takže ju objektívne nemožno akceptovať.“

Podľa názoru sťažovateľa sú napadnuté rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu,ako i napadnuté dopĺňacie uznesenie najvyššieho súdu „nepreskúmateľné s ohľadom na nedostatky v ich odôvodnení, v čoho dôsledku došlo k porušeniu práva účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľ poukazuje tiež na skutočnosť, že mu „nie sú známe skutočné dôvody na 4- násobnú   výmenu   sudcov   v   konaní   pred   Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn. 30 Cb 404/1995-Že, ani či tieto zmeny boli vykonané v súlade so zákonom, rozvrhom práce Krajského   súdu   Banská   Bystrica,   náhodným   výberom   a   s   použitím   technických a programových prostriedkov, preto namieta porušenie základného práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR)“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   Sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 3. 5. 2012 č. k. 30 Cb/404/1995-Že porušené boli.

Základné   právo   Sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 11. 2012 č. k. 2 Obo 54/2012 v spojení s Dopĺňacím uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 3. 1. 2013 č. k. 2 Obo 54/2012 porušené boli. Základné právo Sťažovateľa na   zákonného sudcu zaručené   čl.   48 ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   v   konaní   pred   Krajským   súdom   Banská   Bystrica   sp.   zn. 30 Cb/404/1995-Že porušené bolo.

Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   30.000,-   €   (slovom tridsaťtisíc eur), ktoré sú Krajský súd Banská Bystrica a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Ústavný súd rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 11. 2012 č. k. 2 Obo 54/2012 v spojení   s   Dopĺňacím   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   3.   1.   2013 č. k. 2 Obo 54/2012,   ktorým   potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   zo   dňa 3. 5. 2012 č. k. 30 Cb/404/1995-Že zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský   súd   Banská   Bystrica   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   sú   povinní spoločne a nerozdielne uhradiť Sťažovateľovi trovy konania vo výške 1.219,10 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ   zároveň   navrhuje,   aby   ústavný   súd   dočasným   opatrením   odložilvykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajskéhosúdu, ktorým zamietol jeho žalobu, a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať protinapadnutému rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinnýrozhodnúť najvyšší súd ako odvolací súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolanísťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom a napadnutým dopĺňacím uznesením najvyššieho súdu

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné z hľadiska limitovústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, čiv konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Zazjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktorémôžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávnyrozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontextes konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   obsahomzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnémuprávu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II.   ÚS   88/01,III. ÚS 362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní.K porušeniu   tohto   základného   práva   by   mohlo   dôjsť   predovšetkým   vtedy,   ak   by   bolakomukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannomsúde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osobyalebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   svojej   judikatúrezdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   alenemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobnáodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súdsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možnoposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, abyna každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola danáodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutierozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torijac. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielskoz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzskoz 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom prezákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných naposkytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy trebamať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnostio súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možnodomáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré totoustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdeniasťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bol v častivýroku   o zamietnutí   žaloby   sťažovateľa   potvrdený   napadnutý   rozsudok   krajského   súduv spojení s napadnutým dopĺňacím uznesením najvyššieho súdu.

V   súvislosti   so   sťažnostnou   argumentáciou   sťažovateľa   ústavný   súd   považuje   zapotrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Najvyšší   súd   v   predmetom   konaní,   na   základe   odvolania   žalobcu   preskúmal rozsudok krajského súdu, ktorým žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia 38 526,33 Eur s príslušenstvom zamietol. Jedným z dôvodov zamietnutia žaloby bolo premlčanie práva o vydanie bezdôvodného obohatenia.

V ustanoveniach § 100 až § 114 Občianskeho zákonníka je upravené premlčanie práva.   Právna   úprava   premlčania   má   kogentnú   povahu.   Podstata   premlčania   spočíva v tom,   že   pokiaľ   sa   určité   právo   po   zákonom   stanovenú   dobu   (premlčacia   doba) nevykonáva,   alebo   sa   v   priebehu   premlčacej   doby   neuplatní   na   súde   či   u   príslušného orgánu, nemôže byť po jej uplynutí veriteľovi priznané. Ak sa teda dlžník na súde dovolá premlčania   veriteľovho   práva,   súd   je   povinný   na   vznesenú   námietku   premlčania   vždy prihliadnuť a podľa ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmie veriteľovi právo priznať.

Otázkou premlčania uplatneného nároku sa musí súd zaoberať na námietku vždy ako otázkou primárnou, a až následne posudzovať žalobcom uplatnený nárok meritórne. Zásada hospodárnosti   konania   musí   viesť   teda   konajúci   súd   k   tomu,   aby   prednostne   posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto   postup   vedie   k   rýchlemu   vydaniu   rozhodnutia   vo   veci   samej,   bez   potreby vykonávania   ďalších   dôkazov   na   zistenie,   napr.   výšky   zostatku   pôžičky,   bezdôvodného obohatenia,   škody   a   podobne.   So   zreteľom   na   vyššie   uvedené,   ako   aj   odvolací   dôvod žalobcu, týkajúci sa námietky premlčania, najvyšší súd najskôr posúdil premlčanie práva žalobcu.

Podľa ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie   vtedy,   keď   pozná   skutkové   okolnosti,   z   ktorých   možno   usudzovať   na   získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške, že právo na jeho vydanie možno uplatniť na súde. Rozhodujúca je skutočná a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Podľa názoru najvyššieho súdu, krajský súd v prejednávanej veci dospel k správnemu právnemu záveru o premlčaní žalobcom uplatňovaného práva s poukázaním na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej, t. j., že žalobca svoj nárok neuplatnil v dvojročnej premlčacej dobe v zmysle citovaného ustanovenia § 107 Občianskeho zákonníka.

Súd   prvého   stupňa   správne   posúdil   vzťah   medzi   účastníkmi   konania   ako občianskoprávny, nakoľko neboli splnené podmienky aplikácie ust. § 261 Obch. zák. Tvrdenie   žalobcu,   založené   na   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.   4 Cdo/98,   spočívajúce   v   tom,   že   námietka   premlčania,   vznesená   žalovanou,   je všeobecná, považuje najvyšší súd za neopodstatnené. V podaní z 25. augusta 2003 (č. l. 67) žalovaná   uviedla,   že   nárok   žalobcu   považuje   za   premlčaný,   pretože   pekáreň   bola v prevádzke od decembra 1992 a žaloba bola podaná 24. 10. 1995 po uplynutí premlčacej lehoty. Vzhľadom na stanovisko uvedené v citovanom rozhodnutí a podanie žalovanej, nie je možné uzavrieť, že žalovaná sa len všeobecne vyjadrovala k časovému aspektu uplatneného nároku.

Dôvodná   nie   je   ani   námietka   žalobcu,   že   premlčacia   lehota   sa   počíta   odo   dňa právoplatnosti rozsudku sp. zn. 13 C 496/93 o vypratanie nehnuteľnosti, teda od 5. mája 1995. Najvyšší súd súhlasí s právnym názorom krajského súdu, že najneskôr od 22. júla 2003   začala   plynúť   premlčacia   lehota   v   zmysle   §   107   ods.   1   Občianskeho   zákonníka, pretože po doručení výpovede žalobcovi dňa 28. marca 2003, podaním z 22. júla 2003 žalovaná vyzvala žalobcu na vypratanie nehnuteľností. Výzva na vypratanie nehnuteľností je okolnosť,   na   základe   ktorej   žalobca   vedel,   že   preinvestované   finančné   prostriedky   na rekonštrukciu nehnuteľnosti predstavujú bezdôvodné obohatenie žalovanej. V uvedenom čase žalobca taktiež vedel vyčísliť výšku bezdôvodného obohatenia, preto žalobou uplatnené právo je premlčané a súdy museli k námietke premlčania prihliadnuť.

Žalobca v súvislosti so začiatkom plynutia premlčacej lehoty poukázal na rozsudok Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   M   Cdo2/01,   v   ktorom   sú   riešené   otázky dobromyseľnosti   držiteľov   nehnuteľnosti,   zrušenie   bezpodielového   vlastníctva   manželov, dobrej viery, neplatnosti kúpnej zmluvy a splatnosti záväzku. Zásada legitímnych očakávaní sleduje, aby v rámci rozhodovacej činnosti súdov nevznikali excesívne odklony v skutkovo zhodných   alebo   podobných   prípadoch.   Nakoľko   prejednávaná   vec,   podľa   názoru najvyššieho súdu, nie je obdobná veci riešenej rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky M Cdo2/01, k uvedenému rozsudku neprihliadol...

Ostatné   námietky   žalobcu   súvisiace   s   oprávnenosťou   žaloby   (výška   nároku, započítanie, znalecké dokazovanie), sú po dôvodne vznesenej námietke premlčania právne irelevantné,   nakoľko   ako   už   bolo   vyššie   uvedené,   po   dôvodne   vznesenej   námietke premlčania už nie je opodstatnené skúmať oprávnenosť žaloby.“

Vo vzťahu k napadnutému dopĺňaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ lenvšeobecne namieta jeho nepreskúmateľnosť. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje narelevantnú časť odôvodnenia napadnutého dopĺňacieho uznesenia, v ktorej sa uvádza:„Nakoľko odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodol a žalovaná bola v konaní úspešná, odvolací súd jej podľa ust. § 166 O. s. p. a ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. priznal náhradu trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu zo 6. júla 2012) 499,57 eur a paušálnej náhrady výdavkov 7,63 eur, čo je spolu 507,20 eur (§ 10 ods. 1, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.).“

Vychádzajúc   predovšetkým   z citovaného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   žeargumentácia   najvyššieho   súdu   zodpovedá   príslušným   ustanoveniam   Občianskehozákonníka,   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ako   i vyhlášky   Ministerstva   spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (v súvislosti s odôvodnením napadnutéhodopĺňacieho uznesenia). Najvyšší súd, potvrdzujúc zamietajúci výrok rozsudku súdu prvéhostupňa, jasne a zrozumiteľne odôvodnil svoj právny názor v súvislosti s posúdením otázkypremlčania   práva   všeobecne,   ako   i začatia   plynutia   premlčacej   lehoty.   Taktiežakceptovateľným   spôsobom   odôvodnil,   prečo   sa   nezaoberal   posudzovaním   ostatnýchnámietok sťažovateľa súvisiacich s oprávnenosťou žaloby. Ústavný súd rešpektuje, že jeprimárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričomprávny názor najvyššieho súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať zazrozumiteľné,   logické   a   vyvážené,   a   preto   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľnéa udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľaktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneznačí   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom(III. ÚS 3/97,   II. ÚS 141/04),   dospel   pri   predbežnom   prerokovaní   k   záveru,   že   medzinapadnutým   rozsudkom,   ako   i napadnutým   dopĺňacím   uznesením   najvyššieho   súdua obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti naďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosťv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sauž nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015