znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 452/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť J. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 74/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2014 doručená   sťažnosť   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 74/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o žalobe   sťažovateľa   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   vnútra Slovenskej republiky, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorú sťažovateľ podal 30. marca 2011. Okresný súd o nej rozhodol rozsudkom z 11. novembra 2011 tak, že žalobu zamietol a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   Krajský   súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 8 Co 55/2012 z 25. februára 2013 tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu, ktorému spis odoslal 25. marca 2013. Sťažovateľ namieta, že mu okresný súd dosiaľ nedoručil rozhodnutie krajského súdu o jeho odvolaní a v jeho veci nekoná. Sťažovateľ namieta, že týmto postupom okresný súd porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ uvádza, že nevyužil možnosť podať sťažnosť predsedovi okresného súdu, pretože tento právny prostriedok nepovažuje za účinný na odstránenie namietaného stavu. Svoj názor opiera o rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike.

Na   základe   uvedeného   navrhuje,   aby ústavný   súd   prijal jeho   sťažnosť   na   ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

-na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov zakotvené v článku 48 ods.   2 ústavy Slovenskej republiky

-právo na prejednanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru,

bolo   postupom   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   vo   veci   sp.   zn.   4C/74/2011 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Vranov nad Topľou konal vo veci vedenej pod sp. zn. 4C/74/2011 bez prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnému   súdu   Vranov   nad   Topľou pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 2.800 eur.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   je založená na   princípe   subsidiarity. Zmysel a účel tohto princípu je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V súvislosti s už uvedeným ústavný súd poukazuje na to, že vyčerpanie opravných prostriedkov   alebo iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   v   súvislosti   s   námietkou   zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní   je   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04) aj sťažnosť adresovaná predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Zákon   o   súdoch   v   §   64   ods.   1   ustanovuje,   že   „Účelom   vybavovania   sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak   orgán   poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme a zabezpečí   vykonanie   opatrení   na   odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   opakovane   uvádza   (m.   m.   I.   ÚS   21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám odstránil   dovtedajší   protiprávny   stav   zapríčinený   neprerokovaním   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zásade koná iba za predpokladu,   ak sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označený   právny   prostriedok,   ktorý mal k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ nepodal sťažnosť na prieťahy v namietanom konaní   predsedovi   okresného   súdu,   pretože   s odvolaním   sa   na   rozsudok   ESĽP   vo   veci Ištván   a Ištvánová   proti   Slovenskej   republiky   ju   nepovažuje   za   podmienku   prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   tento   argument   nemôže   akceptovať,   pretože   uvedené rozhodnutie ESĽP sa týkalo konania, ktorého dĺžka bola takmer 6 a pol roka, a rozdielny bol aj charakter namietanej nečinnosti všeobecného súdu.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   (napr.   IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch   na   orgáne   štátnej   správy   dotknutého   súdu   v zásade   už   netrvá   v prípadoch, keď dĺžka   namietaného   konania   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať.

Sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy primárne nedoručením rozhodnutia krajského súdu o jeho odvolaní. Podľa názoru ústavného súdu niet racionálneho dôvodu pochybovať, že sťažovateľ mohol podaním sťažnosti predsedovi okresného súdu dosiahnuť okamžitú nápravu namietaného stavu konania, t. j. doručenie rozhodnutia krajského súdu. Sťažovateľ pritom vyvinul iniciatívu, aby zistil stav odvolacieho konania, resp. kedy bol spis krajským súdom odoslaný na ďalšie konanie okresnému súdu, čo vyvoláva dojem, že sťažovateľovi primárne nejde o odstránenie namietanej nečinnosti okresného súdu.

Sťažovateľ   bol   v konaní   pred   okresným   súdom   kvalifikovane   právne   zastúpený, avšak sťažnosť na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy okresného súdu neuplatnil. Vzhľadom na to, že ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, sťažnosť odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd uvádza, že zistil, že okresný súd vo veci koná, keď určil termín pojednávania na 22. júl 2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, a toho času   sa   vyhotovuje   jeho   písomné   rozhodnutie,   a že   ani   z prehľadu   konania, ktoré uviedol sťažovateľ v sťažnosti, nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014