znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 452/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   C.,   s.   r.   o.,   P.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   F.,   P.,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 31/2012 z 9. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa čl. 6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 1 Sžr 31/2012 z 9. apríla 2013 a žiada vydať tento nález:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo spoločnosti C., s. r. o., podľa článku 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie   zaručené   článkom   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 31/2012 z 09. 04. 2013 porušené bolo.

3. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   09.   04.   2013,   sp.   zn. 1 Sžr 31/2012 sa zrušuje.

4. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka bola   ako   žalobkyňa   účastníčkou   konania   vedeného   pred   Krajským   súdom   v   Prešove (ďalej len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   3   S   111/2010   proti   Katastrálnemu   úradu   P. ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) za účasti spoločnosti T., s. r. o., S., o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   č. Vo 12/2010/Ba   z 30. septembra   2010   (ďalej   len „napadnuté rozhodnutie“).

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   3 S 111/2010-79   z   25.   novembra   2011   napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. a) a e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a sťažovateľke priznal náhradu   trov   konania   v sume   389,92   €,   ktorú   žalovanému   uložil   zaplatiť   na   účet jej právneho zástupcu JUDr. J. G.. Krajský súd výrok o náhrade trov konania odôvodnil takto: «Trovy   konania   pozostávajú   zo   zaplateného   súdneho   poplatku   66,-   Eur   a   trov právneho zastúpenia v sume 323,92 Eur za tri úkony právnej pomoci podľa § 11 ods. 4 a § 14   ods.   1,   3   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „advokátska tarifa“): 1) prevzatie a príprava dňa 10. 10. 2010 á 120,17 Eur, 2) podanie žaloby dňa 14. 10. 2010 á 120,17 Eur, 3) účasť na pojednávaní dňa 25. 11. 2011 á 61,75 Eur a 2x režijný paušál v sume 7,21 Eur a 1 x režijný   paušál   v   sume   7,41   Eur...   spolu   323,92   Eur.   Súd   znížil   odmenu   za   účasť na pojednávaní konanom dňa 25. 11. 2011 o polovicu v zmysle § 14 ods. 3 písm. d) vyhlášky a nepriznal odmenu za 3 úkony – vyjadrenia zo dňa 16. 11. 2010, 3. 10. 2011, 11. 11. 2011 z dôvodu, že ide o preskúmavacie konanie podľa osobitnej piatej časti O. s. p. upravujúcej správne   súdnictvo,   v   ktorom   sa   dokazovanie   nevykonáva   a   rozsah   preskúmavacieho konania je daný rozsahom námietok uvedených v žalobe, ktorú možno podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni (§ 250b ods. 1 O. s. p.), pričom rozsah napadnutia možno rozšíriť len v lehote podľa § 250b ods. 1 O. s. p. Okrem uvedeného vyjadrenie žalobcu zo dňa 16. 10. 2010, že nesúhlasí s rozhodnutím bez nariadenia   pojednávania   sa   týka   procesných   podmienok   konania,   nie   veci   samej. Na vyjadrenia   zo   dňa   3.   10.   2011   a   11.   11.   2011   žalobca   nebol   vyzvaný,   tieto   mohol realizovať   na   ústnom   pojednávaní   konanom   dňa   25. 11. 2011   za   účasť   na   ktorom mu bola priznaná odmena.»

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 3 S 111/2010-79 z 25. novembra 2011 podal odvolanie   žalovaný.   Sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   výroku   o   náhrade   trov   konania a navrhol odvolaciemu súdu rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že mu bude priznaná náhrada trov konania 784,71 €. Podľa jeho názoru nebol dôvod krátiť odmenu advokáta za účasť na pojednávaní pred krajským súdom 25. novembra 2010, a to ani s poukazom na ustanovenie   §   14   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z.   z.   o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „advokátska   tarifa“)   (nešlo   o   verejné zasadnutie). Krajský súd síce správne nepriznal sťažovateľke náhradu trov za jej podanie zo 16. októbra 2010, pretože skutočne nebolo podaním vo veci samej, avšak vo vzťahu k jej podaniam   z 3. októbra 2011   a   11. novembra 2011   argumentácia   krajského   súdu neobstojí. Právny zástupca sťažovateľky týmito podaniami žalobu rozširoval, úkony boli vykonané pred pojednávaním s ohľadom na hospodárnosť konania a na pojednávaní bol ich obsah právnym zástupcom sťažovateľky prednesený.

Po tom, čo sťažovateľke vypovedal plnú moc na zastupovanie advokát JUDr. J. G., sťažovateľka na základe výzvy krajského súdu podaním z 12. novembra 2012 predložila splnomocnenie udelené advokátovi JUDr. M. F.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sžr 31/2012 z 9. apríla 2013 rozsudok krajského súd   č.   k.   3   S   111/2010-79   z   25.   novembra   2011   vo   výroku   o   zrušení   napadnutého rozhodnutia žalovaného a vrátení veci žalovanému na ďalšie konanie ako vecne správny potvrdil,   vo   výroku   o   náhrade   trov   konania   čiastočne   vyhovel   odvolaniu   sťažovateľky (pokiaľ ide o krátenie odmeny advokáta za účasť na pojednávaní) a rozhodol tak, že tento výrok rozsudku súdu prvého stupňa „mení tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 451,67 € k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. J. G. do 3 dní od právoplatnosti   tohto   rozsudku“.   Sťažovateľke   ani   účastníkovi   konania   T.,   s.   r.   o., náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Výrok   o   náhrade   trov   konania   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   3   S   111/2010-79 z 25. novembra 2011 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 31/2012 z 9. apríla 2013 nadobudli právoplatnosť 9. júna 2013.

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej sťažovateľkou ústavnému súdu, k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 31/2012 z 9. apríla 2013 došlo, iba pokiaľ ide o rozhodovanie o   náhrade   trov   konania   (prvostupňového   i   odvolacieho).   V   tejto   časti   je   rozsudok najvyššieho súdu nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, je arbitrárny a z ústavného hľadiska je zjavne neudržateľný, čo má za následok porušenie označených základných práv sťažovateľky.   K   ich   porušeniu   došlo   tým,   že   najvyšší   súd   nevyhovel   odvolaniu sťažovateľky proti výroku o náhrade trov rozsudku súdu prvého stupňa v celom rozsahu (náhrada trov konania za vyjadrenia sťažovateľky z 3. októbra 2011 a 11. novembra 2011), nepriznaním   náhrady   trov   odvolacieho   konania   a   tým,   že   v   zmeňujúcom   výroku rozsudku najvyššieho   súdu   sťažovateľke   prisúdené   trovy   konania   bolo   uložené žalovanému zaplatiť   predošlému   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   JUDr.   J.   G.,   a   nie JUDr. M.   F.,   ktorý   sťažovateľku   zastupoval   v   čase   rozhodovania   najvyššieho   súdu. Sťažovateľka bola v konaní plne úspešná, preto jej patrí nárok na náhradu trov konania v celom   rozsahu.   Vykonanie   podaní   z   3.   októbra   2011   a   11.   novembra   2011   bolo nevyhnutné a účelné pre bránenie jej práv, išlo o podania vo veci samej. Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia iba uviedol, že sa stotožňuje s posúdením veci krajským súdom, a vo vzťahu k nepriznaniu náhrady trov odvolacieho konania uviedol iba všeobecné dôvody, nevzal od úvahy všetky okolnosti veci, najmä to, že žalovaná vedenie tohto konania sama spôsobila, pretože vydala nezákonné rozhodnutie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Najvyšší súd výroky rozsudku sp. zn. 1 Sžr 31/2012 z 9. apríla 2013 o náhrade trov konania odôvodnil takto:

„Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu proti výroku krajského súdu o trovách, odvolací súd sa   stotožnil   s   časťou   odvolania   týkajúcou   sa   krátenia   odmeny   o   polovicu   za   účasť na pojednávaní. Vo zvyšku považoval námietky žalobcu za nedôvodné.

Krajský súd mu priznal odmenu prislúchajúci režijný paušál celkovo v sume 389,92 € za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava, podanie žaloby, účasť na pojednávaní), z toho jeden krátil o polovicu s poukazom na § 14 ods. 3 písm. d) vyhl. č. 655/2004 Z. z. Odvolací súd nepovažoval za správny záver krajského súdu o krátení odmeny za účasť na pojednávaní. Tento úkon je uvedený v § 14 ods. 1 písm. d) vyhl. č. 655/2004 Z. z. – účasť na pojednávaní a teda zaň patrí odmena v plnej výške, tak ako si ju uplatnil žalobca, t. j. v sume 13,50 €.

Podľa názoru odvolacieho súdu v zmysle § 142 ods. 1 OSP je zrejmé, že podmienkou priznania   trov   konania   úspešnému   účastníkovi   súdom   je,   že   musí   ísť   o   trovy   konania potrebné na účelné uplatňovanie či bránenie práva. V predmetnej veci dospel odvolací súd k záveru, že vyjadrenia zo dňa 11. 11. 2011 a 03. 10. 2011 neboli nevyhnutné ani potrebné na bránenie práva žalobcu, nakoľko skutočnosti uvedené v predmetných vyjadreniach bolo možné uviesť v žalobe, prípadne na pojednávaní.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd zmenil druhý výrok rozsudku krajského súdu tak, že žalovanému uložil nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 451,67 € pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku v sume 66 €, z odmeny advokáta za tri úkony právnej služby a prislúchajúcich réžijných paušálov.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c a § 250k ods. 1 OSP a žalobcovi ani účastníkovi konania T. s. r. o. náhradu trov konania nepriznal. Vedľajšiemu účastníkovi trovy konania nevznikli a ani si ich neuplatnil.   Žalobca bol v odvolacom konaní čiastočne úspešný,   no pokiaľ ide o ním uplatnené trovy konania za odvolanie proti výroku o trovách, tieto mu odvolací súd s poukazom na § 250k ods. 1 OSP nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré súd videl v tom,   že uvedené trovy za odvolanie proti trovám konania nespôsobil žalovaný a preto ich náhradu nemožno od neho spravodlivo požadovať. Žalovanému zákon priznanie trov neumožňuje.“

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   integrálnou   súčasťou   súdneho   konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím,   ako   aj   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu,   ktorý   nie   je   v   súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto sa k zrušeniu napadnutého   výroku   o   trovách   konania   uchyľuje   iba   výnimočne,   napr.   keď   zistí, že v posudzovanej   veci   došlo   k   extrémnemu   zásahu   do   základného   práva   na   súdnu ochranu (spravodlivý   proces),   alebo ak   zistí,   že   zároveň   došlo   k   neprípustnému   zásahu aj do iného základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokmi o náhrade trov konania rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 31/2012 z 9. apríla 2013.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľky   o   tom,   že   najvyšší   súd   dostatočne neodôvodnil   svoje   rozhodnutie   (pokiaľ   ide   o   rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania), k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľky neobstojí. Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s rozhodovaním o náhrade trov konania, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila. Vysvetlil, z akého   dôvodu   dospel   k   záveru   o   správnosti   nepriznania   náhrady   trov   za   vyjadrenia sťažovateľky   (nesplnenie   kritéria   účelnosti),   ako   aj   k   záveru   o   nepriznaní   náhrady trov odvolacieho   konania   (dôvody   hodné   osobitného   zreteľa).   Najvyšší   súd   neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľky, ktoré mali pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   súdneho rozhodnutia.

Základným   predpokladom   vzniku   práva   na   náhradu   trov   konania   aj   vo   vzťahu k jednotlivým úkonom právnej služby je ich účelnosť. Aj ústavný súd považuje v zhode s najvyšším   súdom   podania sťažovateľky za neúčelné. Kritérium   účelnosti trov   konania chráni   neúspešného   účastníka   konania   pred   znášaním   povinnosti   náhrady   trov   konania v rozsahu,   ktorý   nebol   nevyhnutný   na   naplnenie   zmyslu   a   účelu   občianskeho   súdneho konania. V prípade sťažovateľky zodpovedalo princípom   ústavne konformného výkladu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o účelnosti trov konania vyložiť ich spôsobom, akým to krajský súd i najvyšší súd urobili.

Pokiaľ sťažovateľka vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov odvolacieho konania najvyššieho súdu tvrdila, že toto je založené na nesprávnom alebo neúplnom vyhodnotení okolností   významných   pre   rozhodnutie,   ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   pre   vec   bolo skutočne   najvýznamnejšie   to,   že   trovy   za   odvolanie   proti   trovám   konania   nespôsobil žalovaný, a preto ich náhradu nemožno od neho spravodlivo požadovať, tak ako to uviedol aj najvyšší súd. Nemožno sa stotožniť s názorom sťažovateľky, podľa ktorého, naopak, najvýznamnejšie je to, že žalovaný vo veci vydal na počiatku nezákonné rozhodnutie.

Ak teda najvyšší súd nevyhovel odvolaniu sťažovateľky a nepriznal jej náhradu trov právneho zastupovania za jej podania z 3. októbra 2011 a 11. novembra 2011 a nepriznal jej ani   náhradu   trov   odvolacieho   konania,   jeho   rozhodnutie   a   ani   aplikácia   dotknutých ustanovení advokátskej tarify a Občianskeho súdneho poriadku nenesie znaky ich ústavne nekonformného výkladu.

Keďže   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   takom   výklade   dotknutých ustanovení   právnych   predpisov,   ktorý   nemožno   označiť   za   ústavne   nekonformný   alebo nezodpovedajúci   dikcii   aplikovaných   zákonných   ustanovení,   sťažnosť   sťažovateľky neobstojí.

Iba   to,   že   sťažovateľka   s   názorom   najvyššieho   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku nesúhlasí, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na okolnosť, že jej priznanú náhradu trov konania uložil najvyšší súd nesprávne zaplatiť žalovanému k rukám jej predchádzajúceho právneho zástupcu,   a   nie   k   rukám   zástupcu,   ktorý   ju   v   konaní   zastupoval   v   čase   rozhodovania najvyššieho súdu,   ústavný súd sa   síce   stotožňuje s týmto názorom   sťažovateľky, avšak súčasne uvádza, že považuje za vylúčené, aby táto okolnosť mohla spôsobiť porušenie sťažovateľkou označených.

Tak ako to uvádza aj sťažovateľka, v prípade zmeny právneho zástupcu účastníka konania, ktorému je priznávaná náhrada trov konania pred jeho právoplatným skončením, je potrebné   považovať   za   platobné   miesto   pre   náhradu   trov   konania   tohto   zástupcu účastníka, ktorý zastupuje účastníka v čase rozhodovania o náhrade trov konania. Náhrada trov   konania   sa   však   priznáva   účastníkovi   občianskeho   súdneho   konania   a   advokát je iba platobným   miestom.   Povinnosťou   advokáta   je   po   skončení   zastupovania   vykonať vyúčtovanie a prípadný preplatok vrátiť klientovi. V danom prípade bola správne priznaná náhrada   trov   konania   sťažovateľke   bez   ohľadu   na   to,   ako   bolo   špecifikované   platobné miesto ich úhrady.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   dáva   sťažovateľke   do   pozornosti,   že   uvedenie   údaja o predchádzajúcom   právnom   zástupcovi   sťažovateľky   v   zmeňujúcom   výroku   rozsudku najvyššieho   súdu   je   zjavne   v   rozpore   so   záhlavím   rovnakého   rozhodnutia,   v   ktorom je označenie   jej   zástupcu   už   uvedené   správne   –   ide   teda   svojou   povahou   o   zrejmú nesprávnosť   v   písomnom   vyhotovení   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorej   odstraňovanie nepatrí riešiť ústavnému súdu v konaní o sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky označených v jej sťažnosti, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013