znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 452/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., T., zastúpeného A., s. r. o., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 13 S 21/2011 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sžf 65/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra 2012 doručená sťažnosť Ľ. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 13 S 21/2011 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Sžf 65/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 19. septembra 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 18. januára 2011 doručil Daňovému úradu T. (ďalej len „daňový úrad“) list označený ako „Námietka premlčania voči právu vybrať a vymáhať daňový nedoplatok“. Námietka sa opierala o skutočnosť, že do uvedeného dňa nebol daňovým úradom ako správcom dane vykonaný žiaden úkon smerujúci k vybratiu, zabezpečeniu alebo vymáhaniu daňového nedoplatku podľa § 69 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) v znení účinnom do 31. augusta 2007 v nadväznosti na ustanovenie § 110g ods. 6, a preto nemohlo dôjsť k obnoveniu plynutia premlčacej doby. Sťažovateľov daňový nedoplatok vyplývajúci z troch exekučných titulov v celkovej výške 241 305,17 € sa preto premlčal. K vykonaniu posledných úkonov na vyberanie daňového nedoplatku došlo v prípade prvého platobného výmeru v októbri 2004, v prípade druhého výmeru v júli 2004 a napokon v treťom prípade taktiež v júli 2004. Keďže vo všetkých troch prípadoch 31. decembra 2010 uplynulo už šesť rokov   od   skončenia   kalendárneho   roka,   v   ktorom   bol   sťažovateľ   ako   daňový   dlžník upovedomený o úkone vykonanom na zabezpečenie daňového nedoplatku, právo vybrať daňové nedoplatky vyplývajúce z platobných výmerov sa premlčalo. Dňa 1. februára 2011 bol sťažovateľovi doručený list daňového úradu sp. zn. 645/231/6070/11/Skv z 26. januára 2011, v ktorom mu bolo oznámené, že jeho námietka premlčania nebola vznesená dôvodne. Podľa   názoru   daňového   úradu   výzvou   sp.   zn.   645/230/20267/07Sýk   z   20.   marca   2007 doručenou sťažovateľovi 23. marca 2007 došlo k vykonaniu úkonu smerujúcemu k vybratiu a   vymáhaniu predmetného daňového   nedoplatku, čím   došlo   k   prerušeniu   a následnému opätovnému   plynutiu   premlčacej   doby   po ukončení   kalendárneho   roka,   v   ktorom   bol daňový   dlžník   o tomto   úkone   upovedomený.   Podľa   názoru   sťažovateľa   však   výzvu z 20. marca 2007 nie je možné považovať za úkon vykonaný na vyberanie dane v zmysle § 58a ods. 2 zákona o správne daní v znení účinnom do 31. augusta 2007, lebo táto listina neobsahuje   zákonom   ustanovenú   náležitosť,   podľa   ktorej   daňový   subjekt   má   byť upovedomený   o   následkoch   nezaplatenia   alebo   neodvedenia   dane.   Výzva   preto   nie   je správnym aktom v zmysle citovaného ustanovenia a nemohla spôsobiť opätovné začatie plynutia   premlčacej   doby.   Na základe   uvedenej   argumentácie   podal   sťažovateľ   žalobu, pričom rozsudkom krajského súdu č. k. 13 S 21/2011-61 zo 16. augusta 2011 bola žaloba o preskúmanie   zákonnosti   oznámenia   daňového   úradu   sp. zn.   645/231/6070/11/Skv z 26. novembra 2010 (správne má byť 26. januára 2011, pozn.) zamietnutá.

Podľa názoru krajského súdu námietka premlčania nebola vznesená dôvodne. Výzvu z 20. marca 2007 neobsahujúcu poučenie o následkoch nezaplatenia alebo neodvedenia dane bolo možné považovať za úkon na vyberanie, zabezpečenie a vymáhanie daňového nedoplatku. Preto lehota premlčania začala plynúť znovu po skončení kalendárneho roku, v ktorom bol sťažovateľ výzvou z 20. marca 2007 upovedomený na zaplatenie v náhradnej lehote 15 dní. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 65/2011 z 19. júla 2012 bol rozsudok   krajského   súdu   potvrdený.   Rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   sťažovateľovi doručený 23. augusta 2012. Podľa názoru najvyššieho súdu na absenciu zákonnej náležitosti výzvy z 20. marca 2007 (poučenie o následkoch nezaplatenia alebo neodvedenia dane) by odvolací   správny   orgán   nesporne   prihliadol,   ak   by   sťažovateľ   podal   proti   výzve námietky, čo sa však nestalo.

Podľa názoru sťažovateľa treba výzvu z 20. marca 2007 považovať za neplatnú a nie je možné ju brať ako úkon vykonaný na vyberanie dane, pretože neobsahuje stanovenú náležitosť, a to upovedomenie o následkoch nezaplatenia alebo neodvedenia dane. Nejde o správny akt, ktorý by bol v súlade s ustanovením § 58a zákona o správe daní v znení účinnom do 31. augusta 2007. Právny názor vyjadrený všeobecnými súdmi znamená vlastne výrazné oslabenie právnej istoty jednotlivca, pretože podľa takéhoto výkladu akýkoľvek právny   úkon   vykonaný   v   rozpore   so   zákonom   by   mal   právne   následky   bez   ohľadu na nedodržanie zákonných náležitostí. Pokiaľ najvyšší súd uvádza, že sťažovateľ nepodal námietky   proti   výzve,   v   dôsledku   čoho   sa   táto   mala   stať   právoplatnou,   tu   sťažovateľ poukazuje na to, že proti listine označenej ako výzva, keďže nešlo o výzvu podľa § 58a ods. 1 zákona o správne daní v znení účinnom do 31. augusta 2007, ale o iný akt správneho orgánu, zákon vznesenie námietky nepripúšťa. Okrem toho akýkoľvek úkon v tomto smere by bol pre sťažovateľa, v ktorého záujme je premlčanie nároku, bez právneho významu. Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn. 13 S 21/2011 a najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžf 65/2011 s tým, aby boli rozsudky krajského súdu zo 16. augusta 2011 a najvyššieho súdu z 19. júla 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa aj náhrady trov konania.  

II.

Z výzvy daňového úradu sp. zn. 645/230/20267/07/Sýk z 20. marca 2007 doručenej sťažovateľovi podľa rukou písanej poznámky 23. marca 2007 vyplýva, že daňový úrad podľa § 58a ods. 1 zákona o správe daní vyzval sťažovateľa, aby v náhradnej lehote 15 dní odo dňa doručenia výzvy zaplatil svoje daňové dlhy vyplývajúce z viacerých konkrétne označených platobných výmerov. Podľa poučenia možno proti výzve podľa § 58a ods. 1 zákona o správe daní podať námietku písomne alebo ústne do zápisnice do 15 dní od jej doručenia s tým, že podanie námietky nemá odkladný účinok.

Z   oznámenia   daňového   úradu   sp.   zn.   645/231/6070/11/Skv   z   26.   januára   2011 adresovaného sťažovateľovi vyplýva, že námietka premlčania zo 14. januára 2011 doručená 18. januára 2011 nebola vznesená dôvodne, keďže daňový úrad vykonal úkon smerujúci na vybratie dane (výzva sp. zn. 645/230/20267/07/Sýk z 20. marca 2007), čím sa plynutie premlčacej lehoty prerušilo a táto začala plynúť znova po ukončení kalendárneho roku, v ktorom bol daňový dlžník o tomto úkone upovedomený.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 65/2011 z 19. júla 2012, ktorý podľa doložky právoplatnosti nadobudol právoplatnosť 23. augusta 2012, vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok   krajského súdu č.   k. 13 S 21/2011-61 zo 16. augusta 2011. Podľa názoru   najvyššieho   súdu   absencia   upovedomenia   daňového   subjektu   o   následkoch nezaplatenia alebo neodvedenia dane vo výzve, ktoré je správca dane vo výzve povinný uviesť, je skutočne vadou, na ktorú by nesporne prihliadol odvolací správny orgán v rámci námietok podaných proti takejto výzve. Sťažovateľ však proti predmetnej výzve námietky nepodal, v dôsledku čoho sa táto stala právoplatnou. V takom prípade, hoci rozhodnutie (v danej   veci   výzva)   nespĺňa   všetky   zákonom   predpísané   formálne   náležitosti,   ak   bolo vydané správnym orgánom, ktorý bol na jeho vydanie vecne aj funkčne príslušný, a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, nie je možné na takúto vadu prihliadať, a to ani na námietku,   ani   ex   offo.   Keďže   sťažovateľ   proti   výzve   námietky   nepodal,   nie   je   už v právomoci súdu na túto vadu výzvy v zmysle § 58a zákona o správe daní prihliadnuť v konaní,   predmetom   ktorého   je   preskúmanie   oznámenia   o   nevyhovení   námietke premlčania. Bolo predovšetkým v kompetencii a záujme sťažovateľa podať proti predmetnej výzve   námietky   a   v   rámci   nich   namietať   aj   absenciu   upovedomenia   o   následkoch nezaplatenia   alebo   neodvedenia   dane.   Sťažovateľ   však   zostal   nečinný,   zrejme   si neuvedomujúc,   že   nesplnením   daňových   povinností,   ignorovaním   platobných   výmerov a výziev môže dôjsť k exekúcii jeho nehnuteľného majetku. Zo spisu totiž vyplýva, že sťažovateľ   začal   reagovať   na   úkony   správcu   dane   až   po   začatí   daňového   exekučného konania, keď sú už možnosti zákonnej obrany daňového dlžníka značne obmedzené. Treba dať   do pozornosti   zásadu   platnú   už   v   rímskom   práve,   podľa   ktorej   „práva   patria   len bdelým“   (pozorným,   ostražitým,   opatrným,   starostlivým),   teda   tým,   ktorí   sa   aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou   starostlivosťou   a   predvídavosťou.   V   slobodnej   spoločnosti   je   totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To   platí   obdobne   aj   o   využívaní   zákonných   procesných   ustanovení   vrátane   využitia možnosti podania opravných prostriedkov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 13 S 21/2011, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa vo vzťahu voči konaniu vedenému krajským súdom mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžf 65/2011. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru všeobecných súdov výzvu z 20. marca 2007 treba považovať za úkon smerujúci na vybratie daňového nedoplatku, a preto v zmysle § 69 zákona o správe daní daňové nedoplatky sťažovateľa nemožno považovať za premlčané.

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že použitá argumentácia najvyššieho súdu sa nejaví ani ako arbitrárna, ale ani ako zjavne neodôvodnená.

Skutočnosť,   že výzva z 20.   marca 2007 neobsahuje upovedomenie o následkoch nezaplatenia alebo neodvedenia dane, nemá v danom prípade podstatný význam. Je to dané skutočnosťou,   že   nezaplatenie   alebo   neodvedenie   dane   (na   následky   čoho   mal   byť sťažovateľ upozornený) nemá nijaký vplyv na otázku plynutia premlčacej doby, teda na tú právnu otázku, ktorá je predmetom sporu medzi účastníkmi konania. V tomto zmysle preto skutočnosťou,   že   výzva   neobsahuje   upovedomenie   o   následkoch   nezaplatenia   alebo neodvedenia   dane,   sťažovateľ   nebol   a   ani   nemohol   byť poškodený   na   svojich   právach súvisiacich   s   plynutím   premlčacej   doby. Možno preto   konštatovať,   že   medzi   absenciou upovedomenia a otázkou plynutia premlčacej doby nie je v danom prípade nijaká príčinná súvislosť. Táto by totiž mohla byť daná napríklad vtedy, keby chýbajúce upovedomenie malo   podľa   zákona   obsahovať   poučenie   o   následkoch   doručenia   výzvy   na   plynutie premlčacej doby.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2012