znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 452/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   na   účinný   prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn.   4   C   28/08   z   11.   júna   2010,   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   19   Co 222/2010 zo 16. decembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 82/2011 z 19. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2011   doručená   sťažnosť   Mgr.   O.   F.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok zaručeného v   čl. 20   ods.   1 ústavy, práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 28/08 z 11. júna 2010, uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   19   Co   222/2010   zo 16.   decembra   2010   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 82/2011 z 19. júna 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ dovolaním z 21. marca 2011 žiadal o zrušenie uznesenia krajského súdu zo 16. decembra 2010, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu z 11. júna 2010, ktorým tento zastavil konanie o návrhu navrhovateľa,   v   danom   prípade   sťažovateľa,   proti   odporcovi   v 3.   rade,   pretože   tento podaním zo 7. apríla 2009 oznámil, že svoj návrh proti odporcovi v 3. rade berie späť.

Podľa sťažovateľa okresný súd „rozhodol o procesných podmienkach podľa jeho návrhu   pred   zastavením   konania   v   časti   odporcu   v   3.   rade   alebo   minimálne   spolu   so zastavením konania, lebo návrh sťažovateľa im predchádzal. Krajský súd v Trenčíne... však v konaní... potvrdil uznesenie Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou údajne podľa § 96 O. s. p., pričom neprihliadol na podstatu odvolania v zmysle § 96 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého sťažovateľ žiadal pred zastavením konania v časti odporcu v 3. rade pripustenie nového účastníka konania a rozhodnutia o výške škody.“.

V konaní pred okresným súdom z dôvodu neúplného rozhodnutia o návrhu účastníka konania,   spolu   s   rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorý   nezaviazal   okresný   súd   právnym názorom, aby sa tento zaoberal návrhom sťažovateľa, „ako sa má riadiť pred zastavením konania v časti odporcu v 3. rade, odňatím možnosti pred súdom konať podľa § 237 písm. f) O. s. p. Porušenie uvedeného ustanovenia je dôvodom na odvolanie a aj dovolanie a preto mu   mali   súdy   vyhovieť,   lebo   uvedená   procesná   vada   konania   spôsobuje   sťažovateľovi dôvodné obštrukcie   a prieťahy konania.  ...   Ak   sa   dovolací   súd   nechcel   riadiť dôvodmi odvolania, ktoré sťažovateľ podľa § 237 b) a f) O. s. p. ozrejmil v odôvodnení dovolania, bránil sťažovateľovi pred súdom konať.... dovolací súd nekonal o dovolaní sťažovateľa, lebo tieto dôvody ex officio neskúmal. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol o potvrdení uznesenia Krajského súdu v Trenčíne ako odvolacieho súdu porušením § 242 ods. 1 O. s. p.“.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   vydal nález, ktorým vysloví porušenie sťažovateľom označených práv uznesením okresného súdu sp. zn. 4 C 28/08 z 11. júna 2010, uznesením krajského súdu sp. zn. 19 Co 222/2010 zo 16. decembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 82/2011 z 19. júla 2011 a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie a trovy konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu sp. zn. 4 C 28/08 z 11. júna 2010, uznesením krajského súdu sp. zn. 19 Co 222/2010 zo 16. decembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 82/2011 z 19. júna 2011.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 4 C 28/08 z 11. júna 2010

1.1   Na   konanie   o sťažnosti   v časti   namietaného   porušenia   základných   práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ústavy, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu sp. zn. 12 C 89/90 z 11. júna 2010 nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane   práv   sťažovateľa, ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   k   uzneseniu   okresného   súdu,   proti   ktorému sťažovateľ podal odvolanie, rozhodoval v odvolacom konaní krajský súd (uznesenie sp. zn. 19 Co 222/2010 zo 16. decembra 2010). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať označené uznesenie okresného súdu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

1.2 Sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 4 C 28/08 z 11. júna 2010 je oneskorene podaná.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že predmetné uznesenie okresného súdu   bolo   vyhlásené   11.   júna   2010   a   v   spojitosti   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 19 Co 222/2010   zo   16.   decembra   2010   muselo   nadobudnúť   právoplatnosť   najneskoršie 1. apríla   2011,   keď   podal   sťažovateľ   proti   namietaným   uzneseniam   okresného   súdu a krajského súdu dovolanie najvyššiemu súdu. Sťažnosť bola ústavnému súdu   doručená 23. septembra 2011.

Z uvedeného vyplýva, že od 1. apríla 2011, keď sťažovateľom napadnuté uznesenie okresného   súdu   mohlo   najneskôr   nadobudnúť   právoplatnosť,   do   dňa   podania   sťažnosti ústavnému   súdu,   t.   j.   23.   septembra   2011,   uplynula   lehota   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 19 Co 222/2010 zo 16. decembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 82/2011 z 19. júna 2011

2.1   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1 dohovoru   napadnutým uznesením krajského   súdu   zo   16.   decembra   2010,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu, a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:„Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a zistil, že okresný súd rozhodol vo veci správne, a preto je potrebné jeho rozhodnutie potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O. s. p. Odvolací súd rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľ   má   v   občianskom   súdnom   konaní   dispozičné   oprávnenie,   ktoré   mu umožňuje   disponovať   s   konaním   alebo   jeho   predmetom.   Dispozícia   s   konaním   je   aj späťvzatie návrhu na začatie konania. Ide o procesný úkon voči súdu, ktorým prejavuje vôľu, aby súd vo veci nekonal a meritórne o veci nerozhodoval. Uplatnený nárok však späťvzatím návrhu nezaniká a možno ho uplatniť znova (R 54/1992). Rovnako platí, že ak navrhovateľ vzal návrh na začatie konania späť (a to aj v časti, resp. proti niektorému z odporcov), nemôže späťvzatie odvolať (R 60/1999).

V danej veci odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa proti odporcom 1) - 3) domáhal zaplatenia 246.385,18 eur. Z jeho podania zo dňa 24. 3. 2010, ktoré bolo okresnému súdu doručené   dňa   29.   3.   2010,   nesporne   vyplýva,   že   svoj   návrh   v   časti   proti   odporcovi Slovenská republika, v zastúpení Krajským úradom v Trenčíne, t.j. odporcovi 3) berie späť. Odporca 3) so späťvzatím návrhu proti odporcovi 3) súhlasil. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ jednoznačne prejavil vôľu, že berie svoj návrh v časti proti odporcovi 3) späť, teda disponoval svojím návrhom. Súd, rešpektujúc jeho dispozičné oprávnenie, musí preto zásadne konanie proti odporcovi 3), ktorý so späťvzatím návrhu súhlasil, zastaviť.

Procesný postup okresného súdu bol teda správny, keď aplikujúc ust. § 96 ods. 1, 2, 3   O. s. p.   konanie   o   návrhu   navrhovateľa   proti   odporcovi   3)   v   dôsledku   čiastočného späťvzatia návrhu zastavil.

Z tohto dôvodu krajský súd rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Námietkami navrhovateľa v odvolaní ohľadne jeho dispozičného práva v súvislosti s jeho označením nového odporcu - Obvodný pozemkový úrad Trenčín sa bude súd prvého stupňa ďalej zaoberať za použitia ust. § 92 ods. 1 O. s. p. (vstup ďalšieho účastníka do konania) a ohľadne výšky škody za použitia ust. § 95 O. s. p. (zmena návrhu na začatie konania).“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   rozsiahle   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý rozsudok   okresného   súdu   vo   vzťahu k   sťažovateľovi potvrdil.   V každom   prípade   tento postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

2.2   Z   odôvodnenia   najvyššieho   (dovolacieho)   súdu,   ktorým   odmietol   dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, vyplýva:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O. s. p.)   po zistení, že dovolanie podal účastník konania, skúmal, či sú splnené procesné predpoklady pre to, aby bolo možné preskúmať napadnuté rozhodnutie z hľadiska jeho vecnej správnosti. Podľa § 236 ods.. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, (len) pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie   odvolacieho   súdu   (§   239   ods.   1   písm.   a/   O. s. p.)   alebo   ak   odvolací   súd rozhodoval   vo   veci   postúpenia   návrhu   Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev   na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení   za   vykonateľné   (nevykonateľné)   na   území   Slovenskej   republiky.   Keďže napadnutým   je   také   uznesenie   odvolacieho   súdu,   ktoré   nevykazuje   znaky   uznesení uvedených   v   §   239   ods.   1   a   2   O. s. p.,   nemožno   prípustnosť   proti   nemu   smerujúceho dovolania vyvodiť z týchto ustanovení.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. a   tiež   so   zreteľom   na   námietku   dovolateľa   dovolací   súd   skúmal,   či   v   konaní   nedošlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   (aj uzneseniu), pokiaľ a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, á! v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významné tvrdenie účastníka o tom, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 O. s. p., ale len zistenie, že konanie je skutočne postihnuté takouto vadou.

Žalobca   netvrdil,   že   by   konanie   v   danej   veci   bolo   postihnuté   vadou   konania uvedenou v ustanovení § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.; existencia takej vady v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Dovolateľ v dovolaní tvrdí, že mu bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť pred   súdom   konať   (§   237   písm.   f/   O. s. p.).   Pod   odňatím   možnosti   pred   súdom   konať v zmysle   tohto   ustanovenia   treba   rozumieť   závadný   procesný   postup   súdu,   ktorým   sa účastníkovi   znemožní   realizácia   jeho   procesných   práv,   priznaných   mu   v   občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu týchto práv dochádza v dôsledku nesprávneho - zákonu sa priečiaceho procesného postupu súdu, ktorým je účastník vylúčený z ich realizácie.

V zmysle § 96 ods. 1 O. s. p. môže žalobca za konania vziať žalobu späť, a to sčasti alebo celkom. Ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. Podľa § 96 ods. 2 O. s. p. súd konanie nezastaví, ak žalovaný   so   späťvzatím   návrhu   z   vážnych   dôvodov   nesúhlasí;   v   takom   prípade   súd   po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní.

Obsahové náležitosti   späťvzatia   žaloby celkom   alebo čiastočne ustanovenie   § 96 ods. 1 O. s. p. nestanovuje, z jeho zmyslu však vyplýva, sú nimi tie, z ktorých možno bez pochybností vyvodiť, že vyjadruje rezignáciu na pôvodný zámer, aby o žalobe vecne nebolo rozhodované.   Späťvzatie   žaloby   je   procesným   úkonom   žalobcu,   z   obsahu   ktorého jednoznačne   vyplýva   (teda   prejav   žalobcu   nezanecháva   pochybnosti   o   svojom   obsahu a zmysle), že na prejednaní svojej žaloby celkom, prípadne v presne určenej Časti nemá záujem a že je uzrozumený stým, že o jeho žalobe v tomto rozsahu nebude súdom meritórne rozhodnuté.   Z   pojmu   a   povahy   procesných   úkonov   vyplýva,   že   v   sebe   zahrňujú   istý, spravidla výslovne vyjadrený prejav vôle. Všeobecnou podmienkou procesného úkonu teda je,   aby   tu   bola   vôľa   určitý   prejav   urobiť.   Procesné   úkony   sú   prejavy   vôle   účastníkov, ktorých adresátom je súd a ktoré sa týkajú okolností významných pre priebeh a vedenie súdneho konania. Procesný postup súdu sa preto logicky môže vzťahovať len k tomu, čo účastník objektívne vyjadril a nie k tomu, čo prejaviť iba zamýšľal. Preto aj každý procesný úkon treba posudzovať z objektívneho hľadiska, to znamená podľa toho, ako bol prejavený navonok,   nie   podľa   toho,   či   medzi   prejaveným   procesným   úkonom   a   vnútornou   vôľou konajúceho je skutočný súhlas.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca reagujúc na výzvu súdu z 14. decembra 2009 (č. l. 330 spisu) týkajúcu sa rozdielnosti označenia žalovaných v jeho podaniach z I. marca 2003 a 2. apríla 2009, v písomnom podaní z 24. marca 2010 (č. l. 350 spisu) uviedol, že „1. svoj návrh v časti proti odporcovi SR v zastúpení Krajským úradom v Trenčíne beriem späť, 2. odporcami   navrhovateľa   teda   sú   :   1/   P.   R.,   2/ Slovenská   republika   v   zastúpení Ministerstvom pôdohospodárstva SR, a 3/ Ministerstvo spravodlivosti SR“.

Z vyššie uvedeného písomného podania žalobcu vyvodil súd prvého stupňa dôsledky v zmysle § 96 ods. 1 OSP dôvodne, lebo v ňom žalobca jednoznačne a bez pochybností navonok   vyjadril   svoju   vôľu,   že   naďalej   nežiada,   aby   žaloba   bola   v   konaní   vecne prejednaná aj proti žalovanému 3/. Z toho dôvodu nie je pravdivé tvrdenie žalobcu uvedené v dovolaní, že „okresný súd neuznal navrhovateľovi v konaní nárok jeho vlastnej dispozície o určení žalovaného“. Súd prvého stupňa právo žalobcu disponovať žalobou rešpektoval a na   základe   čiastočného   späťvzatia   žaloby   proti   žalovanému   3/,   konanie   proti   nemu zastavil.   Nakoľko   zákonom   č.   254/2007   Z. z.   o   zrušení   krajských   úradov   a   o   zmene a doplnení zákona č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky č. 263/2006 Z. z. boli krajské úrady zrušené a ich pôsobnosť vo veci, ktorá je predmetom daného konania, prešla na Obvodný úrad Trenčín, správne súd prvého stupňa v súlade s § 107 ods. 4 O. s. p. pokračoval v konaní s týmto právnym nástupcom, ktorý podaním z 12. mája 2010 (č. l. 355 spisu) vyjadril súhlas so späťvzatím žaloby proti nemu.

Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nebola postupom   odvolacieho   súdu,   ktorý   potvrdil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   o   zastavení konania proti žalovanému 3/, odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Pokiaľ dovolateľ namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci súdmi, treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania je zmysle § 237 O. s. p. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo (prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

Z   uvedených   dôvodov   dospel   dovolací   súd   k   záveru   o   procesnej   neprípustnosti dovolania žalobcu. Jeho mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nieje dovolanie prípustné.»

V   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktorým   odmietol dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   zo   16.   decembra   2010,   sú zrozumiteľným   a   jednoznačným   spôsobom   uvedené   dôvody,   pre   ktoré   dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi odmietol. Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa   „nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou   a výkladom   práva“.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu a najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu a najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu a najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom a najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2.3 Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 19 Co 222/2010 zo 16. decembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 82/2011 z 19. júla 2011.

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil   odvolaním   sťažovateľa   napadnuté uznesenie   okresného   súdu   z   11.   júna   2010.   Vec   bola   predložená   krajskému   súdu   na prerokovanie odvolania 15. júla 2007, krajský súd vo veci rozhodol 16. decembra 2010 a následne 3. januára 2011 bol spis vrátený okresnému súdu.

Najvyššiemu   súdu   na   základe   dovolania   sťažovateľa   z   1.   apríla   2011   bol   spis predložený   na   rozhodnutie   o   dovolaní   11.   mája   2011.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Cdo 82/2011 z 19. júla 2011 dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu odmietol. Dňa 1. augusta 2011 bolo najvyšším súdom expedované jeho rozhodnutie.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať namietaný postup krajského súdu a najvyššieho súdu za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   mohol   postup   krajského   súdu a najvyššieho súdu v danej veci po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   garantovaného   čl.   48   ods.   2 ústavy, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnený.

2.4   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   tvrdí,   že   krajský   súd   a   najvyšší   súd napadnutými rozhodnutiami porušili jeho základné právo zaručené v čl. 20 ústavy a právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   aj   najvyšší   súd   sa   napadnutou   vecou sťažovateľa   riadne   zaoberali,   jeho   odvolanie   a   dovolanie   riešili   ústavne   konformným spôsobom,   pričom   spôsob   vybavenia   odvolania   krajským   súdom   proti   rozhodnutiu okresného súdu a spôsob vybavenia dovolania najvyšším súdom proti uzneseniu krajského súdu ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný, takže napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Uvedené   skutočnosti   boli   podkladom   na   záver   ústavného   súdu,   aby   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.5 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením krajského súdu zo 16. decembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu z 19. júla 2011.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom   v   prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z   čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať na aspoň obhájiteľné   právne   tvrdenie   o   porušení   iného   práva   chráneného   dohovorom   (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva   sa   čl.   13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu a najvyššieho súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky   (dôsledky)   použitia nemožno považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (II.   ÚS   81/00, II. ÚS 63/03, II. ÚS 342/09).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   nemôže všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní   (IV.   ÚS   36/04).   Skutočnosť,   že sťažovateľ nebol v konaní pred krajským súdom (odvolacím súdom) a najvyšším súdom (dovolacím   súdom)   úspešný,   nie   je   podstatná,   keďže   účinnosť   právnych   prostriedkov nápravy   pre   účely   čl.   13   dohovoru   nezávisí   na   istote,   že   bude   rozhodnuté   v   prospech sťažovateľa (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému   kráľovstvu   –   1989).   Preto   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   ale   ani najvyššieho   súdu   nesignalizujú   žiadnu   možnosť   priamej   príčinnej   súvislosti   s   možným porušením   práva   sťažovateľa   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06, II. ÚS 127/07).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011